Ženy dnes pôsobia na vrcholových pozíciách v politike, biznise, kultúre i v športe, avšak spoločnosť ich stále vníma ako potešiteľky. Definitívny obrat vo vnímaní roly ženy v spoločnosti by priniesla len veľká sociokultúrna zmena. Ako tvrdí, na pohľad malým, no o to dôležitejším krokom vpred je prestať od detí vo výchove vyžadovať poslušnosť. Deti sa učia o vzťahoch, hrajú sa na svadby a nevesty. Kopírujú situácie, ktoré v živote, na Instagrame alebo v televízii vidia.
Deti potrebujú predovšetkým spracovať, že sa pri sexe nedeje nič zlé. To je dôležité interpretovať a vysvetliť, pretože sexualita ich bude po zvyšok života obohacovať. V prvom rade by teda mali deti sledovať filmy, ktoré sú pre ne vhodné. Následne by sa rodičia mali sústrediť na reakciu dieťaťa.
Výchova detí je komplexný proces, ktorý zahŕňa nielen odovzdávanie vedomostí a zručností, ale aj formovanie ich osobnosti a správania. Psychológia zohráva v tomto procese kľúčovú úlohu, pretože nám pomáha pochopiť, ako deti a dospievajúci myslia, cítia a reagujú na rôzne situácie. V tomto článku sa pozrieme na to, ako psychologické princípy ovplyvňujú výchovu, vzťahy a sebaprijatie detí a dospievajúcich, a ako môžeme tieto princípy využiť na podporu ich zdravého vývoja.
Vplyv rodiny a vzťahov na vývoj dieťaťa
Rodičovský vzor a sociálne učenie
Pre človeka Homo sapiens sapiens je najintenzívnejšou formou učenia sa sociálne učenie, učenie napodobňovaním. Darmo dieťaťu hovoríte nejaké sväté pravdy. Ono vás neustále „šmíruje“, sleduje a pozoruje. Deti rýchlo pochopia, že najlepší spôsob, ako sa naučiť žiť vo svete, je sledovanie ostatných. Vždy majú zároveň výborný prehľad o celej rodinnej štruktúre. Dieťa má vidieť, ako sa žijú normálne realistické vzťahy, ktoré sú zdravé a v ktorých sa, prirodzene, niekedy vyskytne aj konflikt. A že sa aj niekto nahnevá, aj sa niekto udobrí.
Podľa psychologičky Barbory Kuchárovej, ak matka v konflikte trucovito mlčí, bude takto riešiť problémy aj dcéra. Vo vzťahu neubližujú len jeden druhému, ale zároveň dávajú vzor svojmu dieťaťu pri hľadaní partnera a pre jeho budúce vzťahy. Rodičia sú veľmi formujúce bytosti, ktoré sú pre nás nesmierne dôležité. Niečo vo vás zostane po otcovi a niečo po mame. Dieťa má vidieť, ako sa žijú normálne realistické vzťahy, ktoré sú zdravé a v ktorých sa, prirodzene, niekedy vyskytne aj konflikt.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Pre dieťa je dôležité, aby videlo, ako sa žijú normálne, realistické vzťahy, ktoré sú zdravé a v ktorých sa prirodzene vyskytne aj konflikt. Je dôležité, aby videlo, že sa aj niekto nahnevá, aj sa niekto udobrí. Dieťa má vidieť, ako sa žijú normálne realistické vzťahy, ktoré sú zdravé a v ktorých sa, prirodzene, niekedy vyskytne aj konflikt. A že sa aj niekto nahnevá, aj sa niekto udobrí.
Vzťah otca a matky k dcére
Otec je vzor a matka je cesta. Dcéra uchopuje vzťahy a lásku k inej bytosti podľa toho, aký spôsob interpretácie a riešenia problémov používa vo vzťahoch jej matka. Platí to rovnako pre akýkoľvek budúci príbeh lásky, teda pre vzťahy s partnerom opačného pohlavia aj pre vzťahy s partnerom rovnakého pohlavia.
Ak sa otec správa vo vzťahu k dcére agresívne, znevažujúco, nevhodne, teda je pre ňu negatívnym vzorom, dospelé hľadanie vzťahov a partnerov by malo byť založené na tom, že hľadáme niekoho, kto je k nám láskavý. Hľadanie by nemalo byť komparatívne, teda že porovnávame nejaký konštrukt, ktorý sme videli doma, a hľadáme niečo identické alebo protipól. Na vzťahoch je krásne aj to, čo sa o sebe a partneroch dozvedáme a ako vo vzťahoch rastieme.
Prejavy lásky v rodine
Malé deti sa často snažia zabrániť prejavom lásky rodičov, ako sú bozky či objatia. Jednak preto, lebo prejavy blízkosti pôsobia na malé dieťa prvoplánovo ako agresívne. Kladú napríklad otázku: Prečo otec niečo ožužláva mame? Najskôr sa prejavom lásky snažia zabrániť z ochranárskeho pudu. A potom v určitom veku príde rivalizácia, teda takzvaný oidipovský komplex, keď syn bojuje o svoju matku, alebo Elektrin komplex, keď dcéra bojuje o svojho otca. Pre dieťa je to úplne prirodzené. Je za tým strach zo straty lásky.
Ak sa dieťa stavia k prejavom lásky výrazne odmietavo, rodičia sú zmätení a často sa rozhodnú radšej si objatia či bozky pred ním odpustiť. Nie, pretože potom sa dieťa učí, že prejavy lásky vo vzťahu nie sú v poriadku. Rodičia majú dieťa integrovať a veci mu opakovane vysvetľovať. O tom je celá výchova. My ako rodičia sa veľmi ľúbime, ja aj oco ľúbime teba, maminka veľmi ľúbi aj tatinka. Áno, pretože to, čo dieťa zažíva, aj preberá. Vníma prejavy, ktoré naznačujú, že vo vzťahu niečo nie je v poriadku, napríklad že všade chodí len s mamou a nikdy nie s oboma rodičmi. V bludisku, džungli vzťahov a učenia sa o nich sa do dieťaťa všetko kóduje a ukladá s tým, že vníma, že takto je to správne. Preto deťom treba ukazovať realitu.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Výchova v škôlke a predškolskom veku
Na ihrisku sa bozky na líce a objatia medzi malými deťmi zdajú rodičom milé a často ich v prejavoch náklonnosti medzi sebou posmeľujú. Áno, podľa mňa je to už v tomto veku veľmi dôležité. V prvom rade preto, že v škôlkarskom a predškolskom veku deti ešte nemajú sexualizované obsahy. Ešte sa u nich neprebudil sexuálny pud, čiže je to vhodný čas na učenie sa taktilite (kontakt dotykom - pozn. red.). Teda naučiť sa, že buchnát bolí a objatie má byť vyžiadané. Žartom by sa dalo povedať, že trénujú nasucho, to znamená bez aktivovanej sexuality. Z môjho pohľadu - aj keď nechcem démonizovať - je práve toto výborný spôsob, ako predchádzať neskorším traumám. Už v škôlke sa dieťa naučí, že jeho dotyk musí chcieť aj druhé dieťa. Je to veľmi individuálne. Pri veľmi aktívnych alebo temperamentných ľuďoch, prípadne ľuďoch z iných etník, sa môže objaviť už vo veku osem rokov. Všeobecne je to však vždy po dovŕšení ôsmich rokov. Prebúdzanie sexuálneho pudu možno vidieť v školských triedach a prejavuje sa vyjadreniami ako napríklad: „Baby sú hlúpe a netreba sa s nimi kamarátiť.“ Tam vidno úvodný zmätok z toho, že sa v deťoch čosi vyplavuje pri kontakte s druhými, s druhým pohlavím.
Ak chceme dieťa dobre vychovať, nemali by sme mu vkladať do úst naše interpretácie. Ak samo povie, že má frajerku alebo frajera, treba to prijať. Najväčším hnacím motorom pre správanie detí v období, keď chodia do škôlky, je nápodoba. Učia sa o vzťahoch, hrajú sa na svadby a nevesty. Kopírujú situácie, ktoré v živote, na Instagrame alebo v televízii vidia.
Vplyv nevhodného prostredia
Chodil ku mne jeden muž, ktorý vzal syna vždy po škôlke so sebou do baru. Tam si dal kávičku so svojimi kamarátmi, ktorí toho päťročného chlapca provokovali, že je zamilovaný do čašníčky z toho podniku. Raz opäť jeden z nich povedal, že je to chlapcova frajerka. Chlapec sa nahneval, vzal malý nožík - rybičku a pichol ju tomu mužovi do brucha. Nič vážne sa mu našťastie nestalo a situácia sa začala riešiť. Samozrejme, v prvom rade bolo nesprávne, že muž bral syna po škôlke do nevhodného prostredia. Chlapec sa pri rečiach mužov hanbil a nerozumel tomu, že k čašníčke cíti náklonnosť. Pretože aj tomu sa v tomto veku deti učia - náklonnosti k iným ľuďom. Ľudia sú biopsychosociálne bytosti a to sociálne sa buduje nielen uzatváraním párov, ale aj afiliáciou, teda priateľstvom, blízkosťou s inými človekom alebo so skupinou osôb.
Komunikácia s deťmi o vzťahoch
Aj vás by naštvalo, keby bol vedľa vás neustále komentátor a hovoril by, čo ste povedali a prečo ste sa to spýtali. Človek nechce interpretáciu, aj keď je interpretovanie iných v našich geopolitických výškach a šírkach veľmi rozšírené. Aj malé dieťa vie povedať, prečo niečo urobilo. Spýtajte sa, povie vám to. S deťmi by sme mali komunikovať o všetkom, aj o ich strachoch a čo tie strachy znamenajú. Netreba všetko hneď za deti vedieť, treba sa ich pýtať.
Vysvetľovanie intímnych scén a sexuality
Deti sa s intímnosťami a náznakmi sexu mnohokrát po prvý raz stretnú pri sledovaní filmu v prítomnosti rodičov. V prvom rade si treba všímať, či je film pre deti vhodný. Stupňovanie prístupnosti filmov, teda že niektoré sú prístupné od dvanásť rokov, iné od pätnásť a ďalšie od osemnásť, nie je socialistický prežitok. Je to dané tým, že niektoré témy sú v určitom veku pre deti ešte nepochopiteľné. A najhoršie situácie v živote dieťaťa sú tie, ktoré sú nepochopené a zároveň nie sú okomentované. Deti vnímajú sex medzi dvoma dospelými osobami ako agresívny mechanizmus. Ľudia pri tom kričia, takže deti majú pocit, že ich to asi bolí. Nejde im to do hlavy a väčšinou to aj interpretujú tak, že ak sa rodičia objímajú alebo majú sex, tatinko ubližuje maminke. Deti potrebujú predovšetkým spracovať, že sa pri sexe nedeje nič zlé. To je dôležité interpretovať a vysvetliť, pretože sexualita ich bude po zvyšok života obohacovať. V prvom rade by teda mali deti sledovať filmy, ktoré sú pre ne vhodné. Následne by sa rodičia mali sústrediť na reakciu dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Dôležitosť sebaprijatia a slobody vo výchove
Poslušnosť vs. viktimizácia
Ako rogeriánska psychoterapeutka sa riadim prístupom Carla Rogersa (významný americký psychológ, predstaviteľ humanistickej psychológie, zakladateľ takzvanej nedirektívnej psychoterapie a na človeka zameraného prístupu - pozn. red.), čiže som veľká odporkyňa poslušnosti. Pre mňa je to vo výchove ľahšia a zlá cesta. Vy máte svätý pokoj, keď vyžadujete poslušnosť, ale zároveň tým učíte svoje dievčatko byť viktímou - obeťou. Vyžadovanie poslušnosti v deťoch vytvára viktimizačný predpoklad. Neustále budú kopírovať submisivitu a vnímať samy seba spôsobom, že sú tu na to, aby strpeli. A práve pri vstupe do nového kolektívu robí takáto výchova z dieťaťa potenciálne ľahkú obeť. Rovnako to platí aj v prípade, ak musí malé dievčatko napríklad dávať pusu vzdialenejšej rodine, napríklad človeku, s ktorým nedokáže prežívať vzťah, pretože ho vidí trikrát do roka.
Podpora odolnosti a sebaprijatia
Páči sa mi trend - a poviem to tak populárne - vychovávať z dievčat „erdeg baby“. Ördög v maďarčine znamená čertica, ale hovorovo je „erdeg baba“ skôr označenie pre dievčatá, ktoré majú zdravé sebaprijatie a vedia, že môžu povedať „nie“. Je veľmi dôležité posilňovať v deťoch odolnosť už od malička. Aby vedeli povedať: „Nerob mi to, nepáči sa mi to.“ No práve toto sa mnohí rodičia snažia v deťoch potlačiť. Rodičia si myslia, že tým vychovávajú spoločenské a kamarátske deti. Aj kultúrne je dané, že ľudia, ktorí sú priateľskí, sú aj poslušní. No poslušní sú aj veľmi ohroziteľní.
Samozrejme, že by sme dieťa nemali podporovať v asociálnosti, no zároveň by sme sa nemali snažiť budovať socializáciu na základe príkazov. Ak dieťa niečo nechce urobiť, je za tým nejaký dôvod, väčšinou aj celý príbeh. Napríklad keď dieťa nechce druhému požičať svoju hračku a dôvodí, že je to preto, lebo mu ju potom nevráti. Každý štvrtý človek na Zemi je úzkostný. Vo výchove túto úzkosť podporujete tým, že neumožňujeme deťom hovoriť o svojich obavách. Spýtajte sa dieťaťa na dôvod jeho obáv. Mnohokrát bývajú rozkošné. Napríklad dieťa povie, že nechce požičať druhému autíčko, lebo sa bojí, že mu ho druhé dieťa zje a podobne. Odvodzuje to úplne.
Sebaprijatie rodičov ako vzor pre deti
Súvisí to so sebaprijatím. Ak má matka zdravý vzťah sama so sebou, nemá problém prijať od partnera objatie alebo kompliment. Nedevalvuje samu seba, nepýta sa ho, načo jej vôbec nosil darček. Vie, že si ho zaslúži. A malá dcéra ju pri tom sleduje. Vidí, že mama sa vždy usmieva, keď dostane kvety. Vo výchove by väčšina rodičov veľmi chcela podporiť sebaprijatie, sebalásku a sebahodnotu u dieťaťa, no neuvedomujú si, že to ide najlepšie cez pozorovanie správania sa rodičov. Lebo to sa nedá oklamať.
Vplyv médií a sociálnych sietí
Stretnutie s pornografiou
Výskumy ukazujú, že priemerný vek, v ktorom sa deti po prvý raz stretnú s pornom, neustále klesá, väčšina nejaké vidí už vo veku desať-jedenásť rokov. Tu sa prejavuje najväčší mýtus, že rodičia sú v živote dieťaťa jedinými účinnými faktormi. Dieťa hľadá odpovede na svoje otázky, a ak ich nenájde u nás, hľadá inde. Práve toto môže byť rizikové, pretože ak mu to nevysvetlíme my, začne sa pýtať spolužiačok a spolužiakov a niekedy dostane odpoveď, že to, čo videlo, robia všetky baby. Preto je také dôležité, aby rodičia prekonali vlastné bariéry, aj keď sa s nimi ich vlastní rodičia nikdy o sexe nerozprávali. Nájdite si pokojne nejakú príručku, už ich existuje mnoho dobrých.
V diskusii o sexe platí aj jednoduché prirovnanie, že keď má dieťa malú nožičku, kúpite mu malé topánky, a keď mu noha narastie, kúpite mu väčšie. S deťmi treba o sexe hovoriť primerane ich veku. Deti v konkrétnom veku zaujíma sexualita len do určitej úrovne. Nepotrebujú veľa detailov. To je teda aj spôsob, ako vyvážiť vplyv médií, porna a sociálnych sietí, ktoré ponúkajú dospievajúcim skreslený obraz o sexualite?
Dôležitosť rodičovskej kontroly a rozhovoru
Rodičovstvo je prácne. Nemôžete porodiť dieťa a ísť s ním v devätnástich na kávu a to je všetko. Medzi tým je strašne veľa povinností. Deti nemajú mať priestor slobodne pátrať po internete. Ak to robia, znamená to, že nemajú svoj čas adekvátne vyplnený. Najrizikovejšie je, ak dieťa voľne surfuje po internete. Môže to viesť až k sociálnej patológii. Zároveň sa môže stať obeťou groomingu (keď dospelý človek osloví dieťa alebo mladého človeka s cieľom sexuálneho kontaktu - pozn. red.) alebo zneužívania.
Ak sa už dieťa s pornom stretlo, mal by nasledovať rozhovor, v ktorom sa rodič pokúša zistiť, čo dieťa na porne zaujíma. Je dôležité dieťaťu vysvetliť, že sex v porne je technický, bez lásky. A že to, čo sex robí pekným, je láska medzi dvoma ľuďmi. A to na obrazovke nikdy neuvidí. Nikdy by ste nemali zážitok dieťaťa bagatelizovať, potláčať ani racionalizovať.
Právo voľby a súhlasu
Podľa mňa - a vnímam to veľmi silno - je to právo voľby. Súhlas, o ktorom sa stále málo hovorí. Deti, dievčatá nepotrebujú dokonale poznať fyziognómiu pohlavných orgánov, ale musia vedieť, že sa ich má chlapec najprv spýtať a že je na nich, či povedia „áno“, prípadne, že povedia, že toto nie, tohto sa ešte bojím. Absencia slobody v rôznych oblastiach výchovy je infekčná a prenáša sa aj na sexualitu. U dievčat pre absenciu slobody nastupuje zmätenosť a sú ľahkými obeťami. Mnohokrát povedia „áno“, lebo v nich direktívna výchova posilnila strach z odmietnutia. Boja sa, že ak chlapcovi povedia „nie“, už ich nebude mať rád. Dievča potom drží „ako hluché dvere“, aby nebolo odmietnuté. Odmietnuté ako ľudská bytosť. Nemá pocit, že môže povedať: „Napriek tomu, že ťa ľúbim, do tohto s tebou nejdem.“ Neexistuje to v nich, lebo sú naučené neodvrávať. Dievča cíti strach zo sociálneho súdu, bojí sa, že ho ohovoria a že bude odmietané v triede. Je obrovskou výzvou pre rodičov, aby v deťoch podporovali, že na vzájomný kontakt potrebujú súhlas druhého. U dievčat, ktoré nevedia povedať „nie“, vznikajú v raných štádiách v sexe obrovské traumy. Tie si potom nesú a spracovávajú celé roky. Existuje veľké percento žien, ktoré svojim rodičom do konca života nepovedia o tom, že boli niekedy znásilnené.
Riešenie problémov s agresivitou u detí
Mnohé mamy majú so svojimi ratolesťami tento problém. Ako si s ním poradiť? „Moja dcéra je veľmi zlatá, s anjelskou tváričkou, no hneď ako sa dostane medzi deti a niečo sa jej nepáči, akýkoľvek problém si okamžite vybaví ručne stručne! Niekedy má dokonca pocit, že všetky preliezačky a šmykľavka s hojdačkou sú iba jej, inokedy svojich rovesníkov celkom toleruje. Je to naše vytúžené dieťa, my s manželom sme totálni pacifisti, netuším, kde sa to v tom dieťati berie. Niekoľkokrát sme mali dokonca deti z okolia u nás na návšteve, žiaľ, vždy to dopadlo katastrofálne. Nielenže nechcela požičať žiadnu svoju hračku, ale buď im ju doslova „oplieskala“ o hlavu, alebo detskú návštevu pohrýzla. Už sa k nám bojím niekoho pozvať, ale izolovať ju od svojich rovesníkov, v tom tiež nevidím žiadnu výhru. Čo mám robiť? Máte nejaké skúsenosti?“
Podľa mňa sa raz nájde niekto, kto tvoju Rebeku spacifikuje, všetko jej vráti aj s úrokami a ju prestane baviť mlátiť iné deti. Erika so synčekom.
Aj u nás sa podobný problém vyskytol, myslím si, že je to aj preto, lebo naša Betka je jedináčik, má všetko, po čom jej srdiečko zapiští a tak sa nemusela so svojimi hračkami deliť, ani o ne súperiť. Problém nastal vtedy, keď sme začali chodiť na ihrisko medzi iné deti a ona doslova prahla po svojich rovesníkoch. Tam nastal problém. Všetko chcela požičať, pohrať sa, ale ona sama nechcela nič dať zo svojich rúk. Spomínam si na príhodu, keď dcérka mala cca 1 a pol roka, susedkine staršie dievčatko malo vonku detský kočík s bábikou. Keď kočík zbadala naša Alžbetka, myslela si, že všetko patrí jej, lenže nepočítala s tým, že susedkina dcérka jej ho nechce požičať, a tak nastal súboj. Nakoniec všetko skončilo relatívne uzmierene, obidve dievčatká kočíkovali spolu naraz jeden kočík a keď sa jednej už nechcelo, nedokázala ho prenechať druhej a keby sme neodišli domov, kočíkovali by asi aj dodnes. Preto sme dcérke kúpili nový kočík a donekonečna jej vysvetľovali, že o hračky je dobré sa podeliť. Myslím si, že sa to oplatilo, lebo odvtedy, ako dostala kočík, sa jej „majetnícko-bitkárske pudy“ trochu okresali a už dokáže hračku požičať aj bez urputnej obrany. Zrejme to chce iba čas. Anka, Alžbetka (2,5 roka).
Milá Nika, nepíšeš, či je tvoja dcérka jedináčik alebo nie. Ak nie je, neboj sa, všetko raz prehrmí a keď nastúpi do materskej škôlky, prestane s bitkárčením. Aj môj Romanko si myslel, že všetko na svete je jeho. Dokonca nám neustále a takmer na všetko hovoril: „moje“. Netuším, kde sa v deťoch berie už od takého útleho veku potreba toľko vecí vlastniť, možno to len pozorne odpozerali od nás, dospelých. Len čo nastúpil do škôlky, dostal riadne „klapky“ nielen od pani učiteľky, ale dokonca aj od svojich nových spolužiakov. A tak si vymyslel svoj vlastný spôsob, ako sa hrať s hračkami, ktoré nadovšetko obľuboval. Začal sa totiž do škôlky pýtať skoro, teda chcel byť v triede prvý, len aby si mohol vybrať hračky, s ktorými sa rád hrával a nemusel čakať, kým sa iný chlapec z jeho triedy pohrá. Dokonca sa rýchlo naučil používať slovíčka: „požičiam, ale potom“, alebo: „keď sa dohrám“. Nakoniec nechcel chodievať ani domov cez obed, iné deti doslova prosíkali rodičov, aby pre ne prišli cez obed, len náš Romanko ma, keď som prišla skôr, privítal so slovami: „Prečo tak skoro? Veď som sa ešte nestihol ani pohrať.“ Takže sa neboj, nástupom do MŠ sa tvojej dcérke zmení nielen režim, ale pochopí pravidlo: požičať - vrátiť. Denisa, Romanko (5 rokov), Jurko (3 roky).
Podľa mňa si tým musí prejsť každé dieťa. Myslím si, že sa nemusíš báť, aj tvoja malá pochopí, že cesta formou násilia nikam nevedie, lebo sa s ňou nebude chcieť nikto hrať. Len ju musíte vy, rodičia, stále presviedčať o tom, že biť sa nesmie. Dieťaťu treba už odmala vysvetľovať, že násilím sa nič nezíska, len si okolo seba vytvorí nepriateľov. Aj ja môjho syna, hoci má občas aj „široké lakte“, musím o tom neustále presviedčať. Môj Šimon je veľmi zlatý chlapček, a len prednedávnom začal chápať súvislosti, že keď niečo dobrovoľne požičia, na oplátku si aj on môže niečo požičať a teda pohrať sa s novou hračkou. Neustále mu však prízvukujem, že všetko musí fungovať na báze dobrovoľnosti, iba tak budú obe strany spokojné. Tak teraz len dúfam, že keď k nám pribudne Barborka a trošku podrastie, takéto problémy budeme riešiť už oveľa ľahšie. Simona, Šimonko (2,5 roka), Barborka, na ceste.
Súboj hračiek a neskôr súboj pohlaví, a v tínedžerskom veku prichádza na rad aj súboj generácií. To všetko musia rodičia v rámci výchovy zvládnuť. Moje dvojčatá sú v sebe neustále, a to majú už 5 rokov. Trochu v bitke poľavili, ale ťahanie sa za vlasy je stále v ich obľube. Darmo sa snažím, že by bolo fajn, keby konečne pochopili, že hrať sa s jednou hračkou ich nebude dlho baviť, ale keď si ich po chvíľke vymenia, hra bude zaujímavejšia. Lenže naše dcérky sú od narodenia veľké rivalky, najprv súťažili o to, ktorá bude piť z prsníka prvá, potom o to, ktorú okúpem ako prvú a teraz sa zase bijú o hračky. Kupujem zásadne rovnaké, len v iných farbách, ale aj tak bitka vznikne vždy len o jednu jedinú hračku. Sama neviem, čo robiť, ale neprestávam veriť, že raz ich bitky pominú. Dovtedy sa musím obrniť obrovskou trpezlivosťou a neustále iba vysvetľovať, čo je a čo nie je správne. Edita s dcérkami.
Všetky naše deti si prešli bitkárskym obdobím a najmladší Maťko ním práve prechádza. Vyrastá takmer ako jedináčik a tak si často myslí, že všetko je jeho a môže si vziať Laurinu knihu do školy, či Simonkin peračník, ktorý má už vopred prichystaný do školy (som zvedavá, či jej ten školský entuziazmus vydrží aj po nástupe do školy). Je pomerne náročné ustrážiť, aby Maťko nebral svojim súrodencom ich hračky či pomôcky do školy, a tak sa občas stáva, že to neustriehnem a drobec od starších súrodencov vyfasuje. Žiaľ, neodrádza ho to, je poriadne vytrvalý. Ďalšou nevýhodou je aj to, že to, čo mu robia súrodenci doma, potom aplikuje on vonku na ihrisku. Ale keďže moje staršie deti sa medzi sebou už nebijú, tak si myslím, že aj náš najmenší to prekoná a onedlho nastane čas, keď mu to docvakne a biť sa prestane.