Úvod
Rímske právo, rozsiahly a komplexný právny systém, ktorý ovplyvnil vývoj práva v Európe a na celom svete, sa zaoberal mnohými aspektmi života, vrátane rodinného práva, záväzkového práva a postavenia otrokov. Tento článok sa zameriava na diétu v rímskom práve, pričom skúma rôzne aspekty rodinného práva, zodpovednosť za škodu a právne postavenie otrokov.
Rodinné Právo v Rímskom Práve
Pater Familias a Jeho Moc
V rímskej spoločnosti mala rodina zásadný význam. Na jej čele stál pater familias, ktorý mal rozsiahlu moc nad všetkými členmi rodiny, vrátane manželky (manus), detí a otrokov. Táto moc, známa ako patria potestas, zahŕňala právo rozhodovať o živote a smrti členov rodiny, uzatvárať manželstvá a spravovať majetok.
Štruktúra rímskej rodiny bola hierarchická:
- Pater familias: Otec a manžel, hlava rodiny.
- Manželka in manu: Manželka podriadená moci manžela.
- Deti: Prípadne ich manželky a manželia.
- Potomkovia ženatých a vydatých detí: Ďalší členovia rodiny.
Proti zneužívaniu otcovskej moci sa dalo brániť prostredníctvom domáceho súdu (iudicium domesticum) alebo mimoriadneho preskúmania (extraordinaria cognicio).
Manželstvo a Práva Manželky
Manželstvo v Rímskom práve malo významný vplyv na majetkovo-právnu spôsobilosť manželky. Podriadenie sa manželskej moci znamenalo stratu majetkovo-právnej spôsobilosti v prospech manžela. Manželka bola osobne závislá, najmä v majetkových veciach.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Určovanie Rodinných Vzťahov: Mater Semper Certa Est, Pater Semper Incertus Est
Zásada Mater semper certa est, pater semper incertus est ("Matka je vždy istá, otec je vždy neistý") bola základným princípom rímskeho rodinného práva. Táto zásada, ktorá má svoj pôvod v rímskom práve, bola donedávna pomerne ľahko aplikovateľná aj na podmienky súčasnej spoločnosti. Za matku dieťaťa bola považovaná vždy žena, ktorá dieťa porodila.
V súčasnosti, s rozvojom reprodukčnej medicíny a metód asistovanej reprodukcie, ako je náhradné materstvo, sa táto zásada stáva zložitejšou. Pri náhradnom materstve sa vynárajú mnohé otázky, najmä kto má byť právom považovaný za rodiča dieťaťa.
Náhradné materstvo je metóda asistovanej reprodukcie, pri ktorej žena (náhradná matka) vynosí a porodí dieťa pre iný pár alebo osobu (zamýšľaní rodičia). Existujú rôzne typy náhradného materstva:
- Tradičné náhradné materstvo: Používajú sa vajíčka náhradnej matky, čím je náhradná matka aj genetickou matkou dieťaťa.
- Gestačné náhradné materstvo: Nepoužívajú sa vajíčka náhradnej matky, genetickou matkou dieťaťa je iná žena (zamýšľaná matka alebo darkyňa vajíčok).
Teória a prax poznajú aj delenie náhradného materstva na základe kritéria odplatnosti:
- Bezodplatná (altruistická) surogácia: Náhradná matka nedostáva finančnú odmenu, iba úhradu nákladov.
- Odplatná surogácia: Náhradná matka dostáva finančnú odmenu.
Línia Príbuzenstva
Rímske právo rozlišovalo dve línie príbuzenstva:
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Priama línia - linea directa: Napríklad otec, syn, vnuk.
- Stupne vzostupné.
- Stupne zostupné.
- Bočná línia - linea transversa: Napríklad súrodenci, strýc a synovec, bratranci.
Peculium
Pater familias mohol odovzdať podriadenému synovi (alebo otrokovi) do samostatnej faktickej správy časť svojho majetku (peculium profecticium), aby na ňom hospodáril.
Veková Hranica
Muži vo veku 25 - 60 rokov a ženy vo veku 20 - 50 rokov mali právnu spôsobilosť.
Adjektická Zodpovednosť
Adjektická zodpovednosť v rímskom práve znamenala, že prétor zabezpečil veriteľovi žalobu aj proti zastúpenému, aj proti nepriamemu zástupcovi (podriadenej osobe). Išlo o prípady, keď nositeľ moci bol zaviazaný z právnych úkonov, ktoré urobili jemu podriadené deti a otroci.
Druhy adjektických žalôb:
- Actio quod iussu (žaloba z príkazu): Ak sa podriadený zaviazal na rozkaz nositeľa moci, nositeľ moci bol zaviazaný na celý záväzok.
- Actio de peculio (žaloba z pekúlia): Ak nositeľ moci poskytol dieťaťu alebo otrokovi peculium, bol zaviazaný až do hodnoty pecúlia.
- Actio tributoria: Osobitný spôsob žaloby z pecúlia, ak podriadený použil pecúlium na prevádzku obchodného podniku a majetok nestačil na krytie záväzkov voči tretím.
- Actio de in rem verso (žaloba z prospechu): Ak sa nositeľ moci obohatil z konania svojho syna alebo otroka, bol zaviazaný do výšky obohatenia.
- Actio institoria (žaloba z podnikania): Tretie osoby mali nárok na žalobu zo zmlúv, ktoré uzavreli so správcom (institor) povereným vedením obchodného podniku.
- Actio quasi institoria (akoby institorská žaloba): Každý tretí, ktorý uzavrel zmluvu so správcom majetku (procurator) v rámci vlastníckeho poverenia, mal nárok na žalobu.
- Actio exercitoria: Žaloba tretieho proti prevádzkovateľovi lodiarskej živnosti (exercitor navis), ak exercitor poveril lodného kapitána (magister navis) riadením svojej lode.
Právne Postavenie Otrokov v Ríme
Otroci v Ríme nemali takmer žiadne práva. Boli považovaní za veci, nie za osoby, a boli majetkom svojich pánov. Nemohli vlastniť majetok, uzatvárať zmluvy, ani sa právne oženiť.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
- Otrok mohol právne nadobúdať pre pána zmluvami alebo dedením.
- Otrokom sa človek mohol narodiť (otrokyňa rodila len otrokov) alebo sa ním stať (napr. zajatím vo vojne, predajom pre dlhy).
Otroctvo zaniklo prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona. Civilné právo poznalo rôzne spôsoby prepustenia na slobodu, napríklad zápisom medzi rímskych občanov, vo forme súdneho procesu alebo testamentom.
Náhoda a Zodpovednosť za Škodu
Rímske právo rozlišovalo rôzne formy náhody a určovalo, kedy dlžník zodpovedá za náhodilé zničenie alebo poškodenie dlhovanej veci.
Druhy náhody:
- Vis maior (vyššia moc): Nepredvídateľná a neodvrátiteľná udalosť (napr. zemetrasenie, povodeň). Za vis maior nikto nezodpovedal, okrem dlžníka v omeškaní.
- Custodia (nižšia náhoda): Udalosť, ktorej mohol dlžník zabrániť, ak by sa starostlivejšie staral o vec. Dlžník zodpovedal aj za krádež.
- Casus (náhoda): Dlžníkom nezavinená udalosť, za ktorú dlžník spravidla nezodpovedal.
Hoci za casus nikto nezodpovedal, existovali situácie, v ktorých bolo potrebné riešiť problém, kto znáša hospodársku stratu za nebezpečenstvo (periculum).
Zodpovednosť za kustódiu: Dlžník v niektorých prípadoch zodpovedal nielen za zavinenie, ale aj za starostlivé opatrovanie dlhovanej veci. Zodpovedal napríklad aj za furtum spôsobené treťou osobou.
Konanie In Iure a Apud Iudicem vo Formulovom Procese
Formulový proces bol typ rímskeho civilného procesu. Konanie prebiehalo v dvoch fázach:
- In iure: Konanie pred magistrátom (prétorom). Prétor preskúmal žalobu a obranu, určil sudcu a vymedzil mu rámec pôsobnosti.
- Apud iudicem: Konanie pred sudcom. Sudca preskúmal dôkazy a rozhodol o spore na základe formuly (smernice od prétora).
Konanie in iure sa začínalo tým, že sa sporové strany dostavili pred magistráta a končilo sa litis contestatio (ustálením sporu).
Vzájomné Právne Vzťahy Medzi Spoludedičmi
Ak bolo niekoľko dedičov, každý z nich bol univerzálnym nástupcom poručiteľa. Práva ostatných spoludedičov ho však obmedzovali na pomerný podiel na jednotlivých kusoch dedičstva. V súvislosti s pozostalostnými vecami vznikol medzi spoludedičmi spoluvlastnícky vzťah podľa podielov. Každý spoludedič sa kedykoľvek mohol domáhať zrušenia majetkového spoločenstva rozdelením pozostalosti. Ak niektorý z viacerých povolaných dediť nechcel (odmietol), alebo nemohol (zomrel a pod.) prijať dedičstvo, uplatnilo sa právo prírastku.