Niektoré diagnózy sa začínajú prejavovať nenápadne - nejasnou bolesťou, únavou, pádmi či zvláštnymi zraneniami. Až časom sa tieto príznaky poskladajú do mozaiky, ktorá odhalí skutočnú pravdu. Presne takto sa začali zdravotné ťažkosti Oľgy, ktorej bol Ehlers-Danlosov syndróm (EDS) diagnostikovaný až vo veku 38 rokov, po tom, ako ho potvrdili u jej syna Ivana. Vtedy sa začali vysvetľovať mnohé problémy, ktoré Oľgu trápili už od mladosti. Následne genetické vyšetrenie podstúpili aj Oľgini súrodenci a mama. Okrem sestry Lucie sa syndróm EDS potvrdil u každého z nich.
Začiatok problémov: Tehotenstvo, bolesti a roky neistoty
Keď mala Oľga 25 rokov a bola tehotná so svojím prvým synom, zdravie sa jej začalo prudko zhoršovať. V šiestom mesiaci jej začala tŕpnuť ľavá strana tela a prestávala ju cítiť. Aby neohrozila bábätko, pohybovala sa na vozíku. Situácia sa zhoršila natoľko, že Ivko sa plánovane narodil o tri týždne skôr. Ale problémy nezmizli ani po pôrode. Naopak, ľavá strana tela bola stále slabšia, stratila citlivosť a bolesti sa stupňovali. O niekoľko mesiacov neskôr jej diagnostikovali celiakiu, ulceróznu kolitídu, alergiu na laktózu a začal sa kolotoč lekárskych vyšetrení. Absolvovala magnetické rezonancie, odber mozgovomiechového moku, no lekári neprichádzali na žiadnu konkrétnu príčinu. Uzavreli to ako demyelinizačné ochorenie, a to iba na základe klinických príznakov.
Syn Ivan a nevysvetliteľné zlomeniny
Keď mal Ivko dva roky, mal už za sebou dve zlomeniny ruky. Postupne ich pribúdalo, pretože strácal stabilitu a často padal. Okrem toho sa sťažoval na bolesti nôh a chrbtice. Oľga sa opakovane lekárov pýtala, či syn nemá zriedkavé ochorenie osteogenesis imperfecta, s ktorým sa narodila jej sestra Lucia. Lekári to ale vylúčili a rodina ďalej zostala bez odpovede. Medzitým sa zdravotné problémy zhoršovali aj u Oľgy aj jej mamy Vierky.
Dlhoročný boj s bolesťami sa zmenil na diagnózu
Trvalo viac, ako dva roky, kým sa rodina vďaka naliehaniu dostala ku genetickému vyšetreniu pre syna. Pred štyrmi rokmi, vo veku 12 rokov, mu diagnostikovali Ehlers-Danlosov syndróm a práve vďaka nemu sa podrobil genetickým testom aj zvyšok rodiny. Okrem sestry Lucie sa syndróm EDS potvrdil u každého z nich a prázdne miesta v skladačke sa začali zapĺňať. Oľga si spätne uvedomila, že príznaky ochorenia mala už ako dieťa. Všetko začalo do seba zapadať.
Život s diagnózou: Liečba neexistuje a lekári nedokážu pomôcť
Hoci liečba na toto ochorenie neexistuje, rodine sa paradoxne uľavilo, keď sa dozvedeli diagnózu. Teraz už vedia, k čomu majú svoje zdravotné problémy pripísať. Ak sa objaví nový príznak, hľadajú, či môže súvisieť s EDS. Žiaľ, na Slovensku nie je špecialista, ktorý by sa ochoreniu EDS venoval komplexne. Každý lekár rieši svoju časť problému, pričom pacient, ktorý vyžaduje multidisciplinárny prístup, zostáva bez adekvátnej pomoci. Rodina sa stretáva aj so zľahčovaním a bagatelizovaním symptómov a ťažkostí súvisiacich s diagnózou. „Ľudia sa niekedy čudujú, prečo má Ivko vozík, ale nikto netuší, čo zažíva a aké následky má pre neho aj bežný deň,“ hovorí Oľga. Chronické bolesti sú pri EDS každodennou realitou. Niekedy sú také silné, že človek nedokáže vstať z postele. Okrem toho sa ochorenie prejavuje extrémnou lámavosťou kostí, častými infekciami aj oslabenou imunitou a v neskorších fázach aj problémami s dýchaním. Dýchanie sa výrazne zhoršilo aj Oľge po tom, ako bola tehotná s druhým synom Lukáškom. Lekári jej predpísali prístroj na nočnú podporu dýchania. Počas tehotenstva absolvovala amniocentézu, ktorá ochorenie neodhalila a keď mal Lukáško rok, genetické testy potvrdili, že EDS syndróm nemá.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Komunita pacientov a vzájomná pomoc
Na Slovensku vznikla Asociácia vaskulárnych kompresívnych syndrómov a Ehlers-Danlos, ktorá spája pacientov, organizuje stretnutia, vyhľadáva odborníkov a vytvára priestor, kde si pacienti pomáhajú. Tu našla pochopenie a informácie aj rodina Oľgy: „Prešli sme si už mnohým, preto tu chcem byť aj ja pre ostatných pacientov, ktorých neustále pribúda. Spoločne sa snažíme oslovovať odborníkov pre spoluprácu a vytvoriť podpornú sieť.“
Bariéry v škole a nedostatočná podpora
Po skončení základnej školy túžil Ivko študovať grafický dizajn. Žiadna škola mu však nechcela vytvoriť podmienky pre individuálne štúdium. Rodina sa obracala na rôzne inštitúcie, oslovili štátne aj súkromné školy. Všade sa stretli s odmietavým prístupom, pretože Ivko potrebuje individuálne podmienky, kvôli bolestiam nemôže dlho sedieť. S nádejou sa obrátili na špeciálnu školu v Bratislave, ale ani tá nemala ochotu zabezpečiť vhodné podmienky ani sprístupniť vyučovanie online. Pre Ivka je pritom denná návšteva školy veľmi riziková - stačí malý úder alebo pád a môže sa vážne zraniť, čo už sa v minulosti niekoľkokrát stalo. V budúcnosti by chcel školu dokončiť alebo absolvovať kurz grafiky, momentálne mu to zdravie nedovoľuje.
Voľný čas a spoločné záľuby
Ich rodinný život je veľmi nepredvídateľný. Nedokážu si nič dopredu plánovať, pretože rána sú plné neistoty. Jednoducho nevedia, ako sa zobudia a ako sa budú v ten deň cítiť. Ivko niekedy kvôli bolestiam chrbtice preleží celý deň. Sú však aj dni, keď sa cítia lepšie, ale aj tie zvládajú len s pomocou liekov od bolesti. Vo voľnom čase radi sledujú seriály. Ivko má rád šport, sleduje MMA zápasy a rád počúva hudbu. Obľubujú spoločný čas vonku na záhrade ich rodinného domu, radi chodia na prechádzky a veľkú radosť im robí kocúrik Orion. Bratia majú medzi sebou krásny vzťah, malý Lukáško je veľmi empatický a s láskou staršiemu Ivkovi pomáha. Najväčšou oporou rodiny je Oľgin partner Tomáš, ktorý pomáha so všetkým. Zoznámili sa cez internet a hoci mu spočiatku často aj neodpovedala, Tomáš bol trpezlivý a nevzdal sa. Pred pár rokmi sa celá rodina presťahovali z mesta na dedinu. Hoci im chýbajú bezbariérové spoje do Bratislavy, užívajú si pokoj a ticho. Momentálne sa tešia na Vianoce. Sú pre nich ešte krajšie, odkedy pribudol do rodiny malý Lukáško. Stromček majú postavený už od začiatku decembra a Lukáško ho celý ozdobil sám. Starká Vierka rada pečie koláčiky, aj bezlepkové, aby si pochutil každý člen rodiny. Ako väčšina ľudí, aj u Oľgy sa darčeky nakupujú na poslednú chvíľu. Sviatky strávi celá rodina spolu za jedným stolom.
Zbierka Belasý motýľ a pomoc ľuďom so svalovým ochorením
Zbierka Belasý motýľ je výnimočná nielen tým, že pomáha ľuďom so svalovým ochorením, ale aj tým, kto za ňou stojí. Nielen my, organizátori, ale aj mnohí naši dobrovoľníci, žijú s nervovosvalovým ochorením a sami vedia, aké dôležité sú kompenzačné pomôcky.
Peter Žilka: Viem, akú hodnotu má pomoc
Peter, dlhoročný dobrovoľník s nervovosvalovým ochorením, sa už roky zapája do zbierky Belasý motýľ napriek vlastným zdravotným výzvam. Prečo sa každý rok zapája do zbierky? Čo mu dáva pocit zmysluplnosti a aký odkaz má pre nás všetkých?
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Peter Žilka je obyčajný chalan z malej dediny na strednom Slovensku, ktorý sa ešte v detstve presťahoval do Bratislavy, aby mohol získať vzdelanie vzhľadom na jeho diagnózu SMA (spinálna muskulárna atrofia). Toto ochorenie ovplyvňuje jeho život a tým aj koníčky, ktorým sa môže venovať. Rád hrá šach, počúva hudbu, číta poéziu, zaujíma sa o techniku a technológie, astronómiu a je taký malý kutil. Vyrába si rôzne vynálezy a prístroje. Odkedy sa oženil, prevzal aj záľuby svojej manželky a spoločne radi objavujú málo známe miesta a historické pamätihodnosti Slovenska a najbližšieho okolia.
SMA ovplyvňuje Petrov každodenný život a je to každodenný boj s bariérami. Ak niekam cestuje, vždy potrebuje doprovod zdravej osoby a logistika v tomto smere dáva zabrať. V podstate si väčšinu dňa musí naplánovať doslova na minúty. Bez elektrického alebo mechanického vozíka by Peter nemohol fungovať. Samozrejme, doma je úplne nevyhnutné mať stropný zdvihák na presuny v rámci bytu. Belasý motýľ mu prispel pri nákupe stropného zdviháku.
Peter je členom občianskeho združenia Belasý motýľ snáď už od jeho začiatkov, cca 30 rokov. Vie, že vyzbierané prostriedky sa použijú pre ľudí, ktorí to naozaj potrebujú a aspoň takto môže prispieť aj on. Má rád všetky sprievodné podujatia zbierky. Každé podujatie je niečím iné a zaujímavé. Asi najviac ho vždy zaujme podujatie „Silné motory podporujú slabé svaly“.
Pre Petra je táto zbierka osobne dôležitá, pretože vidí v tom zmysel. Myslí si, že sa tak viac ľudí dozvie o diagnózach a celkovo o tom, aký je život na vozíku a že nie je vždy jednoduchý. Taktiež zohráva dôležitú úlohu vyzbieraná suma, ktorá sa dá použiť na zdravotné pomôcky, rehabilitácie a mnoho ďalšieho pre ľudí, ktorí si to nemôžu dovoliť a je to pre nich niekedy až existenčne dôležité.
Počas zbierky ráno ide spolu s osobným asistentom na svoje stanovisko, ktoré má pridelené. Rozloží stánok a tam už oslovujú ľudí, rozprávajú sa s nimi, vysvetľujú cieľ zbierky a poslanie organizácie Belasý motýľ, ale aj počúvajú životné príbehy oslovených ľudí, o ktoré sa neraz majú potrebu podeliť. Popritom rozdávajú propagačný materiál, deťom odznaky a samozrejme prijímajú finančnú pomoc do zbierky.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Peter má mnoho spomienok. Sú to také malé ľudské zážitky, ktoré sa síce vytratia z pamäti, čo sa týka presnosti, ale pocit zostane. Medzi pozitívne určite patria, keď prispejú ľudia, ktorí sami majú svoje problémy, ale aj napriek tomu sa dokážu podeliť a myslia pozitívne. Samozrejme, stretol sa aj s namosúrenými ľuďmi, ktorí nemajú čas, chuť alebo náladu sa zapodievať niekým iným. Ľuďmi, ktorí stratili nádej v budúcnosť. Ale to všetko k tomu patrí.
Peter si veľmi váži ľudí, ktorí prispievajú do zbierky. Sú to silné okamihy. Vníma, že keď sa na neho pozerajú a vysvetľujú, prečo sa rozhodli podporiť túto zbierku, dávajú tam mnohokrát aj niečo zo seba. A práve tam sa niekedy dozvie o človeku viac ako kdekoľvek inde.
Peter odkazuje každému, kto zvažuje, že sa zapojí ako dobrovoľník: Choď do toho! Rozhodne odporúča všetkým, aby sa zapojili, nech si to vyskúšajú. Myslí, že to má obojstranný prospech. Máločo obšťastňuje viac, než pocit, že človek pre ostatných niečo vykonal. Nielenže pomôžeš niekomu na vozíku, ale rozšíriš si obzory. Pozrieš sa na svet z trochu iného uhla a zároveň to pomôže Belasému motýľu rozširovať informácie o nervovosvalových ochoreniach. Až kým nepoznáš „svojho“ vozíčkara, neuvedomuješ si, koľko bariér je všade okolo nás.
Martina Sedláková: Dcéra Veronika používa elektrický vozík od troch rokov a bolo to skvelé rozhodnutie
Martina Sedláková, mama Veroniky, ktorá sa narodila so spinálnou svalovou atrofiou (SMA), sa podelila o svoj príbeh diagnostiky, skúsenosti s liečbou a rodinné záľuby. Veronika je členkou občianskeho združenia Belasý motýľ a s hrdosťou sa stala tvárou kampane 2% pre Belasého motýľa.
Veronika používa elektrický vozík od troch rokov a bolo to skvelé rozhodnutie. Bývajú v rodinnom dome v Kokošovciach blízko Prešova. Dom aj jeho okolie si vyžaduje veľa úprav pre bezproblémový pohyb. Po dozvedení sa diagnózy museli prerobiť schody na rampu. Spočiatku Veroniku nosili na rukách, neskôr im odborníci odporučili vonkajší výťah.
Starí rodičia a ich vplyv na život detí
Psychologička Mária Tóthová Šimčáková hovorí o vzťahoch v rodine a o tom, prečo sú dôležité prázdniny u babky a dedka.
Starí rodičia zohrávajú dôležitú úlohu v živote dieťaťa vo vzťahu k tolerancii medzi generáciami, sú obohatením pri preberaní skúseností a oživením starostlivosti. S dieťaťom dnes starí rodičia často nebývajú v jednej domácnosti. Hlavne sú hrdí na svoje vnúčatá a ich úspechy a mali by byť pre nich k dispozícii a súčasťou ich života.
Starí rodičia by mali akceptovať výchovné zásady rodičov, veď oni ho nemajú vychovávať. Len si ho majú užívať a s radosťou sa s vnúčatkami hrať. Nemali by si ich kupovať darčekmi, ale aká by to bola starká, keby nedoniesla deťom cukríky alebo jabĺčka?!
Dedko a babka sú tí, ktorí sú vždy k dispozícii, prichádzajú a starajú sa o deti v čase, keď nemajú vedľa seba rodiča. Práve babka je tá, ktorá sa k deťom pritúli a často má výrazný vzťah, ktorý je citovo viazaný pre dieťa aj starú mamu na celý život. Deti priľnú k starým rodičom a tí sú tí prijímajúci, ktorí nemusia stavať veľa hraníc, skôr počúvať a chápať. Často vedia tajomstvá, ktoré sa mame nedajú povedať. Hoci dnešné deti sú oveľa otvorenejšie voči rodičom, čaro skúsenosti a tolerancie majú práve starkí. Starý rodič je často životným príkladom pre dieťa, môže ho podporiť v hľadaní cesty k sebe.
Babička a dedko by nemali zabudnúť, že sú ale informácie, ktoré má rodič vedieť a tak má byť len oporou a fyzickou podporou dieťaťu, keď to povie svojim rodičom. Rodič spolu so starými rodičmi nájdu a pomôžu s riešením. Starí rodičia nemajú preberať zodpovednosť vo vážnych veciach a rozhodnutiach dieťaťa (ak im to rodičia nedali ako povinnosť), no podporiť dieťa a byť medzistupňom dobrej komunikácie medzi dieťaťom a rodičom.
Vekom sú deti otvorenejšie do sveta a často oddych a relax u starých rodičov zvládnu len na pár dní. Nie, že by k nim už nemali vzťah, práve naopak, len ich chápanie „dobrej zábavy“ sa často už líši od toho, čo je pre nich na dedine k dispozícii. Ak sa im dá program a jasný cieľ (chytanie rýb, pečenie koláčov), tak so starými rodičmi podľa mňa aj „povinne“ musia pár dní prázdninovať.
V rodinách je to rôzne. Máte babky, ktoré sa na oboch stranách “trhajú” o každú minútu s vnukmi. Malo by to byť od mala a začať pár hodinami, potom dňom so starkými, pridať víkend a ak je dieťa staršie, sú to hlavne do 10-12 rokov už aj celé týždne cez prázdniny. Ak máte len návštevných starých rodičov, ktorí k vám prídu na kávu, niekoľko minút sa s dieťaťom pohrajú a idú domov, je to ich spôsob a treba to akceptovať . Nie všetky rodinné vzťahy sú ideálne.
Ak dieťaťu nič nechýba, je u nich alebo v ich spoločnosti spokojné a šťastné, tak by ste sa mali povzniesť nad rozbroje a dopriať mu pobyt u starkých. Starí rodičia by nemali ísť proti týmto zásadám alebo ich vedome porušovať, napríklad matka si neželá, aby deti jedli veľa sladkostí, a stará matka im dopraje samé dobroty. Myslím si, že takéto dieťa to vyrieši samo. K starej matke sa nikdy viac nevypýta, dá nám vedieť o svojej nechuti ísť k nej alebo má sklon prerušiť s ňou kontakt.
Deťom starí rodičia chýbajú, hlavne ak vidia, že ostatné deti ich majú. Rodičia to kompenzujú vlastnou opaterou alebo si nájdu starších kamarátov, ktorý nahradia staršiu generáciu ich deťom.
Na každom vzťahu treba pracovať, máte pre rodičov nejaké odporúčania, vďaka ktorým docielime, že deti a starí rodičia budú mať medzi sebou silné puto? Ako zvládnuť „dobré rady“ starých rodičov:
-Skúste k starým rodičom, ktorí to myslia dobre, len niekedy neodhadnú mieru dobrej rady, pristupovať s pochopením. Vypočujte si ich, nenamietajte, vôbec sa nehádajte, veď nikde nie je napísané, že to musíte vo výchove použiť. Použite vety: „Musím o tom popremýšľať,“ alebo „Ďakujem, že si ma na to upozornila, budem na to myslieť.“
-Rozoznajte, kedy je múdre prestať hovoriť, niekedy je lepšie súhlasiť, vyhnete sa sporom.
-Buďte zdvorilí a udržujte dobré vzťahy. Veď známkou dospelosti je aj tolerancia k druhým a vy ste dospelí ľudia a rodičia.
-Dávajte si pozor, čo o nich hovoríte, keď sú nablízku deti!
-Berte do úvahy, že staršia generácia vníma veci inak. Naše životné tempo (krúžky, športové tréningy, počítač, aktuálne detské hry) sú pre ňu vzdialené.
-Upozornite deti, že pravidlá u starých rodičov môžu byť iné než tie doma. Ak si to dopredu vyjasníte, nebudú mať tendenciu vyhovárať sa na nich a tvrdiť: „Babička mi to dovolí! Ako reagovat, ked si mala zacala vyberat kto ju bude obliekat? Ideme niekde prec, ked sme same doma, tak ju v pohode obleciem. Ked je s nami muz, tak zacne mne revat a podavat mu oblecenie, nech ju oblecie on.Ja tvrdim, ze to neni dobre, ked dieta si vybera. Muz zas tvrdi, ze ak ju budem nasilu obliekat ked to ona nechce odo mna, tak ze v nej vyvolam blok s obliekanim.Trva to uz asi 3mesiace (dcera ma 20m). Vysvetlit si to nechce nechat. Ako postupovat? Ja som vo vychove raznejsia, ja by som jej povedala, ze teda nejdeme nikde, ked sa nechce poobliekat a skusila by som ju obliect o par minut neskor.
Starka ruka za tricko: Odráža sa ľudová tvorba a spomienky
Príbehy ľudí a rodín sú často spojené s ľudovou tvorbou a tradíciami, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu. Remeselníci a umelci sa inšpirujú týmito tradíciami a vytvárajú jedinečné výrobky, ktoré odrážajú kultúrne dedičstvo regiónu.
Príbeh značky: Od ľudových motívov k jedinečným výrobkom
Jedna značka sa zaoberá reklamnou potlačou už 22 rokov a získala si pozitívne hodnotenia zákazníkov. Značka si váži každú objednávku a zákazníkov žiada, aby venovali pozornosť pri výbere veľkosti trička.
V marci 2023 bola značka oslovená kultúrnou komisiou a pani starostkou obce Hontianske Nemce JUDr. Matejovou na spracovanie ich ľudových motívov na jedinečné keramické a smaltované hrnčeky, ktoré by mali byť exkluzívne v predaji na kultúrno-spoločenskom podujatí „Nemčianska sobota“ dňa 12. augusta 2023. Po osobnom stretnutí s predstaviteľmi obce boli vybraté dva vzory: jednofarebný bordový motív z tkanej zástery a plnofarebný kvetovaný motív. Oba sú typické pre obec a región Hont. Po schválení obcou boli výsledné výrobky vyrobené a dodané v stanovenom termíne.
Návšteva v Pliešovciach: Stretnutie s "Maličkou starkou"
Autorka sa vybrala do Pliešoviec, kde ju so svojou tetou Slávkou Debnárovou privítala Slávka Homolová a rozpovedala krojovaný príbeh „Maličkej starkej.“ Dom, na ktorom sú lastovičie hniezda, je šťastný dom a tieto návštevy sú veľmi osobnou výpoveďou o živote a osudoch rodín, ktoré ju prijali pod svoju strechu. Zaujíma ju, kto tie kroje tvoril, aký bol, ako žil, aký „baťôžtek“ starostí i radostí so sebou niesol. „Starká maličká sa narodili 8.9.1918 a boli jedináčik. Žili v Kučalahu to je laz ..časť Pliešoviec potom dom predali a išli do Pliešoviec k dcére..ovdoveli ako mladučká. Muž spadol z čerešne a mal otvorenú zlomeninu nohy a dostal otravu krvy, zostali sama s 2 dcérami. Hosť do domu, Boh do domu. Na lazoch to platilo dvojnásobne. Pocestného tu vždy pohostili, uctili si ho, ako sa patrí.
Dom, ktorý rozpráva príbeh generácií
Dom, ktorý rozpráva 174 ročný príbeh štyroch generácií a ktorý dodnes nezmenil majiteľa. Zdenka Slováková a jej brat Milan Jakuš ju stále rovnako milo a ľudsky krásne prijali pod svojou strechou. Človečina tu cítiť z každého kúta. Keby sa dala pestovať, zasiala by som ju všade. Svet by bol oveľa krajší.
U starkej Rozálii Kamenskej som milovala tikanie kukučkových hodín v kuchyni. To ticho do ktorého sa ozýva šepot času. Čas plynie rovnako a je jedno či ho meriate hodinkami značky ROLEX alebo nástennými hodinami za pár Eur z Jysku, či nádhernými ručne maľovanými hodinami s prekrásnym Vajnorským ornamentom od Malúfka zo Slovenska. Najdôležitejšie je s kým a ako ten čas človek trávi. Čas ktorí mi venujú ľudia , tie domy, dvory v ktorých mi otvorili svoje srdcia sa peniazmi merať nedá. Hodiny tam ubiehajú veľmi rýchlo a človeku sa ani nechce odísť do reality všedných dní na dolniaky. Pretože pokoj, ktorý načerpám z týchto návštev a človečina majú nezaplatiteľnú hodnotu.
Inšpirácia ľudovými motívmi
Vzhľadom k tomu, že sa v našej rodine zachovalo veľmi málo krojov, detaily z výšiviek som hľadala iba lupou na zachovaných rodinných čierno bielych fotografiách. Kedže však fotky boli maličké, bolo veľmi ťažké dohľadať slovenské ľudové motívy ktorými by sa v mojej tvorbe mohla inšpirovať. Túžila som po tom aby sa na moje korene nikdy nezabudlo, a aby aj po mne zostalo dedičstvo pre ďalšie generácie. Siahla som teda po knihách. Prvou veľmi hodnotu knihou bola Slovenská ľudová výšivka v ktorej som sa dozvedela viac o jednotlivých regiónoch a špecifikách výšiviek. Ich technikách i farebnosti. Objavila som v nej starobilý motív ktorý ma oslovil na prvý pohľad. Ihneď ako mi padol do oka som si vedela predstaviť z neho hotové šperky. Neskôr som okrem kníh získala do zbierky svoje prvé, druhé, tretie detvianske oplecko a dnes je moja zbierka obohatená o skutočné skvosty na ktoré som veľmi hrdá. A tak môžem tieto tradičné motívy nielen obdivovať z fotografií a kníh ale ukázať ich na obdiv svetu v krojovni ktorú stále aj s Vašou pomocou budujem. Podaktoré deti ani nevedia ako vyzerá kroj.
Na svojich potulkách Podpoľaním si občas posedím v tichu opustených osád a samôt . Krásna drevená civilizácia dožíva už len ako triešočka zabodnutá v našom národnom povedomí. Už sám výber miesta prezrádza ľudský um a cit pre krajinu. Predovšetkým utešená poloha, tvárou k slnku, akosi sviatočne povznesená nad malichernosti dolín až je človeku milo na duši. Chalúpky stúlené do seba, kúsoček neba v studničke. A ticho … Len starým bukom občas zachrapčia preschnuté konáre. Drevená báseň chalúp. Niektoré strmo odolávajú času, iné sa čoraz pokornejšie skláňajú k zemi, do ktorej sa navracajú. Inde už len mŕtve lono kamennej podmurovky civie do ľahostajnej oblohy. Sem tam sa ešte niektorá povýši záplatou novej okenice, či chodníkom vykoseným v žihľave. Všetko ostatné, čoho sa nedotýka ľudská ruka, spustnuté pomaly tonie pod zelenou hladinou buriny, kriakov. Akoby sa hora po špičkách tichučko vracala tam, odkiaľ ju kedysi vytlačili robotné ruky. My prichádzame cudzí, z iného sveta. A predsa akosi domov. Zo zelenej tíšiny vystupujú obrazy prešlého času. Z kamenistej zeme človek, chlebík i pieseň. Nebadane vstupujem do seba a spociťujem, čoho mi dolu v meste prebýva a čoho sa mi nedostáva. Blízko je tých pár vecí života, rukou dočiahneš od kolísky k hrobu.
#