Komunikácia je základným kameňom ľudskej interakcie. Prebieha medzi dvomi alebo viacerými ľuďmi, kde jeden hovorí a druhý reaguje. V procese osvojovania si reči u detí zohráva spôsob komunikácie dospelého s dieťaťom zásadnú úlohu. Je dôležité si uvedomiť, že medzi jazykovými schopnosťami dieťaťa a dospelého je značný rozdiel. Aby dieťa dokázalo profitovať z našej reči, je potrebné ju zjednodušiť a prispôsobiť jeho úrovni.
Stratégie stimulácie reči u detí
Existuje niekoľko stratégií, ktoré stimulujú reč dieťaťa a je vhodné ich využívať čo najčastejšie.
Fyzická úroveň
Byť na jednej fyzickej úrovni s dieťaťom, skloniť sa k nemu počas komunikácie, je kľúčové. Tento jednoduchý krok prináša veľké zmeny v komunikácii. Priblížením sa dávame dieťaťu signál, že začína komunikácia, že bude vypočuté a má počúvať a vnímať druhého. Týmto mu dávame najavo, že jeho výpoveď je pre nás dôležitá a zaujíma nás, čo nám chce povedať.
Počuť slová dieťaťa nestačí. Jedna fyzická úroveň ponúka priestor na vnímanie všetkých spôsobov komunikácie dieťaťa, vrátane pohľadu, pohybu, zvukov a mimiky. Ak tieto prejavy nebudeme vnímať, môžeme premeškať snahy o komunikáciu a demotivovať ho. Naopak, ocenením každej snahy o komunikáciu zabezpečíme, že dieťa bude vypočuté a bude chcieť s nami komunikovať aj nabudúce. Navyše, ak dieťa vidí našu tvár, má možnosť odzerať pohyby artikulačných orgánov, čo mu uľahčuje imitáciu nových slov.
Sledovanie záujmu dieťaťa
Namiesto direktívneho učiteľa, ktorý nesleduje skutočný záujem dieťaťa, je dôležité stať sa partnerom v komunikácii. Komunikovať o tom, čo dieťa nebaví, je otravné a nemotivujúce. Najprv pozorujme, sledujme, ako sa dieťa hrá, čo robí, a navnímajme okamih. Až potom sa pripojme do hry, kopírujme jeho hru (v rámci bezpečnosti). Môžeme komentovať, hovoriť slovami to, čo vidíme, čo dieťa robí, čo asi chce. Nové prvky do hry vkladajme opatrne, aby sme dieťa nestratili.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Rečová úroveň dieťaťa
Uvedomujme si, kde sa reč dieťaťa nachádza. Vety by mali byť o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne dieťa. „Nechoď tam, lebo je to vysoko a potom stadiaľ spadneš na zem a buchneš sa,“ je príliš dlhá a gramaticky náročná pre ročné dieťa. Namiesto toho môžeme povedať: „Pozor! To je vysoko. Nedá sa.“ Základom toho, čo hovoríme, by mali byť vety, ktoré sú o jedno slovo dlhšie ako tie, ktoré používa aktuálne naše dieťa. Byť na jednej nielen fyzickej, ale aj rečovej úrovni dieťaťa má veľký zmysel. S blížiacim sa ôsmym mesiacom je dobré naše prehovory skracovať a vylaďovať na úroveň dieťaťa.
Opakovanie a komentovanie
Rodič je vzor, ktorému sa dieťa pripodobňuje. Ak sa učíme niečo nové, vzor potrebuje veľakrát a často vidieť, počuť. Je preto vhodné komentovať a pomenovávať bežné aktivity počas dňa približne tými istými slovami, frázami. „Hore ruky, dáme cez hlavu, jedna ruka, druhá ruka, dáme na bruško, kde je bruško?…“ Dieťa obliekame niekoľkokrát za deň, preto máme výbornú príležitosť, aby slová počulo viackrát. Hovoriť môžeme o tom, na čo sa naše dieťa pozerá, čo práve robí, ale aj o tom, čo robíme my. Kúpanie, odchod na prechádzku, papanie, naháňačka či iná obľúbená hra sú výbornou príležitosťou.
Čakanie
Po krátkej vete, napr. „Poď papať,“ počkáme. Ticho dáva dieťaťu priestor, aby porozumelo a malo priestor na reakciu. Možno nepovie slovo, no inam sa pozrie, zamračí sa alebo sa vyjadrí pohybom. V literatúre sa odporúča počítať (v duchu) do 10. Dieťaťu trvá reakcia dlhšie ako nám dospelým.
Modelovanie odpovede
Položme si otázku: „Keby vedelo moje dieťa teraz rozprávať, čo by mi presne povedalo?" Modelovanie odpovede je výborná stratégia, ktorá pomáha stimulovať reč dieťatka. Na chvíľku akoby ozvučujeme myšlienky dieťaťa. Ak sa pozerá na pohár, lebo chce piť, môžeme povedať: „Mama, piť! Chcem piť.“ Ak sa dieťatku niečo nedarí, povieme: „Nejde to. Pomôž.“ Povieme za dieťa to, čo ono o chvíľku zvládne samo. Dáme mu tým vzor. Ak sa budeme pridŕžať pravidla „o krok vpred“ a použijeme reč vyladenú na aktuálnu úroveň reči dieťatka, vzniká pre dieťa výborný priestor na imitáciu slov.
Opakovanie slov
Používajme lákavú intonáciu, smiešne zvuky, pútavý hlas. Ak dieťaťu povieme presne, čo má povedať, môže to mať opačný efekt a cítiť sa pod tlakom. V prirodzenej situácii, v rámci hry, činnosti, viackrát zopakujme cieľové slovo. „Cica. Áno, to cica. Cica robí mňau. Tam je cica.“ Ak bude cieľom slovo „gól“, môže to vyzerať napríklad: „Gól. Dal si gól, gól do brány. Hurá gól!“ Menej slov, ale ich častejšie opakovanie má väčší efekt pri učení sa nových slov. Niektoré deti potrebujú počuť nové slovo 5-krát, niektoré 50-krát.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Otázky
Používanie otázok je prirodzené, no príliš veľa otázok môže spôsobiť, že sa dieťa opäť cíti pod tlakom. Namiesto: „Je to lopta?“ skúsme radšej zmeniť intonáciu na klesajúcu a povedať: „Lopta.“ Neefektívne zatvorené otázky (Papáš? Obúvaš sa? Ideme von?), na ktoré nie je iná odpoveď ako áno-nie, skúsme nahradiť otázkami otvorenými (Čo robíš? Kam ideme?). Dobrou voľbou sú aj otázky, v ktorých dáme dieťaťu na výber dve možnosti (Dám ti vajíčko alebo chlebík? Ideme hore alebo von?).
Využívanie situácií
Počas dňa sa veľakrát dejú situácie, kedy napríklad spadne lyžička zo stola, rozbije sa pohár, lopta sa skotúľa pod gauč, dieťa nedokáže vyliezť na vysokú stoličku. Práve tieto situácie sú výbornou príležitosťou na stimuláciu reči. Nesnažme sa hneď všetko vyriešiť, zastavme sa. Počkajme, kým dieťa vyšle signál, že pomoc potrebuje. Vytvárame tak priestor na komunikáciu, dieťa podnecujeme k aktivite, pridávame dôležitosť jeho prejavom, dávame možnosť porozumieť situácii, komentovať, komunikovať.
Poruchy autistického spektra (PAS)
Autizmus je vývinové ochorenie, ktorého prejavy sa môžu líšiť. Často zahŕňajú ťažkosti so sociálnou interakciou a komunikáciou či opakujúce sa správanie spojené s limitovaným množstvom stereotypných činností. Poruchy autistického spektra (PAS), autistický syndróm alebo pervazívne vývinové poruchy (PVP) sú súhrnným pojmom pre rôznorodú skupinu neurovývinových porúch, alebo inak skupinu diagnóz, ktoré poznáte pod zjednodušeným pojmom autizmus.
Príznaky PAS
Prvé varovné príznaky sa niekedy objavujú už v prvých mesiacoch života, napríklad keď dieťa nereaguje na mimiku, hlas, neplače za rodičmi, nenadväzuje očný kontakt. Inokedy môže byť v prvom roku života všetko zdanlivo v poriadku, no potom sa dieťa akoby „stráca“, prestane javiť záujem o ľudí, sústreďuje sa skôr na predmety či bezcieľne pobehuje, nenapreduje v reči (používa stále pár slov, alebo ich prestáva používať), nereaguje na pokyny a podobne. Najčastejšie k tomu dochádza vo veku medzi 12. a 18. mesiacom života. Horšie to môže byť u ľahších foriem autizmu (vysokofunkčný autizmus, Aspergerov syndróm), pretože prejavy sú v ranom veku mierne a ťažkosti sa prejavia skôr pri nástupe do kolektívu napr. MŠ, alebo v rámci ZŠ, keď vzrastajú požiadavky hlavne v sociálnej oblasti.
Vo všeobecnosti možno povedať, že diagnózy PAS pokrývajú ťažkosti detí v troch oblastiach: v sociálnej interakcii, flexibility a verbálnej a neverbálnej komunikácie.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Reč dieťaťa
Rodičia spozornejú, keď dieťa nezačne rozprávať, prípadne je jeho reč veľmi slabá - hovorí iba pár slov, alebo hovorí nezrozumiteľnou hatlaninou, alebo síce opakuje rôzne riekanky a pesničky, prípadne celé časti rozprávok (opakuje/napodobňuje počuté slová, frázy), ale vôbec nevie reč použiť v bežnej situácii alebo komunikácii s nami. Reč býva monotónna, bez intonácie (alebo s abnormalitami vo výške hlasu, rytme, intonácii), dieťa nie je spontánne v používaní jazyka, dokonca nesprávne používa zámená (o sebe nehovorí ako o JA, namiesto TY používajú JA a podobne).
Reakcia dieťaťa na vlastné meno
Dieťa s PAS nereaguje na oslovenie. Bežné dieťa na svoje meno zareaguje takmer vždy na prvýkrát. Ak dieťa svoje meno ignoruje, treba spozornieť.
Nenasleduje inštrukcie, javí sa, že nerozumie
Dieťa s PAS nerozumie abstraktným pojmom (ľúbiť, neskôr…), má problém v porozumení reči druhých, pokiaľ nemá napríklad vizuálne ilustrácie toho, o čom komunikujete. Nedokáže sa zapojiť do konverzácie typu otázka-odpoveď. Je bežné, že sa počas konverzovania napríklad od vás odvráti.
Žiadny očný kontakt
Dieťa nenadväzuje očný kontakt, alebo len veľmi málo. Svoje požiadavky dáva najavo pre vás zvláštnym spôsobom - namiesto ukázania prstom a nadviazania zrakového kontaktu vás ťahá za ruku želaným smerom (pritom vašu ruku používa ako nástroj).
Neukazuje prstom, nevyužíva gestá
Dieťa nezdieľa svoj záujem tak, že by ukázalo prstom na to, čo ho zaujalo alebo by chcelo získať. Na komunikáciu nevyužíva gestá - mávnutie, privolanie, odoslanie vzdušného bozku… Nie je schopné vás privolať ani zvukmi.
Nesleduje predmety očami
Dieťa nedokáže sledovať pohyb objektu alebo vaše gestá pohľadom. Napríklad hračku, ktorú držíte v ruke, mávanie rukou. Nepozrie sa smerom, ktorým mu niečo ukazujeme.
Kontakt s druhými deťmi
Nevyhľadáva ani dospelého človeka, ani iné deti do spoločnej hry. Skôr deti len pozoruje, alebo sa naopak snaží neprimeraným spôsobom o kontakt - je sociálne neobratné. Ak sa predsa len „hrá“ s iným človekom, ide len o „bláznenie“. Dieťa nie je schopné takto nadväzovať priateľstvá, nevyhľadáva možnosti, ako sa spojiť s inými deťmi.
Samota
Záujem o sociálne prostredie je veľmi slabý - reaguje málo na snahu druhého človeka zaujať ho, nereaguje na prihováranie aj gestá, nezapája sa do ponúkaných aktivít. Vystačí si samé so sebou, alebo sa môže stať aj presný opak - že sa od neho nemôžete ani pohnúť.
„Nehra“ dieťaťa
Dieťa sa nevie s ničím zabaviť na dlhší čas, väčšinu voľného času trávi pobehovaním, rozhadzovaním hračiek, alebo ich ukladaním do radu, presnej línie, triedením. Nejde o hru v pravom zmysle slova, skôr o manipuláciu s hračkami ako objektami (nie symbolmi postáv, zmenšeninami predmetov…). Dieťa o hračky nemusí vôbec prejaviť záujem, alebo sa skôr zameriava na detaily hračky, fascinujú ho napríklad kolesá autíčka, textília hračky, zvuky, ktoré hračka vydáva. Dieťa sa nevie hrať „na“ lekára, učiteľku, pilotku, baltku - teda imaginatívna hra je nepredstaviteľná. Chýba teda hra „akože“, neimituje ostatných.
Stereotypné činnosti
Dieťa miesto klasickej imaginatívnej hry dáva prednosť stereotypným činnostiam (prelievanie vody, presýpanie piesku, točenie…), alebo vyhľadáva iba jeden typ podnetov (často sa deti už v útlom veku úzko zamerajú len na písmenká, čísla, značky áut a podobne). S hračkou/objektom sa hrá opakujúcimi sa pohybmi.
Ťažkosti v oblasti senzorickej integrácie
Dieťa je často senzoricky citlivé až precitlivené (alebo naopak hypocitlivé). Ak mu ponúknete iný typ potravín, odmieta ho, prejavuje silný odpor a to sa týka aj ďalších zmien v jeho zvyklostiach.
Citlivé reakcie na zmeny, trvanie na rutine
Dieťa má nemenné, repetitívne (opakujúce sa), stereotypné vzorce správania (rituály a zvyky pred spánkom, pred raňajkami, trasy na prechádzke, pri obliekaní, rituály pri pozdravoch), je abnormálne zamerané na túto rutinnú činnosť a snaží sa nemeniť na nej nič, ale trvá na jej presnom dodržiavaní. V prípade akejkoľvek zmeny reaguje silným odporom, často výbuchmi zlosti, agresiou, dochádzať môže až k sebapoškodzovaniu a ubližovaniu si (búchanie hlavy o zem). Potrebuje mať všetko rovnaké každý jeden deň, potrebuje ten istý systém, rutinu, nemenný režim. Je neflexibilné. Je náročné dieťa upokojiť, keď je vystresované a má záchvat zlosti, kričí. Môže poškodzovať nábytok alebo veci. Dieťaťu sa nezvyčajne mení nálada, má nezvyčajné emocionálne reakcie na udalosti a okolnosti, dokáže sa vydesiť a záchvatom reagovať napr. na verejné obchodné centrum, miesto plné ľudí.
Nereaguje na dotyky
Dieťa nielen nereaguje na vaše dotyky, ale ich ani samo nepoužíva na komunikáciu či vyjadrenie svojich pocitov. Nemá dotyky vlastne rado, pretože vstupujete bez pozvania do jeho intímnej zóny (bez toho, aby rozumel zámeru), vzdoruje objatiam, maznaniu, netoleruje ich.
Nenapodobňuje výrazy tváre
Dieťa má nielen problém porozumieť výrazom tváre u iných ľudí, ale nedokáže ich ani napodobniť, respektíve to vyzerá, akoby na udalosti reagovalo kamennou tvárou - čo si mnohí vysvetľujú, že môže byť "bezcitné". Keď plačete, nerozumie výrazu tváre ani nesúcití s vami imitáciou pocitov a správania. Či opäť naopak, sú jeho gestá a mimika tváre prehnaná či nevhodná pre udalosť alebo situáciu (nezodpovedá tomu, čo sa vôkol dieťaťa deje). Jeho reč tela je neprimeraná, alebo úplne žiadna. Chýba radostný, šťastný výraz tváre napríklad pri krásnej udalosti. Pri smutnej, tragickej, zlej zase výraz smútku, strachu, nešťastia.
Necíti empatiu
Dieťa má výrazne zníženú schopnosť rozpoznávať nálady a pocity druhých ľudí, nedokáže odhadnúť reakcie iných detí, ani nerozumie ich zámerom. Nerozumie, prečo iné dieťa plače alebo sa raduje. Nedokáže sa vcítiť, nie je schopné teda cítiť empatiu. Nie je tiež napríklad schopné pozrieť sa na vec z perspektívy druhého človeka.
Nezvyčajné pohyby
Dieťa vykonáva až obsesívne určité pohyby stále dokola, napríklad ťapkanie rukami, krúživé pohyby prstami, krútenie prstami. Môže mať nezvyčajné držanie tela, neobvyklú chôdzu, malé deti často chodia po špičkách. Môže chodiť do kruhu stále dokola. Dieťa neustále nosí so sebou nejaký objekt, pokladá ho z miesta na miesto, aby zabránilo záchvatu a cítilo sa bezpečne.
Prvé varovné príznaky podľa veku dieťatka
9 mesiacov
Nevšimli ste si, žeby dieťatko reagovalo úsmevom, výrazom radosti v tvári, alebo sa usmieva veľmi zriedkavo. Do komunikácie s vami sa nezapája nijako alebo len minimálne. Nereaguje, keď naňho hocijako voláte, nereaguje na privolanie pozornosti, nevyjadruje strach, smútok, prekvapenie, hnev, radosť.
12 mesiacov
Dieťa reaguje veľmi nečakane na nové tváre (nevšíma si ich, alebo je vydesené), zriedkavo sa usmieva v rôznych radostných sociálnych situáciách. Neudržiava s vami žiadny očný kontakt, alebo len veľmi málo. Nesleduje objekt, ktorý mu ukazujete, očami, má ťažkosti s reagovaním na svoje meno. Nereaguje alebo len veľmi málo na hlasné zvuky, neobráti sa, aby ho lokalizoval. Alebo na niektoré bežné zvuky reaguje neprimerane, nadmerne. Nemá záujem o interaktívnu hru, bľaboce veľmi málo alebo vôbec, nesnaží sa imitovať slová, zvuky, gestá - nemáva na ostatných, neukazuje prstom na objekty, ktoré ho zaujali. Neimituje vaše správanie ani správanie iných ľudí. Nemá rado dotyky, bozky, objatia. Robí isté opakujúce sa pohyby rúk, prstov. Nesnaží sa postaviť, štvornožkovať, stáť…
24 mesiacov
Dieťa chodí po špičkách, prstoch, prejavuje intenzívny záujem o určité povrchy, objekty, materiály, opakuje isté aktivity, napríklad skupinkuje objekty, zaraďuje ich do línií. Nesnaží sa zaujať vašu pozornosť, nesnaží sa nadväzovať kontakt s inými deťmi, nezdieľa s vami svoje aktivity. Má limitované gestá a imitovaciu schopnosť, nie je schopné nasledovať jednoduché verbálne inštrukcie. Hovorí málo alebo vôbec. Nereagujú - neregistrujú, ak niekto v ich okolí plače, je nahnevaný, teší sa. Alebo si do roka vyvinulo isté jazykové schopnosti a teraz ich stratilo. Vyzerá byť hluché, pretože nereaguje, ak naňho voláte. Vyhýba sa očnému kontaktu. Často sa v noci budí, slabo spinká, prežíva prvé záchvaty, neukazuje prstom na veci, považujete ho za zlého jedáka.
36 mesiacov
Dieťa stále málo rozpráva (nevyužíva samo od seba 2 a viacslovné spojenia primerane situácii) a veľmi nezvyčajne - používa a opakuje isté frázy, slová alebo celé pasáže z čítaných kníh alebo rozprávok neprimerane situácii či rozhovoru, nenasleduje konverzáciu otázka-odpoveď, počas nej sa odvráti, akoby ste neexistovali. Môže byť extrémne citlivé alebo akoby ich vôbec neregistrovalo - na zvuky, vône, chute, svetlo, iné podnety ako chlad, teplo, smäd, bolesť. Nezaujíma sa o interaktívnu hru ani o iné deti, ktoré akoby neregistrovalo. Naopak fixuje sa na isté aktivity, rutinné činnosti, zvyklosti napr. pred spánkom, jedlom atď. Stále nenasleduje vaše jednoduché verbálne inštrukcie. Nevie sa imaginatívne hrať - na lekára, vodiča, pilota, hrdinu, princa, učiteľa… Nespieva, netancuje, nehrá sa s vami.
Diagnostika PAS
Ak máte podozrenie na PAS, je dôležité kontaktovať odborníkov. V prvom rade môžete kontaktovať Centrá včasnej intervencie (pre deti vo veku 0-7 rokov). Môžete sa obrátiť aj na Centrum poradenstva a prevencie (CPP), kde vedia poskytnúť diagnostiku a poradenstvo. V prípade potreby spolupracujú aj s inými zariadeniami, ktoré sa na PAS špecializujú, tiež odborníkmi z radu klinických psychológov.
Mýty o autizme
Existuje mnoho mýtov o autizme, ktoré je dôležité vyvrátiť:
- Autizmus je ochorenie: Nie, ide o diagnózu a neurovývojovú poruchu.
- Autizmus je duševné ochorenie: Nie, ide o stav, s ktorým sa človek narodí.
- Autizmus sa dá liečiť/prekonať: Neexistuje liek, ale existujú spôsoby intervencie a terapie.
- Autizmus spôsobujú vakcíny: Neexistuje vedecká podpora pre túto myšlienku.
- Autizmus je dôsledok zlej výchovy: Zlá výchova nespôsobuje autizmus.
- Všetci autisti sú geniálni čudáci: Niektorí môžu mať talent, ale nie je to pravidlo.
- Autisti sú chlapci/prípadne len malé deti: Autizmus sa diagnostikuje aj u dospelých a dievčat.
- Autisti sú nespoločenskí: Mnohí chcú byť sociálni, ale je to pre nich náročné.
- Autisti nevedia prejaviť city/prípadne sú násilnícki: Mnohí prejavujú city, ale iným spôsobom.
- „Nevyzeráš ako autista“: Neexistuje prototyp autistu.
Čo robiť, ak dieťa plače pri určitých osobách?
Deti dokážu z človeka vycítiť každú negatívnu energiu, a to, či už z rodičov, aký majú postoj voči človeku, alebo priamo z toho človeka. Vedia, čo je úprimné, čo je hrané. Nikdy nenúťte dieťa byť v spoločnosti človeka, pri ktorom sa necíti dobre. Je veľmi dôležité rešpektovať pocity a názor dieťaťa na konkrétneho človeka a nenútiť ho do kontaktu s človekom, ktorého sa bojí. Dieťa tak môže stratiť oporu a dôveru v rodičov.
Poprosiť danú osobu, aby si dieťa nevšímala, respektíve ho prehnane nekontaktovala. Ak si ho človek nevšíma a nesleduje každý jeho pohyb skúmavým pohľadom, dieťa sa samo odváži pozrieť na človeka, dôkladne si ho popozerať a pomaly k nemu nájsť preň bezpečnú cestu. Pokúsiť sa navodiť v rodine príjemnú atmosféru. Často o konkrétnom človeku rozprávať, spomínať veselé zážitky, ukazovať ho dieťaťu na fotkách alebo videu, byť s ním v kontakte prostredníctvom videohovoru. Snažiť sa osobu začleniť do bežného života rodiny. Poradiť človeku konkrétnu hračku, ktorá by určite potešila dieťa a často spomínať, že hračka je práve od neho. Vysporiadať si vlastné pocity voči danému človeku. Vnútorne sa zmieriť s človekom, ktorý bude súčasťou života dieťaťa, pokúsiť sa v sebe objaviť pozitívne pocity voči konkrétnej osobe a pristupovať k nej láskavo, veselo a pokojne. V prípade, ak nastane situácia, že všetky opatrenia zlyhajú a dieťa ani s pribúdajúcim vekom nie je ochotné určitú osobu akceptovať, je veľmi dôležité jeho rozhodnutie rešpektovať.
Zrak u detí
Ako zistiť, že dieťa má problém so zrakom? U starších detí je pomerne jednoduché zistiť, že niečo nie je v poriadku. Dieťa buď vie pomenovať, že zle vidí, alebo si všimneme príznaky ako problémy pri písaní a čítaní, časté bolesti hlavy, žmúrenie. Deti v predškolskom veku si dávajú predmety bližšie k tvári, alebo sedia bližšie pri televízore, zakopávajú alebo škúlia. U najmenších detí, do 3 rokov, môže ísť aj o vrodené chyby, ktoré sa diagnostikujú buď v pôrodnici, alebo v prvých mesiacoch života, keď si rodičia všimnú, že dieťa nereaguje na podnety, nesleduje hračku, reaguje hlavne na hlas alebo dotyk a bojí sa samo v neznámom prostredí.
Je dôležité navštíviť očného lekára, nie optometristu. Deti, ktoré vedia čítať a písať podstúpia v zásade veľmi podobné vyšetrenie ako v prípade dospelých pacientov. U detí je dôležité podať kvapky na rozšírenie zreničiek, ktoré oslabia zaostrovanie, pretože malé deti vedia zaostriť aj 5 až 6 dioptrií a meranie so zúženou zrenicou je tak nepresné. Keď dieťa sleduje televízor zo vzdialenosti menšej ako pol metra, určite to môže mať škodlivé následky. Avšak bežné alebo časté sledovanie z primeranej vzdialenosti neškodí zraku tak, aby deti potrebovali okuliare. U menších detí ide najčastejšie o ďalekozrakosť, kedy vidia blízke predmety rozmazane a dobre vidia do diaľky. U detí okolo 7 - 8 rokov sa stretávame častejšie s krátkozrakosťou, to znamená, že potrebujú mínusové dioptrie do diaľky.