Strava, v širšom zmysle, nie je len o uspokojovaní hladu, ale aj o komplexnom súbore faktorov, ktoré ovplyvňujú naše fyzické a psychické zdravie. Tieto faktory sa následne premietajú do našich vzťahov, kde zohrávajú významnú úlohu pri formovaní našich interakcií a celkovej kvality života. Vplyv stravy na vzťahy je rozsiahly a multifaktoriálny, ovplyvňuje emocionálnu pohodu, správanie a spôsob, akým interagujeme s ostatnými.
Vplyv detstva na vzťahy
Skúsenosti z detstva, najmä tie negatívne, môžu v človeku posilniť strach a neistotu, a to v presvedčení, že svet nie je bezpečný. Každé dieťa je inak vnímavé na identický vplyv. Napríklad, prvé dieťa v rodine môže byť vnímané ako silné a zdatné, zatiaľ čo druhé dieťa môže byť vnímané ako vnímavejšie, plačlivé a často choré.
Všeobecne platí, že sociálne rodinné ovzdušie má veľký význam pre stabilitu a ukotvenosť človeka. To, ako sa dieťa pripúta v detstve, môže ovplyvniť spôsob, akým bude jednať s ľuďmi vo svojom živote. Náš vzťah s rodičmi môže mať trvalý vplyv na náš život. Vzťahová väzba, trvalé a hlboké emocionálne puto, sa u dieťaťa dá pozorovať už v ôsmom mesiaci. Tento vzťah k matke, ktorá je najčastejšie pre dieťa hlavnou osobou pre vzťahovú väzbu, má aj evolučný význam.
Dieťa vás sleduje a udržuje si s vami blízkosť, aktívne pozoruje, kde sa nachádzate a keď sa vzdialite, nasleduje krik, plač alebo volanie. Už v prvých týždňoch pozorujeme, že dieťatko zaujíma ľudská tvár a uprednostňuje pozorovanie predmetov, ktoré sa hýbu. Ako matka svojmu dieťatku prirodzene poskytujete rôzne podnety. Napríklad pri dojčení je vaša tvár vo vzdialenosti 18 - 20 centimetrov od tváre bábätka, a presne na takúto vzdialenosť novorodeniatko najlepšie vidí. Keď držíte bábätko v náručí, umožňujete mu okrem fyzického kontaktu aj možnosť priamo skúmať vašu tvár. Reakcia dojčaťa zameraná na vás vedie k tomu, aby ste sa mu ešte viac prihovárali a venovali a tým mu zase vy pomáhate ďalej sa rozvíjať. Napríklad vtedy, keď dieťatko začne prejavovať záujem o váš hlas a vy vidíte, že na vás reaguje, začnete sa s ním rozprávať alebo mu spievať ešte viac.
Základným kritériom pre určenie vzťahovej väzby je to, či matka slúži pre dieťatko ako akýsi symbol bezpečného prístavu. Pozorovať to môžeme vtedy, keď sa dieťa po skúmaní okolia vracia k matke. Všímajte si tiež, ako dieťatko reaguje pri odlúčení od matky, či protestuje a plače, prirodzene ju hľadá a ak to dokáže, či ju nasleduje. Dôležité je aj správanie dieťatka po matkinom návrate. Ak je dieťa nepokojné, keď ste preč, plače alebo reaguje krikom, znamená to, že si už s vami vzťahovú väzbu vytvorilo, a teda ochranu, bezpečie a pohodlie hľadá u vás. Vzťahové väzby k ďalším osobám si deti zvyčajne vytvoria v období od desať mesiacov do roka a pol, kedy sú už samostatnejšie.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťatka. Znamená to, že u neho prišlo k porozumeniu a uvedomeniu si ako matku potrebuje. Keďže ešte nerozumie, že veci existujú aj mimo jeho prítomnosti, protestuje, keď matka odíde, pretože zrazu jeho bezpečná základňa zmizne. Dieťa si zvyčajne vzťahovú väzbu tvorí s viacerými osobami. Okrem mamy môže byť naviazané napríklad na otca, brata, sestru, dedka, babku, opatrovateľku. Väzba na hračku alebo podobný objekt nie je nič nezvyčajné a vytvorí sa preto, že ju dieťatko potrebuje. Pre prípad, že dieťa svoj obľúbený predmet stratí alebo len zapatroší, je praktické mať po ruke jeho kópiu, keďže jeho strata môže byť stresujúca nielen pre dieťa, ale aj pre celú rodinu. Väzba na predmet sa môže vyskytnúť aj v situácii, keď má dieťa k matke vytvorenú bezpečnú vzťahovú väzbu.
V období vytvárania vzťahovej väzby je normálne, že bábätko pri matkinom odchode protestuje, má to tak byť. Neznamená to však, že sa mama nesmie od bábätka ani pohnúť. Pre dieťa je to citlivé obdobie, takže keď mama odchádza, napríklad k lekárovi, je dobré, keď dieťa zostáva s otcom alebo s babičkou, teda inou blízkou osobou, ktorá ho ľúbi. Odporúčam, aby sa mamina prišla krátko rozlúčiť a povedať bábätku, že sa vráti. Plaču sa netreba báť, je pri ňom otec alebo babka, ktorí ho utíšia a pomôžu mu zvládnuť stresovú situáciu. Dieťa by malo byť s inou blízkou osobou, ktorá jemnocitne reaguje na jeho podnety. Možno je to vo vašom prípade otec dieťaťa alebo babka. V takom prípade je pre dieťa najlepšie, keď sa oň počas vašej neprítomnosti stará osoba, ku ktorej má druhú najsilnejšiu vzťahovú väzbu. Ak sa vzťahová väzba ešte nevytvorila, je pre dieťa najlepšie byť s inou blízkou osobou, ktorá dokáže adekvátne a láskavo reagovať na jeho podnety.
Pre zdravý psychický vývin, na formovanie osobnosti a pre zdravé budovanie pocitu vlastnej hodnoty je najdôležitejších prvých 5 rokov života dieťaťa. Jednoducho povedané, to, čo sa do dieťaťa v prvých piatich rokov vloží, z toho môže potom čerpať celý svoj život. Pokiaľ dieťa vyrastá v harmonickej rodine, má možnosť vytvárať si blízke a bezpečné vzťahy s matkou aj s otcom. Aby štart dieťaťa do života prebehol čo najlepšie, je dôležité, aby o dieťa v rannom veku bolo postarané kontinuálnym spôsobom, jednou osobou. Najčastejšie je to osoba matky, ktorá je na dieťa emočne napojená, prístupná. Keďže rodičovská rola prináša na osobu matky a otca isté nové a nepoznané nároky, na ktoré rodičia nie sú niekedy dostatočne pripravení, často sa stáva, že práve v tomto období vznikajú prvé vážnejšie nezhody a konflikty medzi rodičmi. Sú často spôsobené tým, že matka sa cíti byť vyčerpaná starostlivosťou o dieťa, a otec sa cíti byť vyčlenený z novovzniknutej diády matka - dieťa. Otcovia by si mali byť vedomí svojej dôležitej a nenahraditeľnej role a toho, aby pri mame svojho dieťaťa stáli, aby jej boli oporou, aby sa mala o koho oprieť a mala tak dosť síl starať sa o to dieťa. Vo vzťahu k dieťaťu je však rovnako dôležitá. Približne vo veku 3 rokov života dieťaťa, rola otca naberá na svojej dôležitosti. Cez to, ako vníma dieťa vzťah medzi rodičmi, učí sa nielen vzťahu k svojmu pohlaviu, ale aj vzťahu k opačnému pohlaviu. Z toho dôvodu je preto veľmi dôležité, aby bol prítomný pri výchove aj otec. Ak otec chýba, nie je prítomný, alebo sa o ňom buduje negatívny obraz (platí to aj naopak, keď chýba matka), dieťa si nesie rozpoltený obraz rodičov. Syn sa potrebuje s otcom identifikovať. Keď otec z nejakého dôvodu chýba, alebo keď o tom otcovi nemá chlapec vytvorený dobrý obraz, nemá sa s kým identifikovať a to spôsobuje jeho vnútornú neistotu. Pre dcéru je veľmi dôležité mať taktiež vzor otca. Ak sa rodina z nejakého dôvodu rozpadne, rodičia by mali svoj rozchod zrelo spracovať a fungovať na rodičovskej rovine tak, aby všetky rozhodnutia robili v prospech a záujme dieťaťa. Hovorí sa, že deťom treba dať korene a krídla. Korene sa dávajú v útlom detstve, krídla v puberte. Ak má dieťa dobrý základ a je dobre „zakorenené“, má aj vybudovaný dobrý sebaobraz, dobrú sebahodnotu. Ak sa v puberte vyskytnú nejaké ťažkosti v správaní, napríklad útek z domu, striedanie partnerov, alkohol, nevhodná partia, sebapoškodzovanie a pod., tieto prejavy majú vždy korene v minulosti. V období puberty, kedy už má mať dieťa krídla, je dôležité u dieťaťa vytvoriť pocit vlastnej zodpovednosti a slobody, nakoľko sa dieťa v rámci vývinu potrebuje prirodzene od rodičov odpútať. Nie je dobré brániť mu vo vzťahoch a v kontakte s rovesníkmi, medzi ktorými skúša svoje schopnosti, svoju sociálnu pozíciu, a medzi ktorými potrebuje svoju osobnosť rozvíjať a sociálne dozrievať. Dieťa sa na rodičov a situácie, ktoré prežíva, pozerá svojim, špecifickým pohľadom, a to vzťahovaním si všetkého, čo sa okolo neho deje, na seba. Keďže k prirodzenému správaniu rodičov patrí aj zlyhanie v dôsledku únavy, vyčerpania, či hádky medzi rodičmi, je potrebné uvedomovať si to, a ponúkať dieťaťu skutočný význam toho, čo sa deje. Vysvetliť mu, že teraz sa s ním nemôže mama hrať, pretože je veľmi unavená z práce, alebo že mala náročný deň. Dieťa si uvedomí, že mama je unavená, ale nesúvisí to s ním. Keď mama na dieťa pravidelne nakričí, pretože je nahnevaná napr. kvôli udalostiam zo zamestnania, a dieťaťu to primerane nevysvetlí, pre dieťa sa tieto zážitky stanú emočne zaťažujúcimi a ľahko sa môže stať, že dôvod zlej maminej nálady si dieťaťa stiahne na seba. Dieťa musí vedieť, že dôvodom hnevu mamy nie je ono samotné. Rovnako aj po hádke rodičov musí dieťa vidieť, že sa tým nič nekončí. Potrebuje zažívať, že rodičia dokážu urobiť ústretový krok, že konflikty sa dajú riešiť, že život sa môže vrátiť do starých koľají. Dieťa sa učí, že hádky neznamenajú koniec vzťahu, ale že aj keď rodičia majú rôzne názory, dokážu sa zmieriť. Dieťa sa učí, že keď je nejaký problém, že sa nerezignuje, neodchádza. Mnoho starých rodičov sa chce aktívne podieľať na výchove svojich vnúčat, a častokrát sú prvou voľbou pre rodičov, ak potrebujú pri starostlivosti o svoje deti pomoc. Podľa psychológa je preto dôležité, aby starí rodičia nenahrádzali rolu rodičov, aby pomáhali pri pomáhali, ale do nej nezasahovali a rešpektovali rozhodnutia rodičov. Dôležitá je tiež medzi starými rodičmi a rodičmi otvorená komunikácia o ich vlastných možnostiach a očakávaniach. Pre celkový rozvoj osobnosti dieťaťa vytvára najvhodnejšie podmienky práve úplná harmonická rodina. Vzájomný vzťah rodičov a im dané špecifické roly zohrávajú nezastupiteľnú funkciu rodiča. Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá.
Mirka Chmelíčková je klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka z Českej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. Toto obdobie je jedno veľké dobrodružstvo. Malé dieťa sa učí sať materské mlieko, nadviazať kontakt s rodičmi, na konci troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie. Ak sa niečo počas tohto obdobia neodohrá správne, ukáže sa to v dospelosti. Na základe vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života o tom, aby si dieťa vytvorilo základnú dôveru v okolitý svet ako protiváhu k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémom pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve,“ vysvetľuje psychoterapeutka. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia. Dieťa potrebuje spoznať čistú lásku. Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované,“ vysvetľuje M. Chmelíčková. Avšak nie vždy tento proces prebehne tak, ako má. Keď sa vzťah nevyvinie, človek má problémy celý život. Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii,“ objasňuje psychoterapeutka. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu. Často s tým bojuje práve tak, že túto svoju nedôveru prebíja. Snaží sa byť úplne super dokonalý, super výkonný, super krásny, super krásne oblečený. Stále potrebuje to zrkadlenie - obdivné pohľady každého okolo. Ak ich nemá, tak sa trápi a nie je mu dobre. Na to, aby obdiv svojho okolia získal, dokáže vyvinúť neuveriteľné úsilie,“ opisuje psychologička. Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná,“ hovorí o mamách M. Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv. Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou. Keď matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vráti. Ak matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu,“ objasňuje M. V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie. Žiadna opatrovateľka nedokáže nahradiť matku. Pestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré. Terapia v dospelosti môže trvať aj roky. Keď príde pacient na terapiu s deficitom z raného detstva, nepovie presne s čím má problém, ale terapeut to dokáže rozpoznať, keďže pacient mu neverí a necíti sa bezpečne. Prvé mesiace až roky sa na terapii vytvára bezpečný terapeutický vzťah. Terapeut zastáva úlohu podporného materského objektu, snaží sa pacientovi pomôcť, aby sa cítil bezpečne a mohol prijať dôverný vzťah. Až potom sa pacient môže sústrediť na to, kto je a na svoje emócie. Zvrátiť to, čo dieťa nedostalo v detstve a nemá na čom stavať, nie je jednoduchý proces. Terapia je dlhodobý proces a môže, podľa M.
Dôležitosť otca v rodine
Otec zohráva nezastupiteľnú úlohu pri vývine dieťaťa. Formuje správanie k ženám, ale aj k svetu. Dcéra sa učí poznávať tajomný (odlišný) svet mužov. Ak bol otec nablízku, vedela, že ju najbližší zástupca mužov má rád takú, aká je. Ak otec v živote nič nedokázal, môže sa dcéra chcieť usilovať dosiahnuť viac ako on.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Naopak, ak otec dcéru zanedbával, môže mať v budúcnosti problém uveriť tomu, že ju môže niekto skutočne milovať.
Vplyv rozvodu na deti
Napätie medzi rodičmi vplýva na kvalitu vzťahov, ktoré si dieťa bude budovať v budúcnosti. Ak sú vzťahy medzi rodičmi naštrbené, dieťa trpí. Nie je schopné dištancovať sa od vzťahu rodičov. Buď vytvorí koalíciu s jedným a druhého zavrhne, pričom následne trpí pocitmi viny a zlosti, štiepi i pocity k sebe na dobré a zlé, trpí depresiami a sebapoškodzovaním. Jeho budúce vzťahy sú ohrozené narušením hraníc.
Ak rodičia zvládnu rozchod bez osobných útokov, dohodnú sa na kontakte s deťmi, komunikujú korektne a dodržujú vzájomné dohody, sú deti schopné prejsť rozvodom bez negatívnych dôsledkov, s tým, že si udržia oboch rodičov pre vlastnú potrebu a udržia si aj ich pocit hodnoty.
Výchova a jej vplyv na osobnosť dieťaťa
Výchova má na rozvoj osobnosti dieťaťa nemalý podiel. Spoločnosťou odmeňuje dieťa za dodržiavanie noriem a trestá ho, ak ich neplní. Rodičia by mali byť zameraní na deti a spájať kontrolu s akceptáciou. Mali by vysvetľovať a zdôvodňovať svoje tresty či obmedzujúce opatrenia.
Škodlivá je výchova, ktorá smeruje k potláčaniu vlastných impulzov. Optimálna je taká výchova, ktorá smeruje k sebavýchove.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Sebapoznanie a jeho význam
Sebapoznanie je veľmi dôležité. Pomáha nám lepšie porozumieť sebe, svojim potrebám a cieľom.
Manipulácia vo vzťahoch
Manipulácia je forma správania, pri ktorej sa jedna osoba snaží ovplyvniť druhú osobu tak, aby konala v jej prospech. Manipulátori často využívajú rôzne taktiky, ako napríklad vyvolávanie pocitov viny, citové vydieranie alebo ponižovanie.
Najzraniteľnejšími osobami pre manipuláciu a využívanie sú ľudia s nízkou sebaúctou, ktorí ľahko podľahnú lichôtkam, ale uveria aj kritike. Často majú snahu za každú cenu druhému vyhovieť.