Niekde v hĺbke srdca sme boli odjakživa presvedčení, že venovať dieťaťu súrodenca bol ten najlepší darček, ktorý sme mu mohli kedy dať. Nie vždy sa s tým stotožňuje aj „obdarované“ dieťa, ktoré ho nemôže reklamovať a vymeniť napríklad za elektrolobežku. Ale môže sa stať, že si na to spomenie ešte o niekoľko dekád neskôr, keď už tu nebudeme. Na dedičskom konaní. Zamysleli ste sa, ako ovplyvňujeme vzťahy našich detí - od pôrodnice až po stretnutie u notára?
Tento článok sa zaoberá problémom vytrhávania vlasov u detí, jeho príčinami a možnými riešeniami. Okrem toho sa dotýka aj vplyvu rodinných vzťahov a stresu na správanie detí.
Pochopenie správania dieťaťa
Musíme myslieť na to, že deti nerobia „zle,“ že za ich správaním je nejaký dôvod. Aby sa cítili milované, potrebujú viac individuálnej pozornosti - mať chvíle, kedy sú pre nás len on/ona tí najdôležitejší.
Paralela so súrodeneckou rivalitou:
Keby sme sa vcítili do roly staršieho dieťaťa, ktorému sme ospevovali, že bude mať brata alebo sestru, asi by nám nenapadla táto trochu za vlasy pritiahnutá paralela (ale predsa len paralela), ako to môže vidieť. Dieťa, ktoré dovtedy žilo v tom, že je celý náš svet, zrazu zisťuje, že tomu tak nie je. Už nie je jediné. Výnimočné. Cíti sa zradené. Opustené. A zranené.
Kým my ako rodičia máme úžasný pocit z objavenia toho, aké široké dokáže byť naše srdce, ako je v ňom neúrekom miesta pre ďalšie a ďalšie dieťa, optika najstaršieho môže byť iná: my vidíme násobenie, ono delenie. Mám menej a menej zo svojho rodiča. Mám menej pozornosti. Kvôli tomu druhému, ktorý si ho nárokuje pre seba, sa mi celkom zmenil život. Kde je mama, keď chcem večer prečítať rozprávku, keď chcem, aby ma uložila ako vždy do postele a spievala mi? Cíti sa nemilované…
Prečítajte si tiež: Ako prežiť obdobie vzdoru
My však vidíme len dieťa, ktoré si vyžaduje pozornosť v tej najnevhodnejšej chvíli - keď máme na rukách vrieskajúce bábätko, keď je treba rýchlo urobiť toto, keď nestíhame ono. Vidíme dieťa, robí tomu mladšiemu zle. Dieťa, ktoré by bábätku najradšej vyškriabalo oči. Dieťa, na ktoré musíme dávať pozor, aby neublížilo mladšiemu, lebo v nestráženej chvíli by hádam mohla tiecť aj krv. Dieťa, ktoré mu berie a vytrháva z ruky hračky. Vidíme ich dennodenné škriepky a sme unavení z neustáleho doťahovania, kto začal, kto komu urobil zle. Nechávame sa zaťahovať do ich sporov ako zlí rozhodcovia, z ktorých vypadávajú tie naučené vety ako „starší má ustúpiť,“ „nechaj mu to, veď je mladší,“ a podobne. Prečo? Lebo sú v nás tieto veci hlboko zakorenené. Sú v nás naprogramované výchovou našich rodičov a ich rodičov. Ani si neuvedomujeme, že opakujeme schémy, ktoré súrodenecký vzťah postupne ničia a rozkladajú.
Individuálna pozornosť a spravodlivá láska
Mať chvíle, kedy sú pre nás len on/ona tí najdôležitejší. A to pravidelne, napríklad raz, dvakrát do týždňa si vyhradiť dve hodinky, kedy sme iba s ním a robíme niečo, čo dieťa teší. Nemusí to stáť ani cent - môže to byť prechádzka v parku, maľovanie vodovými farbami, vyrábanie niečoho, alebo spoločné pečenie koláčika. Len ja a dieťa. venovať sa len im. V týchto chvíľach nezabudnime zdôrazňovať, akí sme šťastní, že môžeme byť práve teraz s ním/s ňou - nespomínajme súrodencov, nehovorme vety ako „mám ťa rovnako rada ako ich,“ nech si nemyslia, že „ešte aj keď je mama so mnou, stále myslí na súrodencov.“ aspoň chvíľu osamote každý deň. Aj večerné čítanie rozprávky, kde sme všetci spolu, môžeme zakončiť tým, že si na chvíľu ľahneme ku každému dieťatku zvlášť a chvíľu sa s ním osamote porozprávame, čo cez deň prežívalo. Táto investícia času sa nám mnohonásobne vráti.
Ak naše dieťa trpí pocitom nedostatku lásky, myslí si, že pre nás už nie je dôležité, a to je celý dôvod „zlého“ správania. Keď to odstránime, budeme mať doma skvelé staršie dieťa a úžasnú pomocníčku, či pomocníka. Volajme deti, aby nám pomáhali, vždy ich chváľme. Zverujme im úlohy pre „veľkáčov,“ aby sa cítili veľkí a dôležití. Zároveň nenechávajme ich robiť všetko - aj súrodenci medzitým dorastajú a každé z detí by malo svojou mierou prispieť k chodu domácnosti, pri upratovaní a podobne. Spravodlivosť nie je chcieť, či dať všetkým deťom to isté, či vyžadovať od všetkých to isté, ale dať každému to, čo skutočne potrebuje, resp. vyžadovať od každého to, čo je už schopné urobiť.
Riešenie konfliktov medzi deťmi
Nemali by sme hádky detí riešiť namiesto nich, ale učiť ich, aby problémy riešili. Je treba zvážiť, či to má byť práve ignorácia „veď nejako to už vyriešia a ja sa tvárim, že nevidím, nepočujem.“ Alebo naopak záujem - vypozorovať, či majú moje deti problém vyjadriť svoje potreby, túžby, želania, či sa vedia presadiť. Dobré je, keď prídeme k deťom a necháme ich vymyslieť riešenie, kedy budú spokojné všetky, napríklad: „Vidím, že ste nahnevaní (uznajte ich pocity, majú právo byť nahnevaní), máme tu jeden vláčik a dve deti, ktoré sa s ním chcú hrať, čo s tým môžeme urobiť?“ Každé dieťa môže navrhnúť riešenie. Zo začiatku im s tým môžete pomôcť, časom sa to naučia samé - chvíľku sa pohrá Janko, o 5 minút Miško.
Je ťažké robiť deťom sudcu, keď sa niečo stane, pretože pri väčšine sporov nie sme od začiatku, tak nedokážeme byť objektívny, ani spravodlivý. Myslime preto dopredu. Nech nám k tomu pomáha predstava, že nechceme, aby raz úlohu večného rozhodcu prevzal po našej smrti notár, pred ktorým sa deti nadobro pohádajú o dedičstvo, ktoré im zanecháme a už do konca života spolu neprehovoria. Naučme ich radšej spoločne hľadať riešenia akceptovateľné pre všetkých. Tým im dáme do života to najlepšie: naučíme ich stavať medzi sebou mosty a rešpektovať sa.
Prečítajte si tiež: Ako reagovať, keď dieťa pije alkohol
Konkrétny problém: Vytrhávanie vlasov u detí
Dobrý deň prajem, chcela by som poradiť. mám 2 dcéry, 8 a 5 ročnú. Staršia bola kojená rok a pol, mladšia 2 a pol roka. Obe mi pri kojení chytali moje vlasy, aj pri uspávaní. Problém mám však s mladšou dcérkou, ktorá si pred rok a pol až dvoma rokmi začala chytať vlásky a to tak, že ich medzi prstíkmi požmolí - pošúcha, čím sa jej vytvorí požmolený uzlík, /nedá sa rozčesať/ a hneď si ho vytrhne, až od korienka. Vlasy dorastajú, ale nestíhajú! Týmto jej vznikala až taká skoro plešinka - mala tam riedke a kratšie vlásky. Bojím sa že jej tam prestanú vlásky rásť. Vždy som to riešila tak, že som ju ostrihala nakrátko s tým že jej tieto vytrhané vlásky dorastú ale toto nie je riešenie, lebo sa toho nevieme zbaviť. Nezaberajú ani rôzne „vyhrážky“.
Možné príčiny vytrhávania vlasov
- Trichotilománia: Patrí medzi prejavy psychickej poruchy, kedy si človek vlasy vytrháva, pričom si toho mnohokrát ani nie je vedomý.
- Stres a úzkosť: Dieťa môže vytrhávať vlasy ako reakciu na stresové situácie alebo pocity úzkosti.
- Nuda a zvyk: Vytrhávanie vlasov sa môže stať zvykom, ktorý dieťa robí z nudy alebo bezmyšlienkovite.
- Nedostatok lásky a pozornosti: Ak dieťa trpí pocitom nedostatku lásky, myslí si, že pre nás už nie je dôležité, a to je celý dôvod „zlého“ správania.
- Generalizovaná úzkostná porucha: Chronicky prítomná vyššia hladina úzkosti a vytváranie nadmerných starostí môže človeku s generalizovanou úzkostnou poruchou ako aj jeho okoliu výrazne strpčovať život.
Možné riešenia a stratégie
- Individuálna pozornosť: Aby sa cítili milované, potrebujú viac individuálnej pozornosti - mať chvíle, kedy sú pre nás len on/ona tí najdôležitejší. A to pravidelne, napríklad raz, dvakrát do týždňa si vyhradiť dve hodinky, kedy sme iba s ním a robíme niečo, čo dieťa teší.
- Odborná pomoc: Ak vytrhávanie vlasov pretrváva alebo sa zhoršuje, je dôležité vyhľadať pomoc psychológa alebo psychiatra.
- Identifikácia spúšťačov: Snažte sa zistiť, v akých situáciách si dieťa najčastejšie vytrháva vlasy, a pokúste sa tieto situácie eliminovať alebo zmierniť.
- Alternatívne aktivity: Ponúknite dieťaťu alternatívne aktivity, ktoré zamestnajú jeho ruky, napríklad modelovanie, kreslenie, hranie sa s antistresovou loptičkou.
- Pozitívne posilňovanie: Chváľte dieťa, keď si vlasy nevytrháva, a odmeňte ho za jeho snahu.
- Úprava stravy: Zamerajte sa na potraviny bohaté na bielkoviny, vitamíny skupiny B, železo, zinok a omega-3 mastné kyseliny.
- Relaxačné techniky: Relaxačné techniky, meditácia alebo pravidelná fyzická aktivita môžu pomôcť zmierniť jeho účinky.
- Komunikácia: Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
- Čítanie kníh: Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie.
Ďalšie problémy v správaní detí
Rodičia sa stretli u svojho dieťaťa s tým, že bilo iné deti. Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Bežná reakcia rodiča a jej následky
Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov. Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku. Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu. Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci. Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.
Prečo dieťa hryzie
Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie. Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať. Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie. Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry. Dieťa je unavené. Dieťaťu rastú zuby. Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.
Vhodná reakcia rodiča
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Prečítajte si tiež: Ako pomôcť 14-ročnému dievčaťu s tehotenstvom
Obavy rodičov
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Problémy s rečou u detí
Ahojte zienky. Idem si viac menej po psychycku podporu a vase skusenosti. Mame krasneho usmievaveho 2 rocneho chlapca ktory nam este vobec nerozprava ani mama,tato proste nic len svoja rec gaga, kaka, ge a podobne. Najprv sme si mysleli ze je proste taky no potom sa nam narodil druhy syncek teraz ma 4 mesiace a on je uplne iny. Viem normalne. Zacali sme starsieho riesit u lekarov, najprv neurologicka ta sa nam nijako vlasyne nevyjadrila a potom deyska psychologicka ktota nam naznacila ze ma znaky autizmu a poslala nas do Trnavy k Dr. Janosikovej, do BA a este do ZA. Syncek velmi malo udrzuje ocny kontakt, nevie ukazat na vec prstom iba nas zobere za rujua odvedie nas presne tam kde sa vec ktoru chce nachadza, velmi rad kruti kolieskami na autach od malicka, auticka uklada do radu no aj sa s nimi normalne hra, legove kocky stavia podla velkosti, snazi sa hrat s detmi no mam pocit ako keby nevedel s nimi nadviazat kontakt. Pozera sa na nich a tesi sa ked ich vidi sa hrat. Nema problem so zmenou prostredia. Mozeme ist na hocijake detske ihrisko on sa rozbehne za preliezkou ktora ho zaujme a hra sa. Pekne papa moc nevymysla len ten ocny kontakt a rec. Ja ako mama vnutorne citim ze je uplne v poriadku no niekde v kutiku sa bojim mozneho autizmu.
Autizmus
Syncek velmi malo udrzuje ocny kontakt, nevie ukazat na vec prstom iba nas zobere za rujua odvedie nas presne tam kde sa vec ktoru chce nachadza, velmi rad kruti kolieskami na autach od malicka, auticka uklada do radu no aj sa s nimi normalne hra, legove kocky stavia podla velkosti, snazi sa hrat s detmi no mam pocit ako keby nevedel s nimi nadviazat kontakt. Pozera sa na nich a tesi sa ked ich vidi sa hrat. Nema problem so zmenou prostredia. Mozeme ist na hocijake detske ihrisko on sa rozbehne za preliezkou ktora ho zaujme a hra sa. Pekne papa moc nevymysla len ten ocny kontakt a rec. Ja ako mama vnutorne citim ze je uplne v poriadku no niekde v kutiku sa bojim mozneho autizmu.