Rodičovstvo je jednou z najnáročnejších úloh, ktorým čelíme. Keď dieťa odmieta spolupracovať, môže to byť pre nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Mnohí z nás sa v takej situácii cítia bezradní a nevedia, ako správne reagovať. Čo robiť, keď sa zdá, že vaše dieťa robí napriek?
Princíp spolupráce a autonómie
Počas tehotenstva som sa zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom a narazila som na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie. Tento princíp hovorí o tom, že deti všeobecne chcú spolupracovať, ale niekedy jednoducho nevedia a nemôžu spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo je vtedy dôležitejšie ako naša prosba.
Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.
Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok.
Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť! Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo? Nechcete sa začať vyhrážať a tiež nechcete siahnuť po odmenách alebo trestoch a už vôbec nie po násilí. Tak čo teda máte robiť? - poviete mu, ako to máte vy„Vieš, začínam byť už zúfalá a veľmi nervózna. Dokonca skúsite aj celú situáciu obrátiť na zábavu. Akýkoľvek pokus z vašej strany však končí veľkým krikom a hodením sa o zem. Vaša hladina stresu je v oblakoch a vy ste absolútne zúfalá. Keď si teraz znovu spomeniete na myšlienku, že „veď on predsa spolupracovať chce, len mu v tom niečo bráni, tak len proste zisti, čo to je“, máte chuť poslať tých všetkých teoretických pomocníkov a radcov na internete do teplých krajín.
Je to teda vaša chyba, že na to nemôžete prísť? Po zažití niektorých podobných situácií som vážne začala pochybovať o tomto základnom princípe nenásilnej komunikácie. Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“„vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.
Už to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?
Ako reagovať, keď dieťa odmieta spolupracovať?
- Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Urobte si mentálnu poznámku, že vaše dieťa má práve obdobie, kedy je jeho potreba autonómie vyjadrená obzvlášť intenzívne. Ďalšie dni si naplánujte väčšiu časovú rezervu pred odchodom z domu. Je veľmi dôležité, aby sme si my rodičia uvedomili, že si svojím nespolupracovaním naše dieťa snaží naplniť svoju potrebu autonómie, lebo to zmení naše vnímanie situácie a tiež objektív, cez ktorý sa pozeráme na naše dieťa.
Obdobie vzdoru: Normálna súčasť vývoja
S vedkyňou sme sa rozprávali o záchvatoch vzdoru detí a spôsoboch, ako ich zvládať. Jana Bašnáková pôsobí v Dondersovom centre pre kognitívne neurozobrazovanie v holandskom Nijmegene. „Dva hlavné nástroje rodiča pri výchove sú láska a limity. Dieťaťu treba prejavovať lásku, aby sa cítilo prijímané a bezpečne, no musí mať aj hranice. Tieto dve veci sa navzájom nevylučujú,“ vraví vedkyňa.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Toto obdobie trvá od 18 mesiacov do 4,5 roka až 5 rokov. No môže sa začať skôr, napríklad v 12 mesiacoch, a odznieť môže po piatich rokoch. Má určitý vývoj a na začiatku sa prejavuje inak ako v štyroch rokoch. Reakcie dieťaťa vyplývajú z toho, že nemá vyvinuté exekutívne schopnosti. To obdobie sa prejavuje napríklad tak, že ak dieťa niečo chce, no rodič mu to nedá, dieťa sa môže hodiť o zem a začne plakať, kričať alebo kopať. Svoje emócie nevie kontrolovať tak ako my.
Výraz „obdobie vzdoru“ nie je celkom šťastný, pretože dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku je to normálna a prirodzená súčasť vývoja. Dieťa to nerobí naschvál. Nerobí to preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať. Na druhej strane rodičia môžu vytvoriť také prostredie, aby minimalizovali výskyt prejavov zaplavujúcich emócií.
Rozdiely medzi dieťaťom a dospelým
Malé dieťa sa od dospelých líši v niekoľkých zásadných oblastiach. Je impulzívne a rigidné, čiže preferuje, ak sú veci stále také isté, a má nízku flexibilitu. To znamená, že nevie dobre reagovať, ak sa veci zmenia. Je egocentrické a myslí si, že „všetko je tu pre mňa“. Keď dieťa ide do hračkárstva, myslí si, že hračky existujú preň. Keď je dieťa malé, nerozumie logickým vysvetleniam a reaguje primárne emocionálne. Dieťa potrebuje svet okolo seba kontrolovať a ovládať.
Nedozretý detský mozog a emócie
Emočné okruhy, napríklad tie, ktoré spúšťajú stresovú reakciu, fungujú od narodenia. Je to niečo, čo dieťa potrebuje na prežitie. Ak sa dospelý nahnevá na verejnom mieste, uvedomí si, že nie je vhodné, aby začal kričať alebo plakať. Tieto presvedčenia dokážu utlmiť jeho emócie. Dieťa to nedokáže. Učí sa to až postupne. Keď ročné dieťa príde do hračkárstva, jednoducho si zoberie prvú hračku, ktorú uvidí, no dvojročné dieťa sa už spýta mamy.
Kľúčové je, že keď je dieťa zahltené silnou emóciou, nefunguje to ako pri dospelom. Mozgová kôra, ktorá je zapojená do racionálneho myslenia a riešenia problémov, ešte nedokáže veľmi efektívne utlmiť túto silnú emočnú reakciu. Preto logické vysvetľovanie počas záchvatu emócií nebude fungovať.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Empatia a perspektíva dieťaťa
Do zhruba štyroch rokov dieťa nevie zobrať do úvahy perspektívu druhého človeka. Nechápe, že iní môžu mať odlišné presvedčenia. Také dieťa asi nevie pomenovať, že ste smutný, ale cíti, že niečo nie je v poriadku. Môže cítiť, že otec s ním nie je v takom spojení ako obvykle. Ale to ho, paradoxne, môže ešte viac rozrušiť. Dieťa nemá sebareflexiu, aby si dokázalo povedať, že „aha, ocino je smutný možno preto, ako sa správam, tak prestanem“. Mozog dieťaťa, ktoré je v silnej emócii, nereaguje na logiku.
Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Keby daný človek pokračoval v tom, čo nechcete, aby robil, zvýšili by ste hlas a začali by ste na neho po japonsky kričať. Ale taký prístup nič nevyrieši. Lebo používate cudzí jazyk, ktorému nerozumie. Podobne je to s deťmi.
Ako reagovať v konkrétnych situáciách?
Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať.
Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Čo sa týka kontaktu, niektoré deti nemajú rady, ak sa ich rodičia počas silnej emócie dotýkajú. Ale to je na rodičovi, ktorý vie, čo na dieťa funguje. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť. Ak ju budeme ignorovať a pôjdeme na dieťa s logikou, nebude tomu v tom momente rozumieť ani na to počúvať.
Ponáhľanie sa a rutina
Dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre neho ste jeho otec a je mu úplne jedno, že máte prácu, do ktorej musíte ísť. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatok času a bude mu jasné, čo sa bude diať.
Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Samozrejme, každý odchod do práce nebude jednoduchý, ale takto si vytvárate šancu, že to bude fungovať. Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje.
Hádky na ihrisku a delenie sa
Deti v tom veku sú egocentrické. Nechápu, prečo by sa mali deliť. Rodičia môžu zabezpečiť, aby tam bolo rozdelenie úloh, že „my teraz počkáme a šmykneme sa potom“. Ale v tomto veku to nebude vychádzať zvnútra dieťaťa. Opäť by som celú situáciu opísala ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ Keď si to dieťa vypočuje, asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač. Hoci ste dieťaťu veľakrát povedali, že sa treba podeliť, keď uvidia hračku, po ktorej túžia, nastúpi impulzivita. V ich veku ešte nejde, aby zapojili racio, hoci si aj uvedomujú, že sa treba striedať. Toto sú situácie, ktoré sa asi nedajú vyriešiť k spokojnosti všetkých.
Presmerovanie pozornosti a emocionálna regulácia
Keď viete, že môže nastať vypätá situácia, dieťa skúste zaujať niečím iným, napríklad hojdačkou alebo loptou, ak chcelo bager. Môžete povedať: „Stavím sa, že k hojdačke dobehnem rýchlejšie ako ty.“ Takýmto spôsobom presmerujete pozornosť celkom inam.
Úlohou nás rodičov je, aby sme v prvých rokoch dieťaťa pracovali na jeho emocionálnej regulácii. Preto je fajn sa k tým situáciám vracať, a keď bude dieťa v pokoji, môžete povedať: „Toto sa stalo, chlapček mal hračku a ty si bol veľmi smutný.“ Takýmto spôsobom ho učíte o jeho emočnom prežívaní.
Zaspávanie a rutina
Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Právom. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí.
Hrať sa s dieťaťom pred spaním nie je asi vhodné, ale na druhej strane je dobré robiť veci, kde s vami cíti spojenie. Napríklad by ste si vždy mohli čítať. Dieťa tak vie, že pred spaním dostane pozornosť ocinka. Keď večer prebieha podľa rutín, svet dieťaťa to robí jednoduchším a predvídateľnejším. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať. Ak je rodič vystresovaný, dieťa to vycíti, lebo preň ste celý svet. Ak je rodič pokojný, je vyššia šanca, že aj dieťa bude pokojnejšie.
Hranice a konzistentnosť
Dieťa potrebuje dve „L“, lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máme radi na základe toho, ako sa k nemu správame, čo robíme, že sa s ním hráme, čítame si s ním a počúvame ho. Ale zároveň potrebuje mať hranice. Jeden zmysel hraníc je, že od dieťaťa vyžadujeme nejaké správanie, samozrejme, veku primerane. V inom zmysle môžu mať hranice aj podobu predvídateľného sveta, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina. Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním: „Áno, je to pre teba ťažké, najradšej by si si čítal. Teraz sa ti nechce umývať zúbky. Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať: „Umývanie je dobré, ak nechceš mať zubný kaz.
Je dôležité byť konzistentný preto, lebo dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili.
Porovnávanie a motivácia
Keď chceme porovnávať, najlepšie je, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“. Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje. Ale porovnávaniu s inými deťmi nerozumie.
Agresívne správanie a reakcia
Môže nastať situácia, že dieťa je tak silno rozrušené, niekedy aj pozitívne, že iné dieťa v emócii impulzívne pohryzie. Alebo môže byť nahnevané. Proste malo silnú emóciu, ktorú prejavilo pohryzením. Samozrejme, že to nie je optimálne. Ale zbytočne mu vtedy budeme vysvetľovať: „Čo to robíš? Ľudia sa nesmú hrýzť.“ Lebo počas silnej emócie nepočúva vysvetlenia. Ak taká situácia nastane, dieťa z nej treba zobrať a tie emócie osloviť, pomenovať a vyjadriť ich intenzitu: „Musíš byť veľmi nahnevaná, ak si pohryzla chlapčeka. Ale on teraz plače. Dieťa sa bude hnevať, ale treba tam byť s ním, ďaleko od tej situácie a zabezpečiť, že si neublíži. Až keď emócia odznie, k situácii sa možno vrátiť. Keď sa upokojí, možno mu poskytnúť logické vysvetlenie. To, že dieťa vo vypätej situácii nereaguje na naše vysvetľovanie, neznamená, že je zlé. Alebo že nevie, že hrýzť sa nemá.
Niekedy je lepšie predvídať a odstrániť dieťa zo situácie ešte predtým, než eskaluje, ako sa spoliehať na jeho vyvíjajúcu sa schopnosť ovládať svoje impulzy.
Oplácanie a modelovanie správania
Vo všeobecnosti by sme nemali navodzovať situácie, ktoré nechceme, aby dieťa opakovalo. Preň sme model a našou úlohou je zaručiť, aby poznalo limity. Nie je to o tom, že dieťa nevie, že kopnutie alebo pohryznutie bolí. Vie to. Vie, že sa to nemá robiť. Ale keď je emócia silná, „zaplaví“ ho a dieťa sa nevie ovládať. Je mu jedno, že ste mu pred týždňom ukázali, že hryzenie bolí. Tú informáciu má, akurát že ju v danej chvíli nevie použiť.
Veľmi dobré je, keď rodič často počas bežného dňa modeluje emočnú reguláciu. To znamená, že keď je rodič nahnevaný alebo vystresovaný, dieťaťu situáciu jednoducho okomentuje: „Teraz cítim, že sa mi rozbúchalo srdiečko, a cítim, že som nahnevaný. Mám chuť na druhých kričať, ale to nie je v poriadku. Dieťaťu často takto hovorte, čo prežívate a ako to riešite. Samozrejme, nebudeme ho zaťažovať tým, že máme problémy v práci. Ale ak rodič cíti, že má nejaký silný pocit, dieťaťu ho môže okomentovať.
Hádzanie jedla a učenie sa
Dieťa nemá predstavy, že plytvať jedlom je zlé. Nevie, že keď jeme, máme mať nejaké maniere, a že hádzať jedlo na zem je neakceptovateľné. Ak to chce dieťa skúsiť, skúsi to a jedlo skončí na zemi. Je na rodičovi, čo zn…
Výchova a krik: Ako na to?
Skoro každý rodič sa ocitne v situácii, kedy by najradšej na dieťa zvýšil hlas. Alebo to rovno urobí. Príčina môže byť akákoľvek - mali sme náročný deň, sme unavení a dieťa vyvedie nejakú neplechu, ktorá funguje ako povestná posledná kvapka. Skutočne to patrí k výchove?
Na ihrisku, v obchode alebo hromadnej doprave vídavam množstvo rodičov, kričiacich na svoje deti, podľa mňa aj za maličkosti. Tí istí rodičia sa potom hrozne divia, že ich dieťa rieši akýkoľvek spor krikom, alebo sú naopak zamĺknuté a nevedia sa brániť (zakríknuté).
Určite nepočujete prvýkrát, že deti sa učia pozorovaním a napodobňovaním rodičov, preto akákoľvek výchova a pravidlá nefungujú pokiaľ sa nimi neriadi rodič sám . To platí aj pre krik - ťažko chcieť od dieťaťa aby nekričalo, ak vidí rodiča často riešiť problémy krikom.
Rodičia často vravia, že krik k výchove patrí a funguje ako posilnenie ich autority. Že vraj ich dieťa nepočúva, pokiaľ naň nezvýšia hlas. Mali by sme sa však zamyslieť, ako samotný rodič dostal dieťa do tohto stavu, že nepočúva dokiaľ rodič nezakričí. Deti sú nepopísané plátno a čo tam rodič namaľuje, to tam zostáva a to dieťa zrkadlí.
Krik je efektívny len dočasne
Ak rodič kričí, dieťa pociťuje voči nemu strach. Bojí sa, že mu bude ublížené a vzhľadom k tomu, že pre dieťa sú rodičia osoby, ktorým má bezpodmienečne dôverovať a ktoré predstavujú budúcu víziu sveta, ktoré dieťa bude mať, nie je to vhodná emócia.
Čím častejšie sa bude kričať, tým rýchlejšie sa dieťa prestane v domove cítiť bezpečne. A ak dieťa vyrastá v domácnosti, ktorá predstavuje viac hrozbu ako láskyplnú náruč, chýba mu istota. Celý svet bude pokladať za nebezpečný a nemôže byť teda prekvapením, že bude neurotické, úzkostné, alebo nadmerne kontrolujúce svoje okolie.
Častým ospravedlnením kriku je aj názor, že rieši daný problém - ak si dieťa nechce upratať izbu, rodič zakričí a dieťa urobí, čo musí. Je pravda, že určite je v tomto prípade krik efektívny, ale len dočasne. Krik deti zraňuje a desí ich.
V neskoršom veku ich primäje vzdorovať a už z princípu neurobia to, čo sa od nich očakáva. Je možné, že si na krik vybudujú toleranciu a vy akokoľvek ste zvyknutí, že krik pomohol, sa budete diviť, že s potomkom to teraz ani nepohne.
Hnev a krik nespája, ale rodiča a dieťa rozdeľuje
Krikom si síce krátkodobo vybudujete autoritu, ale strácate dôveru svojho dieťaťa. Dieťa necíti voči rodičom rešpekt, ale strach, a to je veľký rozdiel. Nie z rešpektu dieťa poslúchne, ale zo strachu pred trestom. Práve preto dieťa rebeluje a skúša prekročiť hranice, pretože rodič mu neukázal čo je to rešpekt, ale poslušnosť si vynútil krikom. Takisto je to s láskou.
Krik je niekedy spojený s emocionálnym vydieraním a vety ako - Ak ma máš rád, tak si tú izbu upraceš! - sú hojne používané ako motivátor činnosti. Dieťa sa však naučí spájať si lásku s poslušnosťou a v budúcnosti sa môže chovať prave takým spôsobom - chovať sa podľa toho, čo chcú ostatní. Naučí sa, že láska je podmienená plnením potrieb iných a ak niekedy niekoho neposlúchne, nebude milované.
Hnev a krik izoluje rodiča od dieťaťa. Vytvára medzi nimi komunikačnú priepasť, v ktorej už nepanuje pokoj a vyjadrenie názoru bez strachu, ale jednostranná autoritatívna výchova, v ktorej rodič prikazuje a dieťa počúva.
Dieťa sa naučí, že toto chovanie je v podstate normálne a tak ho začne veľmi rýchlo aj používať. Rodič sa v tomto prípade nesmie diviť, ak sa to obráti proti nemu v podobe kriku dieťaťa smerom k jeho osobe.
Čo robiť, keď stratím s dieťaťom trpezlivosť?
Krikom a hnevom sa rozumné a zrozumiteľné pravidlá nedajú nastaviť. Jednak si krikom autoritu nezískate, a jednak si môžete byť istí, že dieťa vás buď napodobní a začne kričať aj ono, alebo sa od vás úplne izoluje a váš vzťah bude chladný.
Úplne postačí, ak sa budete správať a vravieť veci, aké chcete vidieť a počuť od vášho potomka. Aj v prípade malej rebélie bude mať dieťa vtesnaný ten základ, ku ktorému sa jeho podstata navráti.
Ako sa vysporiadať s pretečeným pohárom trpezlivosti:
- než „vybuchnete“, skúste zhlboka dýchať. Lepšie napočítať do desať, ako potom ľutovať povedané slová a činy
- občasný krik si nevyčítajte. Dieťaťu vysvetlite, čo sa stalo a prečo ste kričali
- nehanbite sa ospravedlniť. Dieťa je osoba, nie menejcenná bytosť.
Chyby vo výchove: Čo nerobiť?
Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať.
1. Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto.Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.