Od bábätka až do puberty sa toho na deti toľko ‚nalepí‘. Sú však zásadné veci, ktoré by mali byť súčasťou života každého jedného dieťaťa. Správna výchova v tomto prelomovom veku je kľúčová pre ich budúci vývoj. Podľa niektorých psychológov je práve vek od 9 do 13 rokov obdobím, kedy sa dieťa postupne odpútava od rodičov a chce sa stať nezávislejším. Aby bol tento prechod hladký, mali by rodičia práve do tohto veku pomôcť získať základné životné zručnosti. Potom bude 13-tka vaším šťastným číslom, lebo práve do tohto veku svoje dieťa naučíte potrebné veci pre jeho budúcnosť.
Základné životné zručnosti, ktoré by deti mali ovládať do 13 rokov
Podľa magazínu Brightside by úspešné, šikovné a sebestačné dieťa malo vedieť nasledovné:
1. Spravovanie peňazí
Finančná gramotnosť je dôležitá pre každého. Do veku 13 rokov by však dieťa malo vedieť počítať a kalkulovať dopredu. Rovnako by malo byť schopné ušetriť si peniaze napríklad z vreckového a malo by vedieť aspoň približne, koľko stojí fungovanie domácnosti. Okrem toho by malo porozumieť rozdielu medzi debetnými a kreditnými kartami a byť schopné rozhodovať o svojich výdavkoch a úsporách. Pomôžte deťom rozvíjať také základné zručnosti, ako je napísanie nákupného lístka, dodržiavanie rozpočtu na nákup a podobne. Zíde sa im to, keď budú mladiství a dospelí.
2. Základné domáce práce
Podľa detských psychológov by sme už malé deti mali zapojiť do činností v domácnosti - ako napríklad zozbieranie špinavého riadu po večeri, odloženie špinavého oblečenia do koša na bielizeň. Do veku 13 rokov by mali byť deti schopné ožehliť si svoje oblečenie, vyložiť umývačku riadu, ustlať si posteľ, umyť auto, vyčistiť kúpeľňu a utrieť kuchyňu. Keď začnete svoje deti odmalička zapájať do činností v domácnosti, najmä v období, kedy vám chcú s radosťou pomáhať, podporíte tak v deťoch aj túto ich stránku, ktorá sa im v živote mimoriadne zíde.
3. Príprava jedla
Nemusí ovládať gastronomické triky ani pripraviť trojchodový obed, no zručnosť varenia sa zíde každému dieťaťu. Do 13 rokov by mali vedieť pripraviť niektoré jednoduché recepty ako sú napríklad sendviče, vajíčka na rôzne spôsoby, cestoviny, polievku, šalát. Naplánovať a pripraviť jedlo pre rodinu podľa jednoduchého receptu a prácu s kuchynským vybavením by malo ovládať každé 13-ročné dieťa. Dôležité však je, aby ho rodičia naučili základy hygieny a bezpečnosti pri manipulácii s nimi.
Prečítajte si tiež: Maľovanie: od hier k majstrovstvu
4. Nakupovanie potravín
Naučte ich čítať štítky na potravinách, spôsoby, kde a ako nájdu dobré a výhodné produkty. Nezabudnite im však stanoviť limity. Štúdia univerzity v Kansase dokázala, že až 50% malých detí, ktoré sprevádzajú svojich rodičov do supermarketu, ich potom žiadajú, aby im niečo kúpili a len 50% rodičov dokáže odolávať.
5. Osobná hygiena
Odborníci pripúšťajú, že mnohí rodičia si myslia o ich 10 či 11-ročných deťoch, že získajú správne hygienické návyky samé. Opak je však pravdou. My sme ich vzorom, preto by sme im mali vštepovať odmalička, aké dôležité je umyť si zuby, osprchovať sa, očesať si vlasy a podobne. Už v 13-tom roku svojho života by mali poznať dôležitosť každodenného sprchovania, používania dezodorantu, výmeny oblečenia, holenie, ústnej hygieny a porozumieť vlastnému telu. Dievčatám by sme mali vysvetliť tajomstvo ženskosti, chlapcom takisto objasniť intímnejšie otázky. Rodičia sú pre deti vzorom, preto im vysvetlite všetko dôkladne.
6. Základná prvá pomoc
Mimoriadne dôležitá zručnosť, ktorá môže vášmu dieťaťu zachrániť život. Je dôležité, aby si v budúcnosti vedelo pomôcť samo, ak sa zraní a nebude nikto v jeho blízkosti. Niektoré štúdie preukázali, že už deti vo veku 4 až 5 rokov si dokážu zapamätať správne núdzové telefónne číslo, správne posúdiť dýchanie osoby. Niektoré zručnosti by však už mali vedieť staršie - 13-ročné deti - napríklad ako zastaviť krvácanie, liečiť popáleniny alebo si poradiť so štípancami od komárov či včiel.
7. Manažment vlastného času
Zručnosť riadenia svojho času je nevyhnutná. Dospievajúci mladý človek už musí vedieť plánovať, uprednostňovať, efektívne pracovať (domáce úlohy, pomoc doma). Snažte sa svojim deťom ukázať, že telefón nie je len na hranie či četovanie, ale sú v ňom aj kalendáre či zápisníky. Rozhodovanie o tom, čo a kedy to urobiť, sa stáva ľahším, ak to máme niekde napísané. Hodinky ako darček potešia každé dieťa, ale sú skvelým pomocníkom aj pre vás. Aspoň bude 13-ročný pubertiak vedieť, kedy má prísť domov či utekať do školy.
8. Byť sociálnym a správať sa slušne
Už odmalička učíme deti, aby vedeli pozdraviť, poďakovať, poprosiť či pomôcť. Čím sú staršie, tým by sme ich mali viac povzbudzovať v tom, aby boli zdvorilí, rešpektovali starších ľudí a vážili si ich. Aj doma, keď prídu návštevy, im môžeme ukázať, aké je to stať sa dobrým hostiteľom a správať sa k hosťom milo. V súčasnosti je však etika v spoločnosti rovnako dôležitá, ako tá digitálna /komunikácia na internete/. Vedieť sa slušne správať a byť úctivým pomôže deťom stať sa dobrým človekom a uspieť na poli priateľstiev či kariérnom.
Prečítajte si tiež: Sprievodca vývojom dieťaťa
9. Orientovať sa v okolí
Čas tak neuveriteľne rýchlo letí. Čoskoro budú mať deti 18, vodičský preukaz a už budú chcieť s rodičmi chodiť na dovolenky skutočne ojedinele. Aby však boli sebestační a mohli sa ‘túlať‘ svetom bezpečne, musíme ich to najskôr naučiť. Už od útleho veku by mali vedieť svoju adresu, postupne sa vedieť orientovať doma, v blízkom okolí či u známych. Neskôr prichádza na rad spoznávanie školy, mesta, až príde na rad celý svet. Do veku 13 rokov by však deti mali určite vedieť zapamätať si trasu, čítať symboly, mapy, orientovať sa. Ak sú to malí dobrodruhovia a turisti, o to viac!
10. Skúsenosti s ovládaním emócií
Dieťa vie dať najavo svoje nepohodlie plačom, no ako reaguje dospelý človek? Hnev, úzkosť, strach, stres. Skúsená koučka Denisa Nikolova radí, ako viesť dieťa k samostatnosti a zodpovednosti.
Výchova k samostatnosti a zodpovednosti
Správny vek? Na ten zabudnime. S výchovou k samostatnosti začíname od bábätka. Učíme deti rozprávať, chodiť, jesť, piť, obliekať sa. Každé je unikát - aj zrelosť k samostatnosti je preto iná. Niektoré sú schopné činnosti zvládať samy už ako 7 - až 8-ročné. Iné si na to netrúfnu ani v 12 - 13 rokoch.
Závisí od povahy
Živšie, zvedavejšie dieťa bude chcieť samo vyskúšať nové veci a popasovať sa s ďalšími príležitosťami. Citlivejšie, úzkostnejšie dieťa sa zrejme bude novým veciam skôr vyhýbať. Kým prvé budeme musieť brzdiť, druhé bude treba k novým činnostiam povzbudzovať a motivovať.
Výchova je základ
Ako sa malý človiečik postaví k svojej samostatnosti, predznamenáva aj spôsob výchovy. Ak sme ho pri nových činnostiach vždy povzbudzovali a chválili, bude ich brať ako výzvy a tešiť sa na ne. Ak sme dieťa vychovávali zákazmi, zastrašovaním či vetami typu: Si na nič! Robíš to úplne zle! Z toho nič nebude! Si neschopný, daj to sem, ja to urobím!, samostatnú činnosť vezme ako záťaž a stres, lebo bude očakávať len znehodnotenie a neuznanie svojej práce.
Prečítajte si tiež: Ako nosiť dieťa v nosiči
Rodič ako vzor
Dieťa sa učí predovšetkým pozorovaním a napodobňovaním dospelých. Znalosti si najlepšie odskúša. Preto ho v nich treba podporovať a pomáhať mu s novými vecami. Prechádzajme od jednoduchších k zložitejším. Už dvojročné dieťa vie pomôcť s odkladaním vecí, pozametať rozsypané omrvinky či umyť po sebe tanierik.
Podstatné je:
- budovať v ňom pocit sebadôvery pochvalou či posmeľovaním,
- k novým činnostiam podľa náročnosti prizývať dieťa postupne,
- vysvetľovať mu, čo robíme, aký to má zmysel,
- poukazovať mu jednotlivé kroky, prípadne mu dať niečo vyskúšať.
Dajme mu priestor
Ak chceme vychovať samostatného a zodpovedného jedinca, ktorý si bude vedieť poradiť v každej situácii, musíme mu samostatnosť umožniť natrénovať. Najlepšie v domácom prostredí pod naším dohľadom. Nerobme veci za dieťa len preto, lebo si myslíme, že ich urobíme rýchlejšie a dokonalejšie. Zvykne si na to a nebude mať snahu púšťať sa do vecí samo.
Naše tipy:
- Dieťaťu objasníme, čo sa ide robiť, ako si to predstavujeme, prečo je to dobré urobiť a dáme mu možnosť vyjadriť sa, ako to chce ono.
- Necháme ho zažiť si danú činnosť. Vlastný zážitok ho naučí, čo robí dobre a čo zle a umožní urobiť nápravu.
- Porozprávame sa s ním, ako sa pri danej činnosti cítilo, čo mu to prinieslo, čo by urobilo druhýkrát inak.
Chyby ho zdokonalia
Veci sme mu vysvetlili, no aj tak to nevyšlo. Aj to sa stáva. Všetci občas robíme chyby. Treba však hľadať spôsob, ako sa zlepšiť. O zlyhaní sa priateľsky porozprávať, až keď emócie opadnú. Potom dieťaťu povieme:
- ako to celé vidíme a ako sa pritom cítime,
- čo nám prekáža a čo od neho očakávame.
Morálny vývin dieťaťa podľa Jeana Piageta
Detská morálka, rozpoznanie dobrého a zlého sa vyvíja postupne. My dospelí sa im to snažíme vysvetľovať na rozprávkach či rôznych príbehoch, neraz však naše snahy o vštepenie „toho správneho“ končia tým, že dieťa síce prikývne, ale aj tak si urobí „po svojom“. Zúfať však netreba, ako upozorňuje rodičovská koučka z Mamedeti.sk Katarína Winterová, o fungovaní sveta a pravidlách v ňom sa deti učia postupným dozrievaním a sociálnym učením. Pre každú vekovú kategóriu je schopnosť vnímania vlastných skutkov a ich dôsledkov iná. V tejto súvislosti pripomína odborníčka švajčiarskeho psychológa Jeana Piageta, ktorý hovorí o takzvanom morálnom vývine dieťaťa v troch štádiách podľa veku:
Deti do 7 rokov
Morálne pravidlá sú u nich závislé od autority. „To znamená, že počúvajú a poslúchajú pretože im to povedala autorita (rodič, učiteľ, starý rodič…). Takisto hodnotia svoje správanie aj správanie druhých ľudí na základe hodnotenia dospelej osoby/autority,“ vysvetľuje Katarína Winterová. Deti tejto vekovej kategórie teda nevedia vlastným myslením posúdiť, či niekto konal správne alebo nie, potrebujú k tomu dospelého. Spomína príklad, ak dieťa aj povie, že sa niečo „nesmie“, resp. „to sa nerobí“, odôvodní to najčastejšie tým, že „lebo tak povedala maminka/pani učiteľka“. „Akceptujú pravidlá dospelých, správnym sa stáva každé správanie, ktoré je v zhode s pravidlami a každé konanie, ktoré porušuje pravidlá, považujú deti za zlé,“ vraví rodičovská koučka.
Deti 7-11 rokov
Sú v procese, kedy sa samy učia vyhodnocovať správnosť a vhodnosť jednotlivých činov. „Čím sú staršie, tým častejšie a jasnejšie vedia, prečo sa niečo môže robiť a prečo niečo nie je správne,“ vysvetľuje Katarína Winterová. Autoritu dospelého už nepotrebujú pri všetkom, začínajú chápať dohody, ktoré dobrovoľne akceptujú. Vedia aj odhadnúť niektoré reakcie na ich konanie.
Deti od 12 rokov
Tu Jean Piaget hovorí už o tzv. autonómnej morálke detí. „Tieto a staršie deti - tínedžeri vedia, že pravidlá sú vecou dohody, že je ich možné meniť a prispôsobovať,“ vraví Katarína Winterová. Názor na to, čo je správne a čo nie si už robia vlastný, bez ohľadu na názor dospelého. Majú tiež zvnútornené normy hodnôt, čiže vedia, čo a prečo (s akým motívom) robia. „V tomto štádiu vývinu morálky sa postupne začína poslušnosť a rešpekt preklápať na cit pre spravodlivosť,“ dodáva.
Puberta a odpútavanie sa od rodičov
Tesne pred pubertou a počas nej je dôležité pre deti postupné odputávanie od rodičov. V tomto období sa učia nezávislosti. Potrebujú priestor na skúmanie, aby objavovali samých seba a budovali si vzťahy aj mimo rodiny. Úlohou rodičov počas týchto rokov je postupné rozširovanie hraníc. Každé dieťa je iné a tempo, akým sa budú deti od rodičov odputávať, závisí od ich zrelosti a vyspelosti. V tomto období sa v deťoch nachádzajú protichodné túžby - v jednej chvíli chcú byť už dospelé a vzápätí chcú, aby ich niekto chránil, upokojoval a bral opäť ako deti. Preto je veľmi dôležité vedieť v deťoch neustále „čítať“, aby rodičia vycítili, kedy ich privinúť k sebe a kedy nechať ísť po svojom.
Rozpoznajte, čo je normálne
Nástup puberty prináša deťom emocionálne zmeny a tiež zmeny správania, ktoré môžu prekvapiť nielen deti, ale aj rodičov. V tomto období je dobré si uvedomiť, že čo sa dospelým môže javiť ako drzé a bezohľadné, býva často typickým predpubertálnym a pubertálnym správaním. Spoznajte najčastejšie pocity detí v predpubertálno a pubertálnom veku.
11-13 ročné deti potrebujú viac voľnosti
Kým boli vaše deti malé, riadili ste im celý život. V každej chvíli ste presne vedeli, čo robia. Poznali ste všetkých ich kamarátov, organizovali ste im časový rozvrh, pripravovali ste im jedlo a oblečenie. Vo veku 11-13 rokov sa všetko zrazu mení. Deti sa začínajú od rodičov odťahovať a trávia čas aj mimo domova.
Dovoľte im samostatne sa rozhodovať
Ak dovolíte deťom v tomto veku robiť vlastné rozhodnutia, pomôžete im stávať sa samostatnými. Môžete im dopriať voľnosť v oblasti účesu, obliekania, míňania vreckového alebo zariadenia v izbe. Deti túžia po tom, aby si mohli slobodne vytvoriť priestor, ktorý odráža ich osobnosť. Je niekedy naozaj ťažké zakryť podráždenosť, keď uvidíte pomaľované steny a polepené plagáty, ale po rokoch sa dá izba zmeniť. Radšej im dovoľte, nech sa realizujú. Deťom treba dať príležitosť rozhodovať sa v takých veciach, v ktorých, keď urobia chybu, nepôjde o nič vážne.
Túžia byť s kamarátmi
V dnešnej dobe táto veková skupina detí trávi veľa času vzájomnými rozhovormi cez telefón, komunikujú tiež prostredníctvom sociálnych sietí. Príťažlivosť toho celého spočíva v tom, že si niečo plánujú samostatne bez rodičov. Keď sa rodičia snažia vyzvedať, stretnú sa len s tajnostkárstvom. V tomto období je to však normálne správanie, pri ktorom sa učia robiť vlastné rozhodnutia.
Presuňte na deti viac zodpovednosti
V tomto období sa deti sústreďujú hlavne na seba. Aby sa z detí nestali sebci, je dobré ich postupne poverovať rôznymi povinnosťami, ktoré súvisia so starosltivosťou o iných. Je dobré starať sa aj o potreby iných a nielen vlastné.
Nezabúdajte na primerané hranice
To, že dáte deťom väčšiu voľnosť, ešte neznamená, že by ste nemali trvať na primeraných hraniciach. Pri stanovení hraníc je lepšie začať prísnejšie a neskôr, keď deti dokážu, že sa im dá dôverovať, rozšírte im privilégiá. Ak sa správajú dobre, pochváľte ich a pridajte im ešte viac voľnosti. Môže ich to motivovať k ďalším pozitívnym krokom. Pre túto vekovú skupinu je mimoriadne náročné stanoviť primerané hranice. Je ťažké vedieť, čo je správne. Najlepšou cestou, ako stanoviť správne hranice, je často sa s deťmi rozprávať o hraniciach, ktoré ste im stanovili. Rozprávajte sa tiež o ich snoch a túžbach, aby ste im prehnane nezakazovali niečo, po čom naozaj veľmi túžia, pretože by mohli ostať zatrpknuté. Ak veľmi ťúžia po nejakom dobrodužstve po dôkladnom rozhovore a stanovených podmienkach, dovoľte im aspoň niečo zo snov zrealizovať.
Výchovné štýly: Od diktátorského po rešpektujúce
V minulosti deti rodičom vykali. Bitky z výchovy zatiaľ nevymizli. Aký je medzi nimi rozdiel a k čomu môžu viesť? Ktorá výchova je správna? „Čo som povedala, to platí!“ Veta, ktorá asi najviac vystihuje výchovu v nie tak dávnej minulosti. Ešte niekoľko desiatok rokov dozadu boli rodičia v prvom rade autoritou. Doma vládli pevnou rukou a nepripúšťali vyjednávanie. Dieťa sa muselo podriadiť nielen im, ale aj dospelým všeobecne. V mnohých rodinách bolo zvykom niečo, čo si dnes nevieme predstaviť - deti svojim rodičom vykali. Tiež medzi sebou mali väčší citový odstup. Pevné miesto vo výchove mali tresty. Ak deti neposlúchli na slovo, odvrávali či niečo vyviedli, prišli dôsledky často aj v podobe fyzického trestu.
Neskôr sa pohľad na výchovu a fyzické tresty začal meniť. Viacerí veľkí odborníci svojej doby, akými boli napríklad Benjamin Spock, Thomas Gordon či T. Berry Brazelton, ukazovali, že je aj iný spôsob, ako vychovať dieťa. Tradičné disciplinárne opatrenia či fyzické tresty pre nich neboli riešením. Presadzovali efektívnu komunikáciu a vzájomné porozumenie. Postupne tak začalo ubúdať rodičov, ktorí verili v oprávnenosť „výchovnej“ facky. Spoločnosť už vníma fyzické tresty ako formu násilia na deťoch. Napriek tomu sa rodičia, najmä, ak nevidia iné riešenie, k nemu stále uchyľujú. Faktom je, že väčšina detí sveta žije v krajinách, kde zákon fyzické tresty povoľuje.
Podobne ako ostatné aspekty nášho života, aj výchovu a jej vplyv začali odborníci skúmať. Na základe výskumov bolo pomenovaných niekoľko základných výchovných štýlov, z ktorých sa postupne vykryštalizovali ďalšie a ďalšie.
Diktátorský štýl
Štýl, ktorý sme opísali v úvode, hojne využívaný v minulosti, niektorí nazývajú aj diktátorský. Je totiž charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na to, aby deti bezhranične poslúchali a rešpektovali autority. O svojich rozhodnutiach nemienia diskutovať. Ak sa tak nestane, prichádza trest. Autoritatívni rodičia nevysvetľujú, hoci trvajú na svojom. Dieťa je potrestané, no často nechápe, čo urobilo zle. Typická pre autoritatívny štýl je tiež až príliš veľká miera kontroly a menej emocionálnej blízkosti či vrúcnosti.
„Diktátorská“ výchova má svojich zástancov, ktorí tvrdia, že tvrdá ruka je potrebná, aby ste vychovali poslušné a zdatné deti. Nie je zriedkavé, hlavne v prípadoch, ak sa rodič uchyľuje k tvrdým trestom či kriku, že sa u nich neskôr objaví problém so správaním. Takisto viac normalizujú násilie a hrubosť.
Permisívny štýl
Je presným opakom autoritatívneho štýlu, teda bez akýchkoľvek hraníc. Jednoducho povedané, dieťa si robí, čo chce. Rodičia sú veľmi zhovievaví, snažia sa byť skôr kamarátmi než autoritou. Vo všeobecnosti bývajú k deťom vrúcni a milujúci, no zriedkavo stanovujú nejaké pravidlá a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia permisívneho rodičovstva tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, ktorí dokážu robiť vlastné rozhodnutia. Otázkou je, do akej miery sú správne. V budúcnosti preto často majú problém s autoritami a ich požiadavkami. Zistia, že ako zamestnaní nemôžu len tak ostať doma, ako im to kedysi dovolili rodičia, ktorí im ešte napísali ospravedlnenie. Zažívajú preto viac stresu, čo častejšie vedie aj k výskytu problémov s duševným zdravím.
Neúčastný štýl
Dieťa nie je hladné, má strechu nad hlavou. Rodičia ho nenechajú úplne „napospas osudu“, no inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Nezúčastnený výchovný štýl pritom nemusí byť nutne voľbou. Je mnoho prípadov, keď k nemu nútia okolnosti. Ak napríklad osamelý rodič ťahá tri práce, aby vôbec vyžili, dieťaťu neostáva iné, len byť samorastom.
Vedci a psychológovia na nezúčastnenej výchove veľa pozitív nevidia, jedine ak to, že deti sú húževnaté a situácia ich donúti byť samostatnými. Na druhej strane výskum ukázal, že deti nezúčastnených rodičov vo všeobecnosti prosperujú horšie takmer vo všetkých oblastiach života. Často majú problém s príliš veľkou pripútanosťou či nízkym sebavedomím, ťažšie nadväzujú a udržiavajú si vzťahy. Majú problém ovládať emócie a vyrovnávať sa s nimi.
Rešpektujúci štýl
Niekde na pol ceste medzi tým, že dieťa nemôže nič a môže všetko, stojí rešpektujúca výchova. Ako už názov naznačí, je založená na vzájomnom rešpekte. Rodičia, ktorí ho preferujú, nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti, ktoré vychovávajú rešpektujúci rodičia, majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Psychológovia rešpektujúce rodičovstvo uznávajú a nepripisujú mu veľa negatív. Výzvou je však pre rodičov. Aj v náročnej situácii, napríklad, keď sa dieťaťa hádže o zem, a už meškajú, či pri prirodzene rebelujúcom tínedžerovi, si musia zachovať chladnú hlavu. Musia spraviť vedomé a rešpektujúce rozhodnutie, nie v návale hnevu dieťa nezmyselne potrestať. Ťažšie sa tiež hľadá správna miera medzi disciplínou a slobodou.
Ktorá výchova je správna?
Hoci štúdie a odborníci „spievajú ódy“ na rešpektujúce rodičovstvo, v praxi to nie je také jednoznačné. Vybrať najlepší výchovný štýl je zložitejšie. Každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status, povaha dieťaťa. Dobrou správou je, že dnes existuje mnoho najrôznejších výchovných postupov. Nemusíte vybrať jeden a držať sa ho ako Biblie. Môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb, doplniť ho technikami z iného štýlu. Skrátka, „namiešať“ si to, čo najlepšie vyhovuje vám a vášmu dieťaťu.
Čo nerobiť pri výchove dieťaťa
- Na jednej strane extrému sú „samorasty“, ktorým rodičia zabezpečia iba základné potreby, na tej druhej „helikoptéroví“ rodičia. Svojho potomka majú kompletne pod kontrolou a vo všetkom zaň rozhodujú.
- Láska rodiča k dieťaťu nemá byť podmienená jeho správaním či poslušnosťou. Vety typu: „Ak si neupraceš izbu, nedostaneš pusu na dobrú noc” by ste mali úplne vylúčiť zo slovníka. Vyrastie z neho človek s nízkym sebavedomím a sebadôverou, ktorý bude mať problém vyjadriť svoje potreby.
- Už pri popise výchovných štýlov sme spomenuli, že disciplína a správne nastavené hranice majú veľký význam. Ak neexistujú, môže dieťaťu neskôr chýbať sebakontrola a doviesť ho až k rizikovému správaniu. Rodičia by mali jasne definovať „pravidlá hry“ aj dôsledky, ktoré nastanú, ak ich dieťa poruší. Na dodržaní hraníc treba trvať stále. Nemajú efekt v prípade, že na nich trvá len jeden z rodičov alebo sa posúvajú podľa nálady.
- Dieťa pri hre udrie súrodenca. Rodič ho hneď napomenie, no povie mu, že je zlé a určite sa s ním nikto nebude kamarátiť. Áno, násilie nemôžeme ignorovať. Je však nutné zamerať sa na správanie, ktoré sa chceme zmeniť, nie „zaútočiť“ na osobnosť dieťaťa a vyvolať v ňom zlý pocit. K zahanbovaniu dochádza, aj keď sa dieťa niečo učí. Napríklad to môže byť chodenie na nočník. Hanba má tendenciu pretrvávať dlhé obdobie, oveľa dlhšie, než si uvedomujeme či zamýšľame. Postupne môže zničiť sebaúctu dieťaťa, ktoré nadobudne pocit, že nie je dosť dobré.
- Niekedy sa rodič, ktorý chce dosiahnuť poslušnosť, uchýli aj k „nekalým“ praktikám. Zastrašujúco pozerá alebo priamo hrozí, že dieťa zahanbí, udrie či mu vezme obľúbenú hračku. Všetko sú to praktiky, ktoré dieťaťu perfektne narušia zdravý morálny kompas. Problém budú mať aj deti, ktorých lásku a priazeň si rodičia kupujú drahými vecami či tým, že im všetko povolia.
- Deti učíme, že majú rešpektovať starších. Nie je na tom nič zlé, avšak rešpekt, úcta k druhému človeku, jeho pocitom a spôsobu života, nemá byť vôbec podmienená vekom. Rešpektovať znamená umožniť všetkým ľuďom bez ohľadu na vek, aby mali pocit, že sú cenení, že na nich a ich názore záleží. Znevažovať by sme nemali ani jeho pocity.
- Niektorí rodičia si robia z dieťaťa už aj od skorého veku bútľavú vŕbu či dôverníka. Iní vôbec nefiltrujú, čo potomkom prezradia o svojej finančnej situácii alebo o partnerských problémoch. Dieťa negatívne emócie, že sa niečo deje, dokáže vycítiť. Neklásť im na ramená bremeno celej rodiny.
Výchovné vzorce sa prenášajú z generácie na generáciu
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Ak zažili násilie, zrejme budú tiež násilnícki. Vidieť to aj z výsledkov rôznych štúdií. Nie je namieste hľadať vinníka či ukazovať prstom na rodičov. Nevolia si mať dieťa s cieľom traumatizovať ho na celý život. Sami si nesú traumy aj spôsob výchovy, ktorý bol v ich rodine a v tej dobe považovaný za správny. Stáva sa tiež, že rodičia si chcú prostredníctvom dieťa splniť svoje nesplnené sny a ambície. V oboch prípadoch nezahojené emocionálne rany rodiča vytvoria nové rany v dieťati. Preto ak si myslíte, že si nesiete náklad, ktorý nechcete odovzdať, či už je v podobe nesplnených ambícií, alebo iných tráum z detstva, vyhľadajte pomoc odborníka.