Výchova dieťaťa je komplexná úloha, ktorá si vyžaduje pozornosť nielen k jeho fyzickému zdraviu, ale aj k emocionálnemu a sociálnemu rozvoju. Dôležitou súčasťou tohto procesu je vytváranie prostredia, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne, milované a podporované. Tento článok sa zameriava na to, ako vytvoriť takúto „diétu“ pre dieťa, ktorá prispieva k jeho celkovému blahu a rozvoju.
Fyzická aktivita a podnety
Je dôležité podporovať fyzické schopnosti dieťaťa. Môžeme sa s deťmi vrhnúť do trávy a chytať loptu, skákať cez švihadlo a skúšať spoločné aktivity. Rovnako dôležité sú výlety, prechádzky a túlanie sa mestom. Dieťa pri nich vidí rozdiely medzi vecami a porovnáva ich. Čím viac podnetov dieťa dostane, tým bude samostatnejšie a lepšie sa mu bude dariť v kolektíve.
Rozvoj samostatnosti a sebadôvery
Deti v predškolskom veku už vedia veľa, závisí to od prostredia, v ktorom vyrastajú. S dieťaťom si môžete doma vyrobiť vizitky, čím mu dáte najavo, že je pre vás jedinečné. Dieťa si ich potom môže vziať so sebou. Sebadôvera je kľúčová. Ak dieťa nechodí poobede spať, zaveďte doma „poobedný pokoj“. Vysvetlite dieťaťu, že si chcete oddýchnuť alebo spraviť si niečo pre seba. Nastavte budík a dajte dieťaťu najavo, že sa môže až do zazvonenia zamestnať samé, ale bez zapínania TV, PC a pod. Takýto čas môže trvať pre dieťa cca.
Pravidlá a hranice
Deti musia zistiť, že existujú pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Deti ešte nevedia rozlišovať medzi tým, čo by radi mali a čo naliehavo potrebujú. Reklama sa snaží zmazať rozdiel medzi potrebou a prianím. O to dôležitejšie je, aby ste dieťa naučili rozlišovať medzi skutočnými a nepravými potrebami. Pýtajte sa dieťaťa, či to, či tamto skutočne „potrebuje“ a pri prianí sa ho spýtajte aj na to, či je ním požadovaná vec rovnako naliehavo potrebná. Treba si uvedomiť, že ani životné potreby nemusia byť splnené hneď. Ak sa vaše dieťa počas nakupovania unaví, nemôže si odpočinúť hneď, ale musí počkať dovtedy, kým sa vrátite domov, aby si tam mohlo potom odpočinúť a pod. Niekedy je podobnú úlohu náročné splniť aj nám dospelým, avšak, buďme aj napriek tomu pre svoje deti príkladom. Záleží tu opäť na tom, aký vzor poskytujeme svojmu dieťaťu. Dieťa by sa malo naučiť zaobchádzať s porážkami a aj so sklamaniami. Aj v tomto prípade fungujete pre dieťa ako vzor.
Emocionálna inteligencia a vyjadrovanie pocitov
Veľkú radosť deťom urobíte aj vtedy, keď sa s nimi občas budete rozprávať aj v inej atmosfére. Ak je dieťa malé, vyjadruje svoju radosť a smútok spontánne. Práve preto, že nie všade je samozrejmé ukazovať svoje pocity, by sa vaše dieťa malo naučiť vyjadrovať ich a pomenovávať. K tomuto mu môžu pomôcť napr. Potom požiadate dieťa, aby ku každému políčku nakreslilo obrázok, ktorý bude dané políčko vystihovať, napr. môže to byť smajlík, búrkový mrak a pod.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Tréning separácie a odlúčenia
Prvý krok začína tým, že dieťa prenocuje u vašich príbuzných a priateľov. Musí to zvládnuť bez rodičov. Pomocou mu môže byť napr. Pri voľbe slov dávajte pozor na to, aby ste dieťaťu poskytovali jednoznačné signály, napr.: „Ahoj.“, „Dovidenia“ a pod. Vymyslite si spoločné rituály, napr. dieťaťu môžete napr.
Hranice ako ochrana
Slovo hranica vyvoláva predstavu istého obmedzenia. Hranice vymedzujú priestor a ľudia si zvykli toto slovo používať aj v kontexte so správaním, obliekaním, stolovaním, skrátka všade tam, kde sa jedná o pravidlá, zásady a zvyky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hranice sú na to, aby ľudí limitovali. Tieto limity ich však okrem obmedzovania aj ochraňujú. A práve takto by sa na hranice mali pozerať aj rodičia, z ktorých mnohí ešte stále spochybňujú ich význam v rodičovstve. Zábradlie na jednej strane dieťa limituje, na druhej strane ho chráni pred pádom zo schodiska. Poistka na šuplíku dieťaťu bráni otvoriť ho, súčasne ho chráni pred ostrým nožom.
Prvé hranice a zvyky
Prvé hranice dieťa pocíti už ako bábätko, keď sa mama od neho na chvíľu vzdiali, keď je hladné, lebo ešte nie je hotový obed alebo keď ho zobudí starší brat, ktorého už prestalo baviť byť potichu. Hoci potreby bábätka udávajú rytmus rodiny a zo začiatku sa točí svet okolo neho, aby malo pravidelný prísun útechy, opatery a lásky, sú situácie a okolnosti, kedy musí aj ono počkať. Hranice sa dajú chápať aj ako pravidlá a pravidlá ako zvyky. Tie si vytvára každá rodina sama na základe svojich hodnôt, skúseností a kultúry, v ktorej žije. Bábätká majú pravidlá rady. Sú to práve známe zvyky, tradície a rituály, ktoré im poskytujú pocit bezpečia, lebo sú pre ne známe a vďaka nim sa vedia orientovať.
Prispôsobovanie hraníc a pravidiel
Ako dieťa rastie a začína byť živšie a pohyblivejšie, nové obmedzenia pribúdajú. Pri malých deťoch nastavujú hranice dospelí. V mnohých prípadoch môže rodič ponúknuť dieťaťu možnosť voľby. Možnosti by však mal navrhnúť tak, aby žiadna z nich neprekračovala dohodnuté pravidlá, nech už si dieťa zvolí akúkoľvek možnosť. „Môžeme dnes vynechať čítanie rozprávky, ak si želáš dokresliť obrázok, no o ôsmej sa zhasína.“ Či hovoríme o hraniciach: „Nikto v našej rodine nechodí spať bez vyčistených zúbkov,“ alebo o pravidlách: „Ráno aj večer si čistíme zuby, aby žiarili ako perličky,“ vždy ide o prijímanie návykov. Čím skôr sa pravidlo stane zvykom, tým ľahšie ho dieťa prijme ako súčasť svojho života. Je preto dôležité, aby sme dodržiavanie pravidiel od dieťaťa vyžadovali hneď, ako je toho schopné. „Túto skrinku bezo mňa neotváraj. Hračky upratujeme sem. S vodou sa môžeš hrať iba v kúpeľni. Pravidlá by sme mali neustále prispôsobovať veku a schopnostiam dieťaťa, ako aj potrebám zabezpečujúcim bezpečie a fungovanie rodiny. Je dôležité, aby boli zrozumiteľné, jednoduché, spravodlivé a rešpektujúce. Nemali by sa meniť príliš často, aby si na ne dieťa mohlo privyknúť. Neznamená to však, že by pravidlá mali byť striktne nemenné. Deti ani rodičia nie sú stroje. Denný program aj situácie sú rôzne, a preto aj okolnosti môžu byť odlišné. Ak napríklad rodičia vidia, že je dieťa unavené, keď sa vráti z tréningu, je namieste v týchto dňoch posunúť čas odchodu do postele. Občas je dobré pravidlá aj trochu povoliť. Napríklad, keď rodina ostane dlhšie na návšteve, lebo sa deti výborne zabávajú. Flexibilita robí ľudí spontánnymi a život pestrým.
Výnimky a dôslednosť
Rodičia by však mali obozretne narábať s výnimkami. Čím častejšie sa robia, tým ľahšie si na ne dieťa zvyká. Preto treba dobre zvážiť, pri ktorých pravidlách je nutné byť zásadoví. Sú to najmä pravidlá súvisiace s bezpečím dieťaťa: „Pred každou cestou sa musíš zastaviť!“ alebo so zdvorilosťou „Takéto výrazy doma nepoužívame. Keď je dieťa staršie, je dôležité tvoriť pravidlá spolu s ním. Dieťa ľahšie rešpektuje pravidlá, ak sa podieľalo na ich tvorbe, lebo vníma, že spoločne vytvorené pravidlá rešpektujú názory a potreby všetkých zúčastnených, teda aj jeho. Keď sa nastavujú hranice v pokoji, je väčšia šanca, že dieťa pochopí ich význam. Konečnú podobu pravidiel má v kompetencií dospelý, či už je to rodič, učiteľ, tréner. Má viac skúseností a nesie za dieťa zodpovednosť. Je pravdepodobné, že nie všetky pravidlá sa budú dieťaťu páčiť. Dospelí by mali svoje rozhodnutie dieťaťu odôvodniť a ak si za ním stoja, tak aj vyžadovať. Staršie deti o pravidlách rady diskutujú. Snažia sa ich zmierniť a často dávajú za príklad svojich rovesníkov.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Dôsledky a skúsenosti
Dieťa sa učí rešpektovať hranice a pravidlá vďaka dôsledkom, ktoré po ich prekročení zažíva. Najužitočnejšia životná lekcia je pre dieťa vlastná skúsenosť. Prirodzené dôsledky dieťa učia, ako to v živote chodí. Ak si zle zatvorí fľašu s vodou, bude mať v školskej taške mokré zošity a učebnice. Ak si v škole zabudne učebnicu, nebude sa mať z čoho učiť na písomku. Dieťa. ktoré svojím konaním sebe alebo druhým spôsobilo problémy, musí nájsť riešenie, ako sa so situáciou vysporiadať. Správanie dieťaťa si niekedy vyžaduje prijať nové pravidlá, posunúť hranice, nájsť logické dôsledky. Ak dieťa napríklad opakovane nosí zlé známky a súčasne dlhé hodiny vysedáva pred počítačom, bude nutné tento čas skrátiť aspoň dovtedy, kým sa v škole nezlepší. Pri presadzovaní pravidiel je podstatná dôslednosť. Pravidlá, ktoré platia iba niekedy alebo iba pri niekom, strácajú svoju váhu a dieťa rýchlo zistí, kedy sa dajú porušovať.
Odolnosť a sloboda
Hranice sú kľúčové pre odolnosť dieťaťa. Vďaka nim sa učí, že nemôže mať všetko, povedať všetko ani robiť všetko, čo si zaumieni. Učí sa nachádzať hranice medzi svojimi potrebami a potrebami druhých, teda miesto, kde končí jeho sloboda a kde začína sloboda niekoho iného.
Nástup do škôlky a odlúčenie
PETRA ARSLAN ŠINKOVÁ hovorí, že smútok na strane dieťaťa i rodičov je pri nástupe do škôlky prirodzený. Vždy, keď sa lúčime s niekým, koho milujeme, prežívame smútok. PETRA ARSLAN ŠINKOVÁ je psychologička, majiteľka predškolských zariadení v Bratislave a spoluautorka knihy Testujeme a rozvíjame svoje dieťa. Špecializuje sa na testovanie detí v predškolskom veku a ako jediná na Slovensku využíva program Dr. Veľký krok v emocionálnom a sociálnom dozrievaní dieťaťa. V prvom rade odlúčenie od matky a získanie náhradnej vzťahovej osoby, ktorej dieťa bude dôverovať, prispôsobenie sa novému režimu, pravidlám a nadväzovanie vzťahov. Dieťa sa musí naučiť fungovať v skupine a deliť sa o veci. Ak nemá viacerých súrodencov, doma sa to nenaučí. Odlúčenie je spojené aj so smútkom a je to v poriadku. Vývinovo je úplne normálne, že deti sú z odlúčenia smutné a radšej by boli doma s mamou. Vždy sme smutní, ak sa lúčime s niekým, koho milujeme. Pre deti je pocit bezpečia a istoty to najdôležitejšie a ten majú od svojho narodenia práve pri rodičoch. Odlúčenie a separácia má však v živote dieťaťa z viacerých dôvodov veľký význam. Odlúčenie je veľmi dôležitý vývinový krok a deti vďaka nemu emocionálne dozrejú. Je dôležité nielen pre každé dieťa, ale aj jeho rodiča. Najdôležitejšie je, ako tento krok urobíme. Rodičia musia byť sami presvedčení, že dieťa chcú dať do škôlky. Akonáhle majú neistotu, či by ešte nemali počkať a pod., tak to nie je dobre. Ak aj o tejto svojej neistote nehovoria, dieťa ju vycíti. Dieťa vždy cíti našu neistotu, nech robíme čokoľvek. Mali by si byť teda v prvom rade istí svojím rozhodnutím a uvedomiť si, že toto obdobie je vždy ťažké.
Výber škôlky a dôvera
Pri istote rodičov zohráva dôležitú rolu aj výber škôlky, kam svoje dieťa dávajú. Mali by sa vopred porozprávať s jej vedením, učiteľkami a budú cítiť, či sú to ľudia, ktorým chcú svoje dieťa zveriť. Musia tomu zariadeniu a jeho učiteľkám dôverovať. Ak to tak necítia, nemali by dieťa do tej škôlky dávať. Nebude to fungovať. Vždy by to mal pri pochybnostiach posúdiť odborník, lebo rodičia nemajú potrebný odstup. Majú svoje obavy a ľahko sa môžu dať zviesť k tomu, že ich dieťa nie je na škôlku zrelé, hoci to tak nie je. Dieťa je v škôlke celý deň spokojné, šťastné, ale keď ráno zaplače, rodičia sa začnú strachovať. Zároveň, ak odborník povie, že dieťatko je zrelé, mali by mu nástup do škôlky aj umožniť. A to takým spôsobom, že mu dajú pocit istoty a podpory. Ak sa ráno mama pri odovzdávaní dieťaťa v škôlke rozplače, je jasné, že sa rovnako bude správať aj dieťa. Bude si myslieť, že sa má tejto novej situácie tiež báť. Ak je rodič dobre nastavený, dieťa je zrelé a pani učiteľka vtiahne dieťa do kolektívu, adaptácia je otázkou niekoľkých dní. Aj ten veľký plač, čo rodičia zažívajú v šatni, vždy do pár sekúnd ustane, keď zatvoria dvere. Možno to znie neuveriteľne, ale je to tak. To, že v ich živote nastane veľký zlom, kedy sa ich dieťa začne odpútavať a bude dozrievať. Ich vzťah nadobudne nový rozmer. Sú aj také deti. Rodičia bývajú vtedy prekvapení, či je to v poriadku. Pravda je, že ich to zväčša dobehne neskôr, a predsa si to odplačú. Na niektoré deti ten smútok príde aj po pár týždňoch, keď si uvedomia, že už naozaj doma s mamou nebudú a takto to bude navždy. Každopádne rodič môže vo veľkej miere ovplyvniť adaptáciu dieťaťa. Ak mu dal dobré základy, zvládne ju oveľa ľahšie. Sú deti, ktoré sú pripravené skôr, ale aj také, čo nie sú ani v 3 rokoch. Dá sa povedať, že v priemere sa však väčšina detí v tomto veku dokáže odlúčiť od matky.
Zrelosť na odlúčenie
Ako sa to prejavuje, kedy ešte dieťa nie je emocionálne zrelé na odlúčenie od matky? Ešte pred nástupom do škôlky sa veľa rodičov o dieťati pýtam. Pozveme si dieťa na pozorovanie, aby sme videli, či je dieťa vôbec schopné vzdialiť sa od mamy a ísť k hračkám, alebo sa jej stále drží. Na nezrelých deťoch vidno úzkosť. Tréning separácie považujem za kľúčový. Odlučovanie je potrebné začať postupne a nespôsobiť dieťaťu šok. Možno to robiť s pomocou otca, babičiek a pod. Sú rodičia, ktorí mi pred nástupom do škôlky povedia, že dieťa s nimi chodí úplne všade, spávajú spolu a vôbec nie je zvyknuté bez nich fungovať. Vývinovo si má dieťa prechádzať určitými štádiami a veľmi dôležité výzvy sú pri tom aj odlúčenia. Vo vývinovej psychológii sa hovorí o štádiách, kedy sa dieťa cíti byť súčasťou tela matky, postupne prechádza do diády, teda už vníma „ja a ty“. V tomto momente ho má začať rodič trošku púšťať. Mali by sme mu začať dávať viac voľnosti, možnosti spoznávať svet okolo seba. Veľmi sa mi páči vo výchove prístup, že dieťa sa má možnosť kedykoľvek sa ku rodičovi dostať a zároveň sa spolieha samé na seba. Napr. aj pri spaní môže mať dieťa postieľku umiestnenú tak, že sa samé dokáže ku mne dostať, ak chce. Ak ma dieťa v noci potrebuje a príde za mnou, či je staršie alebo mladšie, má na to svoj dôvod. Potrebuje si niečo nasýtiť, alebo niečo zažilo počas dňa, cíti sa choré a chce sa pritúliť, treba mu to dovoliť. Som za to, aby si rodičia cez dieťa neriešili svoje neistoty a nezdravo nenaväzovali deti na seba. Neskôr je to pre ich deti ťažšie. Takéto deti majú väčšie problémy s nadväzovaním nových vzťahov. Je lepšie stáť pri nich a byť im oporou, keď to potrebujú. Po diáde prechádza dieťa do triády, kedy sa priberá otec a na to si začne dieťa vytvárať ďalšie vzťahy. Najprv je dobré testovať ho doma. Matka môže ísť do obchodu a dieťa zostane s babkou. Začať je dobré s krátkymi intervalmi. Ak má dieťa problém zostať s inou osobou bez mamy, už je to prvý znak, že môže mať problém s odlúčením. Rodičia by mali premýšľať, ako mu pomôcť. Dobré je využívať rôzne krúžky či detské centrá, aby si zvykalo, že sú okrem neho ďalšie deti, že učiteľka dáva nejaké inštrukcie a ono ich má nasledovať. Aj tam rodičia uvidia, či je dieťa schopné sa vzdialiť. Ak dieťa mamu stále nesleduje, je to dobré znamenie.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Plánovanie nástupu do škôlky
Neodporúčam robiť naraz veľa zmien v čase nástupu do škôlky. Mali by sme si zodpovedne naplánovať nástup dieťaťa do škôlky a podmieniť tomu aj ostatné veci. Ak rodič nastupuje do práce, mal by zaškôlkovať dieťa aj 2 - 6 mes. vopred ako nastúpi do práce. Je to úplne nová situácia pre všetkých. Odnaúčanie od plienok, cumlíka či dojčenia je dôležité robiť vopred lebo tých zmien by bolo na dieťa veľa. Podobne aj v prípade, ak sa má narodiť súrodenec. Každá zmena prináša dieťaťu pocit narušenia istoty a bezpečia. Bude sa musieť vyrovnávať so zmenami, ktoré budú výrazne vplývať na jeho život. Čím menej zmien, tým lepšie. Najprv je predprípravná fáza, kedy by rodičia mali o škôlke deťom rozprávať. Hovoriť im, čo sa tam deje, hrať sa na ňu. Čítať si príbehy, kde sa spomína nástup dieťaťa do škôlky. Z rozprávky sa dokáže dieťa krásne vcítiť do situácie a mať predstavu, čo ho asi čaká. Potom by sa mali chodiť prechádzať k škôlke. Ak sa dá, ísť sa do nej pozrieť. Úžasné by bolo, ak by všetky škôlky umožňovali, aby rodičia mohli zotrvať aspoň prvé dni 30 min. až 1,5 hodiny. Nesmie to byť viac. Dieťa si nemá zvykať fungovať v prostredí s rodičom, ale bez neho. Rodič by mu mal sprostredkovať pocit istoty a bezpečia. Ak dieťa vyzerá bezproblémovo, už aj druhý deň ho môžeme nechať samé. Povieme mu, že si ideme nakúpiť jabĺčka a zatiaľ môže napr. postaviť s deťmi vežu. Tak, aby sme vedeli dodržať ten sľub a prídeme preň aj s jabĺčkami. Dieťa má pocit, že rodič dodržal sľub a zároveň vie, kde bol. Deti musia vedieť, kam mama odišla. Rodič nesmie meškať. Hlavne v prvé dni neexistuje, aby meškal, lebo to nabúra u dieťaťa pocit jeho istoty. Čas v škôlke dieťaťu postupne predlžujeme. V prvý deň tam môže byť pol hodinu, ďalší deň hodinu a pol. Ak nemá problém, tak aj pol deň. Ak je úzkostnejšie, necháme ho len hodinu a pol. Treba to riešiť individuálne a sledovať, ako reaguje. Je dôležité dobre naplánovať, kedy sa dieťa dostane z pol dňa na celý deň. Bežne hovoríme o 1-2 týždňoch. Nemusí to byť len stresom. Je to jednoducho zvýšenou záťažou. Tým, že sa kladú väčšie požiadavky na dieťa, musí nasledovať inštrukcie, prispôsobiť sa režimu, je tam viac detí, nové aktivity, je z toho unavené. Keď je organizmus vyčerpaný, má slabšiu imunitu a ľahšie ochorie. Na jednej strane je adaptácia, ktorá sa deje v škôlke. Dieťa je najprv väčšinou vo fáze pozorovateľa, sleduje, čo sa okolo neho deje, nezapája sa veľmi. Potom sa začne aktívnejšie zapájať, skúša, testuje a následne si začne hľadať v kolektíve pozíciu.
Zmeny v správaní a prispôsobovanie sa
Zmeny v správaní nastanú aj doma. Dieťa bude unavenejšie, môže byť uzavretejšie. Potrebuje si spracovať zážitky. Často býva doma aj mrzutejšie. Tým, že v škôlke sa začne prispôsobovať novým pravidlám a režimu, doma môže skúšať posúvať túto hranicu a nechce sa mu už počúvať inštrukcie. Môže s rodičom viac bojovať, lebo potrebuje niekde „vypustiť paru“. Niekedy deti dostanú záchvat hnevu ešte v šatni, keď príde rodič. Mali by mu však dať šancu vykričať sa, uvoľniť sa. Je to to isté, akoby rodič začal chodiť do práce a stále od neho niekto niečo chce. Dieťa sa musí všeličomu prispôsobovať. Doma chce mať pokoj alebo sa vykričať, aby to dostalo zo seba. Nie je to znakom toho, že by mu v škôlke bolo zle.
Nechať dieťa samé doma: Kedy je ten správny čas?
Žiadneho rodiča neminie ten deň, kedy sa musí rozhodnúť či je jeho dieťa už dosť staré a zvládne byť chvíľu osamote. Najmä v čase letných prázdnin riešime často dilemu či nechať svoju ratolesť samú doma. Či už ide z vašej strany len o experiment, alebo sa ocitnete v situácii, kedy je to nevyhnutnosťou, jedného dňa sa zrazu ocitne samé vo veľkom a zrazu tak nebezpečnom byte. Kedy je ten správny čas? U každého dieťaťa je to iné. Všetky sú individualitou, majú rozdielne povahy, inú výchovu. Zatiaľ čo niektoré deti sú nútené sa o seba postarať už na prvom stupni základnej školy, iné si ešte v puberte nevedia uvariť ani špagety. Pre matku je ťažké rozoznať, kedy je pripravené, či je už dosť samostatné a rozumné, pretože v našich očiach ostávajú stále tými drobcami, ktorí sú na nás životne závislí. Ak viete vopred, že vás takáto situácia neminie, pretože máte časovo náročné zamestnanie, musíte dlho dochádzať alebo máte nepravidelný pracovný čas, učte automaticky svoju ratolesť samostatnosti už od útleho veku. Ale aj keď máte dostatok času sa dieťaťu venovať a nemusíte ho nechávať samé, nie je na mieste rozmaznávať ho. Aj vám sa totiž môže stať, že sa niekde zdržíte, že zmeškáte autobus, dostanete defekt alebo budete musieť ísť do nemocnice a z ničoho nič sa tak malý človiečik ocitne sám. Keďže nebol vedený k tomu, aby sa o seba postaral, bude to pre vás oboch nielenže šok, ale pre dieťa aj veľmi nebezpečné.
Bezpečný domov? Ilúzia istoty
Slovo „domov“ v nás zvyčajne evokuje pocity istoty a bezpečia. No teraz ste vy na jednej strane dverí vášho bytu a ten maličký bezbranný voňavučký uzlíček, ktorý ste akoby prednedávnom prebaľovali, kŕmili a celé noci prenosili v náručí, sa ocitá na tej druhej - zamknutej. Alebo nie, radšej odomknem, ak by náhodou horelo. Nie, nie, radšej zamknem, keby prišli zlodeji. Nie, čo ak sa mi zlomí kľúč, radšej odomknem! Tiež ste si až teraz uvedomili ako veľmi vysoko vlastne je piate poschodie, aký nebezpečný je sklenený stolík v obývačke, vytŕčajúci kábel od počítača pod stolom či roh police na chodbe alebo dokonca plynový sporák… vypli ste ho vlastne? Prečo len ste doteraz neopravili ten pokazený zámok na záchode a neprivŕtali poriadne tú knižnicu k stene? Je kuchynská linka dosť vysoká na to, aby na ňu dieťa nevyliezlo alebo dosť nízka, ak by z nej náhodou spadlo? A prečo začínate mať výčitky, že ste v sobotu konečne dotlačili manžela aby vám nabrúsil tupé kuchynské nože a neopravil radšej uvoľnenú kľučku na balkónových dverách? Prečo ste doteraz žiadne z týchto nástrah vášho „bezpečného“ domova nevideli a koľko môže byť tých, o ktorých zatiaľ neviete? Aj vy máte zrazu chuť zavolať šéfovi, že ste chorá?
Ochrana s rozumom
Dvierka na schody, bezpečnostné poistky na zásuvky, dvere, okná, dvierka na kuchynskej linke, do elektrickej zásuvky, na ostré rohy… Na trhu je toľko ochranných prvkov, ktoré majú chrániť deti takmer pred všetkým. Ale skutočne ich chránia? Ako si majú deti vypestovať prirodzený reflex sebazáchovy, keď nemajú možnosť si to vyskúšať? Naozaj vám uverili, že horúci plech páli a že pád zo stoličky bolí? Samozrejme vás nenabádam, aby ste svoje deti vystavovali riziku, ale aj chrániť ich treba s rozumom. Veď ako ste sa vy naučili mať rešpekt pred ohňom? Tým, že ste sa popálili. Dieťa je zvedavé a svojou zvedavosťou sa učí. Ak mu poviete, že čajík je horúci, zaručene si z neho uchlipne a zaručene to potom už viac krát nespraví! Keď pred ním pozatvárate skrinky poistkami, rado si počká na moment, keď ich zabudnete zaistiť a tak či tak ich prebáda. Nad detskou zvedavosťou jednoducho nikdy nevyhráte. Preto je lepšie deti naučiť, čo môžu a čo nie, dať im mantinely, ktoré si zapamätajú a budú rešpektovať. Keď budete dávať poistku do elektrickej zásuvky, opýtajte sa samej seba, či nebude lepšie dieťa prosto naučiť, aby si ju nevšímalo, pretože čo ak ju nebudú mať starí rodičia alebo suseda, u ktorej sa bude hrať? Aj v tomto prípade sa riaďte pravidlom, že všetkého veľa škodí a menej je niekedy viac. Aj keď je isto pohodlnejšie zabezpečiť všetko možné, ako dieťa sústavne sledovať, napomínať a vysvetľovať čo a prečo nesmie. Ale jedine tak sa nebudete musieť báť ich nechať v budúcnosti samé doma.
Postupný tréning samostatnosti
Ako naučiť dieťa nebáť sa doma? V tomto prípade sa určite nespoliehajte na šokovú terapiu. Ak ho hodíte do vody, tak sa plávať nenaučí. Pravdepodobnejšie je to, že vás o pár hodín z práce vytiahnu hasiči, lekár z detskej pohotovosti, alebo susedia. Začínať by ste mali určite postupne. Ak je zvyknuté na dlhodobejšie pobyty u starých rodičov, alebo táboroch, máte z polovice vyhraté. Nie je na vás príliš naviazané a určite je aj čiastočne samostatné. Skúste si zo začiatku odbehnúť „len“ do schránky pre poštu, neskôr sa môžete pri výťahu zarozprávať pár minút s poštárkou, potom si odskočíte „len“ do večierky pár metrov od domu, na kávu k susede „len“ tu cez chodbu, a pomaly intervaly predlžovať. Ak to zvládnete bez ujmy na zdraví a majetku, máte doma „veľké“ dieťa!