Výchova 6-ročného dieťaťa je fascinujúca cesta plná radosti, ale aj výziev. V tomto veku sa deti nachádzajú v dôležitom období rozvoja, kedy sa formujú ich sociálne, emocionálne a kognitívne schopnosti. Cieľom tohto článku je poskytnúť rodičom praktické rady a tipy, ako podporiť zdravý a harmonický vývoj ich detí.
Trpezlivosť: Základný Kameň Výchovy
„Trpezlivosť ruže prináša.“ Táto veta, hoci pravdivá, nemusí byť pre dieťa, ktoré chce všetko hneď, najzrozumiteľnejšia. Napriek tomu je pestovanie trpezlivosti v ranom veku kľúčové, pretože sa nám zíde v takmer každej životnej situácii. Paradoxom je, že niekedy musíme mať trpezlivosť naučiť deti trpezlivosti. Stojí to však za námahu, pretože trpezlivé deti lepšie zvládajú frustráciu, čakanie, nudu a stres.
Ako Pestovať Trpezlivosť u Detí
- Postupné stupňovanie nárokov: Nároky na trpezlivosť stupňujte postupne, pomaly, s primeranými nárokmi na vek a rozvoj dieťaťa.
- Hry a hračky: Často úplne bežné hry a hračky, ktoré sú primárne zamerané na rozvoj iných zručností a schopností, nám pomôžu vypestovať v deťoch trpezlivosť. Výborným nástrojom na cvičenie trpezlivosti sú rozličné stavebnice a kocky. Tie sa u menších detí využívajú väčšinou na voľné stavanie, nie vždy je potrebné stavať podľa návodu.
- Validácia pocitov: Ak chcete, aby bolo vaše dieťa trpezlivé, validujte jeho pocity. Dajte mu za pravdu, že trpezlivosť nie je ľahká. To dieťaťu môže pomôcť pochopiť, že čakanie je ťažké pre každého, nielen preňho. Naučte svoje dieťa, že aj keď možno bude musieť čakať, jeho pocity sú vždy platné.
- Vysvetľovanie a pochvala: Vysvetľujte dieťaťu, prečo musí čakať a že niektoré procesy trvajú dlhšie, ako by si predstavovalo. A keď čakanie zvládne alebo dokončí nejakú činnosť náročnú na sústredenie, pochváľte ho. Mozog sa neustále rozvíja na základe toho, aké úlohy dostáva. Inými slovami, trpezlivosť je zručnosť, ktorú treba trénovať a posilňovať.
- Hry počas čakania: Ak čakáte v rade, v reštaurácii na jedlo alebo na letisku, pomôžu vám jednoduché hry, ktoré nevyžadujú žiadne pomôcky ani prípravu. Deti môžu hľadať okolo seba predmety v nejakej farbe alebo začínajúce na niektoré písmeno, počítať ich, či hrať množstvo iných slovných hier.
- Kreatívne aktivity: Kreatívne aktivity prinášajú deťom upokojenie a určite sú dôležitou súčasťou trénovania nielen jemnej motoriky a estetického cítenia, ale robia zázraky aj s netrpezlivosťou. Navyše výsledkom kreatívnej činnosti býva pekný výtvor, čo je pre dieťa skvelou motiváciou vytrvať a dokončiť svoj malý projekt. Ak chceme trénovať trpezlivosť, väčší efekt prichádza práve vtedy, keď je dieťa motivované výsledkom.
- Pokoj a tvorivosť: Netrpezlivosť v ľuďoch narastá, keď sú pod stresom. Preto pokoj, ktorý prinášajú tvorivé aktivity, je prospešný aj pre deti. Nenáročná aktivita, ktorá rozvíja viacero detských zručností, je aj nalepovanie nálepiek. Trpezlivosť podporujú aj hry, ktoré ich pohltia a vedia pri nich pracovať samostatne. Určite máte doma puzzle, ktoré vie byť riadne návykové. Detskú pozornosť zaujmú na dlhšiu dobu aj interaktívne knižky, či naše slávne Logico. Tieto hry môžu deti zaujať a zabaviť po dlhú dobu, kým si vy potrebujete vyriešiť iné povinnosti.
Ako Rozprávať s Deťmi, Aby Nás Počúvali
Veľmi častým argumentom mamičiek, ak sa rozhodnú v komunikácii so svojimi deťmi alebo partnerom/partnerkou niečo zmeniť, je - „začala som počúvať samu seba a nebola som nadšená z toho, čo som si vypočula“. Prečo? Pretože veľakrát v hraničných situáciách používame frázy naučené z detstva. Často od rodičov, ale nemusia to byť nutne len oni.
Ak chcete, aby to vo vašej domácnosti vyzeralo ináč, je treba začať od seba, milé mamičky. Skúsime pridať jednu skúsenosť našej čitateľky:
Skúsenosť Matky
„Uvedomila som si, že chcem zmenu, keď sme spoločne s dcérkou ležali v objatí. Po škaredej hádke. Pre akú sprostosť sme sa to zase pohádali? Prečo som na ňu kričala? Mali sme presne stanovenú večierku a opäť ju nedodržala. Nahnevalo ma to, lebo som si myslela, že to robí naschvál. Kričala som - hovorím ti to už tisíci-krát! Prečo ma nepočúvaš?
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre pletené čiapky
Prečo by ale dcérka mala počúvať, keď jej mama hneď začne kričať? Miesto aby sa zaujímala o to, čo ešte chce dokončiť, pre aký dôvod pretiahla večierku?
Tak som sa jej spýtala, lebo som sa jej chcela priblížiť - ona sama ma totiž začala objímať, keď videla, ako sa stále hnevám: Ako sa cítiš? A to moje malé srdiečko mi vysvetlilo: ´Cítim sa smutná. Vieš, keď na mňa začneš kričať, prestanem byť šťastná a ono sa to zníži a začnem byť smutná a zúfalá.´
Keď som jej vysvetlila, že je to pre mňa dôležité, zamyslela sa a dodala: ´Ale ja vlastne neviem, ako sa cítim a nechcem ťa klamať.´ Odpovedala som, že je dôležité vedieť popísať svoje pocity. Aj keby nevedela presne, neznamená to, že klame. Znamená, že sa snaží prísť na to, čo cíti a popísať to. A to je dôležité.
Popísala som jej aj ja svoje pocity. Že sa nehnevám na ňu, ale len hnevám, lebo považujem za dôležité, aby mala dostatok spánku. A potom sme prešli na spôsoby, ako riešiť spoločnú večierku.“ Eva, dcéra 8 rokov
10 Účinných Zmien vo Vašich Vyjadreniach
Takže, aby vás deti začali počúvať, aby si uvedomili, že niečo je inak a práve teraz si to vyžaduje ich pozornosť, že stojí za to dávať pozor, pretože sa to týka ich osoby, skúste tieto zmeny:
Prečítajte si tiež: Cestoviny so sviečkovou pre deti
- NIE: Už ti to opakujem 100-krát! Sprav to! - ÁNO: Chcela by si to spraviť vlastným spôsobom, alebo ti nejako pri tom pomôžem ja? Teda miesto opakovania jedného a toho istého, čo vaše dieťa nejako nedokáže rozhýbať, dajte mu možnosť voľby a výber tak, aby to vyhovovalo aj vám. Napr.: Chceš si sama zvesiť kabátik z vešiaka alebo ti pomôžem ja? Obuješ sa sám, skúsiš si zaviazať šnúrky?
- NIE: Dávaj pozor! Buď opatrná! Spadneš! Ublížiš si! - ÁNO: Na čo potrebuješ dbať? Teda nahradiť posudzujúce a predvídajúce otázky, ktoré možno s realitou nemajú veľa spoločného, otázkami ako: Čo si potrebujeme zopakovať predtým, než sa do toho pustíš? Na čo nesmieš zabudnúť? Čo si treba pamätať? Možno vám to nepríde, ale ide o uvedomenie si dôsledkov a spôsob, ako sa chrániť predtým, než sa dieťa pustí do nejakej činnosti. Učíte ho rozvíjať kritické myslenie, učíte ich uvedomiť si dôsledky. To si môžu spojiť so skúsenosťou a predchádzaním chýb. Pridaná hodnota: Nezabudnite dieťaťu vyjadriť podporu a dôveru. Napr.: Verím, že toto zvládneš. Vieš sa o seba postarať. Ako to spravíš? Je fajn sa trochu báť. Aj ja to mám tak. Čo ti pomôže, aby si sa cítil/a lepšie?
- NIE: Nekrič! Nevrieskaj po mne! - ÁNO: Prosím, rozprávaj tichšie. Ak sa potrebuješ vykričať, vybehni do svojej izbičky, ja tu na teba počkám. Nie každé dieťa je rovnaké. Niektoré sú prirodzene tichšie, pokojnejšie a tak vyzerajú aj prípadné hádky, do ktorých sa spoločne dostanete. Iné sú temperamentnejšie, energickejšie, hlasnejšie a viac kričia - nie v hneve, ale prirodzene. Ak sa ale v kriku stratia, niekedy stačí jemný dotyk, očný kontakt a stíšiť vlastný hlas a máte ich pozornosť. Dbajte ale aj na to, čo poviete a akým tónom. Deti sú na to citlivé. „Moja dcérka mi stále opakovala: povedz to ešte raz, inak! Povedz to ešte viac inak! Pretože tak reagovala na môj podráždený, odsudzujúci tón. Na podľa nej „zlý“. Nedokázala sa sústrediť na nič iné, nereagovala.“ Mama Monika, dcérka 5 rokov
- NIE: Nerev! Neplač! - ÁNO: Vidím, že si potrebuješ poplakať. Je to v poriadku. Súvisí s predchádzajúcim - hnev alebo iné silné emócie môže dieťa ventilovať plačom, čo je úplne prirodzené, bez ohľadu na pohlavie dieťaťa. Čiže žiadne - dievčatká plačú, chlapci neplačú. Na toto upozorňujú aj mnohí psychológovia a psychologičky. Pri psychoterapii u dospelých badajú, že ženy na hnev reagujú plačom, muži to majú naopak - miesto plaču zvolia hnev, pretože ako deťom im nebolo umožnené plakať. Je dôležité a vy to určite viete, deťom emócie nielen odhaliť, aby sa necítili zmätené a vydesené, čo sa to s nimi deje, ale ich aj podporiť v tom prekonať ich, čo neznamená potlačiť, poprieť, ale precítiť: Je v poriadku cítiť sa byť smutná. Aj ja to tak mám. Poznám túto emóciu. Verím, že vieš, čo robiť, verím, že si potrebuješ poplakať, vykričať sa, vyhnevať. Každá emócia má svoj začiatok aj koniec. Aj to nezabudnite zdôrazniť deťom, aby sa emočného stavu pre svoje zdesenie zbytočne „nedržali“. A ak sa dieťa upokojí, nebojte sa ho spýtať - ako sa teraz cítiš? Ako si sa cítil? Čo si cítil? Vidím, že sa necítiš dobre - vieš mi popísať, čo sa v tebe deje?
- NIE: Tak ti treba! Veď si to robila už tisíckrát! Mala si to vedieť. - ÁNO: Čo/ako to nabudúce spraviť inak? Čo sme sa z toho naučili? Možno sa vám to nezdá, ale „tak ti treba!“ je jeden zo spôsobov, ako dieťa vypne pozornosť, prestane počúvať, pretože sa cíti nepochopené, navyše ešte viac podráždené, pretože si podľa vás za to môže samo, je vinné, ale ono sa nechce cítiť vinné, cíti sa ukrivdené, cíti, že mu nerozumiete. A to nie je cesta k jeho vnútornej motivácii, ako sa nabudúce vyhnúť chybe, ako sa z nej poučiť, ako sa z nej učiť a ako ju napríklad privítať ako niečo nie negatívne, ale naopak - poučné.
- NIE: Nerob to! Prestaň s tým! - ÁNO: Mohla by si to prosím spraviť takto? Čo tak neukazovať dieťaťu, že stále robí niečo nesprávne, ale naopak ukázať mu, ako si predstavujete, že by to mohlo byť a budete s tým oveľa spokojnejší? Skúste pridať ešte jeden detail: „Potrebujem, aby si …“ A učte deti, že takto potrebujete aj vy, aby s vami komunikovalo ono. Je dobré vedieť odlíšiť, čo je potrebné, od toho čo potrebné nie je. Aj aký význam to pre vás má. Nezabudnite pridať - „Pozri, verím, že to spravíš, ako najlepšie budeš práve teraz vedieť. Som tu, aby som ťa v tom podporila.“ Poskytujete dieťaťu podporu miesto okamžitej záchrany. A ak vidíme, že sa do činnosti pustil, neopravujme ho, nekorigujme, nekritizujme, radšej sa sami nadýchnime, vydýchnime a venujme zatiaľ pozornosť niečomu inému, čo nám odpomôže deťom vstupovať do konečne činnosti, o ktorú sme ich žiadali.
- NIE: Rýchlo, ponáhľame sa! - ÁNO: Ako najrýchlejšie sa dokážeme obliecť? U nás doma sa už nereaguje na „rýchlo, ponáhľame sa“ - pretože sa to aplikovalo na priveľa situácií, ktoré napokon skončili úplne inak - teda my sme prišli prví a všetci ostatní meškali. Alebo sa termín zrušil. Preto volíme ponáhľanie sa len vtedy, keď to je skutočne potrebné a ostatné razy sa snažíme fungovať v móde pokoja. Deti sa totiž môžu naučiť reagovať na termíny stresom - berte to ako devízu do budúcnosti. Ak sa neponáhľate, ale potrebujete sa predsa len do istej hodiny dostať von, skúste to aj s klasickým - dávame ti posledných desať minút. Už len päť. O minútu vyrážame, takže sa poďme poobliekať - zaviažeš si šnúrky sám, zvesíš si bundičku sama?
- NIE: To ti nekúpim! Povedala som žiadne hračky! - ÁNO: Pridáme to na zoznam vecí, ktoré kúpime k narodeninám/Vianociam? Čo deti v žiadnom prípade nechcú počuť v takýchto situáciách, je NIE, nekúpime. My sme sa to naučili riešiť tak, že si dopredu povieme, do akého obchodu ideme, čo potrebujeme kúpiť, a že čo sa nám zapáči momentálne nemôžeme kupovať. Ale ak deti náhodou nájdu naozaj niečo, čo sa im veľmi zapáči, spoločne si to dávame na zoznam budúcich nákupov k narodeninám či iným sviatkom. A zoznamy aktualizujeme po čase, pretože tam tých vecí pribúda celkom dosť. Decká sa naučili si takto vyškrtávať veci, na ktorým im už nezáleží a stratili o ne záujem. A ponechávame tie, za ktoré sú ochotné utratiť vlastné vreckové.
- NIE: Ešte nie si dosť starý. Ešte si na to príliš malý - ÁNO: Zatiaľ ti to nedovolím - ale len zatiaľ. Jednou z najčastejších otázok našich detí je PREČO. Nezabudnite na ňu ani v tomto prípade. Ak sa o deti bojíte, pretože sa rozhodli sami za seba spraviť niečo, s čím nie ste stotožnená, že to dokážu - vedzte, že oni to dokážu, ak si to myslia a rozhodli sa. Naše obavy sa týkajú len nás, našich snáh deti chrániť od všetkého zlého, aj od chýb a zlyhania, aj od pádov, ktoré sú podľa lekárov, lekárok, ale aj psychológov a psychologičiek pre učenie sa a budúcnosť veľmi dôležité. Áno, stať sa môže aj to, že malé dieťa precení svoje schopnosti, pretože minule ho na tom múriku držala za ruky babka a predsa sa mu nič nestalo. Vtedy sa nebojte dieťaťu vysvetliť, prečo mu to nedovolíte - ale nie preto, že by spadlo, ale preto, že sa obávate, že by mohlo spadnúť. Že ide o vaše emócie, strachy, preto tentokrát nie, ale nabudúce sa rozhodnete. Nezabudnite ho nechať poplakať si, uznať mu pocity a navrhnúť alternatívy, z ktorých si môže vybrať. Všetky strany budú víťazmi. A že to nefunguje? Nič nie je dokonalé. Radšej malými krôčikmi vpred, ako dosiahnuť neexistujúcu dokonalosť hneď.
- NIE: Na tomto mi nezáleží. - ÁNO: Vidím, že tebe na tom záleží. Takže sa rozhodni ty sám/sama. Na záver pridávame vynikajúcu príležitosť, ako dať do rúk dieťaťa pomyselnú moc, že môže rozhodnúť aj za vás. Ak sa to týka situácie - koncertu, oslavy, návštevy galérie, úlohy, na ktorej vám až tak nezáleží, resp. vám je jedno, či bude splnená, nechajte ho vybrať si a pridajte sa k nemu. Má možnosť si vyskúšať, aké to je viesť. Aké to je prebrať za seba zodpovednosť. Občas musí dieťa okúsiť aj negatívnu skúsenosť, aby z neho mohla vyrásť samostatná a sebavedomá osobnosť. Čo všetko preto treba urobiť? Pozrite si naše rady.
Základné Upozornenie: Nerozprávať, Keď Nie Je Šanca Na Počúvanie
Keď mi chce moja dcérka (prípadne partner) chce niečo oznámiť a ja mám veľa roboty, mávnem rukou a počas jej rozprávania a vysvetľovania sa ďalej venujem práci. Tak veľmi si na to zvykla, že mi často rozpráva aj vtedy, keď nemávnem, ale pracujem, teda vôbec nepočujem, čo odo mňa práve potrebuje. Vzniklo z toho mnoho nedorozumení a pár hádok. Pretože presne takto začala aj ona „počúvať“ mňa. Počas venovania sa inej činnosti. Stala sa mojím zrkadlom. Preto ak chcete, aby vás deti začali počúvať, ukážte im do zrkadla obraz, ktorý by malo nasledovať. Teda ak sa s vami chce zhovárať, prestaňte sa venovať, čomu sa práve venujete, obráťte naňho plnú svoju pozornosť - teda počúvajte telom, tvár na úrovni jeho tváre, očný kontakt, sústredenie a doplnkové otázky. Ak sa mu práve venovať nemôžete, požiadajte ho o minútku a dokončite, čo práve páli.
To isté bude následne platiť aj pre neho - teda ak s dieťaťom potrebujete rozprávať vy, nech dokončí činnosť, ktorej sa práve venuje, zatiaľ naň nerozprávajte, a až keď sa k vám obráti celým telom, spustite.
A čo ak dieťa nepočúva a práve súrne potrebujete, aby vás počúvalo? Záleží od situácie. Keď som sa na to pýtala známeho, ktorý má energického, neposedného syna, vysvetlil mi: "Snažím sa ráznejšie ho osloviť. Zvyčajne naňho takto nehovorím, takže keď zvolím rázny tón, vie, že sa niečo deje a hneď mi venuje pozornosť. Čo potrebujem, musím ale vysloviť veľmi stručne a jasne, aby hneď porozumel. Zopakujem to, keď treba. Aby som si bol istý, že rozumie. Prípadne sa ho spýtam, čo som práve povedal.“ Braňo, syn 9 rokov
Ako Vychovať Nezávislé Dieťa
Mať sebavedomé a nezávislé dieťa je snom každého rodiča. Vybrali sme niektoré triky a tipy, ktoré by vám k ceste za najlepším receptom, pardon - výchovnou metódou mohli pomôcť. Určite to poznáte - niekedy je lepšie zasiahnuť a byť pre dieťa sprievodcom, inokedy nechať slobodu, aby počas vzletu mohlo dieťa okúsiť bolesť pádu (nie doslovne). Niekedy je dobré dať dieťaťu možnosť vybrať si a slobodne sa rozhodnúť - aby keď na to inokedy nebude čas, vedelo sa zmieriť ľahšie s nemožnosťou uplatniť svoju vôľu.
Najkrajšia rada však pre mňa bola táto: nezameriavaj sa na nezávislosť svojho dieťaťa, ale na jeho schopnosť spoľahnúť sa samo na seba. Dôležitý je proces, od neho sa odvíja výsledok.
Prečítajte si tiež: Bezpečné náušnice pre malé deti
10 Krokov k Nezávislosti Dieťaťa
- Nerobte veci za deti: Je to najľahšia cesta, ako sa niekam dostať včas, to vám povie každá mamička. Najmä ak meškáte, alebo sa ponáhľate. Lenže v tom je pes zakopaný. Takéto správanie má negatívne dôsledky pre vývoj detí a ich nezávislosti v dlhodobom horizonte. Koľko nám trvá, aby sme sa niečo naučili a koľko chýb pritom spravíme? Aj deti to potrebujú, navyše - naša trpezlivosť a čas, ktorý sme im ochotní dať, im dodáva silu, trpezlivosť, snahu, motiváciu, tým pádom aj sebavedomie, uistenie o vlastnej dôležitosti, teda hodnote a napokon aj nezávislosti.
- Oslavujte malé úspechy každý deň: Nie oslavou, stačí povzbudenie a pozornosť - už len tá dáva našim deťom pocit, že nám za to stoja. Navyše v čase pandémie máme ako dospelí veľa starostí a sme náchylní si tie minidetské úspechy nevšímať alebo prehliadať. To, čo sa nám zdá malé, je pre deti „veľké“. A potrebujú vedieť, že ak sa im niečo podarí, vieme to oceniť rovnako ako oni. Nie prehnane - aby nám uverili. Nie primálo, aby sa necítili nepodstatné. Spravenie raňajok, samostatné dokončenie úlohy, veža z kociek, zaviazaná šnúrka hoci nakrivo, vyčistenie zúbkov, upratanie stola… Deťom robia tieto zvládnuté činnosti radosť. A zdieľaná radosť je dvojnásobná.
- Nechajte ich pomáhať s domácimi prácami: Vieme, aké je dôležité byť súčasťou rodiny a každý člen má svoje povinnosti. No už aj malé dieťa si uvedomuje, že pri domácich prácach sa deje niečo zaujímavé - chce narezať mrkvu ostrým nožom - nezahriaknite ho. Miesto toho poďakujte za ochotu a vyberte niečo, čo je bezpečné. Deti porozumejú, prečo potrebujeme pomoc a prečo sa musíme starať o seba, domov, rodinu. Dáte im šancu cítiť sa dôležití a zodpovední, napokon aj spokojní. A ako to s tými povinnosťami zariadiť a neprehnať?
- 2-3-ročné deti by MOHLI: upratať po sebe hračky (aspoň ich dať na miesto, do krabičky, nádoby), odložiť oblečenie (nie hodiť na zem), pripraviť stôl na prestieranie, upraviť postieľku po vstávaní, odniesť špinavé oblečenie do kúpeľne.
- 4-5-ročné deti by MOHLI : prestrieť stôl, pripraviť niektoré druhy jedál pod dozorom, pomáhať s nakupovaním, ukladať jedlo na miesto, kam patrí, nakŕmiť domáce zvieratká, vyčistiť zúbky, upratať hračky a izbičku, začať sa zaoberať financiami (koľko kúpim za koľko mincí), vybrať si oblečenie a obliecť sa, učesať sa.
- 6-9-ročné deti by MOHLI : poliať záhradku, pestovať rastlinky, vynášať smetie, umyť podlahu, zametať, odložiť špinavý riad a umyť ho, pomôcť s triedením bielizne a praním, čistiť kúpeľňu, kuchyňu, šetriť si peniaze…
- 10-12-ročné deti by MOHLI: vymopovať dom, vyčistiť okná, pomáhať v záhradke, pripraviť jedlo samostatne (ľahké jedlá, samozrejme), utierať prach atď.
- Nechajte ich robiť malé rozhodnutia: Ideálny spôsob, ako nadobudnúť sebavedomie a vedomie si samého seba a možnosti o sebe rozhodovať, je tieto rozhodnutia robiť samostatne. Neznamená to len pýtať sa detí na názor, ale umožniť im vybrať si - z možností, čo jesť, ako sa obliecť (chceš radšej nohavice alebo sukničku? Ktorú z týchto?), čo si kúpiť za euro (napríklad). Deti podporíte nahlas povedať, čo si myslia pred vami, dospelými - a nám to uľahčí život. A dbajte na to, že čím staršie dieťa, tým viac rozhodnutí.
- Popremýšľajte nad domácim zvieratkom: Okrem mnohých zdravotných benefitov pre deti ako budovanie imunity predstavujú domáci maznáčikovia výbornú šancu na učenie sa zodpovednosti: najmä ak budú vedieť, že niektorým povinnostiam sa nedá vyhnúť ani ich oddialiť. Kŕmenie, čistenie klietky, koterca, česanie, hranie sa so zvieratkom zlepšuje sociálne schopnosti a zmysel pre zodpovednosť, posilňuje sebaúctu.
- Pravidelne nová výzva: Čeliť novým výzvam je dôležité pre sebavedomie detí. To znamená - zadajte si nejakú úlohu pre určité obdobie, napríklad týždeň, mesiac. Naučiť sa kresliť nejaký obrázok, zaspievať pesničku, recitovať básničku, vypestovať rastlinku, našetriť peniaze… Môže ísť o čokoľvek. Navyše ak sa k deťom pripojíte, vytvoríte vynikajúcu príležitosť na utužovanie vzťahov. Výzvy nechajte deti vyberať si samé, ak sa na to budú cítiť. Naučíte ich stanovovať si ciele.
- Trpezlivosť a prehltnutá kritika: Ak sa vaše dieťa napokon o niečo pokúsi, ale spraví to podľa vás úplne zle, miesto kritiky ho pochváľte za snahu a ukážte mu, ako by to mohlo ísť ešte lepšie, alebo prečo je táto metóda praktickejšia. Každý pokus sa predsa ráta a chyby sú dôležitá súčasť učenia. Kritika navyše ničí motiváciu a znižuje sebaobraz. Ako sa po kritike cítite vy?
- Učte ich, AKO splniť povinnosť: Keď už sme pri pokusoch, je dôležité, aby deti dopredu vedeli, čo od nich chceme a ako chceme, aby výsledok vyzeral - napokon aj prečo je to takto dobré. Uprataný pracovný stolík, bielizeň prichystaná v pračke, ustlaná posteľ, vyčistená kuchynská linka - nejde len o splnené povinnosti, ale kroky, bez ktorých by ďalšie boli nemožné - nájsť stratenú úlohu na stolíku, vyprať nové nohavice, pozvať kamaráta na návštevu, pripraviť chutnú večeru. Nezabudnite deťom krok za krokom názorne ukázať, ako si čo predstavujete, aby sa necítili frustrované, že sa maminka neustále hnevá a oni nevedia, čo zase spravili nesprávne. Nebojte sa spýtať - vieš, kde je chyba - v čom si spravil chybu? Vieš, ako to spraviť inak? A ak spravíme chybu my, rodičia, nebojme sa ospravedlniť. Deťom rodičovská žiadosť o odpustenie dáva pocit sebahodnoty a rovnocennej pozície v rodine. Opakujeme: chyba je esenciálna súčasť rastu a učenia.
- Počúvajte pozorne a vysvetľujte bez posudzovania: Deti majú množstvo dôvodov sa báť. Hoci sa nám zdajú iracionálne, smiešne, nepodstatné - už nie sme malé deti a do tohto štádia ich nechajme dorásť vlastným tempom. Neodmietajte ich strachy, pretože z nejakého dôvodu ich majú. Radšej ich vypočujme a ubezpečme, že je všetko v poriadku a je to normálne. „Povedz mi viac“ je zlatá veta, ktorá otvára dvere porozumeniu a vzájomnej dôvere. Ak im neveríte a odmietate, vytvárate dvojitý strach - z veci, ktorej sa aktuálne boja, a z rodiča, ktorý im neverí, teda si prestávajú veriť aj oni. Mať strach je navyše prirodzená súčasť výzvy! Nezabudnite porozprávať, ako sa vám podarilo a darí prekonávať svoje strachy, napokon máme ich všetci. A pridajte štipku humoru alebo drámy. Deti v tom nie sú samé. A nebojte sa praktizovať, ako strach prekonať.
- Ukážte im, že im veríte: „Dokážeš to! Verím ti… Nepodarilo sa? Skúsime nabudúce.“ Ako povzbudivo to znie? Veľakrát ak sami rodičia veria deťom, uveria aj deti sami v seba. Ako rodičia sme často zvyknutí niektoré chodníky vyšliapať, postarať sa o ľahší priebeh, sprevádzať deti, veď oni majú veriť dospelým, nie naopak… Lenže deti potrebujú počuť, že veríme v ich sny, silné stránky, snahu, schopnosti, ciele. A často vieru prenášame na deti.