Japonsko, krajina vychádzajúceho slnka, je známa svojou bohatou kultúrou, tradíciami a jedinečným pohľadom na svet. V tomto článku sa ponoríme do rôznych aspektov japonskej spoločnosti, ktoré ovplyvňujú život a vzhľad detí, od tradičných zvykov až po moderné výzvy.
Hikikomori: Neviditeľní Samotári
Pojem hikikomori, čiže "utiahnutie sa", prvýkrát použil v roku 1998 japonský psychiater Tamaki Saitó. Označil ním japonských adolescentov, ktorí sa úplne stiahli zo spoločnosti a zostávali výlučne vo svojej izbe po obdobie dlhšie než šesť mesiacov. Hikikomori sa dnes považuje za formu poruchy správania charakterizovanú uzavretím sa medzi štyri steny a rezignáciou na spoločenské väzby s kýmkoľvek. Obyčajne sa týmto spôsobom začne jedinec izolovať od spoločnosti v čase dospievania.
V roku 2010 bolo na základe vládneho prieskumu zaznamenaných v Japonsku 236 000 prípadov hikikomori. Medzi nimi sú i takí, ktorí sa utiahli do svojej izby ako 14-roční, pričom nasledujúcich 13 rokov strávili pozeraním televízie, surfovaním po internete, hraním počítačových hier, počúvaním hudby, modelovaním autíčok alebo len premýšľaním. Keď konečne niektorí z nich opustili svoju izbu, uvedomili si, že takmer polovicu života prežili bez skutočného kontaktu so živým človekom.
Niektorí hikikomori občas predsa len vyjdú zo svojich izieb a najedia sa spolu s rodičmi v kuchyni alebo si neskoro v noci odbehnú do večierky, prípadne raz za čas odídu do obchodu kúpiť si trebárs CD-čko. U niektorých z nich sa vyvinulo i obsedantno-kompulzívne správanie, kedy trávia nekonečné hodiny čistením svojej izby alebo drhnutím obkladačiek v kúpeľni. Iní zasa majú sklon k sebapoškodzovaniu, ale väčšina hikikomori vedie monotónny, tichý život v izolovanej beznádeji.
80% týchto jedincov tvoria dospievajúci chlapci a mladí muži pochádzajúci z rodín strednej triedy, ktoré sú finančne schopné niesť bremeno starostlivosti o nich. Ukazuje sa, že práve takto situované rodiny, v ktorých navyše otec má vysokoškolské vzdelanie, sú potenciálnym prostredím pre vznik syndrómu hikikomori u najstaršieho syna. Odborníci zastávajú názor, že pri hikikomori ide o akýsi druh rodinno-spoločenskej choroby čiastočne spôsobenej vzájomnou závislosťou japonských rodičov a ich detí, ako aj spoločenským tlakom na chlapcov, hlavne na najstarších synov, aby vynikali v škole a neskôr aj v korporátnom svete.
Prečítajte si tiež: Komplexný pohľad na autizmus u detí
Jedinci postihnutí hikikomori často opisujú svoj predchádzajúci život ako neustály kolobeh vyučovania, po ktorom nasledovali popoludnia a večery intenzívneho doučovania kvôli skúškam na strednú a neskôr na vysokú školu. Dnešní rodičia od svojich potomkov vyžadujú viac ako voľakedy, lebo v dôsledku rapídneho poklesu pôrodnosti majú menej detí, ktorým môžu vnucovať svoje očakávania. Ak dieťa nie je schopné vystúpať po rebríčku až na elitnú univerzitu a po nej sa zamestnať v top korporácii, rodič, a žiaľ i samotné dieťa to prežívajú ako veľké zlyhanie.
Vyšší podiel chlapcov hikikomori je teda odrazom intenzívneho tlaku na kariéru a materiálne zabezpečenie, ktorý je na deti vyvíjaný zo strany rodičov i spoločnosti. V dôsledku zlej ekonomickej situácie sa navyše zrútili istoty celoživotného zamestnania. Tie zabezpečovali, že po nástupe zamestnanca do veľkej firmy sa oň firma starala až do odchodu do dôchodku. Jediné, čo vyžadovala, bola oddanosť a lojalita. Globálna ekonomika v súčasnom období krízy však od zamestnanca vyžaduje schopnosť nezávisle myslieť, vzájomne efektívne komunikovať, byť podnikavý - a to sú všetko atribúty, ktoré japonskí rodičia ani japonské školy neučia. Mladí muži, ktorí boli vychovávaní a pripravení na kariéru v duchu pôvodnej schémy fungovania japonskej spoločnosti, sú teraz konfrontovaní s realitou, ktorá v mnohých z nich zanecháva pocit frustrácie a nemohúcnosti. Ak prežívajú podobné pocity frustrácie mladí jedinci zo západných kultúr, obyčajne sa stanú členmi nejakej bandy, alebo subkultúrneho hnutia. V Japonsku, kde sa cení uniformita a za prvoradé je považované dobré meno a vonkajší vzhľad, však rebélia prechádza do tichých foriem a nastupuje fenomén hikikomori.
Tak ako osoba hikikomori starne, tak sa znižuje jej nádej na opätovný návrat do bežného života. Psychiatri predpovedajú, že tí, ktorí boli utiahnutí vo svojich izbách po obdobie dlhšie ako jeden rok, už nikdy úplne neobnovia svoje sociálne zručnosti. Keďže sú nekvalifikovaní, ťažko nájdu i prácu na plný úväzok. Takzvaná prvá generácia jedincov hikikomori, ktorí žijú uzavretí vo svojich izbách rodičovského domu posledných 20 rokov, sa už blíži k svojim štyridsiatym narodeninám. Spoločnosť sa strachuje nielen o osudy týchto starnúcich hikikomori, ale aj o ekonomické následky, ktoré bude musieť znášať, keď ich rodičia, už teraz v dôchodkovom veku, zomrú. Vtedy bude Japonsko čeliť vážnemu problému integrácie veľkej populácie sociálne handicapovaných a nekvalifikovaných jednotlivcov do spoločnosti.
V krajine už existujú zariadenia a programy zamerané na pomoc rodinám s hikikomori, ktoré využívajú na prvý kontakt s takýmito jednotlivcami takzvané nájomné sestričky. Tie začnú opatrne nadväzovať vzťahy s hikikomori najprv písomnou formou a neskôr osobnými rozhovormi. Pravda, vo väčšine prípadov je potrebných niekoľko desiatok ba až stoviek opakovaných návštev, kým hikikomori začne spolupracovať. Keď konečne privolí opustiť svoju izbu, odchádza so setričkou do špecializovaného zariadenia, kde si osvojuje základné pracovné návyky a praktické zručnosti. Cieľom je vzbudiť v ňom túžbu po reálnom svete a pomôcť mu získať sebadôveru. Ako svetlý príklad slúži ostatným hikikomori prípad mladíka, ktorý počas desiatich rokov utiahnutia sa absolvoval 500 návštev nájomnej sestričky, kým bol ochotný opustiť svoju izbu. Odvtedy sa mu podarilo ukončiť vysokú školu, nájsť si prácu a minulé leto údajne strávil na cestách po Španielsku.
Symbolika a Umiestnenie Sošky Budhu
Krásna japonská soška meditujúceho Budhu, starožitný vzhľad. Symbolika: meditujúci Budha vyjadruje sústredenie a stabilitu. Výška cca 22 cm. Soška je vyrobená z odolného polyresinu. Sošky sú kolorované ručne, a majú zelenú patinu. Ďalšia z častých pozícií, v ktorých je Budha vyobrazovaný, je tzv. meditujúci Budha. V tejto pozícii je Budha zobrazený s oboma rukami v lone, dlaňami nahor as prekríženými nohami, a to buď v polohe „dvojitý lotus" (s členkami oboch nôh zastrčenými za sebou v tzv. uzamknutom postavení), alebo v polohe „jednoduchého lotusu" ( kde jedna spočíva na druhej). Soška má vyjadrovať veľkú koncentráciu, preto oči Budhu bývajú privreté alebo úplne zatvorené. Silueta predstavuje pomyselný trojuholník, čo značí stabilitu . Táto soška je určená ľuďom, ktorí hľadajú buď mier vo svojom živote, alebo pre tých, ktorí chcú zlepšiť vlastné meditačné schopnosti. Soška sa dáva do miestnosti, ktorú chceme mať tichú, pokojnú alebo do tej časti miestnosti, v ktorej chceme sedieť v kľude a odpočívať. Mnoho z najväčších sôch Budhu v Japonsku, ako je Veľká socha Budhu Kamakury v chráme Kotokuin a veľké sochy v Kórei, sú v meditačnej póze. Budha, v preklade prebudený, osvietený, je v budhizme bytosťou, ktorá dosiahla dokonalú realizáciu, tzv. osvietenie. Také bytosti sú oslobodené od tzv. troch jedov mysle, tj nevedomosti, hnevu a chtivosti a od utrpenia. Budha dotýkajúci sa Zeme je najčastejším vyobrazením v thajských chrámoch. Budha sedí so skríženými nohami, s ľavou rukou v kolenách a pravou rukou sa dotýka zeme. Podľa legendy bol princ Siddharta, po šiestich rokoch meditácie pod stromom Bodhi (listy figovníka posvätného), na pokraji osvietenia. V tej chvíli dorazil Mára, démon ilúzií, a snažil sa odradiť Siddhartu od posledných krokov na osvietenie. Siddharta meditoval celú noc, aby prekonal strach a pokušenie zoslané Márou. Mára zoslal na Siddharte svoje dcéry, aby odviedli jeho pozornosť od cesty k osvieteniu. Siddharta však jediným gestom ruky premenil Márove dcéry na stareny. Budha vo Feng Shui je symbolom šťastia, múdrosti, osvietenia, hojnosti, prosperity a prináša pozitívnu energiu. Všeobecne sa odporúča umiestniť sošku minimálne niekoľko centimetrov od zeme, oproti vstupným dverám. Soška má zaháňať negatívnu energiu prenikajúcu do domu. K Budhovi je nutné správať sa s rešpektom.
Prečítajte si tiež: Inšpirácia pre Deti: Diéta Morská Panna
Povery a Čísla
V našich končinách sa za nešťastné číslo považuje trinástka, v Japonsku sú to aj čísla 4 a 9. Všeobecná antipatia k týmto cifrám vyplýva z ich výslovnosti. Štvorka sa vyslovuje ši, a tak znie aj slovo smrť. Deviatka sa zas vyslovuje ku, a rovnakú fonetickú podobu má aj slovo agónia či mučenie. Nejeden pacient sa v japonskej nemocnicici snaží vymeniť si lôžko, ak mu na izbe náhodou “prischne” posteľ s číslom 4 alebo 9. V niektorých nemocniciach ani izby s týmito číslami nenájdete. Štvorku a deviatku nenájdete ani medzi sedadlami v lietadlách aeroliniek All Nippon Airways. Pri darovaní darčekov, napríklad tanierov, sa zvyčajne dávajú v súpravách po troch alebo piatich, nikdy nie po štyroch. Ak vám na zájazde do Japonska na recepcii hotela podajú kľúč s poschodím 12a alebo 12b, nebuďte prekvapení. Číslo 13 sa občas považuje za nešťastné, hoci je táto povera importovaná zo západnej kultúry.
Toalety: Od Diera k High-Tech
Ak ste niekedy mali možnosť sadnúť si na japonskú toaletu, pravdepodobne vás po potrebe umyla a osušila na päť spôsobov a zahrala vám pri tom rozkošnú pesničku. Takéto dokonale high-tech a hygienické však vždy toalety nebývali. Ako to už historicky bývalo, aj toalety v Japonsku mali podobu veľkej diery na fekálie, ktoré sa po naplnení odčerpávali. Pre neznesiteľný zápach sa toaleta nestavala priamo v dome, ale bývala oddelená chodbou a v čo najväčšej vzdialenosti od obytných priestorov. V mysliach Japoncov je preto dodnes zakorenená myšlienka, že toalety sú špinavé. Nie sú zvyknutí na predstavu, že by na toaletu mali vojsť v papučiach, v ktorých behajú po tatami vo zvyšku domu či bytu, alebo nedajbože bosí.
Stolová Etiketa a Konzumácia Jedla
Japonská stolová etiketa hovorí, že jesť sa má pri stole a s paličkami. Tie sa do Japonska dostali z Číny a v období Nara (710 - 794) bolo používanie paličiek v páre uznávaným spôsobom stolovania. Podobne ako v krajine vychádzajúceho slnka, aj na západe sa pri stolovaní vyžaduje sedieť a jesť príborom. Utrhneme si kus pečiva (čerstvého chleba či bagety) a vložíme si ho do úst alebo ho z rúk rovno hryzieme - ako pri sendvičoch či hamburgeroch. Na toto Japonci nie sú zvyknutí. Existujú výnimky ako napíklad ryžové guličky či isté druhy streetfoodu, ale jedenie počas chôdze je dodnes považované za nevhodné. Až natoľko, že mesto Kamakura dokonca v máji roku 2019 vydalo nariadenie, v ktorom žiada turistov, aby nejedli za chôdze. Ďalším z dôvodov je aj predstava, že keď sa počas jedenia človek venuje iným aktivitám a pohybu, nedostatočne si jedlo váži.
Čajový Obrad: Umenie a Tradícia
Ak by ste našincovi povedali, že si má zaplatiť drahé lekcie, aby sa naučil niečo také banálne, ako je pitie čaju, pravdepodobne by vás poslal kadeľahšie. Pre Japoncov je však umenie čajového obradu čokoľvek len nie triviálna záležitosť. To je konieckoncov aj obsahom pojmu Kaizen, ktorý by mal byť ideálom každého Japonca. Čaj používaný pri čajovom obrade nie je bežný čaj, ktorý sa pije každý deň, ale špeciálny druh kvalitného práškového čaju nazývaný matcha. Je potrebné dbať na dodržiavanie správnych postupov vo všetkom od spôsobu a prístupu k príprave, druhu použitého náčinia či dokonca druhu kvetov, ktorými sa má vyzdobiť miestnosť na čajový obrad.
Zakrývanie Úst pri Smiechu
Už dávnejšie bolo jedným z pravidiel etikety, najmä pre ženy, že pri smiechu nesmú pred ostatnými odhaliť zuby a otvoriť ústa. Pravidlo vychádza z praktiky, pri ktorej si ženy od dávnych čias farbili zuby načierno. Zvyk zvaný ohaguro sa začal dodržiavať v období Nara (710 - 794) a v období Heian (794 - 1185) sa stal obľúbeným medzi aristokratkami. V období Muromachi (1333 - 1568) si dievčatá, ktoré dosiahli deväť rokov, farbili zuby na znak dosiahnutia dospelosti a počas obdobia Edo (1600 - 1868) si zuby farbili všetky vydaté ženy. Čierna farba sa získavala namáčaním kúska železa, ktorý sa nechal oxidovať v tekutine z čaju a octu. Ženy sa zdráhali ukázať svoje začiernené zuby a zakrývali si ústa rukou alebo rukávom kimona. "Nejaponci" majú zrejme pocit, že zakrývanie úst pri smiechu je znakom nezrelosti a infantilnosti japonských žien. Tak či onak, táto zvyklosť sa už v mladej generácii pomaly vytráca.
Prečítajte si tiež: Samovoľný potrat: Čo sa deje s plodom?
Bývanie a Priestor
Málo miesta a veľa ľudí - tak by sa v skratke dalo charaktrerizovať rozloženie obyvateľstva v každom väčšom japonskom meste. Priemerná veľkosť japonského obydlia je pre Európanov či Američanov v porovnaní s bytmi a najmä domami u nás až smiešne malá. Medzi blízkymi priateľmi či pri narodeninových oslavách detí je to trochu o inom, ale hostiť väčšiu skupinu ľudí, ktorí vám nie sú až takí blízki, je prakticky nemožné. Malé obývačky, malé záhrady… A ak aj nie je problémom priestor, hranica medzi tým, kto je pre Japonca priateľ a kto len známy, je nasadená trochu vyššie než u nás. Európske postele sa inšpirovali tradičným japonským tatami a vy sa tak môžete tešiť na lôžka s nízkym rámom. Prináša dizajnový vzhľad, ale aj pohodlie. Ide o tradičnú japonskú rohož, ktorá sa využíva aj ako modulárna podlahová krytina. Vyrába sa z ryžovej slamy a na dvoch stranách má prešívanú látku. Históriu tatami hľadajte už v ôsmom storočí nášho letopočtu, kedy celé Japonsko bolo výrazne ovplyvnené šľachtou a budhistickými mníchmi. Každému vyhovuje iná výška postele, preto treba dbať ohľad hlavne na vlastné pohodlie. Sedí vám spanie nízko pri zemi a čelo vám skôr pri lôžku zaväzí? Do postelí s nízko položeným rámom sa hodí vyšší matrac, napr. výška 20-30 cm. Je to hlavne z dôvodu, aby sa vám pohodlnejšie vstávalo.
Sakura: Symbol Krásy a Pominuteľnosti
Sakura (japonské označenie pre čerešňu) je jedným z najvýraznejších vizuálnych symbolov Japonska. V dušiach Japoncov majú kvety čerešne skutočne špeciálne postavenie. Po skončení dlhej a tmavej zimy sakury v priebehu týždňa až desiatich dní rozkvitnú a naraz opadajú. Slivky kvitnú skoro na jar, keď je ešte chladno, broskyňa kvitne, keď sa trochu oteplí, ale broskýň nie je toľko ako sakúr. Sakura kvitne vtedy, keď je príjemné počasie a láka ľudí pod svoju veľkú korunu obsypanú kvetmi. Kedysi si túto udalosť užívala len šľachta, no dnes ide o neodmysliteľnú časť roka pre každého Japonca. Sakura je aj kvetom poetickým. Jeden z výrokov známeho japonského spisovateľa Akadžiho Motodžiróa “pod sakurou leží mŕtvola” poukazuje na kontrast medzi krásnym a strašidelným, ktoré sú v živote prítomné v rovnakej miere.
Nepriame Odmietanie
Keď chcú Japonci niečo alebo niekoho odmietnuť, majú pocit, že jednoznačné “nie” by toho druhého zranilo. Preto zvyčajne predstierajú, že súhlasia s tým, čo im niekto povedal. “Nie” sa oznamuje tak, že sa elegantne vyhnete priamej odpovedi, napríklad frázami ako "rozumiem, premyslím si to" alebo "zvážim to". Čaká, že sa mu možno vyhovie, no napokon zistí, že bol odmietnutý. Japonci skrátka nechcú narušiť harmóniu ani v bežnom rozhovore s pre nich nedôležitou osobou. Navyše sú od povahy často nerozhodní.
Karoshi: Smrť z Prepracovania
A Japonci pre ňu majú vlastné slovo. Karoshi alebo "smrť z prepracovania” je v japonskej spoloňnosti prítomná od reštrukturalizácie pracovných síl po ropnej kríze v roku 1973. Tá vytvorila pracovné prostredie, v ktorom sa práca viac ako 70 hodín týždenne považovala za normálnu a dokonca obdivuhodnú. V 90. rokoch sa začali objavovať prvé príbehy zamestnancov, ktorí po dlhom pracovnom dni skrátka umreli rovno vo svojej kancelárii, alebo sa rozhodli spáchať samovraždu, pretože už nedokázali znášať pracovný tlak. Tvárou v tvár nárastajúcemu počtu úmrtí a samovrážd vytvorila japonská vláda linku pomoci, ktorá ročne prijme 100 až 300 telefonátov. Oficiálne japonská vláda eviduje približne 200 žiadostí o odškodnenie za "pracovné úrazy" v súvislosti s karoshi ročne, hoci niektorí aktivisti odhadujú až 10 000 úmrtí ročne. V poslednej dekáde, umocnenej pandémiou, karoshi prekročilo hranice a stalo sa celosvetovým fenoménom. Samotná WHO varuje, že dlhé pracovné zmeny zvyšujú počet úmrtí na srdcové ochorenia a mozgovú mŕtvicu. Podľa ich štúdie je práca v dĺžke viac ako 55 hodín týždenne spojená s o 35 % vyšším rizikom mozgovej mŕtvice a o 17 % vyšším rizikom úmrtia na srdcové choroby.
Hľadanie Partnera a Nízka Pôrodnosť
Hľadanie partnera prešlo do značnej miery do digitálnej formy, o to viac v priebehu pandémie, keďže ľudia sa nemohli stretávať osobne. Väčšina sú dvadsiatnici a tridsiatnici TakeToNews píše, že predstavitelia juhozápadného japonského mesta Miyazaki usúdili, že na problém nízkej natality (pôrodnosti) ľudia potrebujú viac ako swipovať doprava na Tindri. Bez profilových obrázkov„Trvá to dlhšie a inšpiruje vás to predstaviť si osobu, s ktorou komunikujete. Nejde ani tak o to, aké dobré je vaše písanie, ale skôr o to, že každý jeden znak napíšete úprimne a starostlivo a hlboko premýšľate o osobe, ktorej píšete. Newsbeezer poukazuje nato, že kandidáti sa vyberajú a priraďujú na základe informácií, ako je ich vkus čo sa týka kníh a filmov. Profilové fotografie sú zakázané, keďže zámerom tejto iniciatívy je, aby sa ľudia rozhodovali na základe osobnosti druhého človeka a nie jeho výzoru. „Vzhľad je často rozhodujúcim faktorom, ale v listoch ste posudzovaní podľa vašej osobnosti,“ povedala Miyatová pre Newsroompost. The Guardian informuje, že ľudia, ktorí boli spárovaní, môžu odosielať a prijímať až päť listov bez toho, aby prezradili svoje meno alebo adresu. Ak sa chcú stretnúť, poradenská firma im poskytne kontaktné údaje. Následne sa môžu stretávať bez akéhokoľvek zásahu poradenskej firmy. „Ako dieťa som písal listy dievčaťu, do ktorého som bol zamilovaný. Páči sa mi, aké staromódne sú listy. Dlhodobý problém JaponskaThe Guardian podotýka, že táto takzvaná listová schéma je jedným z mnohých pokusov povzbudiť slobodných Japoncov a Japonky, aby sa stretávali, zosobášili a možno si aj založili rodinu, keďže krajina vychádzajúceho Slnka dlhodobo bojuje s nízkou natalitou a zmenšujúcou sa populáciou. TakeToNews uvádza, že existuje veľa príkladov podobných iniciatív. V roku 2018 vyhotovili slobodní muži z horskej dediny Otari kalendár, ktorý im v práci ukazoval, že si nájdu lásku a spoločnosť. Vláda tiež začala financovať programy umelej inteligencie určené na dohadzovanie. Podľa GrantsHalaNews sa v minulom roku narodilo v Japonsku rekordne málo detí, iba 811 604. Toto číslo označil japonský premiér Fumio Kishida za „šokujúce“.
Furoshiki: Ekologické Balenie a Viac
FAQ: Čo presne je Furoshiki? Furoshiki je štvorcová alebo obdĺžniková látka tradične používaná v Japonsku na balenie, prenášanie predmetov, darčekov alebo oblečenia. Látka sa pôvodne používala na balenie oblečenia pri návšteve verejných kúpeľov (onsen). Prečo je Furoshiki považované za ekologické? Je to opakovane použiteľná alternatíva k papieru. Namiesto použitia jednorazového baliaceho papiera a lepiacej pásky, ktoré často končia na skládke, sa Furoshiki látka používa znova a znova. Tým sa minimalizuje odpad a je to súčasťou princípov "zero waste" životného štýlu. Z akých materiálov sa Furoshiki najčastejšie vyrába? Tradične sa používali hodváb alebo bavlna, ale dnes sa Furoshiki vyrába z rôznych materiálov, ako napríklad: Bavlna (ľahko udržiavateľná, vhodná na každodenné použitie) Hodváb (luxusný vzhľad, ideálny na formálne dary) Ľan (prírodný, robustný) Syntetické látky (napr. Kľúčové je, aby bola látka štvorcová (alebo aspoň dostatočne veľká a ohybná) a nie príliš hrubá, aby sa dala ľahko viazať. Staré šatky, šatky na krk alebo kúsky látky, ktoré už nepoužívate, sú perfektným upcycling materiálom pre Furoshiki. Ako sa Furoshiki balí? Aké sú základné uzly? Furoshiki balenie sa zvyčajne spolieha na sériu uzlov (často len jeden alebo dva), ktoré držia predmet pevne na mieste. Základný uzol je jednoduchý uzol (podobný prvému kroku pri viazaní šnúrok). Existuje mnoho techník viazania v závislosti od tvaru darčeka (napr. Otsukai Tsutsumi pre krabice, Bin Tsutsumi pre fľaše). Návody sú ľahko dostupné online na YouTube alebo špecializovaných stránkach. Je Furoshiki vhodné aj na neobvyklé alebo nepravidelné tvary? Áno, je! To je jedna z najväčších výhod Furoshiki oproti papieru. Látka sa prispôsobí akémukoľvek tvaru - fľašiam, oválnym predmetom, mäkkým hračkám, alebo aj kvetom. Balenie v Furoshiki je v takýchto prípadoch často ľahšie ako s papierom. Aká je japonská etiketa pri darovaní Furoshiki? V Japonsku je zvykom, že darca si látku ponechá, keď dar odovzdá. Príjemca by dar vybalil a látku vrátil darcovi. V moderných a západných kultúrach sa však často stáva, že látka je súčasťou daru a slúži ako bonusový darček (ktorý môže príjemca sám použiť na ďalšie darovanie). Je dobré sa uistiť, či látku darujete alebo si ju beriete späť. Ako inak môžem Furoshiki látku použiť okrem balenia darčekov? Furoshiki je neuveriteľne univerzálne! Môže slúžiť ako: Nákupná taška alebo taška na obedový box. Šatka alebo doplnok. Obal na knihu alebo tablet. Dekoratívny prvok v domácnosti (napr. malá prikrývka, prestieranie). Taška na topánky alebo oblečenie pri cestovaní. Kde si môžem Furoshiki kúpiť? Originálne Furoshiki látky sú dostupné v japonských obchodoch, v špecializovaných predajniach s darčekmi a na internete. Čoraz viac aj ekologicky orientovaných obchodov ponúka Furoshiki ako súčasť svojej zero waste ponuky.
Hoci má praktická handrička Furoshiki (furošiki) pôvod v Japonsku, čoraz viac priaznivcov si nachádza naprieč svetom. Darčeky hrajú dôležitú úlohu nielen u nás, ale aj v japonskej kultúre. No zatiaľ čo my pri určitých príležitostiach, ako sú narodeniny alebo Vianoce, robíme radosť rodine a priateľom, v Japonsku sa darčeky často vymieňajú aj bez špeciálneho dôvodu. Ich veľkosť však hrá dôležitú úlohu, lebo príliš malý alebo príliš veľký darček pre danú udalosť je považovaný za nevhodný a obdarovaného môže dostať do rozpakov. Rovnako si Japonci darček zvyčajne nerozbaľujú pred tým, kto im ho podaroval. Slovo furoshiki v preklade znamená osuška. Predpokladá sa, že keď medzi 17. a 19. storočím nastal v Japonsku veľký rozmach navštevovania kúpeľných domov, ľudia používali furoshiki na prenášanie svojho oblečenia. Historici však zistili i to, že takéto plátna sa na prepravu rozličného tovaru používali už v 8. až 9. storočí. Furoshiki tak vždy slúžilo na balenie predmetov, no nie priamo darčekov. V roku 2006 ministerka životného prostredia v Japonsku vyhlásila kampaň Mottainai Furoshiki na propagáciu použitia tejto tradičnej techniky balenia s tým, že furoshiki môže nahradiť nielen množstvá spotrebovaného baliaceho papiera, ale aj plastových tašiek bez toho, aby bolo treba látku akokoľvek zošívať. Furoshiki handrička sa dá poskladať na množstvo spôsobov a tak využiť nielen na zabalenie darčeka, ale aj ako nákupná taška, kabelka, ruksak na prenos ťažších predmetov na chrbte, či na zabalenie obedu do práce, pričom plátno potom využijete ako prestieranie. Nepotrebujete pritom originál. Ako furoshiki sa dá využiť vyradená šatka, obrus, posteľná bielizeň či zvyšky látok, ktorým ešte dáte šancu zažiariť. Furoshiki je štvorcový kus látky s veľkosťou približne od 45 × 45 cm do 100 × 100 cm. Rozmer však môžete pokojne prispôsobiť tomu, čo do nej chcete zabaliť. Originálna tkanina sa vyrábala z bavlny, hodvábu alebo konope, no dnes už je často aj z udržateľných recyklovaných materiálov alebo syntetických vlákien. V rámci originálnych furoshiki prevláda potlač typických japonských vzorov, ktoré pripomínajú klasické kimoná. Obľúbená je aj japonská technika farbenia shibori pri ktorej sa tvoria pekné farebné prechody. Recyklovať sa však dajú staré látky, či dokonca oblečenie.