"Nikto nie je taký chudobný, aby nemal čo darovať." Tieto slová odrážajú hlbokú pravdu o podstate daru, ktorý presahuje materiálne bohatstvo. Dar môže byť úsmev, povzbudivé slovo, spolucítenie alebo modlitba. V kontexte „diéty ako Božieho daru“ sa táto myšlienka stáva ešte významnejšou. Čo to vlastne znamená?
Anna Kolesárová: Príklad sebadarovania
Anna Kolesárová je príkladom toho, ako sa dá život obetovať ako dar. Darovala Bohu svoju mladosť, nevinnosť a túžby. Boh ju odmenil večným životom. Jej obeta učí obetovať sa pre iných a brániť hodnoty. Stala sa duchovným darom pre všetkých, orodovníčkou a spoločníčkou. Každé dievča má dozrievať v nevinnosti a stať sa darom. Túžba odovzdať sa Bohu, manželovi a deťom je prirodzená. Anna sa ukrývala, lebo chcela chrániť svoj dar. V kritickej chvíli sa radšej nechala zabiť, aby zostala čistá pre nebeské kráľovstvo.
Život ako dar a spása ako dar
Život je dar a Anna je tiež dar. Spása je dar. Život má byť posväcovaný, aby sme sa stali svätými. Vianoce sú časom, keď sa Boh stáva darom ľudstvu v dieťati. Každý človek je nositeľom darov. Dar je vyjadrením vďačnosti a úcty. Už myslenie na dar investuje do vzťahu. Dar buduje vzťah k človeku a podporuje jeho vzťah k nám. Prejavením úcty pomáhame budovať vzťah k sebe samému. Najkrajším darom sa má stať človek sám. Ak by sme si dar nevážili, bola by to neúcta. Vypočítavé budovanie priazne darmi prináša neistotu. Dar má mať svoje miesto, dôvod a slobodu. Naše dary majú uistiť obdarovaného, že on sám môže byť darom. Dary množia dary v nás i vôkol nás. Túžba obdarovať podporuje kultúru štedrosti. Ak chceš niekomu pomôcť, aby si vážil seba ako dar, najprv ty sám si to uvedom. Dobrým správaním šíriš vôňu vnútornej krásy. Celé nastavenie na život má byť pozitívne, radostné a krásne. Boh volá k sebaúcte cez vedomie, že si stvorený na jeho obraz. Tvoj prístup k sebe a k iným buduje vnútro človeka. Prejavením úcty pomôžeš iným k sebaúcte. Sebaúctou rastie sebahodnota. Sebahodnota buduje sebadôveru. Sebadôvera pomáha rásť v láske tým, ktorým prejavujeme úctu. Boh vie perfektne obdarovať a on sám je dokonalým darom.
Túžby a dary
Človek má túžby a nenaplnené potreby. Môže mať predstavu o dare, ktorý by ho potešil. Deti píšu Ježiškovi, aký dar chcú pod stromček. Dar, ktorý si určíme, nám môže pomôcť cielene. Tým môžeme dosiahnuť splnenie túžby, ale riskujeme, že nedostaneme to, čo by nám chcel darovať niekto iný. Sú aj dary, ktoré môžeš prijať bez určenej konkrétnosti. Môže to byť nepredvídaný dar - prekvapenie alebo dlho očakávaný na dosiahnutie určitého cieľa. Boh veľmi túži človeka obdarovať. Dokonca nás povzbudzuje slovami: „Proste a dostanete“ (Mt 7, 7). Niektoré dary si môžeme vymodliť, ale môžeme byť obdarovaní aj darmi, o ktorých sa nám ani nesnívalo. Boh je štedrejší, ako si myslíme, vie, čo potrebujeme, dáva viac, ako prosíme. Je darca, a preto on sám rozhoduje, akým spôsobom nás obdaruje. Jeho predstava o dare pre nás môže byť úplne iná. Modlitba nás formuje k prijímaniu darov. To znamená, že nás pripravuje, aby sme vedeli prijať od Boha viac ako očakávame. Svätý Pavol píše: „Všetko smiem, ale nie všetko osoží“ (1 Kor 6, 12). Boh dobre vie, čo nám osoží, a nechce nás oklamať ani okradnúť o naše dary. Možno nerozumieme tejto Božej logike a blokujeme milosť, ktorá mohla v nás pôsobiť a priniesť veľké požehnanie. Boží Otčenáš je o príchode jeho kráľovstva a nie nášho. My máme tendenciu modliť sa buď moje kráľovstvo, buď moja vôľa. Mnohým veciam nerozumieme, pretože neprišiel čas. Pochopíme ich azda až neskôr a možno až tam hore. Vtedy budeme žasnúť, ako všetky veci do seba zapadali. Náhoda je Božie inkognito. Dovoľme Bohu, aby s nami robil, čo chce, a budeme žiť tak, ako sme už dávno chceli. Pretože my, nežijeme ako chceme, ale ako vieme. Mnohé veci by sme chceli zmeniť na sebe, na iných, no nedokážeme to. Božia túžba sa v podstate veľmi nelíši od tej našej najhlbšej. On chce tiež, aby sme boli šťastní a prišli do neba. Naše ľudské túžby sú však často iné ako Božie. Boh má svoj štýl. On plní naše túžby podľa svojich predstáv. Niekedy môžeme mať pocit, že nám nerozumie. Je to úplne naopak. On veľmi dobre rozumie našej duši, to skôr my máme problém sami sebe porozumieť. Dôverujme mu a nechajme sa ním naplno obdarovať podľa jeho predstáv. Príbeh človeka s Bohom je dobrodružstvo nedokonalého s Dokonalým, hriešneho so Svätým, zraneného s Uzdravovateľom. Všetko to najlepšie pre našu dušu sa nám stane, ak mu dovolíme, aby nás ovládol svojou láskou a mocou, ktorá prichádza z hora. Skutočný život je v Bohu. V ňom je náš počiatok aj koniec. Neprijmeme seba, ak neprijmeme jeho. Nebudeme vedieť milovať seba, ak nebudeme milovať jeho. Naša veľkosť a krása je v Bohu. Bez neho sme nič a v ňom sa stávame tým, kým máme byť. Každý kresťan je povolaný stať sa darom pre tento svet. Máme byť soľou zeme a svetlom sveta (porov. Cez nás Boh chce dať životu krásu a chuť. On rád obdarúva láskou človeka stvoreného na svoj obraz. Aby sa Boh mohol darovať človeku, vstupuje do srdca tých, ktorí mu to dovolia. A tak vchádza do tohto sveta cez konkrétne situácie. Človek naplnený darmi od Boha túži byť darom pre iných. Cez milovaných a milujúcich chce naučiť iných milovať, aby sa stali takisto milovanými a milujúcimi. Stať sa svedkom Kristovej lásky znamená stať sa dokonalým darom napriek ľudskej nedokonalosti. Nemáme prečo podceňovať sa a živiť v sebe pocity smútku z nehodnosti a neschopnosti. Sústreďme svoju pozornosť na slnko a nie na mraky. Stačí si pred Bohom priznať vlastnú malosť a on sa stane veľkým. Nespoliehajme sa na seba, ale na Boha a jeho milosť, ktorá pôsobí v nás, ak mu to dovolíme. Najkrajšie a najhodnotnejšie dary sa nedajú kúpiť. Skutočné dary vychádzajú z úprimného čistého srdca. Je to naša modlitba, naše obety a prijaté utrpenie. Ticho a pokora pred Pánom vydáva svedectvo o veľkosti Boha v nás. Staňme sa svedkami jeho pôsobenia v našich životoch.
Vianoce a dar Božieho Syna
“Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. (12) Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno”. Nemecký básnik a teolog Karl von Gerok napísal: “ Čo by bývala zem bez Dieťaťa z Betlehema? - Len neplodným poľom plným tŕnia a hložia. Čo by boli dejiny bez narodenia Krista? - Len tma, len nočné tiene bez svetla, bez centra útechy”. V nedeľu po Vianociach si Gerokovu otázky znovu položme aj my. Môžeme si však položiť túto otázku aj pozitívne: Čo všetko spôsobilo narodenie Božieho Syna, Pána Ježiša Krista? Na prvom mieste “Jeho vlastní” boli deti Izraela. Väčšina z nich Ho neprijala, i keď ich volal k sebe, “ako keď si sliepka zvoláva kuriatka pod krídla” - ale nechceli prísť. Keď sa však pozrieme v tomto súvise späť na dejiny Izraela, vidíme v nich skutočne veľa tmy a tieňov, počnúc od zničenia Jeruzalema a chrámu, cez stredoveké pogromy a holokaust, až po sústavné nepriateľstvo jeho susedov. Tú druhú pripomína evanjelista Ján, keď svedčí, kto sú v skutočnosti pravé Božie deti. Sú to všetci, ktorí prijali Ježiša ako Pána. Čo to znamená, stať sa “Božími deťmi”? - Skúsme najskôr odpovedať na jednoduchú otázku, čo znamená, alebo čo sa stane, keď príde na svet dieťa? Môže azda dieťa niečo urobiť? Na prvý pohľad niekto povie: nemôže. Neurobí nič. Dieťa - to je bezmocnosť sama. Ale nie je to celkom tak. Dieťa má v sebe zvláštnu “moc”. Pri pohľade na dieťa ležiace v kolíske mäknú často aj tvrdé ľudské srdcia, otvoria sa zovreté päste. Pohľad do kolísky je krásny, ale aj silný. Ale dieťa aj niečo tvorí!? - Spýtajme sa, kto tvorí rodinu? Odpoveď je naporúdzi: matka, otec a deti. V skutočnosti rodinu rodinou urobí dieťa. Jeho príchod a narodenie. Ak muž a žena dieťa nemajú, sú iba manželia. Ale keď príde dieťa, urobí z nich rodinu. Tak sa to aj všade celkom bežne hovorí: “Čakáte rodinku? Iba cez Neho, cez Ježiša Krista prišlého v tele sme sa stali Božou rodinou, cirkvou, Božími synmi a dcérami. To v konečnom dôsledku znamená, ako svedčí aj apoštol Pavel ( Gal 4,7), že sme sa stali aj dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými. On nám však už dnes dáva moc a schopnosť chodiť v Jeho svetle, v Jeho pravde a láske. Naviac, Pán Ježiš nám ukázal a naučil nás, ako máme správne žiť ako Božie deti. Zbavil nás extrémizmu. Ak je majestát a sila človeka extrémne veľká, bez pokory a lásky, zvrhne sa v pýchu. Múdrosť bez pokory robí človeka rovnako pyšným a tvrdým. Ale aj naopak, jednoduchosť a pokora bez múdrosti robí z človeka hlupáka. Pán Ježiš spája v sebe oboje - Boží majestát, múdrosť a silu s pokorou a prostotou. On bohatý, schudobnel pre nás. Spája pravdu s láskou a pomocou. On je cesta, pravda i život. Tým, čo veria v Jeho meno dal moc stať sa Božími deťmi. On je cestou do neba, k dedičstvu, ktoré nám pripravil, cestou k životu večnému.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Dieťa ako dar a realita života
Bez odsudzovania prosím, len sa tam zamýšľam nad životom mojej kamarátky, s ktorou som každý deň, často aj v domácnosti s ročným dieťaťom, pomáham keď potrebuje, robím jej psycho hygienu, vypočujem atď.. Hovorí sa že také dieťa to je Boží dar, to je predsa dar z nebies, je to najväčšie požehnanie aké človek môže vo svojom živote dostať, a špeciálne pre ženu je to dar života, byt schopná počať, do nosiť a porodiť dieťa.. A treba byť neskonalo vďačný, šťastný, dieťa nás naplni láskou, šťastím, radosťou, celý život teba ďakovať osudu/Bohu/prirode/neviem komu, za dar dieťaťa.A potom mi zavolá kamoška nech prídem, ze ma krízu, a potrebuje prehodiť par slov s dospelakom a aspoň na chvíľu sa oslobodiť od kolotoča, rutiny, od bordelu doma ktorý nevie pri ročnom dieťati upratat. Ona svoje dieta chcela, ľúbi ho, a takto isto ako so mto opísala, to aj predtým videla, čakala ze bude šťastná, stále usmiata, ze starostlivosť o dieťa bude vyvážená radosťou a požehnaním, ze prebdené noci na sebe ani len nepocíti, lebo veď radosť a láska to prevýši.. Vidím ju, spotenu, s ogrcanym tričkom, potrebovala by aj kaderníka, doma robí len operatívny poriadok, do hĺbky ísť nemôže.. Žije sama bohužiaľ, na opatrovateľku nemá, babky nechodia, muž je preč.. Uz nieje optimistka a denný kolotoč zacyklenych rovnakých veci ju asi prevalcoval. Minule som malu strážila, šla do kostola aby na čerpala silu a aby si spomenula ako veľmi chcela to dieta, aj sa vraj pozhovárala s kňazom, na par dni sa cítila lepšie ale znova je to tu.Prečo to takto je? Prečo je dieta mega úžasný dar života, ale sprevádza ho tolko negatívnych veci? Toľko nervov, toľko práce, toľko strachu o jeho život, toľka strata seba samého, toľka strata slobody?
Dieťa je nepochybne dar života, ale prináša aj výzvy. Nervy, práca, strach o život, strata seba samého a slobody sú realitou. Požehnanie dieťaťa má hlboký duchovný význam a je spojené s tradíciami a obradmi.
Sviatosť krstu
Krst je dôležitá sviatosť, ktorá symbolizuje očistenie od hriechov a vstup do kresťanského spoločenstva. Krst je prvý krok vo viere a symbol duchovného znovuzrodenia. Obrad krstu sa koná v nedeľu. Dieťa majú dať pokrstiť rodičia. Kňaz pozdraví prítomných a vyjadrí radosť nad prijatím dieťaťa ako Božieho daru. Rodičia žiadajú krst pre dieťa a berú na seba povinnosť vychovávať ho vo viere. Krstní rodičia majú pomáhať rodičom. Nasleduje bohoslužba slova a homília. Krstom sa dieťa stáva Božím dieťaťom a dostáva záloh večného života. Sviatosťou krstu sa človek privteľuje ku Kristovi a preporodzuje sa k účasti na Božom živote. Krst však aj zaväzuje. Veriaci sú povolaní uctievať Boha a vyznávať vieru. Pri krstiteľnici kňaz pripomenie úmysel Boha, ktorý chce vodou posvätiť dušu i telo človeka. Rodičia priniesli dieťa na krst a Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Dieťa sa znovuzrodí z vody a z Ducha Svätého. Rodičia sa majú usilovať vychovávať dieťa tak, aby sa v ňom božský život zveľaďoval. Majú sa zrieknuť hriechu a vyznať vieru v Ježiša Krista. Po krste dieťaťa sa odporúča zvolanie. Keď sa krst udeľuje liatím vody, dieťa má držať matka alebo otec. Symbolika bieleho rúcha a svetla. Po krste kňaz mlčky pomaže sv. M., stal (a) si sa novým stvorením a obliekol (obliekla) si sa v Krista. Toto biele rúcho nech ti je znakom tejto hodnosti. A položí na dieťa biele rúcho. Rodičia, vám sa zveruje toto svetlo. Dbajte o to, aby vaše dieťa kráčalo vždy vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca. Biele rúcho symbolizuje čistotu a nový začiatok. Krstná košieľka je dôležitou súčasťou krstného obradu a nesie v sebe symboliku nevinnosti, čistoty a duchovnej obnovy. Zvyčajne je biela, čo vyjadruje čistotu a bezhriešnosť duše, ktorá vstupuje do nového života s Bohom. Biela farba je tiež pripomienkou vzkriesenia Krista, ktorý porazil smrť a priniesol večný život. Košieľka sa často vyšíva alebo zdobí rôznymi symbolmi, ako sú kríže, holubice alebo mená krstencov. Niektoré rodiny majú tradíciu odovzdávať krstnú košieľku z generácie na generáciu, čo pridáva tomuto symbolu ďalší rozmer, vyjadrujúci spojenie medzi predkami a novými generáciami. Predstavuje tiež požehnanie a prianie pre nového kresťana, aby žil svoj život v čistote a pravde viery.
Modlitby rodičov za deti
Modlitba je mocný nástroj, ktorý rodičom pomáha zabezpečiť duchovné, emocionálne a fyzické dobro pre svoje deti. Je to spôsob, ako odovzdať starosti Bohu, požiadať o pomoc a ochranu pre deti v každodenných životných situáciách. Modlitba rodičov za deti má hlboký duchovný, emocionálny a praktický význam. Pre mnohých rodičov je to akt viery, dôvery a lásky, ktorým odovzdávajú svoje deti do Božích rúk. Modlitba je spôsobom, ako rodičia prosia Boha o ochranu, vedenie a požehnanie pre svoje deti. Pre rodičov je modlitba prostriedkom na prehlbovanie ich vlastnej viery a dôvery v Boha. Modlitba rodičov za deti môže byť súčasťou budovania rodinnej tradície viery. Rodičia, ktorí sa modlia, častejšie reflektujú nad svojím rodičovstvom a sú viac sústredení na to, ako môžu deti pozitívne ovplyvniť. Tipy pre modlitby za deti: Buďte konkrétni v modlitbách za deti. Zapojte deti do spoločnej modlitby. Nezáleží na tom, aká je situácia, vytrvajte v modlitbe. Používajte biblické verše na posilnenie modlitby. Môžete vyjadriť dôveru: „Pane, Ty si ich Stvoriteľ a Otec. Modlitba je flexibilná a môže byť integrovaná do rôznych momentov počas dňa podľa potrieb a harmonogramu rodiny. Príklady modlitieb: Ranná modlitba: „Pane, ďakujeme Ti za tento nový deň. Požehnaj naše kroky, slová a činy. Pomôž nám, aby sme konali dobro a boli požehnaním pre ostatných." Pred jedlom: „Nebeský Otče, ďakujeme Ti za tento pokrm a za Tvoju starostlivosť. Požehnaj ho pre naše telo a daj, aby sme boli vďační za Tvoje dary." Večerná modlitba: „Drahý Bože, ďakujeme Ti za dnešný deň. Prosíme, ochraňuj našu rodinu počas tejto noci. Odpusť nám všetko, čo sme urobili nesprávne, a daj nám pokojný spánok." Dôležité je, aby modlitba vychádzala zo srdca a bola úprimná. Modlitba nemusí byť dlhá - kľúčové je jej pravidelnosť a autentickosť. Keď sa stane prirodzenou súčasťou vášho dňa, vytvorí silný duchovný základ pre váš život i život vašej rodiny.
| Obrad/Symbol | Význam |
|---|---|
| Krst | Očistenie od hriechov, vstup do kresťanského spoločenstva |
| Biela košieľka | Čistota, nový začiatok, nevinnosť |
| Voda | Očistenie, duchovná obnova |
| Svieca | Kristus ako svetlo sveta |
| Modlitba | Prosba o ochranu, vedenie a požehnanie |
Tradícia požehnania domov
Tradícia požehnania domov má veľký duchovný význam. Toto požehnanie môže vyslúžiť laik - v rodine otec, alebo mama. Stačí požehnaná voda, prípadne zapálená svieca - symbol Krista a postoj veriaceho človeka uvedomujúc si Božiu prítomnosť a lásku. Požehnávanie je božská činnosť, ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne "dobro-rečenie"). Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky." (Katechizmus katolíckej Cirkvi - č.1078) Modlitba požehnania: Všemohúci Bože a Otče, ty si nás v krste prijal za svoje deti a urobil si nás bratmi a sestrami tvojho Syna; posilňuj naše spoločenstvo s ním a daj, aby sme v našej rodine žili vo svornosti a láske. Bože, ochraňuj náš dom pred zlom a hriechom, požehnávaj ho i všetkých, čo v ňom bývajú, aby sme ti ako domáca cirkev prinášali duchovné obete: zlato lásky, myrhu utrpenia a kadidlo modlitby. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.(Otec- matka pokropí požehnanou vodou prítomných i celý dom, pričom povie:) Táto požehnaná voda nech nám pripomenie náš krst i Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, ktorý nás vykúpil svojím krížom a zmŕtvychvstaním.(Na horné veraje dvier kriedou napíšeme: 20 + CMB + 24 To znamená: Christus mansionem benedicat - Kristus nech požehná náš príbytok)
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Tajomstvo života a Slovo, ktoré sa stalo telom
A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami Jn 1, 1-5. Život je náš najcennejší dar. Ale tento dar je aj tajomstvom, niečím, čo si sami nevieme vysvetliť. Ako odhalíme toto tajomstvo? Odpoveď sa nám skrýva v tajomstve toho, ktorý je úplným človekom a úplným Bohom. Písmo hovorí, že Ježiš, Slovo, bol od počiatku s Bohom a bol Bohom (Jn 1, 1). Toto Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Prečo sa rozhodol medzi nás prísť? Odpoveď nájdeme v jeho mene Yeshua, ktoré znamená Boh zachraňuje. Pred čím nás Ježiš prišiel zachrániť? Pred smrťou, ktorá prišla na svet, keď naši prví rodičia prijali klamstvá a závisť diabla (Múd 2, 2324). Boli sme stvorení, aby sme sa stali takí ako Ježiš, istí a svätí. Ale pre hriech sa náš zrak zahmlil. Naše ciele sa napĺňajú len čiastočne. Snažíme sa dať svojmu životu zmysel, no stále sa necítime úplne šťastní. Tam, v jasličkách, je chlieb života. Čo to znamená? Porozmýšľajme, čo všetko toto betlehemské dieťa znamená. Jeho príchod medzi nás je vrcholom celého Božieho diela, prameňom, z ktorého na nás prúdi všetko požehnanie. Uvedomme si: stačilo by, keby nás Boh iba stvoril na svoj obraz. Stačilo by, keby nám poslal svoje slovo prostredníctvom prorokov. Stačilo by, keby prišiel medzi nás len preto, aby nás utešil a naučil novému spôsobu života. Stačilo by, keby nám odpustil hriechy. Stačilo by, keby iba poslal svojho Ducha, aby viedol Cirkev. Boh urobil toto všetko, a nielen to. Dal nám Krista, aby žil v našich srdciach. Vo vtelení svojho Syna Boh obnovil každé požehnanie, ktoré sme stratili, keď sme zhrešili. Od úplného počiatku mal byť Boží Syn zdrojom a cieľom života. Z lásky nás Boh stvoril podobných sebe, s rozumom, citmi a vôľou. Z lásky do nás vložil hlad po ňom. Ako inak by nám mohol pomôcť, keby neurobil všetko pre utíšenie tohto hladu? Toto je deň veľkej radosti, pretože náš osud sa zmenil! Pri pohľade do jasličiek vidíme nevinnosť, istotu a božský život. Toto zdanlivo zraniteľné dieťa je cestou našej spásy. Ježiš zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych kvôli nášmu ospravedlneniu a znovu príde súdiť živých aj mŕtvych. Čo vidíte, keď sa pozrieme do jasličiek? Rozochvieva nám srdce dobrá zvesť, že toto dieťa nás znovu privedie k Bohu? Vidíme tam svoj najväčší vianočný dar? Prišiel nám dať Boží život. Uložme si ho do srdca. Poprosme ho, nech rozohreje naše srdce. Prijmime tento dar s pokorou a vďakou. Je to dar, ktorý premôže smrť. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Boha nikto nikdy nevidel.
Tajomstvo Vianoc a prológ Jánovho evanjelia
Veľkolepé tajomstvo Ježišovho zrodenia medzi nami, teda tajomstvo jeho príchodu, Cirkev slávi a podčiarkuje prostredníctvom ponuky troch rôznych bohoslužieb slova, konkrétne ide o čítanie pri slávení Eucharistie v noci pred slávnosťou, na úsvite a v deň slávnosti. V noci je „radostná zvesť“ predkladaná v podobe správy o Ježišovom narodení z Márie v Betleheme, udalosť, ktorú anjel zvestoval pastierom, tým chudobným, predstavujúcim „zvyšok Izraela“ (porov. Lk 2,1-14). Na úsvite sa číta správa o návšteve pastierov v betlehemskej maštali, teda o ich nazeranie na udalosť Slova, ktoré videli ako novonarodené dieťatko. Pri omši v deň slávnosti sa chceme zastaviť trochu viac nad jej čítaniami, najmä potom z evanjelia. Pri tejto liturgii načúvame slávnemu prológu Jánovho evanjelia. Spomínaný hymnus nám odhaľuje, že to dieťa, ktoré prišlo na svet, je v skutočnosti samo Božie Slovo, od večnosti Syn živého Boha, ako to slávnostne vyhlasujeme pri vyznaní viery: „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého“ … Na začiatku, teda pred stvorením a vo večnosti, bolo Slovo, ktoré bolo neustále obrátené smerom k živému Bohu. Ba čo viac, toto Slovo bolo v Bohu a bolo Bohom. Práve prostredníctvom tohto Slova bolo stvorené všetko. To, čo bolo privedené k existencii, má tento dar bytia len vďaka Nemu (porov. Kol 1,15-17). Toto Slovo bolo životom a svetlom pre celé ľudstvo. Toto Slovo vyžarovalo svetlo v dejinách človeka a temnoty ho neboli schopné pohltiť, aj keď hustota temnôt sa proti tomuto prúdu života a svetla mocne stavala. Jeden človek poslaný Bohom, evidentne sa mieni Ján Krstiteľ, prišiel, aby vydal svedectvo o svetle, čo vyjadruje aj jeho úloha privádzať ľudí k viere. A predsa toto svetlo, ktoré je Božím Slovom, Božím Synom, ktorý prišiel k svojmu ľudu, nebolo prijaté. Len nemnohí v neho uverili, a tak sa z nich stalo nové stvorenie a oni prijali dôstojnosť Božieho synovstva. K tomu došlo preto, že Boží Syn sa urobil zraniteľným telom, skutočným človekom ako sme my, čím zjavil svoju slávu tým, ktorí k nemu priľnuli a nasledovali ho. Táto sláva je ale zároveň „pohoršením“ Vianoc. Čo k tomu ešte dodať? Snáď to, čo sa hovorí v poslednom verši Janovho prológu: „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1,18). To platilo v dávnych dobách, platí to aj dnes a bude to platiť aj v budúcnosti. Jedine v okamihu smrti ho uvidíme tvárou v tvár (porov. 1 Kor 13,12), z očí do očí (porov. Iz 52,8), áno, až v tom momente ho skutočne uvidíme (porov. Ex 33,20) … Lenže vďaka Božiemu príchodu medzi nás prostredníctvom Ježiša platí, že keď patríme Ježišovi a meditujeme nad jeho slovami a skutkami, keď ho nasledujeme od jeho narodenia až po jeho smrť na kríži, potom očami viery smieme vidieť Boha, a to práve preto, že jeho syn Ježiš, Slovo sa stalo telom, nám o Bohu rozprával (porov. To je aj jadro kresťanstva. Práve tu sa nachádza odlišnosť kresťanstva vzhľadom k viere Izraela, vzhľadom na všetky ostatné putovania viery alebo hľadaním vo svetle ľudskej múdrosti. Na jednej z ďalších strán Jánovho evanjelia Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). To znamená, že ten, kto videl Ježiša ako človeka v jeho zraniteľnom tele, v jeho ľudskom živote, môže postrehnúť, že práve on Boha vypovedá. Evanjelium je práve takouto radostnou zvesťou: V Ježišovi sú Boh a človek jedno. My ľudia sme v Ježišovi, ktorý je naším bratom - človekom z rovnakého cesta ako my, podľa slov dávneho cirkevného otca -, povolaní k tomu, aby sme dospievali k zbožšteniu.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM