Malé deti často plačú, čo je prejav ich bezmocnosti. Dôvodov na slzy je mnoho a matka najskôr rozozná pravý dôvod plaču. Často to býva strach, napríklad z neprítomnosti blízkej osoby, čo nazývame separačná úzkosť. Tento článok poskytne rodičom informácie o separačnej úzkosti a búchaní hlavy o zem, ich príčinách, prejavoch a možnostiach riešenia.
Separačná úzkosť: Normálna fáza vývoja
Separačná úzkosť je pomerne bežná úzkosť u malých detí a je normálnou fázou emocionálneho vývoja, ktorá nastáva okolo 9. mesiaca. Dieťa sa rodí s vedomím, že je súčasťou matky a až neskôr pochopí vzájomnú oddelenosť. Odlúčenie od blízkej osoby (hlavne matky) vníma ako strach alebo ohrozenie, pretože nechápe, že neprítomnosť mamy je len dočasná. Dieťa svoju úzkosť ventiluje najčastejšie plačom, ktorý môže byť veľmi silný a trvať aj 2 hodiny. Plač často pôsobí až hystericky, pričom k utíšeniu dôjde až po príchode matky. Veľmi častý je aj strach z cudzích ľudí. Dieťa už rozlišuje medzi „svojimi ľuďmi“ a ostatnými, a preto môže na neznáme tváre reagovať negatívne.
Prečo deti reagujú na neprítomnosť blízkych osôb?
Odpoveď je jednoduchá - majú strach o vlastnú existenciu. Malé dieťa si v nebezpečnej situácii nevie samo pomôcť, preto sa vyvinul mechanizmus, ktorým k sebe matku privoláva. Separačná úzkosť je odrazom dôverného vzťahu medzi matkou a dieťaťom. Obyčajne len vlastná mama vie určiť, či je jej dieťa hladné, unavené, či má mokrú plienku alebo čo chce neverbálnymi prostriedkami oznámiť.
Strach vs. Úzkosť
Pojmy úzkosť a strach spolu úzko súvisia. Strachom označujeme prežívanie, ktoré je viazané na konkrétny objekt - či už reálny. Naopak, pri úzkosti si bližšie neuvedomujeme, ktorý objekt alebo ktorá situácia v nás vyvoláva obavy. Ide len o tušenie neznámeho nebezpečenstva.
Ako zvládnuť separačnú úzkosť?
Separačnú úzkosť treba vnímať ako normálny prejav dieťaťa. Je to obdobie, ktoré sa raz skončí, no dĺžka je individuálna, pretože každé dieťa je iné. Ide o znak zdravého emocionálneho vývinu, keď si dieťa vytvára vzťahy s najbližšími osobami. Horšie by bolo, ak by dieťa separačnú úzkosť vôbec nepociťovalo.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Vplyvom modernej doby je tu silný tlak na rodičov, aby svoje deti viedli k čo najskoršej samostatnosti. Rodičia sa stretávajú s názormi, že nie je dobré, ak sa dieťa na matku „príliš upne“. Časy, keď odborníci radili rodičom, aby nebrali plačúce dieťa do náručia, sú už, našťastie, za nami. Dnešná spoločnosť „tlačí“ na matky, aby sa rýchlo vracali do práce. Určite nie je dobré, keď dieťa vystavujeme častému stresu z toho, že nemá pri sebe blízku osobu. Na druhej strane, pre dieťa nemusí byť až také dobré, ak nikdy nie je samo.
V takých chvíľach môže dieťa nechať v starostlivosti známej osoby (v známom prostredí) a čas neprítomnosti postupne predlžovať. Časom dieťa pochopí, že mama neodišla navždy. Samozrejme, keď chce matka niekam odísť, musí sa postarať o to, aby boli naplnené základné potreby dieťaťa, aby nebolo hladné či aby šlo spať v správnom čase. Zároveň by sme dieťa nemali nútiť ku komunikácii s cudzími ľuďmi alebo s ľuďmi, ktorých sa trochu bojí.
Pokiaľ je to možné, nedávajme dieťa do jasieľ medzi 9. až 18. mesiacom, keď sú deti na separačnú úzkosti najviac náchylné. Napríklad s ním trávme nejaký čas v jasliach, kým si zvyká na vychovávateľky a ostatné deti. Tento adaptačný proces môžeme aplikovať aj v neskoršom veku, hlavne pri nástupe do škôlky. Ak nechceme dieťa umiestniť do inštitucionálnej starostlivosti, musíme preň zabezpečiť plnohodnotnú opateru inej osoby. Dobrým riešením môže byť stará mama, na ktorú si dieťa už nepotrebuje zvykať. Niekedy je však stará mama ešte pracovne činná alebo aj naopak - starostlivosť potrebuje skôr ona. Vtedy je alternatívou opatrovateľka, čo je v dnešnej dobe už seriózne povolanie.
Separačná úzkosť sa veľmi často vyskytuje aj v neskoršom veku, hlavne okolo 3. roku života. To je práve ten čas, keď väčšina detí navštevuje rôzne predškolské zariadenia. Závisí len od rodičov a osôb, ktoré prichádzajú s dieťaťom do kontaktu, aby posúdili, či sú tieto prejavy v norme alebo ide o väčšie trápenie, ktoré by mohlo zanechať rany na psychike.
Kedy prejavy separačnej úzkosti miznú?
U detí nič netrvá večne. Menia sa, ich psychika sa vyvíja. Aj prejavy separačnej úzkosti časom postupne ubúdajú až úplne miznú. Postupné zoslabovanie separačnej úzkosti súvisí najmä s rozvojom reči. Taktiež keď dieťa nadobudne dôveru voči novým osobám a zvykne si na nové prostredie, úzkosť sa výrazne oslabí. Nemajme však voči svojmu dieťaťu príliš veľké očakávania. Každé dieťa je iné, každé potrebuje svoj vlastný čas.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Ak je separačná úzkosť veľmi intenzívna a prejavy sú vzhľadom na vek neprimerané, mali by sme spozornieť. Môže totiž ísť o úzkosť patologického charakteru, čo je typický dôsledok nepriaznivého rodinného prostredia, rozvodu rodičov alebo tiež precitlivenosti dieťaťa. agresivita, ubližovanie iným, prípadne aj sebe - napr. Ak má rodič akékoľvek podozrenie, že separačná úzkosť u dieťaťa presahuje normálnu mieru, jednoznačne by mal navštíviť odborné služby - v tomto prípade detskú psychologickú ambulanciu. So psychológom či psychologičkou však komunikujte otvorene, nezatajujte, ak aj sami cítite, že dieťa často nechávate s inými ľuďmi, napríklad z pracovných dôvodov.
Búchanie hlavy o zem: Čo robiť, keď si dieťa ubližuje?
Robíte všetko pre to, aby bolo vaše dieťa v bezpečí. Zaistili ste zabezpečenie domu, obklopili ste svojho drobca hračkami primeranými veku a prijali ste opatrenia na zníženie rizika nehôd. Zdá sa však, že si vaše dieťa zvyklo búchať hlavičkou o veci, ktorým sa skutočne nemôžete vyhnúť - steny, postieľku, podlahu, ruky. Toto je jeden aspekt výchovy detí, s ktorým niektorí rodičia nepočítajú, ale niektoré deti si zvyknú opakovane biť hlávku alebo búchať hlavou do predmetov. Toto správanie je pre rodičov znepokojujúce. Ale snažte sa zachovať pokoj a nerozvíjajte veľmi svoje obavy, pretože toto správanie sa u malých detí vyskytuje pomerne často, čím sa dá označiť za normálne.
Príčiny búchania hlavy o zem
Dôvodov, prečo si batoľa (niekedy len naoko) ubližuje, však môže byť viac. Spravidla to vôbec nie je dôvod na paniku, hoci pohľad to môže byť nepekný. Nie je to ani dôvod na to, aby sme mávli rukou a dieťa úplne ignorovali.
- Potreba fyzického podnetu: Dieťatko prevalcujú emócie, ktoré sú také silné, že ich potrebuje vyvážiť fyzickým vnemom. A tak si spôsobí fyzické podnety okamžite a samo - tak, ako je to v danej chvíli možné. Najjednoduchšie a najrýchlejšie je preto hodiť sa o zem a búchať hlavou o podlahu alebo o stenu. Jedno z toho je dostupné takmer vždy. Ak si dieťa ubližuje aj bez toho, aby bolo nahnevané, možno len potrebuje fyzické vnemy. Umožnite mu dostatok pohybu, pobyt vonku, skákanie na trampolíne alebo mu vymasírujte chrbátik. Nahnevané dieťatko skúste objať - niektoré deti sa skrátka chcú hnevať a objatie odmietnu, no niektoré na objatie zareagujú pozitívne a upokoja sa. Objatie im poskytne vhodný fyzický aj psychický podnet.
- Rozvoj motoriky: U batoliat sa dramaticky rozvíja motorika. Je to obdobie, kedy sa stavajú na nohy, sadajú si a robia veľké pokroky. Je možné, že dieťa testuje povrchy okolo seba a zisťuje, čo sa mu uhne a čo nie. Učí sa orientovať v priestore.
- Túžia po väčšej pozornosti: Dieťa sa šmarí o zem a búcha si hlavu. Hoci vyzerá často nepríčetne, stíha jedným okom sledovať, čo na to rodič, prípadne sa presunú do jeho zorného poľa, ak sa rodič otočil. Ak zrovna máte neodkladnú prácu (práve preto sa dieťa zvyčajne týmto spôsobom hodí o zem), vezmite si dieťatko na minútu bokom, objímte ho a vysvetlite mu, čo práve robíte a prečo. Dohodnite sa s ním, kedy sa mu môžete venovať. Ak je to možné, nechajte ho pri sebe, aby vás pri práci mohlo sledovať. Ideálne je, ak ho do svojej práce zapojíte.
- Nevedia dobre vyjadriť svoj hnev: Toto je najmä prípad tých detí, ktoré ešte nevedia rozprávať. Svoje emócie prežívajú veľmi silno a o to viac ich hnevá, že ich nevedia ešte vyjadriť tak, aby im rodič hneď rozumel. Vyjadriť svoje emócie slovami je ťažké aj pre mnohých dospelých, ktorých to tiež frustruje. O to viac malé dieťa, ktoré ešte so svetom nemá toľko skúseností a nacvičených techník na zvládanie ničivých pocitov. Dieťatku pomôže, ak mu venujete aspoň chvíľu pozornosť, pomenujete jeho pocity (ty sa teraz asi hneváš, ty si teraz smutný, lebo…) a svojou pokojnou reakciou mu dáte najavo, že svet sa nerúca. Môžete dieťatku navrhnúť nejaké riešenie (napríklad sa hnevá, lebo sa mu zrútila veža z kociek, tak mu navrhnete, aby to skúsilo znova alebo pre zmenu nech kocky pekne uprace do škatule).
- Niečo ich bolí: Hovorí sa, že ak nás bolí zub, pomôže privrieť si prsty do dverí. Tie nás budú bolieť tak, že zabudneme na boľavý zub. Samozrejme, nikto takéto “rady” nemyslí vážne, no napriek tomu to maličké deti niekedy v rôznom prevedení praktizujú. Niektoré deti pri bolestiach reagujú nepokojom až fyzickým ubližovaním si. Jednoducho nevedia, ako si s bolesťou poradiť. Typicky je to pri bolesti zubov, brucha či pri zápale stredného ucha. Zbystrite, ak si dieťa ubližuje vždy na tom istom mieste. Napríklad si búcha hlavu vždy len jednou stranou (tou, kde je zapálené ucho či rastúci alebo boľavý zub). Ak tak robí v priebehu krátkeho času, napríklad niekoľkokrát za deň a predtým to nerobievalo. Všímajte si aj iné možné príznaky infekcie, napríklad zvýšenú teplotu, odmietanie tekutín a jedla, malátnosť a iné zmeny v správaní.
- Sú v strese: My dospelí reagujeme na stres rôzne. Niekto sa opíja, iný potrebuje behať, ďalší behá každú chvíľu na záchod. Aj my dospelí máme svoje slabé miesta, ktoré sa v strese takmer vždy prejavia. Dieťatko v strese tiež nevie, čo si so sebou počať a môže reagovať tým, že si ubližuje. Takýmto spôsobom ventiluje napätie, ktoré sa v ňom hromadí.
Ako reagovať na búchanie hlavy o zem?
Čeliť rozhnevanému dieťaťu chce skutočnú odvahu. Ak dieťaťu niečo zakážeme, musíme byť presvedčení o správnosti takéhoto zákazu. Tak skalopevne, že dieťa si môže aj hlavu o zem búchať a my mu len vysvetlíme, prečo si za svojím názorom stojíme a ponúkneme mu oporu, pochopenie a pomoc. Nie ústup zo svojich zásad.
- Zachovajte pokoj: Je dôležité, aby ste vy zostali pokojní a nepanikárili. Vaša reakcia môže ovplyvniť správanie dieťaťa.
- Zabezpečte bezpečie: Presuňte dieťa na mäkký povrch, aby ste minimalizovali riziko zranenia.
- Nevenujte prílišnú pozornosť: Ak dieťa búcha hlavou kvôli pozornosti, snažte sa nevenovať mu prílišnú pozornosť počas tohto správania. Počkajte, kým sa upokojí, a potom sa s ním porozprávajte.
- Ponúknite alternatívy: Naučte dieťa iné spôsoby, ako vyjadriť svoje emócie. Môžete mu ponúknuť hračku, knihu alebo inú aktivitu, ktorá ho zabaví.
- Pomenujte emócie: Pomôžte dieťaťu pomenovať jeho emócie. Napríklad, povedzte: "Vidím, že si nahnevaný/á."
- Buďte trpezliví: Búchanie hlavy o zem môže byť frustrujúce, ale je dôležité byť trpezlivý a podporovať dieťa.
Kedy vyhľadať pomoc?
Dôvody detského správania netreba brať na ľahkú váhu, dieťatko môže niečo bolieť alebo stresovať. Ak ste znepokojení, vyhľadajte pomoc lekára alebo detského psychológa.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Agresívne správanie: Bitie a hryzenie
Viacerí rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Bežná reakcia rodiča a jej následky
Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov.
- Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
- Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
- Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
- Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
- Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
- Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.
Prečo dieťa hryzie?
Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie.
- Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
- Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Dieťa je unavené.
- Dieťaťu rastú zuby.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.
Vhodná reakcia rodiča
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.
- Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
- Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
- Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
- Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
- Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
- Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
- Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie.
- Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Obavy rodičov
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné.
Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Ak si dieťa búcha hlavu o zem, alebo sa udiera alebo hryzie, a toto správanie pretrváva, je dôležité vyhľadať pomoc lekára alebo detského psychológa. Odborník môže pomôcť určiť príčinu správania a navrhnúť vhodnú liečbu.
Zvýšené svalové napätie (Hypertonus)
Zvýšené svalové napätie, známe aj ako hypertonus, môže mať vplyv na detský vývoj a ovplyvniť pohybové vzory v budúcnosti.
Ako rozpoznať zvýšené svalové napätie?
Najčastejšími prejavmi zvýšeného svalového napätia sú:
- zakláňanie sa dieťaťa, prehýbanie do luku
- prepínanie horných a dolných končatín
- zovretie ručičiek v päsť
- Keď ležia na bruchu sú nespokojné, zakláňajú hlavu a nevedia sa oprieť o predlaktia.
- Spolu s týmito prejavmi je spojený neutíchajúci plač, nepokoj a neustále kopanie rukami a nohami. Celkovo dieťa vyzerá akoby bolo v kŕči.
Prečo k tomuto dochádza?
Príčin je mnoho. Medzi veľmi časté patrí detský reflux a koliky. Pri nich dochádza k dráždeniu brušnej steny. Dieťatko na uľavenie od boľavého bruška a dráždeniu pažeráka, zvyšuje svalové napätie v tele a dochádza k prehýbaniu sa do luku. Hypertonus v tomto prípade je prítomný často len prechodne. V období okolo 3. mesiaca, keď sa dieťa začne viac hýbať, problémy s kolikami odchádzajú a s tým aj hypertonus.
Zvýšené svalové napätie môže byť spôsobené aj nevhodným nosením a manipuláciou s dieťatkom.
Medzi závažnejšie príčiny patrí porucha centrálnej sústavy, vtedy hovoríme o centrálnom hypertonickom syndróme. Môže sa vyskytnúť u predčasne narodených detí alebo aj u donosených detí s komplikáciami pri pôrode. Hypertonus z neurologickej príčiny je často prítomný v priebehu celého dňa, kdežto hypertonus spôsobený kolikami spravidla nebýva ráno ale skôr poobede a k večeru. V tomto prípade je veľmi dôležité problémy riešiť s detským neurológ a následne fyzioterapeutom.
Ako sa neriešenie tohto problému prejaví v neskoršom vývoji?
Ak sa problém nerieši, detský vývoj sa môže spomaliť, prípadne dané pohybové vzory bude robiť s neideálnym stereotypom. V tomto prípade najčastejšie so záklonom hlavy a prehýbaním celého tela do záklonu. Častým prejavom je aj asymetria, to znamená otáčanie len cez jeden bok, pivotovanie len na jednu stranu prípadne asymetrické plazenie a úplná absencia lezenia po štyroch.
Pri postavovaní bude dlhodobo pretrvávať stoj na špičkách, vytáčanie chodidiel do vonkajšej strany a takmer vôbec sa nebude vedieť oprieť o celé chodidlo. Dlhšie môže trvať, kým dieťa začne samostatne chodiť a keď už začne tak prevažuje chodenie po špičkách a tým aj nestabilita pri stoji a chôdzi.
Celkovo dieťa môže byť citlivé na dotyky hlavne v oblasti krku, chrbta a chodidiel. V neskoršom veku ako dôsledok neriešenia problému môžu byť rôzne poruchy učenia, nesústredenosť a sklony k hyperaktivite.
Ako hypertonus u bábätka riešiť?
Pri týchto problémoch je dôležité správne nosenie a manipulácia s bábätkom. Vyvarovať sa rýchlym, nestabilným pohybom a štekleniu, ktoré môže dieťa viac dráždiť. Dôležité je, bábätka sa často dotýkať jemným, plošným dotykom. V rámci spoločnej aktivity môžete dieťatku dopriať baby masáž a k tomu napríklad využiť masážny olej. Dôležitá je vaša vrelá náruč a pokojný hlas, ktoré dokážu ovplyvniť pohodu dieťatka a tým pádom aj jeho svalové napätie.
Ak niečo z vyššie zmienených príznakov pozorujete u svojho bábätka, je vhodné nato upozorniť svojho pediatra a navštíviť detského fyzioterapeuta.
Tipy na cvičenie
- Cvik 1: Ak dieťatko je nespokojné na chrbte, zakláňa sa a kope rukami a nohami, dajte celé dlane na jeho hrudník a ľahučko zatlačte do podložky. Dieťa skúste zaujať, tak aby sa na vás pozeralo. Môžete mu zaspievať nejakú vašu obľúbenú pesničku.
- Cvik 2: Zrolujte deku alebo uterák a rozložte ho tesne okolo bábätka. Nohy pokrčte k brušku a ruky tiež. Detičky majú radi ohraničený priestor, vtedy sa vedia viac dostať do pokoja.
Úrazy hlavy u detí
Úrazy hlavy sú u detí pomerne časté. Deti sa každý deň učia niečo nové - posadiť sa, postaviť sa, prejsť prvé samostatné kroky, vyliezť na sedačku či stoličku. Na bežné detské pády si deti svojím vývojom postupne privykajú, každý nový pohyb sa učia súčasne s pádom. Pády na hlavu z vlastnej výšky v bezpečnom prostredí preto zvyčajne nemajú vážnejšie následky. Omnoho častejšie sa závažné vnútrolebečné poranenia vyskytujú v prípadoch, kedy nie sú dôsledkom neobratnosti dieťaťa, ale nedostatočného dohľadu dospelého - pády novorodencov a batoliat z nábytku (sedačka, prebaľovací pult), pri starších deťoch pády z výšky na preliezkach či z bicykla. Vnímavý dohľad a nosenie ochranných pomôcok (prilba na bicykel) by mohli predchádzať veľkej časti závažných poranení hlavy u detí.
Hlava dieťaťa sa v mnohom odlišuje od hlavy dospelého. Je väčšia v porovnaní k telu a samotná detská lebka je tenšia, poddajnejšia a viac deformovateľná v porovnaní s lebkou dospelého. Úraz hlavy môže ostať bez akýchkoľvek následkov, môže však viesť aj k závažným vnútrolebečným poraneniam, ktoré môžu život dieťaťa ohroziť.
#