Pre väčšinu rodičov je výchova detí neustálou výzvou. Jednou z najťažších úloh je nastavovanie hraníc, najmä keď je dieťa plné emócií. Ešte náročnejšie je, keď správanie dieťaťa vyvoláva hnev u samotných rodičov. Tento článok sa zameriava na to, ako zvládať detský hnev a predchádzať záchvatom hnevu, pričom zdôrazňuje dôležitosť emocionálnej inteligencie a efektívnych výchovných stratégií.
Pochopenie detského hnevu
Malé deti často nedokážu ovládať svoje správanie, keď ich ovládajú silné emócie. Táto schopnosť sa vyvíja postupne s rastom a vývojom nervovej sústavy. U detí do 6 rokov je bežné, že reagujú na frustráciu výbuchom hnevu. Takáto reakcia je úplne normálna a súvisí s nezrelosťou nervovej sústavy, kde impulzy z tzv. plazieho mozgu, zodpovedného za prežitie, neprechádzajú racionálnym filtrom prefrontálneho kortexu.
Ak sa venujete výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich a modelujete zvládanie náročných emócií vlastným príkladom. Môžete používať aj emočné kartičky alebo iné pomôcky. To všetko je skvelé, ale vo chvíli, keď sa na vás rúti rozzúrený malý tyranosaurus, vám to úplne nepomôže.
Nastavovanie hraníc počas záchvatu hnevu
Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu hranicu počas záchvatu hnevu, je urobiť to fyzicky. Hranica nie je len niečo, čo dieťaťu poviete, aby urobilo alebo nerobilo. Vašu hranicu vymedzujete tým, čo urobíte vy. Napríklad, ak vás dieťa ide udrieť, zachyťte mu ruku.
Keď je dieťa pod vplyvom tzv. plazieho mozgu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. V tejto chvíli nebude schopné učiť sa, ako sa má správať. Ak chcete dieťaťu odovzdať nejakú informáciu, urobte to čo najjednoduchším spôsobom. Použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to najdôležitejšie posolstvo: "STOP."
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s pokojom, ale zároveň so sebaistotou, že máte situáciu pod kontrolou. Kdesi v hĺbke ste si vedomí toho, že dieťa to nerobí so zámerom vám ublížiť, ale preto, že jeho nervová sústava je ešte nezrelá.
Ak musíte zo situácie odísť, pretože zotrvanie by bolo nebezpečné pre vás alebo pre dieťa, radšej odíďte. Urobte to tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať, ale s úmyslom ochrániť seba alebo získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: "Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť."
Pre mnohých rodičov môže byť tento krok náročný, pretože agresívne správanie dieťaťa spustí v nich reakciu hnevu.
Obnovenie pocitu bezpečia
Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať "normálne". Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné.
Niekto odporúča dieťa v záchvate hnevu silno objať. Môžete to skúsiť, niekomu to môže vyhovovať. Dieťa môže prežívať záchvat hnevu tak nekontrolovane, že má akoby úplne odpojené ovládanie tela a vtedy mu môže pomôcť, keď mu tým stisnutím vrátime vnímanie a nadvládu nad končatinami.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Útok na vás detskými ručičkami a nožičkami v záchvate hnevu nehovorí nič o vašich rodičovských schopnostiach ani o úcte, ktorú k vám potomok prechováva. Je pravdepodobné, že cítite v takom momente silný nápor emócií - strach, bezmoc, hnev. To všetko je v poriadku. Môže to tak byť. A vy sa vedome môžete rozhodnúť reagovať nie pod vplyvom týchto emócií.
Dôležité je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Tak ho za jeho správanie nezahanbujte a nekritizujte. O správaní sa porozprávate neskôr. Teraz je na prvom mieste obnoviť spojenie medzi vami a pocit bezpečia.
Prijatie a porozprávanie sa po záchvate hnevu
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje vaše prijatie. Prijatie môžete vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz vášho prijímajúceho postoja.
Prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte sa s dieťaťom príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj "hranicu", ak ju považujete za nutné pripomenúť, a návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: "Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon."
Tento rozhovor dáva telesnému prežitku, teda záchvatu hnevu, racionálne obrysy, pomenúva ho slovami a udalostiam dáva časovú a logickú štruktúru. V mozgu dieťaťa to vytvára obrovský učiaci sa proces. Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Predchádzanie záchvatom hnevu
Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávate dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom "takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod", tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať vzdorom alebo utiahnutím sa.
Praktické tipy na predchádzanie hnevu a agresivite
- Naučte dieťa prejaviť hnev slovami: Začnite tým, že dieťa naučíte prejaviť hnev slovami a nie správaním. Zistite, prečo sa hnevá (pýtajte sa: "Prečo si nahnevaný?").
- Ukážte dieťaťu, že chápete jeho pocity: Buďte príkladom ako zvládať hnev a pocit frustrácie.
- Dbajte na dostatok odpočinku: Dieťa často reaguje plačom, vzdorom a agresivitou vtedy, keď je unavené. Deti majú iný rytmus ako dospelý. Vyvarujte sa akciám a nákupom v čase, kedy dieťa spáva alebo má únavovú hodinu. Neklaďte na neho nároky navyše, pretože ich nedokáže zvládnuť.
- Terapia objatím: Ak ste sa nedokázali vyhnúť detskému hnevu, terapia objatím vám ho pomôže spracovať. Ak dieťa plače, bije, chytíme ho a objímeme ho, a to aj vtedy, ak sa bráni. Princípom je, že dieťa pocíti blízkosť rodiča a hnev či napätie sa vyplaví do náručia rodiča a dieťa sa upokojí.
Čo robiť, ak dieťa fyzicky útočí
Ak dieťa naplno prejaví svoj hnev a začne fyzicky útočiť, chyťte ho za ruky a nedovoľte mu, aby bilo okolo seba. Deti sa často v záchvate hnevu hodia o zem či rozhadzujú hračky. Niektorí rodičia po takomto výbuchu hnevu rozkážu dieťaťu, aby to po sebe upratalo. Aký to má efekt? Závisí od veku dieťaťa. Dvojročné dieťa potrebuje s uprataním pomôcť, ale ak sa k tomu pripojí jasné vysvetlenie od rodiča, že to nie je správne a teraz to ideme upratať, výsledok môže byť výchovný.
Treba však dávať pozor na to, že dieťa v záchvate amoku a vypätí emócií nemusí vnímať okolie a môže stratiť vedomie.
Tresty a ich vhodnosť
Ak ste sa rozhodli, že za agresívne správanie alebo nerešpektovanie dohody bude nasledovať trest, zamyslite sa nad jeho vhodnosťou. Vyhnite sa vetám: "Si zlý…", "Ty stále niečo musíš vyvádzať…". Tieto vety vzbudzujú identifikáciu dieťaťa s negatívnymi vlastnosťami.
Trest má nasledovať bezprostredne po neposlušnosti a dieťa má vždy vedieť, prečo ho trestáte. Ak dieťa chcete potrestať, povedzte mu prečo, ale až vtedy, keď je pokojné a prejavy hnevu ustúpili a je schopné počúvať, čo mu hovoríte. Trestajte, ak ste pokojní vy. Netrestajte dieťa, ak ste vo vypätí alebo ak sa sami hneváte. Buďte vo svojich názoroch na neposlušnosť konzistentný.
Prečo dochádza k záchvatom hnevu?
Skutočný dôvod, prečo deti mávajú záchvaty hnevu, je kvôli tomu, že časti ich mozgu, ktoré im umožňujú logicky myslieť, ešte nie sú vyvinuté. Posledná časť mozgu, ktorá sa vyvíja, je frontálny lalok, ktorý súvisí s abstraktným myslením. Je to časť, ktorá nám pomáha premýšľať skôr, ako konáme. Deti robia impulzívne rozhodnutia, pretože táto časť mozgu ešte nie je úplne rozvinutá. Nerozmýšľajú, ale hneď konajú.
Keď ich niečo rozruší, aktivuje sa ich limbický systém, ktorý riadi naše emócie a spomienky. Keď má dieťa mierny záchvat hnevu, jeho limbický systém je úplne aktivovaný ale ich predný lalok nie je dostatočne vyvinutý, aby im pomohol jasne premýšľať o tom, čo ich tak rozčúlilo.
Ako predchádzať záchvatom hnevu?
- Dajte deťom určitú kontrolu nad maličkosťami: Ponúknite im možnosť rozhodnúť sa, ako napríklad: "Chceš pomarančovú šťavu alebo jablkovú šťavu?" alebo "Chceš si vyčistiť zuby pred alebo po kúpeli?" Deti majú vďaka tomu pocit, že sú pánmi svojho času a nemusia stále len počúvať príkazy a zákazy.
- Poznajte hranice svojho dieťaťa.
- Pomôžte deťom naučiť sa nové zručnosti: Vďaka tomu budú so sebou spokojnejšie.
Prečo sú pre deti záchvaty hnevu dobré
Záchvat hnevu spotrebuje obrovské množstvo energie. Po ňom sú deti uvoľnenejšie. Slzy obsahujú kortizol, čo je stresový hormón. Keď deti pri záchvate hnevu plačú, doslova uvoľňujú stres z tela a po takomto záchvate sa ich nálada rýchlo zmení a deti sú pokojnejšie. Záchvaty hnevu pomáhajú uvoľniť neznáme pocity a zdravé vyjadrenie hnevu zlepšuje spánok.
Ako si poradiť so záchvatmi hnevu
Najlepším a najjednoduchším spôsobom, ako zastaviť záchvat hnevu, je pokúsiť sa pochopiť svoje dieťa a pozrieť sa na situáciu ich očami. Pokúste sa do neho vžiť a zistite, ako sa asi cíti a prečo reaguje tak podráždene. Takéto vyhlásenia informujú vaše dieťa o tom, že mu venujete pozornosť a že vidíte, že je nahnevané.
Čím pokojnejší budete, tým pokojnejšie bude nakoniec aj vaše dieťa. Pokúste sa nereagovať prehnane emotívne. Pamätajte, že vaše dieťa vlastne nemôže za to, že sa tak ľahko nahnevá. Je to len nezrelosť mozgu. Stíšte hlas, keď na neho hovoríte, šeptajte. Znížte sa tak, by ste vášmu dieťaťu videli priamo do očí. Párkrát sa zhlboka nadýchnite a zostaňte pokojný. Pokúste sa zachovať pokoj a nadhľad. To vaše dieťa prežíva ťažké obdobie, nie vy. Uvedomte si, ako reagujete vy, ak vás niečo veľmi nahnevá. Pokúste sa kontrolovať a nedávať dieťaťu zlý príklad.
Obdobie vzdoru
Vzdorovité správanie sa skôr či neskôr objaví u každého dieťaťa. Avšak, každé dieťa je unikátne a priebeh obdobia vzdoru je veľmi individuálny. Na celom tomto je pre matku alebo otca najnáročnejšie zvoliť vo vypätých situáciách vhodnú reakciu. Rodič sa totiž často dostáva so vzdorovitým dieťaťom do situácií, ktoré sú prekvapivé a veľmi nepríjemné. Ich zvládanie je však veľmi dôležité aj pre ďalší rozvoj dieťaťa.
Toto obdobie, ktorému sa hovorí aj prvá puberta, možno očakávať najčastejšie okolo veku 2. - 3. rokov. Tento časový rámec však nemá absolútnu pevnosť a je veľmi individuálny u každého dieťaťa. U niektorých detí sa vzdorovité správanie objavuje neskôr, napríklad v predškolskom veku. Prvé obdobie vzdoru síce netrvá nikdy večne, no rodič sa musí pripraviť na to, že trvanie a intenzita môžu byť dieťa od dieťaťa iné.
Žiadny zázračný recept na prekonanie obdobia vzdoru však neexistuje. Ani fyzické tresty, ignorancia, nervózny krik ani vyhrážky nie sú v tomto smere žiadnym výchovným nástrojom. Vzdorovité prejavy v tomto období totiž nie sú znakom nevychovanosti, ale neschopnosti dieťaťa uvedomovať si svoje emócie.
Účinné techniky na zvládanie vzdorovitého správania
- Zachovajte pokoj: Napriek nelogickým reakciám hysterického dieťaťa je vhodné chápať, čím si dieťa prechádza. Nemá cenu kričať ani niečo vysvetľovať vo fáze záchvatu. Dieťaťu pokojne veci vysvetlite v čase, keď prvotný záchvat odznie. Snahou je vysvetliť mu, že ak kričí a plače, nič nedosiahne.
- Identifikujte pocity dieťaťa: Je správne tiež identifikovať, aké pocity dieťa cíti a pomenovať ich. "Si nahnevaný, pretože si nemohol byť na ihrisku dlhšie…" Rodič mu nesmie odoprieť lásku. Tým, že ho nechá samé, pošle ho preč alebo bude jeho hnev ignorovať zapríčiní negatívnu emocionálnu väzbu.
- Buďte vhodným vzorom správania: Ak sa dieťa postupne upokojí, pochváľte ho, čím si získate jeho dôveru.
- Ponúknite alternatívu: Ak dieťa trvá na svojom a schyľuje sa k tomu, že si svoje začne presadzovať hystériou, ponúknite mu alternatívu. Ak nechce ísť preč z ihriska, navrhnite mu, že 10 minút ešte počkáte a potom idete. Nie je zaručené, že tomuto princípu pochopí okamžite a neraz budete musieť tieto postupy praktizovať opakovane. Je však predpoklad, že dieťa sa naučí spolupracovať.
- Stanovte hranice: Ak to nejde inak, je dôležité stanoviť hranice a nedovoliť, aby silnými emóciami dosiahlo svoje. Nie je iná možnosť, ako neustupovať a trvať na svojom aj za cenu jeho hnevu.
- Objatie: Silné objatie môže pomôcť zvládať nekontrolovateľnú agresiu u detí. Keď teda viete, že dieťa začína mať sklony k vzdorovitému správaniu a chcete výbuchu zabrániť alebo ho zmierniť, jednoducho dieťa objímte, neutišujte ho, len mu dajte najavo, že ste pri ňom a ľúbite ho.
- Odpútanie pozornosti: Ak máte pocit, že rozumné argumenty a vysvetľovanie je ako "hádzať hrach na stenu", skúste overenú techniku odpútania pozornosti, ktorou môžete predísť nepríjemným záchvatom zlosti. Pomôcť môže táto technika aj na verejnosti. Skúste poukázať na niečo, čo dieťa zaručene zaujme, ukážte prstom na autá, zvieratá vonku, pustite hudbu na mobile alebo ho rozosmejte nejakou grimasou, vtipným zvukom, prípadne šteklením.
Cieľom týchto odporúčaní je, aby dieťa nadobudlo istotu, že na zvládanie svojich emócií tu nie je samo a rodič je tu od toho, aby mu so zvládaním emócií pomohol, hoci sa často zdá ako "nepriateľ". Dieťa si časom uvedomí, že svoje pocity a požiadavky môže vyžadovať aj iným spôsobom, a to v okamihu, kedy postupne začne chápať svoje emócie.
Ako zvládnuť obdobie vzdoru dieťaťa?
Neexistuje perfektný ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s nimi, dal nám presné inštrukcie, čo robiť, nerobiť, ako sa správať a ako reagovať. Navyše je každé dieťa iné.
Ide o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to. Napokon to končí vyčerpávajúco pre rodičov aj deti. Výbuchy hnevu dajú zabrať.
Pomôcky na zvládanie výbuchov hnevu
- Nehovorte: "toto viac už nerob": Podľa vedcov a vedkýň sa schopnosť sebakontroly vyvíja do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju. Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie, až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek. Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto "toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž" povedzte len "to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?"
- Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov: Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv. Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách. Nehovorte "upokoj sa, prestaň", sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte "si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?" a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
- Za náladami stojí záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba: Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať. Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.
- Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym: Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť. Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou. Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.
- Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať: Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne "vybúrenia". Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše "neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa". Deti nie sú zlé, len energické.
- Vývojová potreba byť nezávislý: Pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich. Miesto "nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem" povedzte "to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!" Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti. Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť.
- Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie: Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.
- Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie: Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi. Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto "prestaň s tým už konečne" sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.
- Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia: Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania, ale o doslova "emocionálnu nákazu". Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.
- Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá: Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
Emočný koučing
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. "Emočný koučing" je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.