Úvod
Diéta hra samého seba, hoci názov môže znieť nezvyčajne, predstavuje komplexný prístup k rozvoju sebapoznania a sebaúcty, najmä u detí. Sebapoznanie je základom pre budovanie zdravej sebaúcty, ktorá je nevyhnutná pre šťastný a úspešný život. Tento článok preskúma, čo diéta hra samého seba znamená, ako sebapoznanie ovplyvňuje sebaúctu dieťaťa a ponúkne praktické aktivity a stratégie na podporu sebapoznania a sebaúcty u detí.
Sebapoznanie a Jeho Vplyv na Sebaúctu
Sebapoznanie je schopnosť porozumieť svojim vlastným myšlienkam, pocitom, hodnotám a presvedčeniam. Podľa Sokrata je sebapoznávanie spôsob zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Pri sebapoznaní človek vníma, čo sa mu deje vo svojom vnútri, a nestotožní sa so všetkým, čo sa tam objaví, najmä s myšlienkami. Učíme sa žiť v súlade so sebou, namiesto toho, aby sme žili pod tlakom názorov a predsudkov ostatných.
Sebaúcta znamená vážiť si seba samého, t. j. uznať svoju hodnotu bez podmienok a za akýchkoľvek okolností. Znamená to aj konať v súlade so svojimi potrebami a nepotláčať samého seba len preto, aby sme vyhoveli požiadavkám iných. Keď dieťa môže spoznávať samo seba, postupne sa u neho formuje aj jeho sebaúcta. Keď má vytvorené podmienky, aby si uvedomovalo svoju vlastnú hodnotu, zároveň dokáže vnímať aj hodnotu iných ľudí. Skúsenosť dieťaťa s hľadaním vlastnej identity sa začína narodením a pomaly narastá každým dňom. Je založená na vplyvoch prostredia, rodičovskej výchove, aktivitách v rodine, na práci v škole, na citových väzbách k blízkym ľuďom.
Aktivity a Hry na Podporu Sebapoznania
Existuje mnoho aktivít a hier, ktoré môžu pomôcť deťom rozvíjať sebapoznanie a sebaúctu. Tu je niekoľko príkladov:
Rozprávanie Príbehov o Sebe
Deti rady počúvajú príbehy o sebe a často vyzývajú dospelých, aby im rozprávali o tom, ako sa narodili, ako sa rodina cítila, keď prišla maminka s bábätkom z pôrodnice, ako sa naučili chodiť, rozprávať, ako prežili prvý deň v škôlke a podobne. Aj keď rodičia ten istý príbeh už pri niekoľkých príležitostiach rozprávali, deti ho potrebujú počuť znovu a znovu. Ide o významný spôsob, ako sa o sebe niečo dozvedajú. Preto je dôležité, aby opakovane počúvali príbehy o sebe.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Príbehom môžete venovať čas aj na vyučovaní. Žiakom povedzte, aby si deň vopred doma pripravili príbeh, ktorý chcú porozprávať svojim spolužiakom. Na ďalší deň v triede si sadnú do kruhu a každý žiak má niekoľko minút na to, aby porozprával príbeh o sebe. V ďalšej časti pracujú vo dvojiciach tak, že nerozprávajú o sebe, ale porozprávajú spolužiakovi z dvojice príbeh o ňom. Aj pri tejto aktivite budú žiaci potrebovať čas na domácu prípravu.
Hra s Menami
Doma na internete alebo v knihách zistia nejaké informácie o svojom mene. Tiež sa zamyslia nad tými to otázkami:
- Vieš, čo tvoje meno znamená?
- Čo motivovalo rodičov pri výbere tvojho mena?
- Ako dôležité pre teba je tvoje meno?
- Páči sa ti alebo nie?
- V akom tvare sa ti tvoje meno najviac páči?
Žiaci sa môžu v triede rozprávať vo dvojiciach. Potom pracujú v kruhu. V závere sa učiteľ so žiakmi môže rozprávať o tom, či poznajú niekoho s takým menom, ako majú oni.
Zvieracia Identita
Táto hra vyžaduje veľa priestoru, aby sa žiaci mohli voľne pohybovať. Každý si vyberie zviera, ktoré ho nejakým spôsobom vyjadruje. Učiteľ rozdelí žiakov na 2 polovice. Polovica detí si predstaví, že je uričtým zvieraťom a pohybuje sa po priestore, zdraví ostatné zvieratá, prejavuje sa a zisťuje ich povahu. Druhá polovica skupiny sedí a pozerá sa. Jej úlohou je čo najskôr uhádnuť všetky „zvieratá“, ktoré sa v triede nachádzajú. Akonáhle je nejaké zviera správne identifikované, musí sa posadiť. Keď žiaci uhádnu všetky zvieratá, úlohy si vymenia.
V závere si žiaci sadnú s učiteľom do kruhu. Odpovedajú na tieto otázky:
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
- Čo máte spoločné so zvieraťom, ktoré ste si vybrali?
- Ktoré „zviera“ z triedy sa vám najviac páčilo a prečo?
- Dozvedeli ste sa niečo nové o niekom inom?
- Aký to bol pocit byť ako niekto iný?
- Bolo to pre teba ľahké alebo ťažké?
Živá Reťaz
Učiteľ vyberie niekoho, kto začne vytvárať živú reťaz. Tento žiak povie meno žiaka z triedy, ktorý s ním má viditeľne niečo spoločné. Napríklad okuliare alebo biele tričko. Druhý žiak pokračuje v hre a zavolá ďalšieho, ktorý má niečo spoločné s ním. Týmto spôsobom hra pokračuje dovtedy, kým nie sú zapojení všetci žiaci a nevytvorí sa z nich reťaz.
Kto Som? Báseň a Kresba
Navrhnite žiakom v triede, aby každý nakreslil sám seba. Po dokončení kresieb ba sa mali pokúsiť napísať básničku o sebe pod názvom Kto som. Báseň sa nemusí rýmovať. Motivujte ich k tomu, aby písali o tom, čo radi robia, čo ich baví, čo sa im páči a nepáči, po čom túžia a podobne. Pre žiakov nie je nič zaujímavejšie ako oni sami, a preto ich táto téma určite zaujme.
Ako Ma Vidím Ja a Ako Ma Vidia Iní
Táto aktivita pomáha hlavne tým žiakom, ktorí sú zakomplexovaní a majú nízke sebavedomie. Povedzte žiakom, aby na jednu polovicu výkresu nakreslili sami seba tak, ako sa vidia oni sami a na druhú polovicu výkresu nech nakreslia seba tak, ako ich vidia iní ľudia. Nemusia len kresliť, ešte lepšou alternatívou je tá, keď žiaci sami seba opíšu spomínaným spôsobom. Majú medzi vnímaním samých seba a vnímaním seba inými osobami rozdiely? Aké sú to rozdiely? Ako ich vnímajú? Toto cvičenie pomáha žiakom vidieť a vyjadriť vlastné pocity aj keď sú odlišné od toho, čo si myslia, že cítia a hovoria o nich iní.
List Sebe Samému
Povedzte žiakom, aby napísali list sami sebe. Nech napíšu, čo majú na sebe radi takým spôsobom, akoby to písali niekomu inému. Toto cvičenie je dôležitou technikou, ktorá pomáha dvíhať sebavedomie, pretože rozvíja pocit hrdosti na vlastné pozitívne vlastnosti a úspechy. Toto cvičenie je veľkým povzbudením pre tých žiakov, ktorí majú nedostatočnú sebadôveru.
Dôležitosť Príbehov a Identifikácie s Postavami
Príbehy hrdinov detských kníh môžu deti učiť akceptovať vzájomnú odlišnosť a budovať rešpekt voči druhým. Napríklad, detská kniha Filoména už nechce byť viac korytnačka rozvíja sociálne zručnosti a napomáha v správnom budovaní sebaobrazu dieťaťa. Pomocou nej je možné podporiť u detí empatiu, naučiť ich prijímať seba samého a uvedomovať si vzájomnú odlišnosť. Kniha ponúka príležitosť na rozhovory s deťmi o témach ako sebahodnota a výnimočnosť. Súčasťou knihy je aj hra, ktorá deťom umožňuje striedavo vrstviť kostýmy na postavu korytnačky Filomény.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Rady Detskej Psychologičky pre Budovanie Sebaúcty
Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková vypracovala k detskej knihe Filoména už nechce byť viac korytnačka doplnkový materiál (metodiku). Jej obsahom je viac ako desať námetov na aktivity a dialógy s deťmi, ktoré prevedú deti spomínanými témami a sú inšpirované práve príbehom o korytnačke Filoméne.
Na akých základoch stojí zdravá sebaúcta dieťaťa? Zdravá sebaúcta často chýba aj dospelým, ak ju nedokázali nájsť v detskom veku. Dieťa potrebuje mať primerane rado seba samého a byť schopné mať vlastné sebavedomie. To stojí na jeho úspechoch, vnímaní, že sa mu niečo darí a ocení sa samo, alebo ho ocení okolie. Deti sa v kolektíve iných vedia aj porovnať a zhodnotiť, ako sa darí iným. My, ktorí sme v blízkom okolí dieťaťa, dokážeme pomôcť jeho sebavedomiu a úcte vtedy, ak chválime jeho činy, ale aj keď si ceníme jeho osobnosť a vlastnosti.
Ako naučiť dieťa prijímať svoje vlastné nedokonalosti? Naša neopakovateľnosť je v zložení našich vlastností, schopností a to aj tých , na niektoré sme hrdý, alebo s ktorými nie sme spokojný. Tak to majú aj deti. Učte ich postaviť sa za seba. Skúsme sa s nimi rozprávať o tom, že ak im niekto niečo vyčíta či ich slovne uráža, má sa samo za seba postaviť. Ukážte deťom, že nie je správne vždy chcieť meniť len seba tak, ako na to išla Filoména. Tak ako ona aj dieťa sa nakoniec presvedčí, že každý je dobrý taký, aký je. Hoci aj so svojimi nedokonalosťami. Určite je táto kniha jednou z tých, ktorá veľmi deťom pomôže pri prijímaní svojich slabých stránok.
Myslíte si, že aj pomocou knižných príbehov deťom dokážeme ukázať, aké správanie je vhodné či správne? Mám rada príbehy pre deti so zvieracími hrdinami. Dieťa v predškolskom veku si hľadá sociálne scenáre na situácie, ktoré zažívajú. V tom sú im veľmi nápomocné knihy s príbehmi a hrdinami, ktorí sú ako ony a deti sa s nimi vedia identifikovať. Riešenie, ktoré dieťa nájde v príbehu, sa potom snaží uplatniť v živote.
Sebapodceňovanie a Jeho Dôsledky
Sebapodceňovanie zase môže viesť k slabým školským výkonom alebo vyhýbaniu sa kamarátom. Nezdravá miera sebaúcty sa prejaví navonok na prvý pohľad diametrálne rozdielnymi prejavmi správania, konkrétne prejavmi nadradenosti, zdôrazňovaním vlastnej dôležitosti a devalváciou hodnoty iných, ich ponižovaním. Opačným prejavom je sebapodceňovanie, podriaďovanie sa iným a sociálna inhibícia, ale aj podávanie podpriemerných výkonov v škole.
Aby dieťa bolo správne sebavedomé, musí samo seba dostatočne poznať a identifikovať sa samo so sebou. Toto sebauvedomenie má niekoľko fáz, deje sa v podstate od narodenia dieťaťa až po dospelosť. Rozhodne je preto na mieste, keď im my, dospelí, budeme na tejto ceste pomáhať zvládať prekážky, ktoré môžu zatriasť ich sebahodnotou či sebavedomím.
Hra ako Nástroj Sebapoznania a Terapie
Pre správny rozvoj dieťaťa je hra kľúčová. Nie je však hra ako hra. Hra je spôsob kedy sa dieťa môže voľne vyjadriť. Deti sú najkreatívnejšie a najzvedavejšie bytosti na svete a vďaka tomu sa vedia naučiť mnohé veci a nadobudnúť mnohé schopnosti. Hra je pre dieťatko úplne prirodzená, je to vlastne spontánny akt, ktorý vychádza z konkrétneho stavu mysle - to znamená, že dospelý nemôže dieťa učiť hrať sa. Niekedy majú rodičia tendenciu až príliš sa angažovať do hry dieťaťa a s dobrým úmyslom dieťatku radia, čo a ako má spraviť. Zahltia ho inštrukciami a informáciami, ako sa má s danou hračkou hrať, na čo je určená.
Keď sa deti vložia do hry, tak sú sústredené, zaujaté a majú potešenie zo samotnej aktivity. Detká motivácia a aj vytrvalosť dosiahnuť cieľ, ktoré si samé pri hre zvolilo je oveľa väčšia. Dnešná spoločnosť vyvára tlak na rodičov dosiahnuť výsledky u detí už v predškolskom veku. Preto priestor na hru vytláča snaha naučiť dieťatko písať alebo počítať skôr ako je ono samé pripravené. Trend je tiež animovať deťom každú ich minútu počas dňa, prihlásiť ich na rôzne krúžky alebo športy. A aj keď sa môže jednať o príjmené aktivity, vo veľkej miere je ale čas detí organizovaný.
Pri slobodnej hre majú deti priestor ventilovať vlastné emócie bez následkov. Môžu sa slobodne prejaviť a vyjadriť sa, byť kreatívne. Motorické, percepčné, kognitívne, sociálne a emocionálne oblasti mozgu sa počas hry integrujú. Hra má aj terapeutické účinky, pretože umožňuje deťom vyjadriť aj svoje skryté emócie v bezpečnom prostredí. Najmä pocity ako sklamanie, žiarlivosť, smútok, frustráciu a pod. V mozgu sa počas hry buduje systém, ktorý dieťa neskôr využije pri schopnosti riešiť problémy a zložité situácie v budúcnosti. Kritické myslenie, schopnosť komunikovať, kognitívne vlastnosti, reč, inteligencia, schopnosť vyjadriť sa - to všetko sa rozvíja počas hry.
Sloboda dieťaťa pri hre znamená, že to nie sme my rodičia, ktorý určujú scenár. Naopak, dieťa si samé zvolí akú hru sa bude hrať, s akými hračkami a či sa bude hrať samé alebo naopak s niekým. Dieťa je tvorcom hry. Nie je nič zlé na tom, ako sa rodičia svojim deťom venujú a hrajú sa s nimi. Slobodná hra nemusí znamenať len samostatné hranie. Znamená aj to, že ak sa s dieťatkom hráte, tak ho počas hry neorganizujete, nehovoríte mu čo môže a čo nemôže (mimo samozrejme ničenie hračiek a okolia a pod.), nekritizujete ho za formu akou sa hrá a to čo hovorí.
Terapia Hrou
Terapia hrou nie je „iba hranie sa“. Je to odborne vedený proces, v ktorom dieťa cez hru vyjadruje svoje vnútorné prežívanie, rieši konflikty a rozvíja svoje schopnosti zvládať emócie. Terapia hrou je forma psychoterapie, ktorá využíva prirodzený jazyk detí - hru. Kým dospelý vie svoje pocity pomenovať slovami, dieťa často komunikuje cez symboly, fantáziu a hranie. V bezpečnom prostredí terapeutickej miestnosti sa dieťa môže „vyrozprávať“ práve cez hru. Terapia hrou je vhodná už od predškolského veku - zvyčajne od 3 rokov, keď dieťa začína prirodzene využívať hru ako spôsob komunikácie a spracovania zážitkov. Odporúčame ju deťom, ktoré zažili stres, zmenu alebo traumatickú udalosť (napr. rozvod, strata blízkeho, nástup do škôlky, šikana).
Sedenie prebieha v špeciálne upravenej miestnosti, kde má dieťa prístup k rôznym terapeutickým hračkám - figúrkam, bábkam, pieskovisku, stavebniciam, výtvarným pomôckam. Terapeut pozorne sleduje, ako sa dieťa hrá, a podľa spôsobu hry vníma, čo sa odohráva v jeho vnútri. Na začiatku terapie sa s rodičom porozprávame samostatne. Ide o veľmi štruktúrovaný, odborne vedený proces. Každá hra, ktorú si dieťa zvolí, má terapeutický význam. Niekedy dieťa opakuje rovnaký scenár - napríklad zachraňuje zvieratká z nebezpečenstva - a my vidíme, že si tým spracováva vlastný pocit ohrozenia alebo strachu.
Ak rodič pozoruje zmeny v správaní, úzkosti, časté záchvaty hnevu alebo plaču, problémy v kolektíve, nočné mory, regres (napr. začne sa pocikávať), alebo sa dieťa dlhodobo uzatvára do seba, je to signál, že potrebuje pomoc. Takéto prejavy sú často výsledkom vnútorného napätia alebo nevypovedaných emócií. Hra im dáva priestor na vyjadrenie bez slov. Dĺžka terapie závisí od dôvodu terapie a individuálnych potrieb dieťaťa. Niekedy stačí 10 sedení, inokedy je vhodné pokračovať dlhšie.
Rodič je dôležitou súčasťou procesu a terapeut s ním pravidelne komunikuje. Bežná hra doma je dôležitá, ale nie je vedená terapeutickým zámerom. V terapii hrou sledujeme symboliku hry, reakcie dieťaťa, opakovanie vzorcov, a cielene pracujeme s jeho potrebami. Terapeut dieťa v hre vníma, reaguje naň, reflektuje, pomenúva jeho emócie. Rodičovské tušenie je často presné a netreba čakať, kým sa problém zhorší - aj malé ťažkosti sa dajú krásne zvládnuť, ak ich začneme riešiť včas.
Priebeh Terapie Hrou
Dieťa pri terapii hrou prechádza rôznymi fázami. Najskôr sa zoznamuje s herňou, obzerá si hračky, skúma, čo herňa ponúka. Tak, ako sa zoznamuje s prostredím, zoznamuje sa aj s terapeutom. Postupne si k terapeutovi vytvára vzťah a buduje dôveru. Tento proces je u každého dieťaťa individuálny. Tým, že terapeut nezasahuje do procesu, nesnaží sa dieťa hnať vpred, ale naopak akceptuje tempo dieťaťa a dôveruje mu, dieťa postupuje takým tempom, akým dokáže ísť.
Ak si už dieťa vytvorilo vzťah a dôveru k terapeutovi, začnú v hre dominovať agresívne prejavy v rôznych podobách (šermovanie, hra s pištoľou, hrešenie alebo udieranie hračiek, a pod.). Tieto prejavy však postupne miznú a nahrádzajú ich prvky starostlivosti, nehy a lásky (hra na mamu, upratovanie, varenie alebo ošetrovanie a pod.). V poslednej fáze procesu sa začína objavovať téma spravodlivosti a dôvery vo svoje vlastné schopnosti. Dieťa si pomocou hry upevňuje svoje novo naučené kompetencie.
Celý terapeutický proces môže trvať od 12 do 35 a niekedy aj viac stretnutí. Každé dieťa má svoje vlastné tempo. Deti na terapiu hrou reagujú pozitívne. Je to pre nich nenásilná a nedirektívna forma terapie, pri ktorej na ne nie sú kladené žiadne nároky. Dieťa sa hrá a ani nevie, že pod vplyvom terapeutických vstupov prebieha proces liečby. Dieťa sa do herne teší a nezažíva žiadny ďalší stres, ktorý by jeho proces liečby spomaľoval. Ak dieťa prejde celým procesom, môžeme vidieť pozitívne zmeny vo vnímaní seba samého. Viac verí vlastným schopnostiam, rozhoduje sa samostatne a slobodne, za svoje rozhodnutia berie vlastnú zodpovednosť.
Pri terapii hrou je vhodné do procesu zapojiť aj rodičov. Rodič by sa mal pridržiavať odporúčaní terapeuta a nevyvíjať na dieťa žiaden nátlak. Ďalej by nemal dieťaťu zakazovať hrať sa s určitými hračkami alebo dieťa vypočúvať, čo sa v herni odohralo. Takýto vplyv rodiča môže proces spomaliť a nemusí prebehnúť správne. Preto je spolupráca rodičov nevyhnutnou podmienkou. Rodič môže naopak procesu pomôcť, ak nebude na dieťa vyvíjať nátlak, nebude mu prikazovať alebo zakazovať, čo v herni môže a bude sa pridržiavať odporúčaní terapeuta, môže byť pri práci veľmi nápomocný.
Terapia hrou je teda metóda, ktorá za pomoci vzťahu a terapeutických vstupov napomáha dieťaťu nájsť svoje vlastné zdroje na to, aby sa mohlo rozvíjať, veriť si a vážiť si samé seba.
Na Dieťa Zameraná Terapia Hrou
Deti, ktoré vnímajú inkongruenciu (nesúlad) medzi spôsobom, akým sa vidia ony samé, a hodnotením, ktoré prijímajú od iných, majú tendenciu rásť v strnulé, krehké bytosti a prejavujú problémové správanie, negatívne emócie a myšlienky. V každom dieťati existuje mocná sila, ktorá ho vedie k sebarealizácii. Toto vrodené úsilie smeruje k nezávislosti, zrelosti a sebaregulácii. Snahou terapeuta je vytvoriť bezpečné prostredie, naplnené akceptáciou a empatickým porozumením, aby sa podporil prirodzený sklon dieťaťa k rastu. Terapeut dôveruje vnútornému smerovaniu dieťaťa k pozitívnemu rastu v rámci facilitujúceho vzťahu. Najlepší spôsob porozumieť správaniu a emóciám dieťaťa je empaticky rozoznať spôsob, akým dieťa vidí svoj svet.
Na dieťa zameraná terapia hrou prebieha v herni so starostlivo vyberanými hračkami a materiálom, ktoré podporujú vyjadrenie širokého spektra emócií, pocitov a uľahčujú budovanie vzťahu a terapeutické využitie. Pomôcky k hrovej terapii sú rozmiestnené po celej miestnosti a obsahujú predmety z reálneho života, predmety agresívne, kreatívne, expresívne. Reakcie terapeuta smerované na dieťa sú jedinečné a dieťa vedú k skúmaniu seba samého so zameraním na zmenu správania vyplývajúceho z ohrozujúceho sebapoňatia. Obsah tvorí dieťa, ktoré sa rozhoduje, preberá vedenie v hre a interakcii. Terapeut sa pokúša empaticky reagovať na dieťa a jeho názor bez usmerňovania cieľa, či terapeutického obsahu.
Medzi špecifické možnosti reakcií terapeuta na dieťa sú výroky na reflektovanie pocitov („Cítiš sa nahnevane“), na reflektovanie obsahu („Hovoríš, že máš ťažkosti v škole“), na mapovanie správania („Ty to zisťuješ, skúmaš“), na facilitovanie rozhodovania („Rozhodol si sa“), na facilitovanie kreativity („Môže to byť to, čo chceš“), povzbudzujúce výroky („Prišiel si na to“), výroky podporujúce vzťah („Chceš, aby som vedela, že ma máš rád“) a výroky na nastavenie hraníc. Tieto výroky sa považujú za základné terapeutické zručnosti v hrovej terapii a používajú sa na preukázanie terapeutovej viery, prijatia a pochopenia dieťaťa.
Ciele terapie sú hodnotené a postupne sledované pri dosahovaní úspechov klienta. Deti majú byť chápané ako osobnosti, ktoré nehodnotíme, ale ktorým sa snažíme porozumieť. Centrálnou hypotézou terapie je, že terapeut má neochvejnú vieru v schopnosť dieťaťa rásť a určiť vlastné smerovanie, stanovanie konkrétnych cieľov na dosahovanie je rozporuplné.
Ako uvádza Alfred Adler: „Nevhodne správajúce sa dieťa je skľúčené dieťa.“ Dreikurs tvrdí: „ Povzbudenie je dôležitejšie ako akýkoľvek iný aspekt výchovy dieťaťa. Je taký dôležitý, že jeho nedostatok možno považovať za základnú príčinu nevhodného správania.“
Samostatná Hra a Jej Význam
Samostatná hra je dôležitou súčasťou detského vývoja, pretože podporuje kreativitu, nezávislosť a schopnosť riešiť problémy. Ak je pre dieťa ťažké začať sa hrať samo, začnite s krátkymi úsekmi. Môžete začať s piatimi minútami a postupne zvyšovať čas podľa toho, ako sa dieťa cíti pohodlnejšie. Dieťa sa bude ľahšie hrať samo, ak sa cíti v prostredí bezpečne a pohodlne. Zabezpečte, aby malo prístup k rôznym hračkám, ktoré stimulujú jeho zvedavosť a kreativitu.
Zistite, čo vaše dieťa zaujíma a ponúknite mu aktivity, ktoré ho budú baviť. Ak napríklad miluje kreslenie, pripravte mu kreatívny kútik s farbičkami a papierom. Ak sa dieťa nevie hrať samo, začnite tým, že sa budete hrať spolu s ním. Ukážte mu, ako sa môže zabaviť hračkou alebo činnosťou. Ak dieťa začne prejavovať záujem o samostatnú hru, povzbuďte ho a pochváľte.
Nechajte dieťa, aby si samo vybralo, s čím sa chce hrať. Poskytnite im niekoľko možností a nechajte ich rozhodnúť, čo ich v danom momente najviac zaujíma. Niektoré deti potrebujú viac času na to, aby si zvykli na samostatnú hru. Je dôležité byť trpezlivý a neponáhľať sa. Napríklad, ak sa venujete čítaniu alebo nejakej inej aktivite, povedzte dieťaťu, že teraz budete mať každý svoj čas na hranie alebo prácu.
Detské Monológy a Ich Prínos
Mnohí detskí psychológovia tvrdia, že takéto detské monológy sú vo vývine dieťaťa veľmi dôležité a sú veľmi prospešné pre ich duševný vývin. Dokonca tvrdia, že rozprávanie sa samého so sebou pomáha pri učení sa novej formy správania, pomáha plánovať a ovládať impulzívne správanie. Podľa L. Kohlberga, uznávaného amerického psychológa, existuje päť prirodzených období, v ktorých sa deti rozprávajú samy so sebou. U niektorých detí sú tieto obdobia výraznejšie, u iných sú menej výrazné. Ba dokonca existujú deti, ktoré týmto obdobím neprechádzajú vôbec.
- obdobie: ZABÁVAM SA - Hlavne u malých batoliat môžeme pozorovať, ako si mrmlú, opakujú slová, menia hlások.
- obdobie: VYSVETLÍM TI TO - Staršie batoľatá môžete pri hre alebo pri zaspávaní počuť, ako keby niekomu niečo vysvetľovali a rozprávali.
- obdobie: SPÝTAM SA A ODPOVIEM - V období 5 - 7 rokov môžete niekedy počuť, ako si deti dajú samy sebe nejakú otázku a zároveň si na ňu aj odpovedajú, samy seba poučujú, samy sebe vysvetľujú určité veci a situácie.
- obdobie: ZATVÁRANIE REČI - V štvrtom období, keď sa dieťa rozpráva samo so sebou, robí to už tichšie, šepká, niekedy ho už takmer nepočuť, ale podľa Kohlberga ešte stále ide o akúsi reč, ktorá im pomáha usmerňovať samých seba.
- obdobie: VNÚTORNÝ DIALÓG SA STÍŠIL - V piatom období sa neskôr nachádzajú nielen deti, ale aj my dospelí. U detí v tejto fáze môžeme vidieť ešte nepatrný pohyb pier. Dospelí sa tiež často rozprávajú sami so sebou, ale málokedy nahlas.
V štúdii publikovanej v Quarterly Journal of Experimental Psychology, psychológovia Daniel Swigley a Gary Lupya dokázali, že hovoriť k sebe je vlastne prínosom. V experimente dali 20 ľuďom za úlohu nájsť v supermarkete rôzne tovary, ako je chlieb alebo jablká. Najprv účastníci pokusu museli nájsť tovar mlčky, následne si mali názov objektu pri jeho hľadaní opakovať nahlas. Testované osoby našli objekty ľahšie a rýchlejšie vtedy, keď si o nich nahlas hovorili. Napríklad, že jablko je červené a guľaté. Hovoriť veci nahlas pomáha podľa psychológov naštartovať pamäť, dokáže nás to viac skoncentrovať, zhmotniť si vec a dosiahnuť úspech. Platí to však len vtedy, keď viete, ako hľadaný objekt vyzerá. Aj detský psychológ Lawrence E. Podľa psychologičky Lindy Sapadin, hovorenie svojich myšlienok nahlas, pomáha pri náročných rozhodnutiach. Tým, že to počujete a nemáte to len v mysli, pomôže vám to ujasniť si myšlienky a utvrdiť sa v tom, že niečo robíte správne. Podobne, ak máte pred sebou viacero úloh alebo cieľov, povedzte si ich nahlas a pomôže vám to rozhodnúť sa, čo je potrebné urobiť rýchlo a čo ešte môže chvíľu počkať. Ak máte pred sebou prezentáciu alebo dôležité stretnutie, svoj prejav si môžete zdokonaliť tým, že si ho predtým nahlas poviete. Vnútorné monológy v histórii viedli viacerí myslitelia a vedci. Spisovatelia dokázali takéto hovory k sebe zmeniť na zaujímavé knihy. Napríklad Albert Einstein sa sám sebe prihováral vraj často. Z uvedených výskumov, ktoré robili psychológovia vo viacerých krajinách vyplýva, že ak sa deti rozprávajú samy so sebou, vôbec to nevadí. Ba naopak.