Holokaust, jedna z najtemnejších kapitol v histórii ľudstva, zanechal nezmazateľné stopy v životoch miliónov ľudí. Medzi nimi boli aj deti, ktoré prežili hrôzy prenasledovania, deportácií a koncentračných táborov. Ich svedectvá sú cenným zdrojom poznania a mementom pre budúce generácie.
Dokumentovanie spomienok pre budúcnosť
Projekt oral history, zameraný na zaznamenávanie spomienok preživších holokaustu, zohráva kľúčovú úlohu v uchovávaní týchto príbehov. Ako uvádza Monika Vrzguľová z Dokumentačného centra holokaustu v Bratislave, ktorá organizačne pomáha nájsť vhodných pamätníkov holokaustu, tieto svedectvá sú mimoriadne dôležité pre pochopenie rozsahu a dopadu holokaustu. Beyrak, ktorý sa rozprával už s viac ako tritisíc ľuďmi, čo je gigantické dielo, poctivo overuje vierohodnosť otrasných príbehov. Mimoriadnu silu im dodáva aj fakt, že musí ísť o očitné, nie sprostredkované svedectvo.
Príbeh z Moldavska: Svedectvo o neľudskosti a nádeji
Beyrak spomína príbeh z Moldavska, ktorý ilustruje hrôzy holokaustu a zároveň poukazuje na iskierku nádeje. V jednej dedine štyria ľudia spomínali na udalosť z čias 2. svetovej vojny. Do dediny prišiel rebriniak ťahaný koňmi, na ktorom bolo dvanásť židov, mužov, žien, starcov aj detí. Sprevádzala ho eskorta troch rumunských žandárov, ktorí mali za úlohu zoradiť židov z okolitých dedín a popraviť ich. Židov uložili do stodoly a na druhý deň ich viedli na okraj útesu, kde ich mali popraviť. Počas popravy vypadlo matke, ktorá už bola zastrelená, z rúk malé dieťa. Prežilo. Traja rumunskí žandári sa ocitli v rozpakoch a začali sa dohadovať, kto dieťa zastrelí. Dohodli sa, že si hodia mincu. Voľba padla na najstaršieho, ktorý na tretí raz dieťa zasiahol.
Svedectvo o tejto udalosti potvrdili traja obyvatelia dediny. Beyrak zdôrazňuje, že keď viacero ľudí nezávisle od seba opisuje nejakú udalosť veľmi podobne, tak sa tak zrejme naozaj odohrala.
Popieranie holokaustu a snaha o falšovanie histórie
Častou „zbraňou“ tých, čo majú zlé svedomie alebo odmietajú uveriť, že sa také hrôzy mohli udiať, je popieranie. Beyrak spomína chorvátske mesto Jasenovac, kde bol za vojny koncentračný tábor, ako príklad štátom organizovaného popierania histórie. Chorváti vybudovali múzeum so stovkou panelov, na deväťdesiatich deviatich z nich boli obrázky pomerne spokojných ľudí, ktorí sa prechádzajú po tábore, jedia, umývajú taniere, stoja v rade na jedlo, dokonca maľujú alebo vyhotovujú sochy. Iba na jednom paneli sa objavili fotografie vražedných nástrojov. Delegácia OSN bola pobúrená a Chorváti dostali prísnu podmienku upraviť expozíciu tak, aby zodpovedala historickej pravde.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Výskum holokaustu na Slovensku a dôležitosť osobných spomienok
Počiatky výskumu holokaustu na Slovensku sa viažu k rokom 1995 až 1997, keď sa oral history ako prvá venovala Nadácia Milana Šimečku. V roku 2005 založili Jozef Weiss a Monika Vrzguľová občianske združenie na výskum holokaustu. Nahrali a natočili výpovede asi 150 preživších, ktoré získal Fortunoff archív na Yale Univerzite v Spojených štátoch.
Pre preživších bolo oveľa ťažšie nehovoriť svoje spomienky, ako o nich rozprávať. Mnohí ľudia čakali desaťročia na to, kým ich niekto osloví, aby prehovorili.
Technika vedenia rozhovorov a prekonávanie prekážok
Beyrak má prepracovanú techniku vedenia rozhovorov. Prvú fázu má na starosti miestny výskumník, ktorý nájde žijúce obete a svedkov holokaustu. Následne vypracuje pre Beyraka správu, podľa ktorej si on vyberie, koho zaznamená na kameru. Druhou fázou je predbežný rozhovor, počas ktorého Beyrak overuje pravdivosť výpovedí respondenta. Občas s ním dokonca ide na miesto činu, aby sa presvedčil, že to, o čom dotyčný vypovedá, skutočne videl. Nahrávanie rozhovoru prebieha tak, že respondent sedí s Monikou Vrzguľovou, ktorá mu kladie otázky, v jednej miestnosti. Zároveň je vo vedľajšej miestnosti Beyrak s tlmočníčkou a na monitore online sledujú rozhovor.
Beyrak a jeho tím sa občas stávajú objektom nevraživosti. V Kaunase napríklad hľadali miesto zvané Lituki Garage, kde počas vojny židom vopchali do úst vodné pumpy na čistenie autobusov a silným prúdom do nich púšťali vodu, až kým doslova nepraskli. Keď sa opýtali muža na vchod do garáží, zašomral tlmočníčke: "Ale vy máte so sebou židov!"
Na Slovensku a v krajinách bývalého komunistického bloku Beyrakov tím často zápasí aj s obavami respondentov, že ich výpovede budú zneužité proti nim. Preto sa respondentov vždy pýtajú na to, kto boli páchatelia vo vašej obci, vo vašom meste. Kto nakladal židov na transporty, kto ich udal, kto sa zmocnil ich majetkov.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Svedectvo Evy Weissovej-Slonimovej: Dívaj sa na hviezdy
Detstvo Evy Weissovej-Slonimovej, rodenej Bratislavčanky, poznačila druhá svetová vojna, počas ktorej prenasledovanie Židov v Európe dosiahlo obludné rozmery. V spomienkovej knihe autorka opisuje hrôzy prežité v koncentračnom tábore Osvienčim-Brzezinka, kde bola nielen svedkom nespočetných surovostí a násilia, ale na vlastnej koži zažila mučenie, neľudské zaobchádzanie aj medicínske pokusy neslávne známeho doktora Mengeleho. V spomienkach Evy Weissovej-Slonimovej sa prelína dojímavá nevinnosť dievčaťa s múdrosťou vyše osemdesiatročnej ženy. Kniha Dívaj sa na hviezdy dokazuje, že človek je schopný prežiť aj zoči-voči nepredstaviteľnému peklu. Zároveň je vyvrcholením celoživotnej angažovanosti Evy Weissovej-Slonimovej v jej úsilí informovať verejnosť o holokauste a udržiavať pamiatku na tých, ktorí ho neprežili.
Mnohí čitatelia sa zhodujú, že kniha je napísaná krásne a jednoducho, vďaka čomu sa s malou Evkou a jej rodinou zblížili a mali pocit, akoby im príbeh rozprávala ich dávna priateľka. Použité fotografie v knihe sú veľkým plusom, vďaka čomu sa čitatelia cítia, že Weissovcov snáď aj poznajú. Kniha je odporúčaná pre všetkých, nielen pre tých, ktorí majú túto tematiku radi, a mala by byť povinným čítaním na školách.
Židovský kódex a jeho dopad na životy ľudí
Vláda vojnovej Slovenskej republiky vydala 9. septembra 1941 Židovský kódex. Hoci mal vtedy len štyri roky, Pavel Traubner si na niektoré momenty z obdobia po prijatí Židovského kódexu živo spomína.„Bolo to najstrašnejšie obdobie, pretože ja a moja rodina sme prežili v strašných podmienkach v horách v zemlianke, kde sme sa stlačili šiesti ľudia,“ priblížil preživší holokaustu Pavel Traubner.
Kódex pozostával z 270 paragrafov a znamenal úplnú dehumanizáciu a odstránenie židovského obyvateľstva zo spoločenského, ekonomického a verejného života. Židia nemohli vykonávať mnohé povolania, ktoré vyžadovali vyššie vzdelanie alebo kontakt s verejnosťou. Židovským deťom kódex zakázal navštevovať verejné školy spolu s nežidovskými deťmi. Protižidovské zákony vyvrcholili deportáciami, ktoré sa odvolávali na pracovnú povinnosť všetkých Židov vo veku od 16 do 60 rokov. Slovenský štát aktívne spolupracoval s nacistickým Nemeckom na deportáciách, za ktoré dokonca platil. Od marca do októbra 1942 bolo deportovaných takmer 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto.
Odkaz pre budúcnosť
Práca Beyrakovho tímu je nenahraditeľným, a žiaľ, čoraz vzácnejším svedectvom o neuveriteľných hrôzach, ale aj o odvahe tých, čo sa pri záchrane židov správali statočne. On sám zvykne hovoriť, že téma holokaustu je plná extrémov: ľudia v jeho priebehu prejavili svoje najslabšie, ale aj najsilnejšie stránky. Medzi najcennejšie atribúty Beyrakovej dokumentačnej práce patrí vyhotovenie vzdelávacích DVD pre školy, ktoré zostrihy príbehov využívajú na hodinách dejepisu.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Je dôležité si pripomínať obete holokaustu a rasového násilia a učiť sa z histórie, aby sa podobné hrôzy už nikdy neopakovali. Svedectvá preživších sú cenným zdrojom poznania a inšpiráciou pre budovanie spravodlivejšej a tolerantnejšej spoločnosti.