Je prirodzené, že všetci rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie. Túžia po zdravých, šťastných a úspešných potomkoch. Mnoho rodičov má dokonca vopred vytvorené predstavy o tom, ako má ich dieťa vyzerať a čím sa má v budúcnosti stať. Nezanedbateľnú úlohu tu zohráva aj spoločenské prostredie, lebo i ono má konkrétnu predstavu o „správnom“ dieťati. Avšak, niekedy môže snaha o dokonalosť a nadmerná pozornosť dieťaťu uškodiť. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty nadmernej pozornosti venovanej deťom, jej potenciálne negatívne dopady a ponúka pohľad na zdravý prístup k výchove.
Prvé Signály a Diagnostika
Narodenie dieťaťa, ktoré sa javí ako zdravé a bezproblémové je radostnou udalosťou. Po počiatočnom období zžívania sa s novým človiečikom sa väčšinou mamičke môžu zdať niektoré potomkove prejavy trochu „iné“ alebo v porovnaní s rovesníkmi či súrodencami mierne fyzicky zaostávajúce. Niekedy je pri návšteve pediatra ukľudňovaná oneskoreným vývojom dieťaťa alebo je „chyba“ pripisovaná jej precitlivenosti. Pozorný pediater si odchýlky všimne a zareaguje odoslaním dieťaťa spolu s rodičmi na špecializované pracovisko - ku detskému neurológovi. Vtedy sa začne rodičom rúcať ich doterajšia optimistická predstava rodinného života. Sú vystavený enormnej psychickej záťaži a je do hĺbky preverená kvalita a trvácnosť ich vzťahu. Detský neurológ po vykonaní potrebných vyšetreniach oznámi rodičom závažnú diagnózu, ktorá v nich môže vyvolať hnev, úzkosť, strach a beznádej. Preto je mimoriadne dôležité aby si oznámenie o stanovenej diagnóze vypočuli obaja rodičia súčasne. Predíde sa tak neúmyselným dezinformáciám a laickým dezinterpretáciám.
Fázy vyrovnávania sa s diagnózou
Rodičia, ktorí sa dozvedia o závažnej diagnóze svojho dieťaťa, prechádzajú rôznymi fázami vyrovnávania sa so situáciou:
- Prvá fáza je fáza šoku, ktorý sprevádza iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia.
- Ďalšou je fáza popretia, kedy rodičia môžu až vytesniť nepríjemnú skutočnosť (informáciu o diagnóze).
- Ďalšou je fáza smútku, pocity viny, zlosti, úzkosti - tu sú už rodičia schopní racionálne uvažovať nad konkrétnou skutočnosťou.
- Nasleduje fáza rovnováhy, v ktorej dochádza k ústupu depresií a úzkosti a dochádza k čiastočnému prijatiu situácie. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
- Poslednou je fáza reorganizácie - v nej sú rodičia zmierený a hľadajú cesty do budúcnosti.
Obdobie vyrovnávania sa so situáciou je individuálne a môže prebiehať v rôznej intenzite. Racionálnemu spracovávaniu často bráni smútok, depresia, zlosť alebo zúfalstvo rodičov. Úroveň vyrovnávania sa so závažnou situáciou závisí od zrelosti osobnosti rodičov, od ich životných skúseností. Správanie sa rodičov vo fáze akceptácie reality sa môže javiť ako nepochopiteľné ale má veľmi dôležitú funkciu - udržuje psychickú rovnováhu rodiča. V rámci týchto psychických obrán rodičia hľadajú zázračný liek alebo liečiteľa, vinníka, alebo dieťaťu venujú nadmernú starostlivosť, unikajú do fantázie, izolujú sa, alebo idú do regresu.
Napríklad pri DMD (Duchenovej muskulárnej dystrofii) dochádza k rozvoju ochorenia a ku vzniku postihnutia neskôr. Rodičia už majú svoje dieťa zafixované ako normálne zdravé dieťa. Toto pomerne krátke obdobie stačí rodičom na vytvorenie rodičovskej normality a nepôsobí ako znehodnotenie rodičovského statusu. Reakcie rodičov sa môžu meniť v závislosti na priebehu ochorenia. Ak sa zhoršuje stav dieťaťa tak narastá strach a úzkosť rodičov. Rodičia sa snažia nájsť zmysel života a neprepadať depresiám i keď sa ich dieťa neuzdraví, pretože mu musia poskytovať emočnú podporu.
Prečítajte si tiež: Dojčenie a aktivity 16-mesačného dieťaťa
Vplyv na Manželský Vzťah a Súrodencov
Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah rodičov je veľký. Vyskytujú sa štúdie ktoré zdôrazňujú zvýšenú súdržnosť a pevnosť týchto rodín ale zároveň poukazujú na obrovské riziko narušenia stability až rozpad manželského/partnerského vzťahu.
- Rodičia môžu svoj vzťah „otráviť“ neustálymi výčitkami alebo obviňovaním partnera.
- Postihnuté dieťa narúša chod a organizáciu domácnosti a vyžaduje od partnerov zvýšenú schopnosť spolupráce a dobré organizačné schopnosti. Ak sa niektorý z partnerov odmieta zúčastňovať na rodinnom živote aspoň približne rovnako ako partner, môže dôjsť k postupnému odcudzeniu.
- Postihnuté dieťa a problémy spojené s jeho opaterou a výchovou sú živnou pôdou pre manželský/partnerský konflikt. Partneri sa dostávajú - oveľa častejšie než v bežných vzťahoch - do ťažko riešiteľných situácií. U partnerov je potrebná súhra postojov a konania ale aj tolerancia vzájomných odlišností a chýb a obojstranná schopnosť komunikácie. Na spôsob komunikácie a interakcie v páre má hlboký vplyv predovšetkým únava a dlhodobý stres. Nemáme na mysli len psychickú vyčerpanosť ale aj obrovskú fyzickú záťaž spojenú s celodennou opaterou postihnutého dieťaťa.
- Zvýšená finančná záťaž spojená s opaterou, liečebno-rehabilitačnými procedúrami, nároky na špeciálnu výživu a výživové doplnky či vitamíny a individuálnu dopravu.
- Zvýšená časová záťaž spojená s častými návštevami lekára. Ale aj zvýšená časová náročnosť bežných úkonov: obliekanie, jedenie a pod. Uvedené dôvody redukujú čas ktorý by rodičia mohli tráviť spoločne alebo by ho za normálnych okolností venovali na odpočinok či regeneráciu. Ďalším dôsledkom časového stresu je spánková deprivácia , ktorej sú rodičia dlhodobo vystavení. Je dokázané, že kvalita spánku sa zreteľne premieta do celkového zdravotného stavu a vzájomných manželských/partnerských vzťahov.
- Sociálna izolácia partnerov a rodiny od priateľov a známych. Je čiastočne vynútená vonkajšími okolnosťami , ale zároveň je podmienená aj vnútorne: predsudkami, zábranami rodičov. V súvislosti s manželským/partnerským vzťahom je dôležité pochopiť, že prílišná izolácia a uzavretosť vyvoláva „únavu“ vo vzťahu a môže spôsobiť postupné narušenie partnerskej atmosféry.
Rôzne výskumy zaoberajúce sa narušením alebo rozpadom manželstva/vzťahu prinášajú rozličné údaje. V anglickej štúdii (Donner, 1975) sa vyskytlo 8,6%, v amerických výskumoch (Hardman a kol., 1984) dokonca od 26% do 49% rozchodov (Martin, 1975). Ďalšie výskumy poukazujú na približne trojnásobné zvýšenie rozvodovosti. V našich podmienkach v rodinách so stredne až ťažko postihnutými deťmi boli zistené niektoré osobitné znaky. Jeden z paradoxných je väčšia stabilita týchto manželstiev v porovnaní s bežnými rodinami. Stabilita manželstva súvisí so stabilitou (vyrovnanosťou) každého z partnerov, pretože narodenie postihnutého dieťaťa a nepretržitá starostlivosť oň vytvára špecifickú atmosféru ktorá umožňuje rodičom lepšie sa vyrovnať so stresom a osobnostne dozrieť (Prevendárová, 1998).
Genetické Aspekty a Vina
Príčina vzniku (etiológia) ochorenia zohráva významnú úlohu pri akceptácii dieťaťa a má tiež vplyv na rodičovské postoje. Okrem rozsahu postihnutia a dopadu na organizmus dieťaťa má aj hlboký psychosociálny význam. Napríklad DMD je ochorenie ktoré vzniká na základe genetickej odchýlky a patrí medzi tzv. stigmatizované poruchy. Skutočnosť, že ochorenie vzniká na základe dedičnej záťaže, zasahuje jednu z najzákladnejších potrieb človeka - potrebu sebarealizácie prostredníctvom rodičovskej role a splodenie plnohodnotného potomstva. Neschopnosť splodiť zdravého potomka je vnímaná ako vlastná nedokonalosť a sprevádzajú ju pocity bezmocnosti, viny a hanby. V prípade geneticky podmienenej diagnózy je v spoločnosti hlboko zakorenená predstava princípu viny a trestu. Tieto predstavy majú svoje korene v histórii , kde bola za príčinu akéhokoľvek postihnutia dieťaťa považovaná matka, ktorá ho pôsobila napríklad neprimeraným sexuálnym chovaním alebo inými nevhodnými aktivitami. Všeobecné odmietavé tendencie spoločnosti bývajú výraznejšie smerom k matke (žene) než ku otcovi (mužovi). Oznámenie genetickej diagnózy , ktorá obsahuje aj typ dedičnosti môže nevedomky určiť toho, kto sa pre rodinu stáva vinníkom, so všetkými negatívnymi dôsledkami (Vágnerová, 2000). V prípade ochorenia dedične viazaného na pohlavie (DMD) býva matka zdravou prenášačkou choroby. V prípade novej genetickej mutácie, keď je dieťa prvým chorým v rodine, nebýva psychická záťaž taká silná (z hľadiska hľadania konkrétneho vinníka na strane rodičov).
Vplyv na Súrodencov
V súvislosti so závažným, progredujúcim a nevyliečiteľným ochorením jedného z detí je potrebné spomenúť aj rolu súrodenca či súrodencov. Zdravý súrodenec často prijme ochranársku úlohu a podporuje chorého súrodenca, pričom musí čeliť poznámkam ostatných detí. Ak u rodičov dochádza ku príliš veľkému sústredeniu na dieťa s postihnutím a vyžadujú súčasne od zdravých súrodencov väčšiu pomoc, tak to môže byť zdravým súrodencom vnímané ako preťažovanie. V opačnom prípade sa môžu rodičia extrémne sústrediť na zdravé dieťa. V oboch prípadoch sú na zdravých súrodencov kladené neprimerané nároky. Vzťah medzi rodičmi a deťmi i postihnutým súrodencom sa môže narušiť a následky sa môžu prejavovať po celý ďalší život jedinca. Reakcie zdravých súrodencov môžu siahať od tichej rezignácie, cez presadzovanie vlastných nárokov demonštráciou potreby vlastnej starostlivosti vo forme nevedome vznikajúcich chorôb či slabostí rôzneho druhu až ku masívnemu trucovitému či agresívnemu správaniu (Bartoňová, 2005).
Výchovné Štýly a Ich Dopady
Pri výchove dieťaťa ktoré je postihnuté závažným degeneratívnym ochorením vznikajú rôzne náročné výchovné situácie ktoré sa pri nesprávnom výchovnom vedení môžu z drobných komplikácií premeniť až do neznesiteľného stavu ktorý negatívne vplýva na chod celej rodiny. Inak sa pri ochorení prejavuje dieťa ktoré je dobre vychované, zvyknuté na spoluprácu, než dieťa ktoré je rozmaznané, nevychované a zvyknuté na okamžité uspokojenie všetkých svojich prianí (Matějiček, 2001).
Prečítajte si tiež: Keď má dieťa radšej otca
Medzi nevhodné výchovné štýly patria:
- Príliš úzkostná výchova: vtedy rodičia nezdravo ľpejú na svojom dieťati, bránia mu v určitých činnostiach a tým ho obmedzujú v jeho aktivite a bránia sociálnemu dospievaniu.
- Rozmaznávajúca výchova: pri tomto druhu výchovy sú rodičia vedení snahou vynahradiť dieťaťu to, o čo bolo v živote ochudobnené. Podriaďujú sa jeho želaniam a náladám. Strácajú tým prirodzenú autoritu a nie sú schopní poskytnúť dieťaťu dostatok istoty a sebadôvery .
- Perfekcionistická výchova: pri nej rodičia uplatňujú na dieťa neprimerané nároky a netrpezlivo očakávajú výsledky nápravných pokusov. Sústavným preťažovaním je dieťa neurotizované a tento stav bráni utváraniu jeho osobnosti.
- Protekčná výchova: v ktorej rodičia vo všetkom pomáhajú , vlastne „zametajú mu cestičky“ a tým dieťaťu nedovoľujú povahovo vyspieť a osamostatniť sa.
- Zavrhujúca výchova: vyskytuje sa u rodičov u ktorých dieťa vyvoláva pocity nešťastia. Táto forma sa objavuje prevažne v skrytej podobe.
Rodičia môžu svojim chovaním - často nevedome - posilňovať závislosť chorého dieťaťa na sebe a obmedzujú tým jeho autonómiu. Následkom takéhoto prístupu môže byť infantilizmus ťažko chorého dieťaťa, ktoré sa postupne vo svojej chorobe tzv. zabýva , lebo mu to prináša určité výhody. Rovnako zameranosť na školský výkon býva výrazná u rodičov postihnutých detí. Tento jav nastáva hlavne vtedy, keď sa rodičia s hendikecapom svojho dieťaťa dostatočne nevyrovnali a snažia sa aspoň týmto spôsobom naplniť svoje rodičovské túžby a očakávania. Matka často so svojim dieťaťom jedná správne (v rámci jeho schopností a možností), lebo ju ku tomu vedie jej intuícia. Býva vystavená tlaku okolia, ktoré je nespokojné s výkonmi a chovaním dieťaťa a preto potrebuje podporu a povzbudenie. Ak matka tento pocit podpory nemá tak si môže myslieť, že jej výchovné pôsobenie je chybné a je jej vinou, že dieťa je také aké je. Pre matku je často obtiažne uveriť a zorientovať sa v rozsahu problémov ktorým je jej dieťa vystavené. Časom sa naučí tieto ťažkosti zvládať a cíti sa vo výchove dostatočne kompetentná.
Špecifické Poruchy a Ich Vplyv
DMD nesie v názve „svalová“ podľa vonkajších prejavov a progredujúcich negatívnych zmien v oblasti hybnosti a mobility. Žiaľ, nedostatok bielkoviny dystrofín sa negatívne podieľa aj na činnosti mozgu - v niektorých prípadoch zasahuje kognitívne funkcie, sťažuje porozumenie, môže spôsobiť oneskorený rozvoj reči. Na rozdiel od celkového fyzického stavu sa kognitívne funkcie nezhoršujú a dokonca sa môžu aj mierne zlepšiť. Je pravdepodobné, že v niektorých častiach mozgu - v mozgovej kôre a v mozočku - dochádza kvôli nedostatku dystrofínu ku zhoršenému prenosu informácií. Niektoré výskumy poukazujú na to, že pri jedincoch s DMD sa vyskytuje nižšie IQ než u zdravej populácie alebo pri iných NSO (Catlin, Hoskin et al., 2006). Väčšina chlapcov má však priemerné IQ. Je u nich zvýšený výskyt dyslexie, znížená krátkodobá sluchová i vizuálna pamäť a celkovo nižšie pracovné tempo. U detí s NSO sa môžu vyskytnúť poruchy správania podobne ako u bežnej populácie. Deti majú väčšinou zdravý prístup k životu a nie sú nevyhnutne deprimované svojou životnou situáciou. Túžia po podobných veciach ako rovesníci a majú väčšinou zdravý prístup k životu. Zistilo sa, že napr. starší chlapci s DMD ktorí sú na pľúcnej podpore vyjadrujú väčšiu spokojnosť s kvalitou svojho života, než ju vnímajú tí ktorí sa o nich starajú. Pri DMD sa zaznamenal zvýšený výskyt prejavov autizmu. Tieto prejavy väčšinou nedosahujú takú intenzitu aby sa dalo hovoriť o čistom autizme. Podieľajú sa negatívne pri nadväzovaní sociálnych vzťahov, zhoršujú schopnosť komunikácie a pod. U detí s nervovo-svalovými ochoreniami sa zvyknú vyskytovať i prejavy poruchy pozornosti spojené s hypeaktivitou ktoré nazývame ADHD (Attention Deficit/Hypeaktivity Disorder) (Catlin, Hoskin et al., 2006).
Je preukázané, že deti s NSO (nervovo-svalovými ochoreniami) sa nepovažujú za depresívnejšie než ich rovesníci. Rôzne poruchy emócií a nálad, podobne ako depresívne a úzkostné stavy sa vyskytuje zhruba u polovice detí. Na tomto mieste je nevyhnutné poznamenať, že tieto stavy pravdepodobne významne súvisia s psychickým a emocionálnym stavom rodičov. V prípade závažného ochorenia sú samotnou chorobou ovplyvnený všetci členovia rodiny a navzájom sa ovplyvňujú svojim aktuálnym psychickým rozpoložením.
ADHD: Porucha Pozornosti s Hyperaktivitou
Témou ADHD ste sa začali zaoberať na základe vlastnej skúsenosti. Prvé spomienky, keď som si začal všímať, že niečo je u mňa trošku iné ako u mojich vrstovníkov, mám z obdobia, keď som mal asi šesť rokov. Nevedel som obsedieť na jednom mieste. Aj napríklad v kine som sedával na schodoch, lebo som sa musel stále hýbať. Na základnej škole som si všimol, že aj keď som akokoľvek chcel, nedokázal som si spraviť domáce úlohy bez toho, aby ma pri tom niekto nekontroloval. Nakoniec to skončilo tak, že som si úlohy nerobil vôbec. Vydržalo mi to celú základnú i strednú školu, ktoré som zvládol bez väčších problémov. Najvýraznejšie sa problémy začali prejavovať na vysokej škole, kde som mal v porovnaní s ostatnými viditeľne horšie výsledky a viackrát ma zo školy i vyhodili. Nastúpil som na psychoterapeutickú liečbu doplnenú farmakologickou liečbou. Keď úzkosti a depresie pominuli, vrátili sa problémy s pozornosťou a prejavy hyperaktivity, ktoré ma sprevádzali už od detstva. Vtedy som si začal zisťovať viac o ADHD (z anglického attention deficit hyperactivity disorder - porucha pozornosti s hyperaktivitou, pozn. red.) a jej prejavoch. Ja som si všetky diagnostické testy ponachádzal sám, pretože u nás neboli prakticky žiadne dostupné, respektíve boli dostupné len diagnostické kritériá. Podľa diagnostických kritérií je potrebné spĺňať podmienku prítomnosti aspoň piatich prejavov z deviatich v dvoch kategóriách: hyperaktivita/impulzivita a nepozornosť.
Prečítajte si tiež: Ako na rodičovský príspevok
Žiaľ, nie. Dodnes nie je v slovenčine dostupný kvalitný podporný materiál, ktorý by lekárom a terapeutom pomohol vykonať kvalitnú diagnostiku. Relatívne často od svojich klientov počujem, že im lekári nevedia spraviť vyšetrenie na diagnostikovanie ADHD. Pritom si myslím, že by diagnostika ADHD nemusela byť raketová veda. Pokiaľ prejavy typické pre ADHD pretrvávajú, sú pervazívne, teda zasahujú do všetkých oblastí života a nedajú sa vysvetliť niečím iným, ako napríklad nejakou prežitou traumou, depresiou, úzkosťami, tak je veľká pravdepodobnosť, že za tým môže byť práve ADHD. No prejavy ADHD sa môžu aj mierne meniť. V starších revíziách amerického Diagnosticko-štatistického manuálu sú uvádzané tri typy ADHD: hyperaktívno-impulzívny typ, nepozorný typ a zmiešaný typ. No v poslednej revízii tohto manuálu boli tieto kategórie odstránené a nahradené výrazom aktuálna prezentácia. Táto zmena presnejšie reflektuje fakt, že nie je viac typov ADHD, len sa u rovnakého človeka môžu v čase meniť vonkajšie prejavy tejto poruchy. Aj na sebe pozorujem, že mám fázy, keď viem byť navonok relatívne pokojný, a na druhej strane výrazne hyperaktívny. Nutnou podmienkou je, aby tieto prejavy boli stabilné v čase a rôznych situáciách. Alebo prídu rodičia, ktorí tvrdia, že dieťa je vždy večer hyperaktívne. Keď sa ich však pýtam, čo robia predtým, ako idú spať, vysvitne, že dajú dieťaťu sladkosti a pozrú si spolu film, ktorý v dieťati vyvolá silnú emóciu. To ešte nemusí znamenať, že dieťa je hyperaktívne, len je rozjašené. Dôležitá je konzistentnosť. Napríklad ja mám prakticky tie isté prejavy ADHD, či som s rodičmi, s priateľkou, alebo v divadle.
Porucha pozornosti ako taká je zlé označenie tohto syndrómu. Je to náš zaužívaný pojem, ale problém je oveľa komplexnejší. K zhoršeniu pozornosti môže dôjsť z rôznych dôvodov. Stačí, aby bol človek nevyspatý, už má zhoršenú pozornosť. Nehovoriac o tom, keď má depresiu a je psychotický. To všetko sa môže prejaviť v zhoršenej schopnosti sústrediť sa, no ešte stále to nemusí znamenať, že ide o syndróm ADHD. Pri ADHD nejde len o pozornosť. Je to celý balíček exekutívnych funkcií, ako napríklad emočná regulácia, ktorá je mostíkom k iným poruchám, ako je depresia či úzkosť. Ľudia s ADHD majú problém s reguláciou emócií a to im spôsobuje ťažkosti vo vzťahoch. To, že sú prchkí, impulzívni, hádaví, precitlivení a emočne nestabilní. Často od žien, ktorých partneri majú ADHD, počúvam, že sú to nerváci a majú problémy s návykovým správaním. Preto zdôrazňujem, že pri ADHD nejde len o pozornosť. Syndróm ADHD ovplyvňuje fungovanie celého mozgu. Hoci zasahuje len jeho prednú časť, tá je funkčne prepojená s ostatnými mozgovými centrami. Pri ADHD sú tie prepojenia slabšie a komunikácia je preto zhoršená.
ADHD sa najčastejšie „získava“ geneticky. Rodiny s dieťaťom s ADHD majú typicky jedného z rodičov, ktorý má buď sám syndróm ADHD, alebo je aspoň nápadne emotívnejší, impulzívnejší, nepozornejší. ADHD, podobne ako napríklad mentálna zaostalosť, je časťou spektra, v ktorom sa prejavujú prirodzené rozdiely medzi ľuďmi. Pri inteligencii je tiež určená priemerná hodnota a aj odchýlky od tejto normy. Pri výraznejšej odchýlke hovoríme už o mentálnej retardácii alebo, naopak, o nadpriemernej inteligencii až genialite. To by sme mohli prirovnať k ADHD.
Trauma sama osebe nevie spustiť syndróm ADHD a že je medzi nimi kauzálny vzťah. Trauma môže spôsobiť poruchu pozornosti, no určite nie ADHD. Väčšina ľudí sa pohybuje „v norme“ v zmysle úrovne vyššie spomenutých exekutívnych funkcií a na jednej strane spektra, kde sú tieto funkcie výrazne oslabené, hovoríme o syndróme ADHD. Z určitého hľadiska sa dá povedať, že je to iba umelá nálepka, takisto ako mentálna retardácia je len stupeň inteligenčného spektra. Vieme však, že keď niekoho takto označíme, celý jeho život bude iný ako život človeka s nadpriemerným IQ. Niektorí psychiatri tvrdia, že za prejavmi ADHD môže byť posttraumatická stresová porucha. Počul som tento názor a určite tam prienik je. Zároveň však platí, že človek s ADHD môže zažiť traumu - tieto dve veci sa navzájom nevylučujú. S ADHD sa drvivé percento ľudí rodí, čo však neznamená, že nemohlo zažiť nejakú traumu.
Odborná literatúra uvádza environmentálne faktory, ktoré zohrávajú pri prejavení sa ADHD podobnú rolu ako tie genetické. To, či sa ADHD rozvinie, je vždy súhra génov a prostredia. Pod prostredím myslím napríklad zníženú hladinu vitamínu D alebo fajčenie matky počas tehotenstva. Ak má niekto genetickú výbavu na spustenie syndrómu ADHD, ale rodičia sú dostatočne uvedomelí, mama dieťaťa si počas tehotenstva dáva pozor na stres a užívanie návykových látok, nemusí sa u dieťaťa ADHD rozvinúť takmer vôbec. Z dieťaťa môže vyrásť napríklad len o niečo temperamentnejší človek. Na druhej strane tu však môže byť niekto, kto má síce menšiu genetickú nálož, ale jeho mama má počas tehotenstva zlú životosprávu, veľa fajčí, je veľa rýb, ktoré obsahujú metylortuť, prípadne je dieťa počas pôrodu pridusené. U tohto človeka sa potom môže ADHD prejaviť vo veľmi silnej miere.
Syndróm ADHD sa 3- až 5-krát častejšie vyskytuje u chlapcov ako u dievčat. U chlapcov bol už historicky tento problém viac viditeľný. V kolektíve boli vždy tými, ktorí vyrušovali, boli agresívni a nezapadali do kolektívu. Veľká časť toho, čo o tomto syndróme vieme, sa odvíja práve od výskumu a diagnostiky chlapcov. U žien je syndróm ADHD ťažšie rozpoznateľný, pretože sú sociálne adaptabilnejšie. ADHD často maskujú perfekcionizmom, ktorý má tendenciu vyústiť do vyhorenia, syndrómu chronickej únavy či problémov so srdcom. S tým potom prichádzajú ku mne. Starostlivosť o rodinu, domácnosť a deti dá zabrať aj rodičom bez ADHD. Mať k tomu navyše „bordel“ v hlave a na krku dieťa, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou ADHD zdedilo, si vyžaduje nadľudské schopnosti. Istú rolu v tom zohráva i kultúrny faktor a prevládajúci imperatív, že dievča musí byť vždy poriadne a v spoločnosti sa má vedieť správať. Zahraničné výskumy, ktoré sa zameriavajú na ženy trpiace ADHD, si všímajú opakujúce sa prejavy, ako chronická únava a ďalšie, ktoré som už spomínal vyššie. Starostlivosť o rodinu, domácnosť a deti dá pritom zabrať aj rodičom bez ADHD. Mať k tomu navyše „bordel“ v hlave a na krku dieťa, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou ADHD zdedilo, si vyžaduje nadľudské schopnosti. Nehovoriac o tom, že ženy s ADHD majú oveľa výraznejšie emočné výkyvy pri hormonálnych zmenách počas mesiaca, ako je bežné u ostatných žien.
Ľudia s ADHD si nevedia spraviť v učení systém a odhadnúť, koľko času budú na čo potrebovať. Príčiny, pre ktoré majú ľudia sklon k odkladaniu povinností na neskôr, môže byť viac a nemusí vždy ísť o ADHD. Takisto ako niekomu nemusí ísť time-manažment a tiež to nemusí mať príčinu v ADHD, ale jednoducho v tom, že na svoje povinnosti kašle. Alebo to môže byť človek, ktorý je depresívny, a tak sa snaží robiť niečo, čo mu aspoň dočasne zvýši hladinu dopamínu. Často vyhľadáva spoločnosť priateľov, no keď je zrazu sám a má niečo robiť, tak to na neho doľahne a je úplne bez energie. Pod povrchom číha depresia, ktorá mu znemožňuje niečo urobiť. Pri ľuďoch s ADHD však ide o problém sebaregulácie. Väčšinou si nevedia spraviť v učení systém a odhadnúť, koľko času budú na čo potrebovať. O ľuďoch so syndrómom ADHD sa hovorí, že sú kreatívni a umelecky nadaní.