Detstvo je obdobie, ktoré formuje našu osobnosť a vnímanie sveta. Negatívne zážitky, ako sú posmešky a urážky, môžu mať dlhodobý dopad na sebavedomie a psychickú pohodu. Ak si kladiete otázku, či ste boli "škaredé dieťa", je dôležité preskúmať, ako sa s týmito pocitmi vysporiadať a ako budovať zdravý vzťah k sebe samému.
Vplyv detských zážitkov na sebavedomie
Deti všetko napodobňujú, bohužiaľ aj tie zlé veci. Detské nadávky môžu vyvolať pohoršenie, úsmev ale aj rozpaky. V dnešnej dobe sa deti bez problémov dostanú k akýmkoľvek informáciám a rovnako rýchlo sa môžu dostať aj k vulgarizmom. S nadávkami sa nemusia stretnúť nevyhnutne doma, ale nájdu si ich vonku, v pesničkách či v rôznych videách od influencerov. A keďže naši najmenší nasávajú z okolia všetky informácie ako špongia, tak sa na nich môžu ľahko nalepiť aj neslušné slová. Je ale úlohou rodičov, aby v takej situácii zasiahli.
Mnohé deti nadávky považujú za vtipné. Pre dospelých je používanie nadávok určitou formou uvoľnenia napätia, ale deti to majú inak. Vulgarizmy vnímajú v rôznych vývojových štádiách po svojom. Ak sa objaví niekto, kto použije nevhodné slovo, dieťa chce tiež použiť to, čo počulo. Často sa chcú v kolektíve predviesť, pritiahnuť na seba pozornosť alebo zaujať tým, že poznajú „super nové“ slovo, hoci situácii úplne nerozumejú a často ho použijú nesprávne. Alebo nadávku povedia zo srandy či naschvál, lebo vedia, že je to zakázané ovocie.
Nadávky sa môžu objaviť u detí všetkých vekových kategórií, dokonca už aj u tých úplne najmenších. Dieťa ale dokáže pochopiť, čo je neslušné slovo pomerne skoro. „Začnú si to uvedomovať vtedy, akým spôsobom na nevhodné slovo zareagujú rodičia alebo učitelia. No aj váš slušne vychovaný drobec môže z ničoho nič v nečakanej situácii použiť škaredé slovo. A hoci spočiatku ostanete jemne v šoku, mali by ste na to hneď adekvátne zareagovať. „Rodič by mal povedať svojmu dieťaťu napr. vetu - „Srdiečko, toto slovo, ktoré si teraz použil, nie je pekné, možno si ho niekde počul a niekto ho povedal, ale to sa nepoužíva a nie je vhodné.“ Dieťaťu by sme zároveň mali poskytnúť alternatívu namiesto nadávky, aby to nebolo len o tom, že je to zlé,“ uviedol psychológ.
Dieťaťu musíte konkrétne a na rovinu povedať slovnú alternatívu, ktorú môže v prípade potreby namiesto nadávky použiť. „Alternatívu by mal rodič presne definovať. Môže to byť napríklad slovo do kelu, do pekla, do papuče, do auta, ty kokso. Mali by to byť slová, ktoré nenesú pejoratívny význam, sú spoločensky prijateľné a nevzbudzujú mieru pohoršenia. Alebo môžeme povedať dieťaťu, že ak je nahnevané, nech si ide radšej zaskákať na trampolínu, ako by malo použiť toto nepekné slovo. Ďalšou možnosťou je to, že môže použiť aj spojenia ako - som nahnevaný, som smutný a pomenovať svoje emócie. Je to pre dieťa síce náročné, ale ak ho rodič naučí pomenovať emócie, tak mu to môže byť veľmi nápomocné,“ radí odborník.
Prečítajte si tiež: Gynekologická starostlivosť: Prečo je taká potrebná?
Ako reagovať na negatívne zážitky z detstva
Ak si spomínate na situácie, keď ste boli terčom posmeškov kvôli svojmu vzhľadu, je dôležité si uvedomiť, že tieto názory neboli objektívne a nemusia odrážať realitu. Deti často napodobňujú správanie dospelých alebo sa snažia zapadnúť do kolektívu, a preto môžu používať urážlivé slová bez toho, aby si uvedomovali ich dopad.
Identifikácia a spracovanie emócií
Prvým krokom je identifikácia a pomenovanie emócií, ktoré tieto spomienky vyvolávajú. Môže ísť o smútok, hnev, úzkosť alebo pocit menejcennosti. Dôležité je dať si priestor na prežívanie týchto emócií bez toho, aby ste ich potláčali alebo sa za ne hanbili.
Sebareflexia a prehodnotenie spomienok
Skúste sa na tieto spomienky pozrieť z inej perspektívy. Premýšľajte o tom, čo mohlo viesť k tomu, že vás iné deti urážali. Mohlo ísť o ich vlastné komplexy, snahu o dominanciu alebo jednoducho o nedostatok empatie. Uvedomte si, že ich správanie nehovorí nič o vašej hodnote ako človeka.
Budovanie sebavedomia a sebalásky
Sebavedomie a sebaláska sú kľúčové pre prekonanie negatívnych zážitkov z minulosti. Zamerajte sa na svoje silné stránky, talent a úspechy. Starajte sa o seba fyzicky aj psychicky - doprajte si zdravú stravu, dostatok spánku, pohyb a aktivity, ktoré vás bavia.
Vyhľadávanie podpory
Ak sa vám nedarí spracovať tieto zážitky sami, vyhľadajte pomoc psychológa alebo terapeuta. Odborník vám môže pomôcť identifikovať negatívne vzorce myslenia a správania, ktoré ovplyvňujú vaše sebavedomie, a naučiť vás, ako ich zmeniť.
Prečítajte si tiež: Čo ak nie je tehotná?
Vplyv rodičovského postoja na vnímanie vlastného tela u detí
Výskum dokázal, že postoj matky k svojmu telu a výzoru výrazne ovplyvňuje postoj dcéry k jej telu. Pokiaľ teda chcete, aby mala dcérka k sebe zdravý postoj, je načase zmeniť ten svoj. Matka určuje spôsob, akým dcérka bude nazerať na svoj výzor. V našej spoločnosti je normálne nebyť so sebou spokojná, naopak nie je normálne mať rada svoje telo a výzor celkovo. Spoločnosť je nastavená zle, dala nám pocítiť, že kritizovať sa je v poriadku. Marketing, reklamy, modelingová scéna a sociálne siete nám dokazujú, že nie sme (a nikdy nebudeme) dokonalé a spokojné. Vždy budeme kriticky pozerať na svoj väčší nos, nesúmernú tvár, zaoblenú postavu a nedokonalú pleť. Toto nastavenie však výdatne podporujú samotné ženy, ktoré slepo nasledujú trend za trendom - nebolo to tak dávno, čo sa obočie vytrhávalo, teraz sa maľuje a zvýrazňuje. Tento nonsens sledujú naše dcéry, a neustále zaoberanie sa vzhľadom a nasledovaním trendov ich učí jedinému - zamerať sa viac na to, čo chce spoločnosť, než aby sa zamerali na vlastnú spokojnosť so svojím telom. Matky idú v postoji voči vlastnému vzhľadu príkladom. Učíme ich, že kritizovať sa a nenávidieť je normálne.
Rodičia ovplyvňujú deti v spôsobe uvažovania nad vzhľadom. „Zahŕňa to pocity, postoje a konverzácie, ktoré rodičia majú voči svojim telám a vonkajšku.“ Kritizovať svoj zjav pred dievčatkami (aj chlapcami) sa vám môže zdať neškodné, pretože ho nesmerujete priamo na dieťa, ale na seba. Dievčatá si to však preložia a zvnútornia vaše vyjadrovanie sa voči sebe. Preberú spôsob, akým so sebou rozprávate a jednáte - jednoducho preto, lebo ste mama, ktorej sa chcú podobať a nespochybňujú vaše konanie, pokladajú ho za správne. Preto začnú myslieť a hovoriť podobné veci ako vy voči sebe. O tom svedčí aj výskum, ktorý zistil, že až 80 percent desaťročných dievčat už držalo diétu.
Kritickými slovami na svoj vzhľad predávajú matky dcéram nezdravý postoj k sebe samej. Výsledok je len jeden - večná nespokojnosť. Hoci by boli dcérky (i vy) dostatočne štíhle, vyšportované, nikdy by nepocítili tú vnútornú spokojnosť, nikdy by sa nevedeli pozrieť do zrkadla a ľúbiť sa za svoju prirodzenosť. Každý jeden deň sa budú porovnávať s niekým krajším, štíhlejším, vyšportovanejším - a vždy sa taká osoba nájde. Vždy budú venovať obrovské množstvo času a energie vzhľadu, cítiac úzkosť, ak nevyjdú upravené z domu. Dcérkam svojim kritickým postojom k sebe predávame spôsob náhľadu na svet. Učíme ich, že na vzhľade záleží, a je dôležitejší než charakter. Vštepujeme im, že hodnota ich telíčok spočíva v tom ako vyzerajú (štíhlosť, dlhé nohy, útly pás….), a mali by sa za ne hanbiť. Dávame im najavo, že je normálne chcieť byť iná (chcieť rovné vlasy, modré oči, útlejšie stehná …), a že ak nevyzerajú určitým spôsobom, ich hodnota sa znižuje. Navyše si zvnútornia, že odmietať jedlo je dobré, a že fyzická aktivita je trest, ktorá slúži len na chudnutie (nie je účel zdravia, sily a vitality).
Láska k sebe a starostlivosť o seba
Mali by sme sa k telu správať ako k posvätnej veci, ktorú ctíme a ľúbime - a presne to by sme mali učiť aj naše dievčatá. Aby nepodliehali trendom a ideálom krásy, ale zamerali sa radšej na vlastné zdravie a spokojnosť, je cesta k zdravému postoju k sebe. Naša psychika trpí, ak sa kritizujeme a nadávame si; podvedome dostáva signál, že telo je zlé, nehodné a neľúbené. Predstavte si rovnaké narážky, aké k sebe smerujete, z úst iného človeka - najlepšie človeka, ktorého celým srdcom milujete - zabolelo by vás to, však? A presne rovnakú bolesť cíti aj duša, keď k sebe prehovárate podobnými slovami.
"Zlé" správanie detí ako forma komunikácie
Rodičia majú bežne takú mylnú predstavu, píše dr. Keď sa naše deti „nesprávajú dobre“ (staršie generácie by povedali, že sú deti zlé, neposlušné, či „škaredé,“), automaticky to označujeme za vzdor, tvrdohlavosť, manipuláciu (skáče ti po hlave). Často sa ponáhľame toto správanie ihneď napraviť. Vďaka tomu dokážeme pochopiť, že zlé správanie nie je len správanie. Často si nevhodné, nežiaduce správanie našich detí berieme osobne - vytáčajú nás - a v jednej sekunde sa vrháme na to, aby sme tomu spravili koniec. Niekedy v nás také správanie vyvoláva pochybnosti, že s naším dieťaťom, s nami alebo s našou výchovou niečo nie je v poriadku. Podľa psychologičky dr. Siggie by sme však mali mať na pamäti to, že keď sa naše deti „nesprávajú dobre,“ je to komunikácia. A takmer vždy má hlbší dôvod.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
- Mozog frustrovaného dieťaťa prepne do emočného režimu.
- Dieťa často nevie pomenovať, čo cíti - iba cíti. Vzdor alebo papuľovanie sú detskými pokusmi vyjadriť nesúhlas, únavu, bolesť, smútok, strach.
- Potreba samostatnosti vs. Vzdor je spôsob, ako si skúša vlastné hranice a silu. Zároveň testuje, či sa na rodiča môže spoľahnúť.
- Za „zlým“ správaním sa často skrýva túžba po spojení - dieťa si nevie vypýtať pozornosť, blízkosť, pomoc iným spôsobom, a tak si ju vypýta za akúkoľvek cenu.
Vaše dieťa to pravdepodobne nebude schopné povedať nahlas. Deti sa nesnažia byť „zlé“. Nechcú sa správať zle. Žiadne dieťa nechce byť „zlé“. Je však veľmi ľahké brať si ich správanie osobne. Vlastné podráždenie často prichádza z predošlých skúseností z vlastného detstva. „Keď som neposlúchal, považovali ma za zlého.“ „Keď som ako dieťa zvýšil hlas, rodič ma odmietol.“ Tieto vzorce sa automaticky spúšťajú, bez toho, aby sme si ich uvedomili. Ale môžu sa aj zmeniť. Rovnako automaticky sa veľmi často pri takomto správaní sústredíme sa na nápravu a následky. Ideálne okamžite. Keď vaše dieťa treskne dvermi, niečo hodí cez izbu, bude vrieskať… najlepšie je - keď si dovolíte zastaviť sa. Keď si dovolíte venovať sa svojim vlastným emóciám.
Keď si na chvíľu dovolíte „nerobiť nič, iba sa zastaviť,“ nerobíte to preto, aby ste ignorovali alebo dovolili takéto správanie. Toto nemá nič spoločné s toleranciou nevhodného správania. Môžete si stanoviť jasné hranice, byť pevným lídrom, brať svoje dieťa na zodpovednosť a zároveň byť súcitní. Nemusíte to robiť dokonale - nikto to nerobí. Ale keď sa snažíte uznať aj pocit, ktorý sa skrýva za správaním, pomáhate svojmu dieťaťu naučiť sa robiť to isté. Tam začína emocionálna regulácia. Takto sa buduje vnútorná dôvera. A to premieňa tieto ťažké chvíle na trvalé puto a učenie. Neopravujete len správanie - učíte svoje dieťa, ako pochopiť a vyjadriť to, čo sa v ňom skutočne deje.
Prvé príznaky duševných problémov u detí
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť.
Úzkostné poruchy
Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
Poruchy príjmu potravy
Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
Depresívne poruchy
Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
Posttraumatická stresová porucha (PTSD)
Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
Bipolárna afektívna porucha (BAP)
Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Psychoterapia a lieky
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
Krik vo výchove a ako sa s ním vysporiadať
Je normálne, že rodičia sa častokrát cítia unavení, zničení, nahnevaní, frustrovaní. Každý z nás má niečo, čo ho dokáže rozhnevať, nezáleží na tom, či ide o neporiadok v detskej izbe, rozliate mlieko na stole alebo preplnený kôš na bielizeň. Máme svoje očakávania, plány a keď nevyjdú podľa našich predstáv, mnohí bezmocne na svoje deti kričíme a vzápätí to ľutujeme. Nikto nie je na to pyšný, ale sú momenty, keď autoritatívne skríkneme na deti alebo dokonca úplne stratíme nad sebou kontrolu a doslova vybuchneme a nevnímame nič okolo nás, len situáciu, ktorú dieťa nezvládlo podľa očakávaní. Najčastejšie to býva vtedy, keď sme unavení, preťažení, vystresovaní. Zrúkneme na nich, hovoríme im škaredé, zlé veci a želáme si len jedno - aby nám všetci dali pokoj. Aspoň na chvíľu. Dôležité je pamätať si, že deti prežívajú obrovské emócie v malom tele, čo často vedie k výbuchom, keď už nedokážu emócie ovládať. Ani dospelí často nedokážu s nadhľadom zvládnuť svoj záchvat hnevu aj napriek tomu, že poznajú, aký škodlivý dopad má hysterický výstup.
Kroky na nápravu situácie po kriku
Ak ste sa pristihli pri tom, že ste na drobca kričali, mali by ste urobiť tri zásadné kroky, ktoré vám pomôžu spamätať sa a znovu nadviazať s dieťaťom spojenie. Tým, že sa nad svojim prešľapom zamyslíte, môžete sa nielen pokúsiť opätovne sa uchádzať o dôveru dieťaťa, ale zároveň mu ukazujete, ako vyriešiť situáciu, keď hnev opadol. Bude reagovať podobne, keď samo bude frustrované, nahnevané, rozrušené.
- Uvedomiť si, čo sa práve deje a zastaviť sa.
- Ospravedlniť sa, nielen za hrozné slová, ale aj za spôsob, akým sme ich povedali. Nadviažte s dieťaťom spojenie. Choďte k nemu a zohnite sa, aby ste boli na rovnakej úrovni. Udržte očný kontakt. Hovorte o svojich pocitoch a potrebách, podporujte dieťa, aby porozprávalo o svojich. Ak sú obe strany pokojné, objímte sa a pokračujte ďalej, môžete sa napríklad spolu hrať. Ak nie, zostaňte pri sebe, až kým nebudete pripravení na rozhovor. Fyzická a emocionálna prítomnosť je základ pre udržanie vzťahu. Neopúšťajte dieťa, zostaňte s ním na jednej lodi. Ospravedlnenie je priestor na posilnenie intimity a položenie základov, aby sa mohlo odraziť od negatívneho zážitku. Kľúčové je dospieť k vyriešeniu situácie. Hoci by ste mali klásť dôraz na zodpovednosť, ktorú nesiete, nezabúdajte na dialóg s dieťaťom, pýtajte sa ho, odpovedajte a ponúkajte možnosti. Takto sa dieťa naučí dívať na situáciu aj z vášho uhla pohľadu, komunikovať s rešpektom a bude vedieť, že jeho názor beriete do úvahy.
- Prejsť situáciu ešte raz a pohnúť sa ďalej. Napríklad, začiatok je vnútorný dialóg: „Je toho na mňa veľa. Úplne mi to ušlo a kričala som na Samka. Musím sa zastaviť a pokúsiť sa situáciu napraviť.“ Synovi: „Kričala som na teba a to nie je správny spôsob, ako ti povedať, čo som od teba potrebovala. Je mi to ľúto, mala som sa s tebou rozprávať iným spôsobom.“ Napokon môžete skúsiť prejsť celú situáciu nanovo: „Rada by som to skúsila ešte raz. Vidím, že ideš v topánkach až do izby, nevyzul si sa na chodbe. Odpoveď dieťaťa: „Idem sa vyzuť, zabudol som. Prepáč“.
Chyby ako príležitosti na zlepšenie
Ak budeme chyby vnímať ako príležitosť na zlepšenie, sme na najlepšej ceste, aby sme zmyli zo seba pocity viny z toho, že sa nám situácia vymkla spod kontroly. Namiesto toho, aby nás emócie vzďaľovali od dieťaťa, chyby ponúkajú príležitosť na zblíženie. Ak ich identifikujeme, môžeme byť pred deťmi úprimní a autentickí a učiť ich ako reagovať, keď nám niečo nevyjde. Tým, že dokážeme sami so sebou zaobchádzať s pochopením, podporujeme bezpodmienečnú lásku v nás a ukazujeme deťom, že nemusia byť dokonalé a správať sa neustále podľa našich predstáv na to, aby sme ich ľúbili. Naopak, vytvárame pre nich prostredie, v ktorom si môžu dovoliť robiť chyby. Neváhajte preto ponúknuť sebe, aj deťom druhú, tretiu, štvrtú šancu. Na to, aby ste sa dokázali pozrieť na chyby ako príležitosti, mali by ste sa tiež snažiť dostať sa opäť do normálu tak rýchlo, ako sa dá, pretože takto dokážete získať energiu na ďalší krok správnym smerom, poučiť sa a posunúť sa dopredu.
Hranice ako prejav lásky
Keď nedávame deťom hranice, nerobíme svoju rodičovskú prácu dobre. Výkrikmi ako “Prestaň kričať!” alebo “Prestaňte sa biť!” žiadame deti, aby robili našu prácu za nás, myslí si klinická psychologička, dr. Becky Kennedy. Hranice nie sú o tom, že deťom máme hovoriť, čo nesmú robiť. Ak dieťaťu hovoríme “prestaň kričať,” alebo “prestaň hádzať hračky do brata,” alebo “okamžite sa prestaňte biť” alebo “neutekaj! Povedala som ti, že nemáš utekať!” Toto nie sú hranice. Toto sú požiadavky na dieťa. Prosby, ktoré sa v drvivej väčšine nestretnú s úspechom. Pretože “nedokážeme kontrolovať niekoho iného - môžeme kontrolovať len samého seba,” hovorí Becky Kennedy.
Pri slove hranice si je naozaj treba predstaviť hranice, mantinely, ktoré dieťa potrebuje pocítiť. Keď hovoríme, že dieťa nemá hranice, v skutočnosti nemá pevného dospelého, ktorý by ho udržal v bezpečí. Lebo je ponechané samé na seba, aby si poradilo so sebou, aby dostalo svoje správanie pod kontrolu. Jeho rodič mu hovorí, musíš to urobiť za mňa, lebo ja to neviem. Ja neviem, čo mám robiť. Keď dieťa stráca pôdu pod nohami, podľa dr. Kennedy potrebuje, aby mu dospelý stanovil bezpečné, pevné a jasné hranice. Je to, akoby ste povedali: “Viem, že si vo vnútri dobrý, len máš náročnejšiu chvíľku, keď nemáš správanie pod kontrolou. Budem mantinelom, ktorý potrebuješ a zabránim ti, aby si sa takto ďalej správal. Udržať dieťa v emocionálnom a fyzickom bezpečí, nastavovať hranice, pristupovať k dieťaťu s uznaním a empatiou, je v popise našej rodičovskej práce.
Skúsenosti s posmechom a ich dopad na sebavedomie
Ak ste v detstve zažili posmech kvôli svojmu vzhľadu, je prirodzené, že to ovplyvnilo vaše sebavedomie. Je dôležité si uvedomiť, že názory iných ľudí nie sú objektívnou realitou a nemusia odrážať vašu skutočnú hodnotu.
Ako sa vysporiadať s negatívnymi pocitmi
- Uvedomte si, že posmešky hovoria viac o posmievačoch ako o vás. Deti a dospelí, ktorí sa posmievajú, často trpia vlastnými komplexmi a neistotami. Ich správanie je prejavom ich vnútorných problémov, nie vašej nedostatočnosti.
- Zamerajte sa na svoje silné stránky a pozitívne vlastnosti. Každý človek je jedinečný a má svoje silné stránky. Sústredte sa na to, v čom ste dobrí, čo vás baví a čo vás robí šťastnými.
- Starajte sa o seba fyzicky aj psychicky. Zdravý životný štýl, dostatok spánku, pohyb a relaxácia vám pomôžu cítiť sa lepšie vo svojom tele a zvýšiť sebavedomie.
- Vyhľadajte podporu u blízkych alebo odborníka. Rozhovor s priateľmi, rodinou alebo psychológom vám môže pomôcť spracovať negatívne emócie a nájsť nové spôsoby, ako sa s nimi vysporiadať.
- Naučte sa mať radi sami seba. Sebaláska je kľúčom k šťastnému a naplnenému životu. Prijmite sa takí, akí ste, so všetkými svojimi chybami a nedostatkami. Uvedomte si, že ste hodnotný človek, ktorý si zaslúži lásku a rešpekt.