Alfonz Bednár bol významný slovenský prozaik, scenárista a prekladateľ, ktorý svojou tvorbou priniesol nové pohľady na spoločenskú situáciu po druhej svetovej vojne a na Slovenské národné povstanie. Jeho diela sa vyznačujú novátorským prístupom a hlbokým ponorom do psychológie postáv. Alfonz Bednár bol prakticky prvým slovenským spisovateľom, ktorý nezobrazoval Slovenské národné povstanie schematicky čierno-bielo - v zmysle Nemci sú zlí, naši - teda partizáni a Rusi sú dobrí.
Životopis Alfonza Bednára
Alfonz Bednár sa narodil 13. októbra 1914 v Rožňovej Neporadzi (dnes Neporadza) v roľníckej rodine. Ľudovú školu absolvoval v Bošianskej Neporadzi a gymnázium v Nitre (1926 - 1930) a v Trenčíne (1930 - 1934). Po maturite študoval na Filozofickej fakulte v Prahe a Bratislave.
Po skončení štúdií pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a Bardejove. Neskôr pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, bol lektorom vo vydavateľstve Pravda a redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Od roku 1960 pôsobil ako dramaturg a scenárista v Československom filme v Bratislave. Už počas vojny publikoval odborné články o vyučovaní slovenského jazyka.
Do literatúry vstúpil po roku 1945 ako prekladateľ, venoval sa prekladaniu americkej a anglickej prózy. V tom čase vydal aj knihy veršov pre deti. Už jeho prvý román ho predstavil ako umelecky zrelého epického prozaika. Bol autorom, ktorý sa dokázal vzoprieť hotovým schémam poplatným ideológii päťdesiatych rokov a ísť svojou vlastnou tvorivou cestou. Zomrel 9. novembra 1989 v Bratislave.
Tvorba Alfonza Bednára
Bednár vo svojich románoch vychádzal z presvedčenia, že človeka determinuje minulosť (Slovenské národné povstanie) a že aj v povojnovej dobe ovplyvňuje jeho rozhodovanie a konanie. Umelecky silným spôsobom zobrazoval pudové stránky v človeku - aj v takom, ktorý počas povstania stál na „správnej“ strane dejín. Vtedajšia kritika označovala jeho diela za „netriedne“ a „abstraktne humanistické“.
Prečítajte si tiež: Kolíska – dielo o neslobode od A. Bednára
Bednár moderným epickým spôsobom opisoval slovenskú dedinu v jej polstoročnom vývoji. Jeho úsilie však bolo brzdené cenzúrou, preto kompletné spracovanie problematiky dediny mohlo vyjsť až po páde komunistického režimu. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa začal Bednár orientovať na súčasnosť. Svojimi knihami kládol nepríjemné otázky socialistickej prítomnosti. Satiricky a ironicky pranieroval nedostatky každodennej hovorovej slovenčiny, nevhodné slová, zaužívané slovné mechanizmy, nezmyselné slogany a osobitne významovú prázdnotu šlágrových textov. Zvolil si formu alegórie, podobenstva a satiry. Napísal tiež cestopis a je autorom viacerých televíznych a filmových scenárov.
Medzi jeho významné diela patria:
Sklený vrch: Román napísaný formou denníka hlavnej hrdinky, zobrazujúci udalosti Slovenského národného povstania. Román sa nesie v duchu zdokonaľovania socialistického realizmu. Umelecky toto zdokonaľovanie spočíva v tom, že autor vidí spoločenskú situáciu problémovejšie, ako napr. zradu, zbabelosť povstalcov a hlbšie vstupuje do existencionálnej intimity svojich postáv. Tento román je písaný formou denníka Emy Klaasovej, z ktorého sa dozvedáme jednak o rodinnom prostredí, jednak o citových vzťahoch hlavnej hrdinky k trom mužom. Spomienky na bližšiu i vzdialenejšiu minulosť sa tu prelínajú s bezprostredne prežívanou skutočnosťou na stavbe priehrady. V denníku zohráva významné miesto Tichá dolina, v ktorej Ema prežije najkrajšie okamihy, a kde sa opäť chystá, no nedostane, pretože zomiera po nešťastnej nehode na stavbe hrádze. Tento denník sa začína písať práve v stredu 5. 7. 1951 a celý dej sa odohráva v období 2.sv.v. A po nej. K už dopísanému denníku sa dostáva Emin manžel Jožo Solan. Počas vojny Ema stratila otca, ktorý sa hlásil slúžiť Nemcom, a stratila i matku, ktorú otec udal, že pomáhala židom. Zaiste by bola aj ona zahynula, keby nebola ušla do hôr, do Tichej doliny. Tu sa zoznámila s partizánom Milanom Kališom. Aj keď bola vojna, prežila s ním najkrajšie chvíle svojho života. Počas SNP musel Milan odísť k partizánom a Ema sa tiež schovávala po horách. Keď sa vojna skončila, vrátila sa do Tichej doliny, ale nenašla tam ani chatu, ani Milana. Po vojne sa zoznámila so Zollom. Bol to sebec, myslel iba na svoje dobro. Chcel ujsť do Ameriky, chcel, aby ho Ema nasledovala. Raz sa spolu vybrali do Tichej doliny, no zmeškali vlak, a preto sa začali hádať. Nakoniec Ema odišla do doliny sama, Zollo zostal v Bratislave. Spoznala sa tam s Mišom Paganom a Jožom Solanom. Postupne sa zblížila s Jožom, ktorý bol stavebným inžinierom. Má Emu úprimne rád. V Tichej doline sa začína stavať chata, Ema sa zoznámi s tesárom Tretinom, ktorý jej hovorí o partizánovi, ktorý je pochovaný v doline. Zisťuje, že ide o Milana Kališa. Hoci je už mŕtvy, stále ho má rada, čo sa stáva prekážkou vo vzťahu k Jožovi. Ema sa vydá za Solana, spoločne pracujú na stavbe priehrady, ale je nešťastná, lebo nemôžu mať deti. Keď Solan dočítal denník, vykríkol: „Pôjdeme! Pôjdeme!“ No to už jeho ženy nebolo. Posledné zápisky boli zo soboty 19. 4.
Hodiny a minúty: Zbierka noviel, v ktorej autor konfrontuje vojnový čas s minulosťou a prítomnosťou. SNP zobrazuje ako hraničnú existenčnú situáciu, v ktorej sa prejavia tie najpodstatnejšie ľudské vlastnosti. Heroizuje protifašistický odboj, ale ukazuje aj tragické dopady vojny na osudy postáv. Autor konfrontuje vojnový čas s minulosťou a prítomnosťou. SNP zobrazuje ako hraničnú existenčnú situáciu, v ktorej sa prejavia tie najpodstatnejšie ľudské vlastnosti, preto heroizoval protifašistický odboj, ale ukázal ako tragicky vojna doliehala na osudy postáv.
Susedia, Kolíska, Rozostavaný dom, Zrub s kameňa, Cudzí: Novely z prostredia slovenskej dediny.
Prečítajte si tiež: Alfonz Bednár: Kolíska
Novela Kolíska: Hlboký ponor do psychológie postáv v čase vojny
Novela Kolíska, ktorá je súčasťou zbierky Hodiny a minúty, patrí medzi najvýznamnejšie Bednárove diela. Autor v nej odkrýva psychológiu, pocity, výčitky svedomia a spomienky postáv v kontexte dramatických udalostí druhej svetovej vojny a povojnového obdobia.
Kolíska vyšla ako jedna zo štyroch noviel pod spoločným názvom Hodiny a minúty. Odohráva sa počas SNP. Dej novely je retrospektívny, cez spomínanie hrdinov. Dej rytmicky sprevádza zvuk kolísky. V roku 1952 počúva Zita Černeková v rádiu vysielanie procesu s nepriateľmi socialistického zriadenia. Jedným z triednych nepriateľov má byť aj Jozef Majerský. Zita vie, že jeho svedectvo je nepravdivé a spomína na udalosti z roku 1945.
Téma a idea novely
Novela Kolíska sa zaoberá okupáciou Slovenska nemeckými vojakmi a jej dopadom na obyvateľov dediny Lieskov. Kriticky zachytáva priebeh súdnych procesov v 50. rokoch, na ktorých ľudia museli svedčiť tak, ako to súd očakával. Zobrazuje život ľudí v prítomnosti, ktorá je ovplyvnená minulosťou. Autor kriticky poukazuje na priebeh súdnych procesov zo začiatku 50-tych rokov a obdobie združstevňovania.
Dejová línia a kompozícia
Dej sa rozvíja retrospektívne - cez spomienky hlavných postáv. Novela sa vyznačuje majstrovskou kompozíciou. Striedajú sa v nej rôzne časové roviny. Dej novely sa začína v roku 1952. Zita Černeková počúva v rádiu priamy prenos zo súdneho procesu s Jozefom Majerským, ktorý je obvinený z rozvracania družstva, sabotáže a zrady. Na súde svedčí aj Zitin manžel Mišo Černek. Predseda súdu číta Černekovu výpoveď. Zita počúva výpoveď svojho manžela s hnevom a odporom. Ľutuje Majerského; vie, že obvinenia nie sú pravdivé. Správa o procese vyvolá v Zite spomienky na udalosti z februára 1945, keď po potlačení Povstania sa jej osud znova skrížil s jeho osudom.
Bolo to roku 1945. Začiatkom roka obsadili dedinu Nemci. Zita bola doma sama s dieťaťom, jej manžel Mišo bol veliteľom partizánskej skupiny a nemala o ňom žiadne správy. Zita bola sama s dieťaťom, keďže manžel bol u partizánov. Na gardistickom zozname Zita nefigurovala a tak sa jej s dieťaťom nič nestalo.
Prečítajte si tiež: Kolíska: Psychologická sonda do vojny
Jedného večera k nej nečakane prišiel Majerský, ktorý ju prosil, aby ho ukryla. Počas jednej noci bola dlho hore, keďže sa starala o choré dieťa. Jozef Majerský sa zjavil v dome a prosil o ukrytie, keďže neďaleko domu bol nemecký vojak. Zita ho sprvoti prosila, aby odišiel, ale nakoniec napriek tomu, že sa bála o život svoj i dieťaťa, Majerskému úkryt poskytla. Skryla ho v izbe pod perinou. Ušiel od svojej partizánskej skupiny, pretože trpel vážnou chorobou očí. Nevedel, že Zita je Černekova žena. Mal veľké výčitky svedomia z toho, čo jej urobil v minulosti a z toho, že teraz ohrozuje svojou prítomnosťou ju aj jej dieťa. Majerský sa pridal k partizánom len preto, aby mal po vojne nejaké zásluhy. Veliteľom skupiny bol práve Zitin manžel Mišo, v skupine prežilo len málo mužov. Keď Majerský ochorel silným zápalom očí, rozhodol sa, že opustí partizánov. Nevedel, kde ide a až po ukrytí začal uvažovať o Zite a o tom, ako sa voči nej previnil i do akého nebezpečenstva ju teraz dostal.
Zita ho ukryla v izbe a v kuchyni mu začala chystať večeru. Pritom kolísala v drevenej kolíske svojho chorého syna. Odrazu sa do Zitinej kuchynky vrútili Nemci. Zvuk kolísky pripomínal veliteľovi zvuk motora. Zita musela kolísať dieťa, pretože zvuk kolísky veliteľovi pripomínal jeho domov, dedinu a mlyn, v ktorom vyrastal. Nemci sa začali správať hrubo a ponižovali ju. Nemci boli k Zite hrubí, posmievali sa jej a stále jej prikazovali kolísať kolísku.
Majerský sa bál, že ho u Zity nájdu, a tak utiekol von oknom. Nemci vybehli von, lebo sa ozvala streľba. Vojaci naďalej trápili Zitu, dokonca si vypýtali hrniec, do ktorého sa chceli vymočiť a poliať tým Zitinho chlapca. Keď sa Zite zdalo, že už to ďalej nevydrží, a keď videla, že Nemci chcú jej alebo synovi ublížiť, zobrala syna do náručia a s plačom vbehla do izby, volajúc Majerského na pomoc. Izba však bola prázdna, Majerský ušiel cez okno.
O chvíľu sa už Nemci vrátili s ranenými a jedným mŕtvym do kuchyne, vzápätí doniesli aj raneného Majerského, to on na nich strieľal z potoka. Nemci nakoniec Zite a jej synovi nič nespravili a Majerského, mŕtvych i ranených odviezli.
Zita sedí v kuchyni a počúva v rádiu prenos zo súdu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Zita po rokoch vytýka pri rádiu manželovi nepravdivú výpoveď, je prekvapená, že Majerský prežil vojnu. Socialistický súd ho teraz odsúdil na 12 rokov väzenia a stratu majetku. Zita sa veľmi hnevá na svojho muža, pretože svedčil proti Majerskému. Mišo sa bráni, že k výpovedi bol prinútený a podpísal, lebo sa bál o Zitu a syna a že na súde pravdu povedal, ale už ju nezobrali do úvahy.
Kulisu celého deja novely tvorí dunivý zvuk kolísky.
Postavy novely
Zita Černeková (Furková za slobodna): Hlavná postava novely. Jej otec zomrel, staršie sestry boli vydaté, ostala jej len matka - Furková, s ktorou sa zamestnali na veľkostatku v Radotíne, kde varili robotníkom. Šafárom v Radotíne bol Majerský. Len čo ho Zita prvý raz videla, hneď sa jej zapáčil. Začali sa vídať, no po troch týždňoch sa dozvedela, že Majerský má ženu a dve deti. Matka jej zakázala, aby pokračovala ďalej v tomto vzťahu. Zita oznámila Majerskému, že je v druhom stave. Majerský našiel Jána Ragalu a šikovne ho prostredníctvom stávky naviedol, aby začal chodiť za Zitou. Začala chodiť s Ragalom, mysliac si, že zabudne na Majerského, no nevedela naňho prestať myslieť. Potom, ako ju aj s matkou Majerský vyhnal, sa Zita vydala za Ragalu, no manželstvo nefungovalo. Jano bol násilník, bíjal ju, kričal na ňu a takmer hneď po svadbe sa rozišli. Spolu s matkou opäť odišla do Čiech za prácou, kde sa vydala za starého mládenca Černeka. Černek si ju potom doviedol do chalupy v Lieskove. Do tej chalupy, do ktorej v jeden večer vbehol Majerský. Vo svojej kuchyni musí čeliť krutému nemeckému správaniu. Smejú sa jej, urážajú ju, nútia ju rýchlo kolísať malé dieťa. Správanie Nemcov je čoraz horšie, až sa to nedá vydržať. Skočí do dverí, zvolá na majerského, no izba je prázdna. Zita uvažuje nad mužovým svedectvom. Nevie, či mu má veriť, či sa Majerskému nepomstil.
Jozef Majerský: Štíhly, vysoký, chudej tváre, urastený a v páse tenký. K Zite a jej matke sa zachoval veľmi nepekne, okrádal robotníkov na strave, s každým novým týždňom im dával menšie a menšie porcie a obvinil z toho nevinnú Zitu a jej matku. Nájde Jana Ragalu, staví sa s ním, že si nedokáže získať Zitu. Je vypočítavý a sebecký. Myslí len na seba, na ostatných neberie ohľad. Ukrývajúc sa v Zitinej posteli, naňho dolieha jeho minulosť, rozmýšľa nad hanebnými činmi, ktoré vykonal.
Mišo Černek: Veliteľ partizánskej skupiny, Zitin manžel. Zobral si Zitu za ženu a doviedol ju do chalupy v Lieskove. Nikoho z partizánov nechcel pustiť do Lieskova, pretože tam mal ženu a chlapca. Bál sa o nich, keby vedel o niekom, kto sa chce vydať do Lieskova, nedbal by ho odstreliť. Sediac v kuchyni, vysvetľoval Zite svoje svedectvo. Hovoril jej o súdnických praktikách, tvrdil, že v rozhlase neodvysielali celú reč.
Ján Ragala: So zámerom vyhrať stávku s Majerským sa začne stýkať so Zitou. Mal ju veľmi rád, aj napriek tomu, že sa mu mládenci smiali a hovorili mu, že sa ešte stále stretáva s Majerským. V štyridsiatom roku na veľkostatku pri Kolíne si zobral Zitu za ženu, no nebolo to šťastné manželstvo. Rozišli sa krátko po svadbe, Jano ju zvykol biť a kričať na ňu. Pridal sa k zlodejskej skupine, ktorá okrádala ľudí.
Nemci: Sú zobrazení klasicky - krutí, nemilosrdní (Zita je pred nimi polovyzlečená, no nedovolia jej obliecť sa. Nútia ju rýchlo kolísať jej dieťa, hoci je choré a práve zaspalo. Vypálili sedemnásť chalúp - prečo sedemnásť? Lebo bolo sedemnásteho. Keby bolo osemnásteho, vypálili by ich osemnásť. Vyháňali ľudí z chalúp do ohňa, do ktorého nahádzali aj deti. K Zite sú hrubí, neslušní, majú oplzlé a nemravné reči. Jej syna chcú pokrstiť podľa nich „svätenou vodou“ - močom.), no v kontraste s ich krutosťou je sentimentálnosť (pri pohľade na kolísku veliteľ Obmann spomína na detské časy, ako sa hrával za mlynom s kamarátmi a so starším bratom. Biely otcov mlyn, ktorý kúpili, keď mal Obmann tri roky.
Symbolika kolísky
V diele je viackrát spomenutý zvuk kolísky - kolíska je kulisou deja. Zvuk kolísky, ktorý sa neustále opakuje, symbolizuje nielen prítomnosť dieťaťa, ale aj spomienky a minulosť, ktoré prenasledujú postavy.