Neustále Rozprávanie u Detí: Príčiny, Dôsledky a Možnosti Riešenia

Úvod

Neustále rozprávanie u detí je jav, ktorý môže byť pre rodičov a učiteľov náročný. Či už ide o fascináciu gravitáciou u batoliat, alebo o rozsiahle diskusie o politike u starších detí, je dôležité pochopiť príčiny tohto správania a vedieť, ako naň reagovať. Tento článok sa zaoberá rôznymi aspektmi neustáleho rozprávania, od jeho vývojových príčin až po možné stratégie na jeho zvládnutie.

Fascinácia Svetom u Batoliat: Prečo Deti Neustále Rozhadzujú Veci?

Mnohí rodičia sa stretávajú s tým, že ich batoľatá neustále rozhadzujú veci. Kým upracete jeden koniec izby, vaše batoľa stíha rozhadzovať zásuvky v kuchyni. S vyhádzanými vecami sa ďalej nehrá, no už sa vrhá na skrinku s hrncami. Po čase vás to neskonale rozčuľuje. Načo to robí?

Deti sú úžasné bytosti a ak sa im lepšie prizrieme, zistíme, že sa neustále máme čo učiť. Dieťa, ktoré počas jedenia na zem púšťa kúsky ryže, to nerobí preto, aby nás rozčúlilo. Je len nekonečne fascinované gravitáciou (ako to, že sa to hýbe, aj keď som to vôbec nehodil?) a skúša, či naozaj tie fyzikálne zákony platia bez výnimky. Preto nestačí na zem pustiť len jednu ryžu. Zaujíma ho to tak veľmi, že niekedy zabudne na prázdne bruško a obetuje aj polovicu obeda na tento zaujímavý pokus.

A ako sa cíti, keď môže vyhádzať všetko zo zásuviek, škatúľ či skríň? Ako pán tvorstva. Pretože takú zmenu dokázalo urobiť úplne samo. Na vytvorenie neporiadku nepotrebuje vôbec pomoc svojej mamy a efekt je veľký za krátky čas - miestnosť sa zmení na nepoznanie.

Vedci tvrdia, že rozhadzovanie vecí je pre deti veľmi dôležité. My si ani neuvedomujeme, koľko sa toho deti dokážu o svete naučiť len tým, že vysypú obsah škatule na koberec. Deti si potrebujú veci ohmatať, ovoňať, cítiť, či sú studené, teplé, sypké, hebké, či sa drobia alebo sú pevné. Potrebujú kontakt s realitou, fyzikou či chémiou v praxi. Niet preto divu, že podľa vedcov robenie neporiadku u detí podporuje rozumové schopnosti.

Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa

Upratovanie ako súčasť výchovy

Samozrejme, nemôžeme celý deň len žasnúť nad deťmi, stúpať do ryže a večer si ľahnúť do hromady hračiek. Poriadok musí byť. Pri malých deťoch je to obyčajne iná úroveň poriadku ako v domove dôchodcov, ale prehľadný systém a vyhradené pevné miesto na konkrétne veci sú nevyhnutné pre fungovanie celej rodiny. Aj pre samotné batoľa - aby aj nabudúce vedelo, v ktorej zásuvke nájde tie varešky, ktoré tak rado vyhadzuje.

Od istého veku, obyčajne okolo 10 mesiacov, sa dieťa naučí dôležitú činnosť - pinzetový úchop. Je to efektívny spôsob jemnej motoriky, pri ktorej stlačením palca a ukazováka oproti sebe dokážeme zdvihnúť aj najtenšie čiastočky z plochy. Skúste napríklad zodvihnúť vlas zo zeme bez pomoci palca.

Kým dieťa neovláda pinzetový úchop, je preň omnoho jednoduchšie neporiadok urobiť než upratať. Napriek tomu upratovanie od neho vždy žiadajte a spočiatku mu pritom asistujte. Neskôr, keď je väčšie, nechajte ho skúsiť samo, aby videlo, že mu dôverujete, že to zvládne. Deti vedia byť veľmi šikovné, ak ich nezneisťujeme našou ustavičnou pomocou a kontrolovaním, či to urobili správne.

Od samého začiatku ukazujte dieťaťu jednoduché pravidlá - najprv upraceme, až potom ideme jesť. Najprv upraceme, až potom ideme na prechádzku či spať. Ak sa už s týmto nehráš, uprac si to a môžeš si vybrať niečo iné. Už malé deti majú veľmi dobrý senzor na pravidlá a systém a veľmi rýchlo ho pochopia. Ak v tomto sami pôjdete dieťaťu príkladom, veľmi rýchlo pochopí, že takto to skrátka u nás funguje a zaradí sa. Netápe v neistote, má jasne stanovené, aký je svet, v ktorom sa nachádza a vďaka tomu sa môže lepšie rozvíjať. Nezakazujte preto dieťaťu vyhadzovať zásuvky či vysýpať škatule s hračkami. Iba vždy trvajte na tom, aby si ich upratalo. Schopnosti, ktoré si pritom osvojí, môžete využiť aj v domácnosti. Už jedenapolročné až dvojročné dieťa vie roztriediť napríklad príbory do správneho priečinka, ak ho to učíme. Nájde dve rovnaké ponožky v kope bielizne niekedy skôr, ako my dospelí. Vytriedi ceruzky, ktoré nie sú zastrúhané, od tých, ktoré sa dajú bez ťažkostí používať. Odnesie si večer pančušky či špinavé tričko do koša na pranie. Dokáže dokonca triediť odpad. A najlepšie je, že ho to často neskutočne baví.

Neustále Rozprávanie u Starších Detí: Hľadanie Pozornosti alebo Potreba Komunikácie?

U starších detí môže neustále rozprávanie prameniť z rôznych dôvodov. Môže ísť o snahu získať pozornosť, potrebu vyjadriť svoje myšlienky a pocity, alebo dokonca o príznak niektorých vývinových porúch.

Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa

Prípadová štúdia: 10-ročný syn a jeho neustále rozprávanie

Dobrý deň, chcela by som sa poradiť ohľadom 10 ročného syna, ktorý stále rozpráva. Stále musí mať dodatok k tomu, čo povieme. Učí sa dobre, ale sedí sám, lebo stále rozpráva. Keď ho k niekomu posadia, tak sa rodičia sťažujú, že ich dieťa bolí hlava, lebo môj syn stále rozpráva. Tento problém je dlhodobý. Myslela som si, že ked bude starší, tak bude menej rozprávať. Ale on rieši politiku, rieši úplne nepodstatné veci. Chodí na klavír, na florbal. Má dosť pohybu, je spoločenský a má veľa kamarátov. Ale je to únavné, keď celé hodiny len rozpráva. A to aj vtedy, ked je sám na wc.

V tomto prípade je zrejmé, že syn má silnú potrebu komunikovať a vyjadrovať svoje myšlienky. Aktivity, ktorým sa venuje, naznačujú, že je spoločenský a má záujem o rôzne témy. Problémom je však miera a spôsob, akým komunikuje, čo negatívne ovplyvňuje jeho sociálne interakcie a môže byť únavné pre jeho okolie.

Možné Príčiny Neustáleho Rozprávania

• Potreba pozornosti: Dieťa sa môže snažiť získať pozornosť rodičov, učiteľov alebo rovesníkov.
• Nuda: Ak sa dieťa nudí, môže sa snažiť vyplniť čas rozprávaním.
• Úzkosť alebo stres: Neustále rozprávanie môže byť prejavom úzkosti alebo stresu.
• Hyperaktivita: U detí s ADHD môže byť neustále rozprávanie jedným z prejavov hyperaktivity a impulzivity.
• Vývinové poruchy reči: V niektorých prípadoch môže byť neustále rozprávanie spojené s vývinovými poruchami reči, ako je napríklad vývinová dysfázia.
• Aspergerov syndróm: Deti s Aspergerovým syndrómom môžu mať tendenciu rozprávať o svojich záujmoch bez ohľadu na záujem poslucháčov.

Ako Reagovať na Neustále Rozprávanie

• Stanovte jasné pravidlá: Vysvetlite dieťaťu, kedy a kde je vhodné rozprávať a kedy je potrebné byť ticho.
• Naučte dieťa počúvať: Podporujte dieťa v aktívnom počúvaní a vnímaní potrieb ostatných.
• Poskytnite dieťaťu dostatok pozornosti: Uistite sa, že dieťa má dostatok pozornosti a že jeho potreby sú naplnené.
• Ponúknite alternatívne spôsoby vyjadrovania: Podporujte dieťa v písaní, kreslení alebo iných formách kreatívneho vyjadrovania.
• Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak máte obavy o vývin reči alebo správania dieťaťa, vyhľadajte pomoc logopéda, psychológa alebo detského psychiatra.

Jazykové Ťažkosti a Ich Dopad na Správanie Detí

Narušená komunikačná schopnosť môže mať významný dopad na emócie, správanie, socializáciu a školskú úspešnosť dieťaťa. Je dôležité si všímať varovné signály, ktoré môžu naznačovať jazykové ťažkosti.

Varovné signály jazykových ťažkostí

1. Sociálna izolácia: Ak si dieťa uvedomuje komunikačnú bariéru medzi ním a jeho rovesníkmi, môže sa spoločnosti cielene brániť. Stretáva sa totiž s komunikačnými neúspechmi a nedorozumeniami. Dieťa sa môže stretnúť s odmietaním aj zo strany okolia - ak spolužiaci a kamaráti zistia, že sa nevie vyjadriť, dlho mu trvá povedať vetu, neodpovedá, je pri hre a v partii „navyše“, nemusia ho prijať medzi seba. Žiaľ, častý je aj výsmech kvôli rečovým problémom, ktorý sociálnu izoláciu podporí ešte viac.
2. Frustrácia a agresivita: To, čo na prvý pohľad vyzerá ako zámerné vyprovokovanie konfliktu môže byť v pozadí frustrácia z neporozumenia a/alebo neschopnosti presadiť sa slovne. Ak nerozprávajúcemu dieťaťu zoberie hračku iné dieťa, jeho reakcia (kopnutie, štuchnutie) môže byť nesúhlas vyjadrený formou, ktorá je pre dieťa jednoduchšia. Je dokázané, že deti so slabšími komunikačnými schopnosťami majú častejšie a prudšie záchvaty hnevu. Tie sa prejavujú dokonca už u 12 mesačných detí! 24 - 30 mesačné deti majú takmer až 2-násobne vyššie potenciálne riziko výskytu afektov oproti rovesníkmi s primeraným vývinom reči. Dobrou správou je, že so zdokonaľovaním jazykových zručností ubúdajú aj prejavy agresívneho správania.
3. Ťažkosti v škole: Nie sú to len „zlé“ známky. Nielen tie totiž poukazujú na schopnosti dieťaťa. Dôležitejšie je všímať si, koľko energie a času vkladá dieťa do učenia. Pretože učenie ho môže stáť omnoho viac úsilia a snahy ako jeho spolužiakov. A známky, či už sú na stupnici hodnotenia na jednej alebo druhej strane, nemusia vždy reálne poukazovať na to, či je domáca príprava poctivá. Tieto deti môžu mať ťažkosti s čítaním a písaním už na prvom stupni. Preto u detí, ktoré majú problém s čítaním, sú prítomné aj iné jazykové ťažkosti. Dyslexia má totiž jazykový podklad.
4. Problémy s vyhľadávaním slov: Sú vám tieto slová známe? Používame ich vtedy, keď si nevieme spomenúť na správne slovo - potrebujeme viac času, prípadne si ho v tej situácii nevieme vybaviť vôbec. Ak nevieme nájsť ani vhodné synonymum, namiesto toho použijeme slovo, ktoré nenesie žiadny význam - tzv. slovná vata. Ale buďte pokojní. Ak však pozorujete u svojho dieťaťa často sa opakujúce situácie s hľadaním toho správneho slova doprevádzané dlhou pauzou, zneistením, nedokončením myšlienky, opakovaním viackrát tých istých slov alebo častí viet a všimnete si, že to má negatívny vplyv na to, čo chce dieťa povedať, buďte ostražití. Skúste sa zamerať na obsah toho, čo hovorí ešte viac ako doteraz. Spozorovať dané ťažkosti má svoje opodstatnenie aj v neskoršom veku. U ľudí s demenciou pri Alzheimerovej chorobe patria problémy s „vybavovaním“ slov k prvým jazykovým príznakom.
5. Problémy s porozumením: Väčšina pediatrov a rodičov sa zaujíma najmä o to, či dieťa rozpráva. Na to, či dieťa rozumie sa však často zabúda. A tak sú tieto „nenápadné“ ťažkosti v pozadí. A pritom - dieťa musí slovu najskôr porozumieť aby ho neskôr mohlo povedať. V praxi sa často stretávam s deťmi, ktoré majú okrem problémov s naberaním slovnej zásoby a tvorením viet aj problém v porozumení. Nemusí to byť vždy také „nápadné“ ako sa na prvý pohľad javí. Ako sa prejavuje znížená schopnosť porozumenia? Napríklad dlhšia pauza medzi otázkou/výzvou dospelého a reakciou dieťaťa, kedy premýšľa nad významom; odpovede nesúvisiace s otázkou (Komu patrí bábika? -Bábika musí ísť spať.); snaha dieťaťa zahovoriť otázku a prejsť na inú tému.
6. Emocionálne ťažkosti: Niektoré deti sú všímavejšie a citlivejšie. Uvedomujú si rozdiely medzi sebou a ostatnými (tak ako aj my všetci), ale vzhľadom na to, že majú jazykové ťažkosti, vnímajú tieto odlišnosti ešte viac. Cítia sa nešťastné, frustrované, nahnevané. Cítia nespravodlivosť, že sa musia učiť viac ako ostatní. Že majú horšie známky. Že sa im deti posmievajú. Že nevedia čítať tak rýchlo. Že nemajú kvôli učeniu čas behať s kamarátmi. Že všetky ústne odpovede „pokašlú“, aj keď sa poctivo pripravujú. Že sa s ním na ihrisku nechcú hrať deti. Nie je hanbou sa takto cítiť. Majú na to právo. Veľa však závisí od vás, nás, rodičov, učiteľov, starých rodičov ako sa k tomu postavíme. Vyhľadajte psychologickú pomoc pre svoje dieťa vždy, keď máte pocit, že si nevie dať rady samo.
7. Problémy so spracovaním počutého: Prejavuje sa to aj tým, že častejšie žiada o zopakovanie, nestíha pri písaní diktátov/poznámok, odpovedá mimo témy, nezaujíma sa o hovorené rozprávky. O problémoch s jazykovým spracovaním počutého hovoríme vtedy, keď sú vylúčené sluchové poškodenia.
8. Slabé rozprávačské schopnosti: Tie prvé sa objavujú medzi druhým a tretím rokom. Rozprávanie 5 a viac ročných detí je už obsahovo aj kontextovo zložitejšie. U tejto skupiny detí hľadáme odpovede na otázky: Rozpráva dieťa príbeh tak, aby na seba nadväzoval? Uvádza postavy, ich opisy, pocity, vzťahy medzi nimi a dôvody ich konania? Je z rozprávania jasné, kde a kedy sa príbeh odohráva? Vie vyjadriť pointu príbehu, problém, záver, dôsledky? Spája si daný príbeh s osobnou skúsenosťou? Rozprávanie zážitku, opis obrázka, prerozprávanie rozprávky, vysvetlenie postupu… Všetko uvedené patrí k tzv. naratívnym (rozprávačským) schopnostiam. Schopnostiam rozprávať o jednej téme viacerými vetami. Tieto „nenápadné“ komunikačné situácie, ktoré sa bežne vyskytujú napovedajú o jazykových schopnostiach viac ako by sme si mysleli. Rozprávanie príbehov deťmi je zrkadlo, ktoré odráža viacero dôležitých informácií o dieťati a jeho vývinových schopnostiach, ale aj o jeho osobnosti. Úroveň rozprávačských schopností v ranom veku predpovedá úroveň akademických výsledkov. Má priamy súvis s porozumením hovorenej reči, čítaného textu, spontánnym písaním. V rozprávaní príbehu sa objaví všetko (čo logopéd potrebuje zistiť) - to, akú má dieťa slovnú zásobu, gramatiku, ako vie nadväzovať vety, postupne ich dopĺňať, akú má výslovnosť, ako vníma príbeh a jeho prvky, ako tomu rozumie a ako dokáže s druhým zdieľať to, čo potrebuje. Aj vďaka viacerým aktuálnym výskumom realizovaným na slovensky hovoriacich deťoch sa vie o tejto problematike čoraz viac.
9. Nepozornosť a hyperaktivita: Nesleduje výklad učiteľa! Nedáva pozor počas vyučovania! Neobsedí! Neustále vyrušuje! Na hodinách je nepozorný! Aj takéto poznámky dostávajú žiaci, ktoré majú jazykové ťažkosti. Žiakovi, ktorý má problém s porozumením a/alebo krátkodobou sluchovou pamäťou sa veľmi ťažko sústredí na odborný výklad. Aj napriek jeho snahe a úsiliu, nedokáže venovať pozornosť každú hodinu - každý deň. Veľakrát jeho výkonnosť klesá ku koncu dňa/týždňa/školského roka. Predstavte si tráviť denne 5×45 minút aktívnym sústredením na niečo, z čoho zachytíte len pár kľúčových slov, viet. Ako dlho by ste to zvládali? A čo by ste robili, keby ste sa prestali sústrediť? Možno by ste sa začali nudiť. Ostať nehybne a nerušene sedieť by bolo zrazu veľkou výzvou. Zašepkali by ste niečo vtipné spolusediacemu? Aj keď je pozornosť oslabená dôsledkom jazykových ťažkostí, nie vždy to musí nutne znamenať, že má dieťa poruchu pozornosti (ADD) alebo poruchu aktivity a pozornosti (ADHD). Mnohé príznaky sú však rovnaké a v rámci diagnostiky môže byť náročnejšie jednoznačne ich rozlíšiť.
10. Rodinná anamnéza: Ak (by) ste navštívili so svojim dieťaťom logopéda, pravdepodobne jednou z prvých otázok (by) bola tá, či sa V rodine vyskytujú nejaké jazykové (príp. iné vývinové) ťažkosti. Tzv. pozitívna rodinná anamnéza totiž poukazuje na možné riziko „kolovania“ daných ťažkostí z generácie na generáciu. To však neznamená, že sa tieto problémy musia prejaviť. Dedičnosť je jedným z faktorov, ktorý (v kombinácii s iným) môže vysvetľovať prítomnosť niektorej z narušených komunikačných schopností.

Logopedická intervencia: Kedy a ako vyhľadať pomoc

Ak máte obavy o vývin reči svojho dieťaťa, je dôležité vyhľadať pomoc logopéda. Logopéd je odborník, ktorý sa zaoberá diagnostikou a terapiou porúch reči a komunikácie.

Kedy vyhľadať logopéda?

Rodič by mal vyhľadať logopéda, ak dieťa:

Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM

• Okolo 1. roku:
  • neprejavuje dostatok iniciatívy na získanie pozornosti dospelého - nemá komunikačný zámer (ak dieťa niečo chce, nenadväzuje aktívne očný kontakt, nedá to dospelému najavo gestami, vokalizáciou, pohľadom),
  • nepoužíva komunikačné gestá (neukazuje na predmet svojho záujmu, neukazuje predmet v ruke, nepodáva predmet inej osobe, neočakáva predmet),
  • neobjavujú sa gestá ako napr. krútenie hlavou na znak nesúhlasu, dvíhanie rúk, aby bolo dieťa zdvihnuté na ruky, kývanie na rozlúčku, tlieskanie atď.
  • neobjavujú sa funkčné gestá (napr. telefón si neprikladá k ušku, hrebeň k vláskom, hrnček k ústam atď. ),
  • je prevažne ticho, málo si džavoce,
  • nereaguje na jednoduché pokyny a gestá ako napr. Poď sem!
• Okolo 2. roku:
  • nemá komunikačný zámer,
  • nepoužíva gestá,
  • nehovorí cca 50 slov a nezačína tvoriť dvojslovné spojenia,
  • má výrazne lepšie porozumenie ako hovorenú reč,
  • má slabé porozumenie reči (priemerné dieťa rozumie cca 500 slov z bežnej slovnej zásoby)
  • má nezrozumiteľnú reč pre blízkych, používa veľmi obmedzený počet hlások,
  • evidujeme regres vo vývoji reči - dieťa prestáva rozprávať alebo začína opakovať frázy, ktoré používa nefunkčne,
  • neobjavuje sa symbolická a predstieraná hra, preferuje repetitívnu hru (má tendenciu stále opakovať rovnaké činnosti, napr. stavať autá do rady, točiť s predmetmi atď.), nezapája do svojej hry ostatných.
• Okolo 3. roku:
  • nepoužíva viacslovné výpovede - jednoduché vety,
  • má slabú slovnú zásobu v porovnaní s rovesníkmi,
  • reč je ťažko zrozumiteľná pre cudzie osoby (v 3. rokoch by malo byť dieťa zrozumiteľné pre cudzie osoby na 75 %),
  • má ťažkosti s porozumením reči, aj keď je reč pomalá, jednoduchá a obsahuje gestá,
  • používa ,,echolalickú reč“ - opakuje výpovede po komunikačnom partnerovi, z TV bez komunikačného zámeru, nefunkčne,
  • nekladie žiadne otázky a nevyžaduje odpoveď,
  • tvorí niektorú hlásku chybne (na nesprávnom mieste), napr. hlásku R tvorí hrdelne alebo sykavky tvorí medzi zubami (ak napr. hlásku R zamieňa za jednoduchšiu hlásku J, je to veku primerané)
  • má v reči neplynulosti.

Ako podporiť správny vývin reči u dieťaťa

Rodičia by mali stimulovať správny vývin reči u dieťaťa od narodenia, lebo presne vtedy sa začína. Vývin reči je postupný proces, ktorý prebieha najmä v interakcii medzi dieťaťom a rodičom, preto najlepšie ako podporiť vývin reči u dieťaťa je tráviť s ním veľa času aktívnou komunikáciou. Podľa toho v akom vývinovom štádiu reči sa dieťa nachádza, by sme mali prispôsobiť svoju reč voči dieťaťu. Všeobecne však platí, že popisujte dieťaťu, všetko čo práve vidí a deje sa okolo neho, rozprávajte sa s ním o tom, používajte viacej otvorené otázky, spievajte si pesničky, rozprávajte si riekanky, zapájajte ho do bežného chodu domácnosti, napr. pri varení, praní, aby s vami trávilo, čo najviac času aj keď to bude znamenať, že Vás to zdrží. Čas, ktorý investujete do dieťaťa najmä v ranom veku sa Vám mnohonásobne vráti. Dôležité je tiež správne používanie technológii, ktoré sú dnes neodlúčiteľnou súčasťou našich životov. U detí do dvoch rokov sa snažte vyhýbať používaniu akýchkoľvek digitálnych médií. Vo veku medzi 2 a 5 rokom života obmedzte používanie obrazovky na max. jednu hodinu denne. Vyberajte dieťaťu veku primerané programy, pozerajte sa na ne spolu s ním, pomôžte mu pochopiť čo vidí a rozprávajte sa s ním o tom. Lepšie ako pozeranie príbehov na obrazovke je počúvanie príbehov z kníh.

Opravovať dieťa alebo nie?

Rodičia často deti opravujú a nútia ich, aby slovo vyslovili správne, čo nie je správny prístup. Ak dieťa nesprávne vysloví slovo čaj napr. ,,mami, prosím si caj“, namodelujte dieťaťu správnu výslovnosť a zvýraznite hlásku, ktorú vyslovilo nesprávne napr., dobre, hneď ti urobím Čaj“, aby sme stimulovali správnu výslovnosť sluchovou cestou. Ak dieťa danú hlásku nedokáže vysloviť a rodič ho núti do opravy, zbytočne dieťa frustruje a vytvára si negatívny vzťah k nácviku výslovnosti, lebo aktuálne nie je v jeho schopnostiach vysloviť slovo správne. Aj keď deti vedia danú hlásku vysloviť, kým ju začnú používať v spontánnej reči musia si ju najprv nacvičiť v slabikách, v izolovaných slovách vo všetkých pozíciach, postupne ju zafixovať vo vetách, pri opise obrázku a potom postupne zautomatizovať do bežnej reči postupným predlžovaním času, kedy je dieťa schopné sa sústrediť na správne používanie. Spontánne používanie v reči si vyžaduje určitý čas a dostatočný tréning. Musíme vždy trénovať na úrovni, ktorú ešte dieťa úplne nezvláda samostatne, ale s pomocou to dokáže, v tzv. zóne najbližšieho vývinu. Rovnakým spôsobom, ako pri nesprávnom vyslovovaní slov, sa riadime aj pri oprave nesprávnej gramatiky. Opravovať dieťa pri nesprávnej výslovnosti a gramatike je nesprávne, pri neplynulostiach (ako zajakávanie) je to priam zakázané.

Najčastejšie príčiny oneskoreného vývinu reči

To, že inak zdravé dieťa začína rozprávať neskôr, je znakom oneskoreného vývinu reči alebo vývinovej jazykovej poruchy. Rizikové sú deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou, predčasne narodené deti, deti z horšieho socioekonomického prostredia alebo nedostatočne stimulujúceho prostredia, deti s častými zápalmi stredného ucha alebo deti, ktorých rodičia alebo súrodenci mali problém s rečou alebo s poruchami učenia. Ak vývin u týchto detí nenapreduje v žiaducom smere, uvažujeme o rozvoji symptómov vývinovej jazykovej poruchy. Pri vývinovej jazykovej poruche hovoríme už o abnormitách vo vývine mozgovej kôry, ktoré postihujú rečové zóny mozgu ľavej hemisféry. U detí s rôznymi zdravotnými ťažkosťami, napr. s genetickou poruchou, s rázštepom pery a/alebo podnebia, senzorickým deficitom, poruchou autistického spektra je riziko oneskorovania sa alebo ťažkostí s vývinom reči vysoké. Výskumy taktiež poukazujú, že pozeranie TV, tabletov atď. u detí v nízkom veku výrazne zvyšujú pravdepodobnosť oneskorovania sa v jazykovom vývine.

Elektívny mutizmus: Keď Dieťa Rozpráva Doma, Ale Nie v Škole

Možno ste sa aj vy niekedy stretli s deťmi, ktoré za určitých podmienok komunikujú a za iných nie. Ak dieťa nemá poškodený centrálny nervový systém a ani rečové orgány a aj napriek tomuto faktu a svojej veľkej snahe nie je schopné komunikovať so svojím okolím, hovoríme o elektívnom mutizme. Elektívny mutizmus sa zaraďuje medzi poruchy sociálnych vzťahov. V prípade spomínaného tzv. elektívneho mutizmu deti relatívne bez ťažkostí komunikujú v známom, najčastejšie v rodinnom prostredí, len čo sa však dostanú do nového, neznámeho prostredia, ktoré im nie je blízke, rečovú schopnosť strácajú. Ak však dieťa pomerne plynulo rozpráva v akomkoľvek prostredí okrem prostredia rodinného, v takomto prípade sa často jedná o problémovú či nefunkčnú rodinu. Zvyčajne sa objavuje pred piatym rokom. Dieťa sa prejavuje ako utiahnuté a kvôli tomu sa niekedy ťažšie rozpozná, skôr až po nástupe do školy. Štatisticky častejšie sa elektívny mutizmus vyskytuje u dievčat. Niektoré príznaky elektívneho mutizmu majú aj deti trpiace autizmom, aspergerovým syndrómom, schizofréniou, mentálnym postihnutím, sociálnou fóbiou, depresiou, poruchou opozičného vzdoru alebo úzkostnou poruchou. Ak sa u dieťaťa elektívny mutizmus objaví, je vysoko pravdepodobné, že nie je jediným členom rodiny trpiacim touto poruchou. Časové trvanie spomínanej poruchy je individuálne, vo všeobecnosti sa však dá povedať, že zanedbanie takéhoto stavu u dieťaťa môže viesť k jej prehĺbeniu, časovému predĺženiu ako aj k následným ťažkostiam pri jej eliminácii.

Ako pristupovať k dieťaťu s elektívnym mutizmom

Neodporúča sa neustále nátlakovo nabádať dieťa ku komunikácii, nakoľko výsledný efekt takéhoto prístupu je presne opačný, ako sa pôvodne očakávalo a situáciu obvykle len zhorší. U detí, ktoré trpia elektívnym mutizmom často zisťujeme rezervovanosť, hanblivosť, nesamostatnosť, prílišnú viazanosť na rodiča.

Kedy vyhľadať odborníka?

U detí sa vo všeobecnosti často stretávame so situáciami, v rámci ktorých sa nevyhnú kontaktu s cudzími ľuďmi aj v neznámom prostredí mimo domova, ktorí ich nabádajú ku komunikácii. A tak sa pomerne ľahko môže stať, že dieťa nie je schopné odpovedať na otázky. Avšak u dieťaťa so zdravým vývinom sa po istom čase pocit neistoty prirodzene stráca, verbálne prejavy dieťaťa sa stávajú suverénnejšími a smelšími a pomerne plynulá až zvedavá konverzácia na seba obvykle nenechá dlho čakať. O elektívnom mutizme však môžeme hovoriť zväčša v prípade, ak súvislá mlčanlivosť pretrváva dlhšie ako mesiac po adaptácii na nové prostredie. V takomto prípade sa odporúča návšteva psychológa, ktorý navrhne ďalší individuálny postup.

#

tags: #dieta #neustale #rozprava