Život prináša rôzne výzvy a skúsenosti, ktoré formujú našu osobnosť a pohľad na svet. Tento článok sa zameriava na témy diéty, výživy a straty otca, pričom sa opiera o osobné spomienky a úvahy o vplyve rodinných vzťahov a životných udalostí na stravovacie návyky a celkové zdravie.
Pracovné voľno v prípade úmrtia blízkeho
V kontexte straty blízkej osoby je dôležité spomenúť aj legislatívu týkajúcu sa pracovného voľna. Podľa JUDr. et. Mgr., v prípade úmrtia blízkeho má zamestnanec nárok na pracovné voľno nielen na účasť na pohrebe, ale aj na dva dni smútku a vybavovanie pohrebu. Ak zamestnanec pohreb obstaráva, má nárok na ďalší deň voľna. Pohrebná služba potvrdí, že zamestnanec obstaral pohreb a v prípade skúmania by malo byť zrejmé, pohreb akej osoby zamestnanec obstarával (napr. otca).
Detstvo v socialistickom paneláku
Spomienky na detstvo sú často spojené s vôňami, chuťami a pocitmi bezpečia. V prípade autora článku, detstvo prežité v socialistickom dvanásťposchodovom paneláku v Pezinku, bolo poznačené nielen skromným životom, ale aj komplikovanými rodinnými vzťahmi. Trojizbový byt na druhom poschodí, ktorý kúpil starý otec za tridsaťtisíc korún československých, sa stal domovom pre mladú rodinu. Zariaďovať pomáhala celá rodina z otcovej aj matkinej strany. Nábytok sa kúpil na mladomanželskú pôžičku a rôzne iné ozdoby či doplnky prichádzali húfom od rôznych členov rodiny. Koberec, krištáľové vázy či iné maličkosti darovala matkina sestra. Od starkej, matkinej mamy, dostali nové páperové periny.
Starká pracovala v čistiarni peria. Bola šikovná a pracovitá a dokonca aj viedla miestny odbor. Bola energická a prenádherná krásavica, vyzerala ako hviezda strieborného plátna starej Americkej filmovej scény. Kópia Marilyn Monroe ale pokožku mala snedú a vlasy hnedé. Starkí od Lučenca, odkiaľ matka pochádzala, ale aj svokrovci, dedko a babka z Modry, odkiaľ pochádzal otec, museli mať radosť že sa títo dvaja stretli.
Rodinné vzťahy a ich vplyv
Vzťahy v rodine zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní osobnosti a ovplyvňujú aj stravovacie návyky. Matka, pochádzajúca z Lučenca, stretla otca, fešáka z Modry, v socialistickej DREVONA PEZINOK. Otec sa vychvaľoval kolegom, že túto musím mať. Matka bola prenádherná a otec vyzeral ako model z francúzskeho magazínu. Starý otec mal mamu, svoju prvorodenú dcéru rád, ale decká nikdy nejako nepočuli že by tomu naozaj bolo tak. Vraj bola nechcené dieťa. Krivda, žiaľ a sebaľútosť sa liali z matere po celý život. Tvrdila že mala tvrdé a ťažké detstvo a rovnako tak bol tvrdý a zlý celý jej život.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Otec pil, bil matku a rozbíjal nábytok. Dieťa sa s bračekom budilo do črepov a neustále videli matku plakať. Niekedy nad peňaženkou niekedy pod fyzickým útlakom alkoholika. Dieťa si nepamätá dotyky jej rúk. Možno mu len pamäť nesiaha až tak hlboko. Na starých fotkách ho matka navlačuje, bozkáva a objíma. Drží ho za malé rúčky a obaja sa usmievajú. No z vlastnej pamäti si žiaľ nepamätá mamu ktorá by milovala. Chýbala neha ktorú možno sama nemala. Jej lásku si pamätá cez cibuľu, cesnak a hrianky. Pamätá si ju cez skromné jedlo a ohromnú búrku, keď spolu rýchlo brali deku dovnútra pretože pršalo, a potom si natreli mastný chleba a bolo im dobre. V teple a v bezpečí sedeli a čakali na ďalšiu búrku alebo aj slnko. Opitého otca už nebolo. Býval neďaleko na garsónke. Tieto spomienky sú z obdobia keď už boli sami. On, jeho mamička a jeho brat. Ona, vždy tam niekde mimo, a decko vždy tam niekde nalepené na nej.
Spomienky malých detí sú často neskôr pre rodiča niečo ako výčitka. Ale poďme teda rozumieť že nikto nie je dokonalý a na ceste, ako sa veci dejú, nie je tam nakoniec ani koho viniť a pripadá nám to všetko, teda nakoniec, ako dokonalá vec a osud. Akokoľvek, veríme osudu a Bohu a jeho práci, nebudeme nikdy vyčítať nikdy nikomu nič ale práve naopak necháme veci ísť a sme za ne vďační, ako za niečo dokonalé. Za niečo čo sa stalo zcela plánovane a naozaj krásne slúžiac našej duši na jej ďalšej ceste.
Výchova otčimom a stravovacie návyky
Po odchode otca sa v živote dieťaťa objavil otčim. Obdobie ktoré sa označovalo ako matka bez muža bolo v celku zábavné. Niečo ako groteska alebo bál strašidiel. Po tom čo otec odišiel si matka nosila rôzne individuá, ktoré chceli si hádam len namočiť a nechať tak. Braček si pamätá ako bežal za matkou, hroziac že povie otcovi, keď mamička vybrala sa na lov, popri potoku s kamarátkou z bytovky, obe túžiac po exotike! Možno obe len túžili po láske a pochopení a možno len čerstvé pocity lásky a fyzického spojenia lákali ich k týmto exotickým mužom.
Otčim priniesol do rodiny nové výzvy a skúsenosti. Za starým socialistickým stolom potiahnutým starým gumeným obrusom, sedelo chlapča ktoré napokon dojedlo mix tekvice, sirupovej vody a vlastných zvratkov ktoré mu tak vďačne pripravil jeho otčim. Otčim kričal na nevlastné dieťa potom čo mu nalial sirupovú vodu do jeho taniera tekvicového prívarku, ktorý nevlastný synak nejako nechcel jesť. Tekvicový prívarok mu nechutil a tak každý hlt zapíjal sladkou malinovkou. Otčimovi to vadilo a tak vylial celú malinovku do taniera s prívarkom a povedal : “Keď zapíjaš každý hlt tohto jedla možno takto ti to bude chutiť lepšie!” - a donútil ho to zjesť kým nebol tanier prázdny. Dieťaťu sa kulinárske dielo vracalo v krku a vydávilo ho von, ale otčim trval na svojom a donútil dieťa zjesť jeho vlastné zvratky.
Matka bola asi v práci. Otčim sprvoti na krutosti vždy rád využíval priestor kedy nebola doma. Neskôr otčim spoznal že matka je vlastne submisívna, nerozhodná žena jemného charakteru a miernej povahy a tak si dovoľoval aj keď bola doma. Bol si až príliš istý že sa mu nepostaví. Bola ako minca. Kde ju položíte tam je. Teda pokiaľ ju niekto iný nepresunie niekam inam. Dalo by sa povedať že matka bola onuca. Otčim teda poľahky prevzal iniciatívu svojráznej výchovy detí a ona mu to rada dovolila. Možno bola až príliš lenivá na to aby mu oporovala v jeho praktikách a možno práve jedla tlačenku s cibuľou. Tá mala rada. Pri jedle bola neprítomná. Nevnímala nič len svoje sústo. Bola to chvíľa počas ktorej na ňu síce doliehal hluk okolitého sveta, ale len akosi z diaľky. A veru, báječné chute a pôžitok z jedla nadobro prehlušili i také vážne chvíle akými sú starostlivá, láskavá a hlavne zodpovedná výchova jej detí. Zlostila sa až keď už tiekla krv alebo vyšli na tvár modriny. Ale tú zlosť možno prirovnať len k slabučkej búrke, ktorú zvrátený agresor a sadistický vychovávateľ nevlastných detí ani nezaznamenal.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Je teda zrejmé že byť inej matky, otčim by sa bál čo i len prst položiť na svoje nevlastné deti alebo by bola výchova minimálne korigovaná. Nebola to ale žena iniciatívy. Skôr sa vždy len nechala viesť. Deti boli živé a nezbedné, akoby aj nie, prežili si predtým otca alkoholika a život sprevádzaný traumou a stresom. Paradoxne, ich vlastý otec deti nikdy nebyl. Trauma a stres skôr pochádzali z neusporiadaného života ich otca a matky. Z neustálych hádok a fyzických útokov. Jeden by si myslel že nový tatko bude záchranou. Ale pre deti to bol len skok z blata do kaluže. Od otčima, ale ani matky sa im nedostávalo tej správnej pozornosti a lásky. Otčim zvolil sparťanskú výchovu, podujal sa deti takto sám vychovať. U matky videl že je to žena ktorá je málokedy schopná akéhokoľvek samostatného činu či rozhodnutia, ba dokonca konfrontácie v prípade že s niečím nesúhlasí, teda pokiaľ sa to netýkalo priamo jej osoby. Na tieto prípady bola extrémne citlivá. Nesmelo sa do nej vŕtať za jej chyby a vznášať obvinenia. Názorové rozdiely na jej osobu si v danom konflikte vedela vždy mocne obhájiť. Skutočne sa nasrať či za niečo bojovať vedela vskutku iba vo zvláštnych situáciách ohrozenia jej vlastného pohodlia a neprítomného bdenia alebo keď jej brnkli na akúsi jej citlivú strunu. Neznášala obvinenia na svoju osobu. Na názory o jej osobe bola nanajvýš citlivá a vtedy vedela zaútočiť. Je preto možné ju označiť za nesebakritickú. V mnohých veciach sa videla dobrá. V určitých oblastiach sa teda za seba bila ale nebola to žena ktorá by mala predstavu alebo plán ako vychovať deti. Jej vzťah k deťom bol čudesne nevýrazný. Nie že by ich neľúbila, ale skôr sa životom vždy len akosi neprítomne viezla. Väčšinu svojho života prespala alebo prejedla. Samozrejme, v živote aj veľa, ako každy socialistický zamestnanec, pracovala, ale v domácnosti bola na nič. Vždy sa iba zviezla s tým čo bolo. Otčim veľmi dobre videl že je to typ ženy ktorý už takmer hraničí s typom osoby nesvojprávnej. Len sťažka schopná boja či presadzovania si čohokoľvek. Kde ju dáš tam je. Takže zobral výchovu do svojich rúk a deti trestal akoby nebolo zajtrajška. A neskôr mu už nevadilo ani keď doma bola pretože vedel že je to submisívna žena ktorá nemala ráz ani charakter ani dostatočne silnú lásku k deťom na to aby zakročila.
Neskôr sa muž dozvedel od svojho mladšieho nevlastného brata, otčimovho syna, že to bolo všetko tým že bol mladý a nevedel ako na to. Zobral si matku s dvoma deťmi a chcel ich vychovať, alebo teda dať výchove správny smer. Nič nie je také zlé ako sa na prvý pohľad zdá. Existujú ďaleko horšie príbehy a svedectvá krutosti. Nakoniec, hádam, iba on sám bol majiteľ svojich skutkov ktoré bude Boh možno súdiť.
Pezinok a Malé Karpaty
Miesto, kde človek vyrastá, zanecháva v ňom nezmazateľnú stopu. Socialistická bytovka mala až dvanásť poschodí a stála neďaleko lesov Malých Karpát v prenádhernom mestečku ktoré sa volá Pezinok. Poblízku tiekol potok ktorý sa volá Cajloch. Okraje lesov boli v celej svojej oblasti blízkych miest o obcí popretkávané vinohradmi. Vinohrady, lúky a lesy boli všade v okolí. Dalo by sa preto povedať že sa chlapča narodilo do pekného prostredia. Vinohrady a jeho sladké bobule hrozna obzvlášť žijú v jeho spomienkach ako niečo neoddeliteľné. Vinohrady stáli všade. V záhradách, pod lesom, v teréne na kopcoch alebo boli kaskádovito uložené na kedysi dávno postavených terasách. Malo ich každé malokarpatské mesto aj každá malá dedina. Vinohrady aj okolité lesy ktoré ich objímali boli teda neoddeliteľnou súčasťou jeho detstva. Keramika a víno bývali a stále sú doménou tohto mesta. Rovnako ako u susedov z malebnej Modry odkiaľ pochádzal jeho otec a starý rodičia z jeho strany. História tu stále žila a žije. Pravdepodobne ešte z čias Habánov. Ľudia sa však pomenili. Prisťahovalci alebo prosto nová doba. Doba nás všetkých pomenila. Vždy nás všetkých mení. Nové okolnosti a spôsoby ako napredovať sa pomaly ale isto zarývajú do nás až napokon celkom stratíme akúkoľvek cestu naspäť. To je život. Niektorí zabudli na to všetko čím Pezinčania sú alebo boli. Iní to nevedia lebo sem prišli z inej oblasti. Nevedia aké okolnosti formovali ich postoje a históriu ani prečo sú mnohí z nich jednoduchý či zadubený. Mnohí až typicky malomeštiacky zlí, zákerní a obmedzení, ale veď to máme všade. Aj veľké mesto je len dedina. Mnohí ale nezabudli vôbec a uzurpujú mocne a stále mocnejšie svoj pôvod a región, ako správny patrioti, čo môžeme povedať že je správne ak to slúži pozitívnym vyšším cieľom a nehraničí so stupídnou obmedzenosťou miestnych obyvateľov a starších vrstiev. Mnohé nepriateľské regionálne postoje malomešťanov a ľudí z dedín už neslúžia ničomu len ľuďom ako takým, ich tradičnej povahe a vnútornému kľudu, ale pre budúcnosť a okolie sú často škodlivé. Malé mestá a dediny kypia týmito ľuďmi. Zo starších generácií sa to prenáša na strednú a z tej na mladšiu vekovú kategóriu, takže sa dá povedať, tak ľudovo, že to nikdy nevykape pokiaľ sa ľudia sami nezmenia a nezačnú svoje deti vychovávať inak.
Do decka sa veľa Pezinka nedostalo pretože matka s otcom boli vlastne prisťahovalci. Otec síce pochádzal zo striktne katolíckej rodiny ktorá sa nasťahovala do Modry ale predkovia siahajú cez Trnavu až do Čiech a matka prišla z úplne iného kraja. Je z Lučenca a starká bola z Fiľakova kde jej otec bol pravdepodobne maďarský cigán. Maďarsko cigánsky gén, temperament, vzhľad a povaha sa do decka dostali cez túto líniu. Otec predal rovnako kvalitné gény a dobré predpoklady, ale z inej oblasti. Aj toto kombo dalo decku prežiť skvelý život. Inteligencia, empatia, vzhľad a relatívne dobré srdce. Pracovitosť, húževnatosť, spiritualita, viera a či postoj k životu a ľuďom. Flexibilita a divokosť ale aj mnohé iné a tiež nespočetné negatíva. Ak sa teda dá čokoľvek nazvať negatívom. Mnohé z toho zla často slúži vyššiemu cieľu, ale samozrejme každý má vedieť čo je správne a mal by sa vedieť v danej chvíli dobre rozhodnúť. Je naozaj ťažké čokoľvek nazvať dobrom či zlom. Veľakrát je to skrytá agenda. Často sme nečitateľný ako egyptské hieroglyfy no je čudné že každý sám o sebe vždy vie prečo a čo koná a to je dar. Málokto môže povedať že nevie čo koná alebo že prečo to robí. Každý z nás si uvedomuje. Takmer vždy a všetko.
Nie všetko sa dá ale pripísať génom, výchove či pôvodu. Veľa z toho čo je v nás má astrologický charakter a je to dopredu určené nastavenie ktoré si prinesieme zhora v rámci plánu. To je však na inú debatu. Takže náš krásny Pezinok. Pezinok je teda pevne napojený na celú malokarpatskú oblasť, jej menšiu či väčšiu časť, mestá a dediny. Sídlisko sa volalo Juh. V meste sa poznali sídliská ako Starý Dvor, Juh a Sever. Centrum v podstate tvorili len dve hlavné ulice. Takmer všetky staré meštiacke domy ostali zachované a mesto ich pekne opravilo. V centre stará radnica a neďaleko mestský park, jazero a zámok. Dieťa prežilo väčšinu svojich prvých rôčkov v okolí bytovky.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Ťažký život Marty
Životné príbehy ľudí sú rôznorodé a často plné prekážok a výziev. Príbeh Marty, o ktorej sa autor dozvedel od dobrovoľníčky, je toho dôkazom. Marta prežila detstvo v domove, kde sa o ňu viac nestarali ako starali. Telo má celé zjazvené od bitiek. Z domu utiekla viackrát. V štrnástich ušla až do Prahy. Prežila znásilnenia, šikanu, pobyt na psychiatrii aj rakovinu. Dnes jej pre dlh v hodnote niekoľkých stoviek eur opäť hrozí život na ulici.
Prvé roky svojho života prežila Marta striedavo v nemocnici a v detskom domove. Otčim ju vraj bil odjakživa. Zatvárali ma do skrine, priväzovali o radiátor. Keď som bola doma, bili ma. Tak som utekala. Bola najstaršou zo súrodencov, jediným nevlastným dieťaťom otčima v rodine. Namiesto klasickej školy nastúpila Marta do osobitnej. To, čo doma s otčimom zažívala, podľa nej muselo byť jasné každému. Koľkokrát som prišla do školy modrá, ale učiteľky ani vychovávateľky nič nepovedali. Po škole som občas prespávala pod schodmi bytoviek. Utekala som z domu, lebo ma bili. Až oveľa neskôr počas rozhovoru spomenie, že ju otčimov brat od ôsmich rokov sexuálne zneužíval. Keď mala Marta deväť rokov, ocitla sa opäť v detskom domove.
Po skončení povinnej školskej dochádzky sa Marta túžila vyučiť za pomocnú kuchárku alebo krajčírku. V ôsmom ročníku však po ňu prišla do detského domova mama a vzala ju späť domov. Na školu ju nedali, doma bola podľa vlastných slov otrokom, ktorý upratoval po celej rodine. Otčimovo agresívne správanie sa zmiernilo na občasnú facku. Ako štrnásťročná od rodiny utiekla. Z východného Slovenska sa dostala až do Prahy, kde žil brat jej matky. Rovnako ako ona, aj ľudia, ktorí v byte žili, boli Rómovia. Dvojica jej čoskoro pomohla nájsť strýka. Jeho rodina sa im zrejme nepozdávala a navrhli, aby Marta zostala žiť u nich s tým, že môže strýka s rodinou navštevovať. U strýka sa zoznámila s jeho nevlastným synom a čoskoro s ním otehotnela. Keď zistila, že čaká dieťa, „babka“ jej preň nakúpila výbavičku. K strýkovi ani k priateľovi sa už vrátiť nechcela, no rozhodla sa, že odíde späť k rodine na východné Slovensko. Syna porodila ešte v Prahe. Tvrdí, že jej stav bol taký zlý, že sa jej v nemocnici pýtali, komu majú dieťa zveriť v prípade jej smrti. Po pôrode musela zostať v nemocnici, dieťa prepustili do opatery jej mamy. Neskôr sa všetci spolu vrátili domov na Slovensko. Marta tvrdí, že aj z tohto obdobia má výpadky a nepamätá si úplne na všetko. Nakoniec ma v zime vyhodili na ulicu, len v tenkom tričku a teplákoch.
V Prahe Martu privítali s otvorenou náručou. Učili ju variť a všetko potrebné, obľúbila si ju aj dcéra jej „opatrovníkov“. V reštaurácii sa onedlho zoznámila so starším Nemcom. Muž nevedel po slovensky ani po česky, babka Marte všetko prekladala. Na začiatku som si myslela, že ten chlap si so mnou chce len užiť a ísť preč. Ale povedal mi, že som sympatická a chcel by so mnou byť. Po roku a pol uňho postupne začala zostávať. Vždy v piatok, sobotu a v nedeľu bývala Marta s ním, zvyšok týždňa zas u babky a dedka. O niekoľko mesiacov dedko zomrel, dva mesiace po ňom aj babka. Marta sa rozhodla odísť s nemeckým priateľom do Mníchova, kde mal firmu. V Mníchove jej zaplatil aj jazykovú školu. Nakoniec sa rozhodla, že si ho vezme. Svadba sa mala konať v jej rodnom meste na východe Slovenska. Prišli sme tam a to bola chyba. Moja teta ho opila a vyspala sa s ním deň pred svadbou. Tak som mu povedala, že je koniec. Po nevydarenej svadbe sa opäť zbalila a odišla. Tentoraz zamierila do českého mesta Cheb. Nemecký priateľ za ňou vraj ešte chodieval asi rok, no Marta ho odmietala vziať späť.
V Chebe sa nasťahovala ku kamarátke. Namiesto do práce chodili spolu na papier a na železo a žili z peňazí, ktoré im za odovzdané množstvo zaplatili v zberných surovinách. Marta tvrdí, že spolubývajúca jej ukradla pas. Potom ma zatkli za drogy, lebo si mysleli, že som ona. Boli sme si trošku podobné. Policajti jej vraj neverili, vo väzení bola päť mesiacov. Napísala som list prezidentovi Havlovi, že som s drogami nič nemala. Z väzenia vyšla ako 25-ročná. V Čechách zostať nemohla a rozhodla sa usadiť v Bratislave. V meste nikoho nepoznala. Začala som tu ako bezdomovkyňa. Pokúšala sa nájsť si prácu, no neúspešne. Všade povedali, že Rómov neberú. Pýtala som sa, či si myslia, že romáci nevedia robiť. Napokon sa vrátila k starým spôsobom zárobku. Spolu s ostatnými obyvateľmi jaskyne chodila po uliciach zbierať papier a iné zberné suroviny. Spolubývajúci sa postupne stali jej priateľmi. V jaskyni bola pec, mali aj koberce a postele. O lokalite podľa nej dobre vedela aj polícia. S jedným z mužov z jaskyne sa Marta postupne dala dokopy. Vraj bol na ňu dobrý, žili ako partneri.
V jeden deň sa rozhodla, že prijme ponuku kamarátky a pôjde s ňou na Panónsku cestu. Kamarátka ju vzala na políciu, kde povedali, čo sa Marte stalo. Neverili mi. Povedali, že som predsa bola pri Slovnafte a že som tam šliapala. Krátko po znásilnení sa ocitla na psychiatrii. Otrávila som sa liekmi. Nevedela som to uniesť. Po pobyte sa vrátila späť do jaskyne. Správala sa utiahnuto, no postupne sa vraj dávala dohromady. Ďalšia rana prišla, keď sa Marta išla spolu s kamarátmi z jaskyne kúpať v jazere Kuchajda a onedlho nato dostala sladké chrasty a neskôr svrab.
Marte sa podarilo nájsť si prácu. Robila ako upratovačka v supermarkete. Vďaka platu sa mohli s priateľom presťahovať do ubytovne. Čoskoro si však začali hľadať chatku s elektrinou a vodou, kde sa dalo podľa Marty žiť lacnejšie. Priateľov otec Martu znásilnil. Druhé zneužitie niesla rovnako ťažko ako prvé a opäť sa predávkovala liekmi. Po príchode domov priateľa z chatky vyhodila. Tvrdí, že ju potom začal sledovať a vyhrážať sa jej. Bývalý priateľ jej onedlho zapálil prenajatú chatu, v ktorej zhoreli všetky jej osobné veci aj doklady. Napriek nešťastiu naďalej chodila do práce. Neskôr ju však preradili na inú prevádzku. Na novom mieste som mala problém s kolegyňou. Bola alkoholička. Udrela ma, no šéf uveril jej. Po peripetiách s bývaním sa Marte podarilo zamestnať sa ako upratovačka vo veľkom podniku. Našla si aj nového priateľa. Nikdy na mňa nebol agresívny, hovorí o mužovi, s ktorým žije už osem rokov. V období, keď sa dali dohromady, Marta zistila, že má rakovinu. Život na ulici na vás zanechá následky. Niekde sa to musí prejaviť, hovorí o možných príčinách svojej diagnózy. Rakovinu lekári zistili aj jej priateľovi.
Sama vstáva pred piatou a ide do práce, kde umýva podlahy a upratuje. Je to ťažká práca. Veľmi sa mi točieva hlava, mám zdravotné problémy, neviem, či to vydržím, priznáva. Návrat na východné Slovensko nezvažuje. Keď príde z práce, predáva Nota bene. Mnohí sa pri nej pristavia, ona každého pozdraví, ponúkne časopis, usmeje sa. Tvrdí, že na ubytovni, kde s partnerom aktuálne žije, je obľúbená. Rada si púšťa hudbu. Počúvam všetko, ale najradšej mám operu. Pri nej aj upratujem. Vážnu hudbu si púšťa aj v momentoch, keď ju prepadne úzkosť.
Treba sa snažiť, ale niekomu to vyjde, niekomu nie. No ak máte svoje problémy, je to ťažké. Mohla by som robiť deň aj noc a aj tak nedokážem splatiť svoj dlh na nájomnom. Na nájomnom dlží niekoľko stoviek eur, nie je to ani tisícka, no pre ňu a pre jej partnera dlh znamená neriešiteľný problém. Peniaze síce podľa nej nie sú všetko, no v určitých situáciách môže bez nich človek stratiť aj to málo, čo má. O synovi veľa nehovorí. Vyrastal na východe, píšu si len na meniny a narodeniny. Má 34 rokov a zavolá len vtedy, keď potrebuje peniaze. No už vie, že odo mňa žiadne nedostane. Mama jej zomrela dávno, počas jej druhého pobytu na psychiatrii. Dnes by vraj bola šťastná, ak by si mohla prenajať chatku. Som zvyknutá žiť v chatke. Dokážem sa tam odreagovať. Keď je človek vonku, cíti sa lepšie. Ak nie je chorá a vládze, v bežný deň ráno vstáva o 4.40, aby stihla prísť včas do práce. Snaží sa hľadať si novú robotu, firmy sa vraj už dnes neboja zamestnávať Rómov tak ako kedysi. Nechcem byť doma. Keď len sedím, som smutná a chytajú ma úzkosti, hovorí. Za byt platí s partnerom mesačne nájomné 600 eur, na život im veľa peňazí nezostáva. S úsmevom tvrdí, že sa napriek všetkému nevzdáva.
Duchovný rozmer života
V živote človeka zohráva dôležitú úlohu aj duchovný rozmer. Svätá Terézia Ježiškova vo svojej Večnej hymne vyjadruje túžbu po láske a vnorení sa do Boha. Dr. Štefan Náhalka v knihe Náš nadprirodzený život píše o nadprirodzenej životnej úrovni ako najvyššom ľudskom životnom štýle, ktorý je výsledkom súladného spojenia nadprirodzených darov s ľudskou prírodou.
Modlitba a viera
Modlitba a viera sú dôležitou súčasťou života mnohých ľudí. Pápež František vo svojich katechézach o modlitbe Otče náš zdôrazňuje, že Ježiš sa modlil a učil svojich učeníkov modliť sa. Modlitba by mala byť pokorná a úprimná, bez pretvárky a zbytočných slov. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu.
Zákony týkajúce sa potratov
Zákony týkajúce sa potratov vyvolávajú po celom svete množstvo kontroverzie. V niektorých prípadoch, ako napríklad v prípade 13-ročnej Mily, ktorá otehotnela po znásilnení, lekári odmietli vykonať potrat. Tento prípad poukazuje na zložitosť etických a právnych otázok spojených s potratmi.