Rozvodové konania a s nimi spojené otázky starostlivosti o deti sú pre rodičov veľmi náročné. Často sa stáva, že súd neurčí starostlivosť o deti ani na predbežnej báze, čo prináša množstvo nejasností a obáv. Tento článok sa zameriava na práva a povinnosti rodičov v situáciách, keď je dieťa zverené do predbežnej starostlivosti, a snaží sa poskytnúť jasný a štruktúrovaný prehľad o tejto problematike.
Úvod
Článok sa zaoberá právami a povinnosťami rodičov v kontexte predbežnej starostlivosti o dieťa, pričom sa zohľadňujú rôzne aspekty, ako sú práva oboch rodičov, názor dieťaťa, a aj možnosť zásahu polície. Cieľom je poskytnúť rodičom praktické informácie a usmernenia, ktoré im pomôžu orientovať sa v zložitej situácii rozvodového konania a zabezpečiť, aby boli záujmy ich detí prioritné.
Rodičovské práva a povinnosti
Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine jasne hovorí, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. To znamená, že matka aj otec majú rovnaké práva a povinnosti vo vzťahu k svojmu maloletému dieťaťu. Tieto práva a povinnosti trvajú v zásade až do nadobudnutia plnoletosti dieťaťa.
Obsah rodičovských práv a povinností
Zákon o rodine v úvode vymedzuje obsah rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Medzi tieto práva a povinnosti patrí najmä:
- Starostlivosť o zdravie a vývoj dieťaťa
- Zastupovanie dieťaťa
- Spravovanie majetku dieťaťa
- Výchova a vzdelávanie dieťaťa
- Zabezpečenie potrieb dieťaťa
Výkon rodičovských práv a povinností
Zákon o rodine uvádza, že rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. V zásade však patria obom rodičom. Preto obaja rodičia (matka aj otec) majú rovnaké rodičovské práva aj povinnosti vo vzťahu k ich maloletému dieťaťu. Tieto práva a povinnosti rodičov trvajú v zásade až do nadobudnutia plnoletosti ich dieťaťa. Hoci z otázky nevyplýva, koľko majú deti rokov, je zrejmé, že vedia vyjadriť svoju vôľu, keďže u otca chcú aj prespávať. Pritom v rámci výkonu rodičovských práv a povinností s dôrazom na ochranu záujmov detí je na mieste prihliadať aj na ich vôľu a rešpektovať to, že chcú u otca aj prespať. Uvedené navyše platí o to viac, ak nemáte súdnym rozhodnutím presne stanovený výkon rodičovských práv a povinností.
Prečítajte si tiež: Liečba zamlčaného potratu
Zohľadnenie vôle dieťaťa
Hoci z otázky nevyplýva, koľko majú deti rokov, je zrejmé, že vedia vyjadriť svoju vôľu, keďže u otca chcú aj prespávať. Pritom v rámci výkonu rodičovských práv a povinností s dôrazom na ochranu záujmov detí je na mieste prihliadať aj na ich vôľu a rešpektovať to, že chcú u otca aj prespať. Uvedené navyše platí o to viac, ak nemáte súdnym rozhodnutím presne stanovený výkon rodičovských práv a povinností.
Právo druhého rodiča a zásah polície
Keďže neexistuje žiadne súdne rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností, ak by aj matka zavolala políciu, nie je zrejmé, ako si predstavuje, že by mala polícia vzniknutú situáciu riešiť.
Rozvodové konanie a úprava rodičovských práv
S konaním o rozvod manželstva je v zmysle zákona spojené aj rozhodovanie o výkone rodičovských práv a povinností. Podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o rodine platí, že: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok.“ Inak povedané, v rámci konania o rozvod manželstva sa v takýchto prípadoch rozhoduje aj o výkone rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva.
Predbežné opatrenie súdu
Súd môže predbežným opatrením rozhodnúť o odovzdaní dieťaťa do starostlivosti druhého rodiča. Predbežné opatrenie je najtypickejší zabezpečovací prostriedok civilného procesu, ktorý sa uplatňuje v činnosti súdu pred začatím konania, ale aj v konaní o veci samej. Ide o provizórnu úpravu pomerov účastníkov konania s cieľom umožniť plynulý priebeh rozhodovania vo veci samej. Takéto rozhodnutie je len dočasné, obmedzuje sa na dosiahnutie predbežných účinkov, neprejudikuje výsledok konania pred súdom. Vydanie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku) a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy. Jedným zo základných predpokladov nariadenia predbežného opatrenia je v zmysle ustanovenia § 75 ods.
Obsah predbežného opatrenia
Podľa ustanovenia § 76 ods. 1 písm. f) O.s.p. môže súd predbežným opatrením nariadiť, aby bolo dieťa odovzdané do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti osoby, ktoré určí súd. Obsah tohto predbežného opatrenia úzko súvisí s otázkou výchovy maloletého dieťaťa. Starostlivosť, ktorá môže byť obsahom predbežného opatrenia je inštitútom procesného práva a nie je totožná s výchovou. Odovzdanie maloletého dieťaťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti osoby, ktoré určí súd je faktickým opatrením, ktoré neanticipuje otázku budúcej výchovy. Návrh sa podáva na rovnaký súd, ako ten, ktorý rozhoduje o zverení dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Diéta a prijatie do škôlky: Ako postupovať?
Zverenie dieťaťa do opatery otca
V zmysle zákona o rodine platí, že v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi. Pre rozhodnutie v otázke zverenia do osobnej starostlivosti teda súd vychádza najmä z kritérií, ktorými sú záujem dieťaťa, citové väzby, vývinové potreby, stabilita budúceho výchovného prostredia.
Kritériá pre zverenie dieťaťa do starostlivosti
Základným kritériom pre zverenie maloletého dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov je záujem maloletého dieťaťa. Vzhľadom na vyššie uvedené základné kritérium, bude súd skúmať všetky rozhodujúce aspekty, medzi ktoré patria najmä:
- Citové väzby dieťaťa
- Zabezpečenie materiálnych podmienok
- Schopnosť rodiča ovplyvňovať orientáciu detského myslenia a konania vo vzťahu k základným zásadám ľudskosti a morálky
- Stabilita výchovného prostredia
- Schopnosť rodičov dohodnúť sa a kooperovať pri výchove dieťaťa
V každom prípade pri zverení dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov, musí súd rešpektovať právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného a rovnocenného osobného styku s druhým rodičom.
Neodkladné opatrenie
Pokiaľ ide o získanie detí do opatery otca do času, kým nerozhodne súd, je možné riešiť predbežným opatrením. V predbežnom opatrení je potrebné súdu popísať, v čom vidíte nevyhnutnosť predbežnej úpravy zverenia. Je vhodné priložiť k predbežnému opatreniu aj konkrétne dôkazy, pretože slová nemusia postačovať.
Zanedbanie povinnej výživy
V súčasnej dobe možno skonštatovať, že problematika zanedbania povinnej výživy vo vzťahu rodiča voči dieťaťu je pomerne rozpracovaná a ľahko dostupná laickej verejnosti nielen v rámci odborných publikácií erudovaných odborníkov, ale aj prehľadne zosumarizovaných informácií v rámci rôznych diskusných fór, ktoré často reflektujú okrem dialógu medzi právnikom a verejnosťou aj praktické poznatky a skúsenosti dotknutých danou problematikou.
Prečítajte si tiež: Recenzia sedadiel pre bábätká
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom podľa Zákona o rodine rozhodne nie je jediným druhom vyživovacej povinnosti, aj keď v rodinnoprávnych veciach predstavuje jedno z najfrekventovanejšie upravovaných práv na čas po rozvode. Zákon demonštratívne uvádza, že súd najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. V praxi to znamená, že súd v konaní o rozvode manželstva nebude prihliadať na úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré v čase pojednávania už nadobudlo plnoletosť. Súd nebude brať ohľad na navrhovanú úpravu práv a povinností vyjadrenú v petite žaloby navrhovateľa - rodiča, pretože podľa § 65 ods. Súčasne si treba uvedomiť, že nadobudnutím plnoletosti dieťaťa zaniká zákonné zastúpenie rodičmi, čo znamená, že plnoleté dieťa (v prípade, že jeho spôsobilosť na právne úkony nebola súdom pozbavená, resp.
Trvanie vyživovacej povinnosti
Zákon o rodine v § 62 deklaruje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Hoci ustanovenie používa pojem „dieťa“, nemožno vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov chápať túto povinnosť výlučne voči osobe mladšej ako 18 rokov. V tomto smere neobstojí ani argumentácia, že Dohovor o právach dieťaťa z pozície nadradenosti nad vnútroštátnou právnou úpravou v čl. 1 definuje „dieťa“ ako každú ľudskú bytosť do 18 rokov veku, pokiaľ podľa zákona vzťahujúceho sa na dieťa nebola plnoletosť dosiahnutá už skôr. Formulácia ustanovenia, ktoré kladie povinnosť vyživovať svoje deti do času, kým nie sú schopné živiť sa samy, vyvoláva často nemalé interpretačné problémy riešené aj na ústavnej úrovni.
Vyživovacia povinnosť po nadobudnutí plnoletosti
Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rodič je povinný vyživovať svoje dieťa aj po nadobudnutí plnoletosti v prípade, ak dieťa pokračuje v štúdiu na vysokej škole denného štúdia. Táto povinnosť nie je dotknutá ani v prípade, ak si dieťa popri štúdiu privyrába. Občasný príjem dieťaťa (napr.
Schopnosť dieťaťa živiť sa samo
Teleológia § 85 ods. 1 Zákona o rodine (na Slovensku § 62 ods. 1 ZR) je zásadne postavená na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samo sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia". Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a i.), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samo. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samo svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho event. Český ústavný súd interpretoval ideu zákonodarcu, ktorý zánik vyživovacej povinnosti podmienil objektívnej zodpovednosti dieťaťa starať sa o svoje živobytie po ukončení štúdia strednej alebo vysokej školy. To znamená, že k zániku vyživovacej povinnosti môže dôjsť vtedy, ak dieťa riadne skončí štúdium na prvej vysokej škole denného štúdia. Tu treba zdôrazniť, že prípadné ďalšie vzdelávanie popri pracovnej činnosti alebo kontinuálne štúdium na ďalšej vysokej škole po ukončení prvej vysokej školy nie je dôvodom na pokračovanie, resp. opätovné začatie vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nezakladá vyživovaciu povinnosť, ak dieťa študuje externou formou, bez ohľadu na to, či je zamestnané alebo nie. Do úvahy prichádza len situácia, kedy dieťa po ukončení strednej školy nastúpi do zamestnania, avšak po čase sa rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Na druhej strane, vyživovacia povinnosť môže právom zaniknúť aj pred nadobudnutím 18. roku dieťaťa, a to v prípade, keď dieťa pred nadobudnutím 18. roku veku uzavrie manželstvo, čím sa de facto stáva plnoletým občanom. Vyživovacia povinnosť rodičov tu zaniká aj preto, že vyživovacia povinnosť manželov predchádza vyživovacej povinnosti rodičov voči ich vydatým alebo ženatým deťom. Rodičia sú povinní túto vyživovaciu povinnosť plniť podporne len vtedy, ak manžel vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti nie je schopný ju plniť vôbec alebo nie v plnej miere, napr.
Zdravotné postihnutie dieťaťa
Pre úplnosť len dodávam, že zdravotné postihnutie dieťaťa, ktoré poberá od štátu sociálne dávky (invalidný dôchodok, resp. iné príspevky), nezbavuje rodiča povinnosti vyživovať ho. Z vyššie citovaného nálezu ÚS ČR vyplýva, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho až k pozbaveniu spôsobilosti na právne úkony nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov (a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie nespôsobilo a naopak, potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľný v rámci už tak značne obmedzených možností. Dôsledky (aj majetkové, t. j.
Trestný čin zanedbania povinnej výživy
Zanedbanie povinnej výživy zo strany rodiča voči deťom, pričom je úplne irelevantné, či ide o povinnosť voči maloletým alebo už plnoletým deťom, môže za istých okolností naplniť skutkovú podstatu prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Podľa druhového objektu ide o trestný čin proti rodine a mládeži, ktorý vo vzťahu k jednotlivcovi predstavuje takú hodnotu, ktorú štát vníma ako potrebnú chrániť aj prostriedkami trestnej represie. Paragraf 207 ods. 1 upravuje skutkovú podstatu nasledovne: Kto najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Zákon teda predpokladá neplnenie si vyživovacej povinnosti najmenej trikrát v intervale dvoch rokov. Čiže, ak rodič nezaplatí výživné za mesiac február, avšak za marec a apríl zaplatí, a potom opäť nezaplatí, ak sa naplní zákonná podmienka trikrát v období dvoch rokov, dochádza k naplneniu skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, resp. ods. 2 Trestného zákona. Je však nutné dodať, že samotná skutočnosť neplatenia výživného trikrát v období dvoch rokov ešte neznamená, že rodič bude automaticky braný na zodpovednosť a v súlade so zákonom trestne stíhaný.
Princíp subsidiarity trestnej represie
Trestný zákon funguje na určitých princípoch, ako napr. princíp subsidiarity trestnej represie podmieňujúci použitie trestného práva len ako prostriedku ultima ratio. Znamená to, že hoci sa formálne naplnila skutková podstata trestného činu, dieťa, resp. rodič by mali zvažovať svoje ďalšie právne kroky postupne. Trestný zákon nemôže byť donucovacím nástrojom tam, kde existujú efektívne inštitúty v réžii občianskeho práva alebo iného právneho odvetvia. V praxi to znamená, že ak rodič neplní svoju povinnosť, musí byť zo strany oprávneného najprv vyzvaný na zaplatenie neformálnou cestou. Nie je to len otázka slušnosti a etiky, orgány činné v trestnom konaní by mali skúmať, či boli využité všetky možné spôsoby k dosiahnutiu nápravy. Nie je predsa vhodné bez snahy o zistenie dôvodu hneď sa obracať na exekútora alebo políciu. Treba zistiť, aké príčiny viedli k omeškaniu a snažiť sa o nájdenie kompromisu. Bolo by predsa nevhodné a priveľmi prísne hneď hroziť exekúciou voči rodičovi, ktorý riadne plní svoju povinnosť už niekoľko rokov. Jeho dočasná insolventnosť môže byť zapríčinená mnohými objektívnymi okolnosťami, ktoré vždy treba pri posudzovaní prípadu brať do úvahy.
Subjektívna stránka trestného činu
Rozsudok krajského súdu v Žiline vyslovil záver, že samotné zistenie, že osoba si neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, ešte neznamená, že sa dopúšťa trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Pre vyslovenie záveru, že obvinený sa dopustil trestného činu podľa § 207 Trestného zákona, musí byť preukázaná aj subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pri skúmaní zavinenia páchateľa trestného činu podľa § 207 Trestného zákona je potrebné vychádzať z jeho sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, pričom treba náležite zistiť i dôvody, ktoré sa o túto jeho situáciu pričinili. Ak nebude preukázané naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu už v prípravnom konaní, prichádza do úvahy postup podľa § 241 ods. 1 písm.
Komunikácia medzi rodičmi
Tak ako pri všetkých medziľudských vzťahoch, jedným základom je komunikácia medzi ľuďmi. Pochopiteľne, že samotná otázka úpravy výživy je vyústením rozvodu manželov, teda ich vážneho narušenia manželských vzťahov, ale nemusí za každých okolností znamenať maximálnu vzájomnú nenávisť a neznášanlivosť. Aj keď súd manželstvo rozviedol pre vskutku vážne dôvody, treba mať na vedomí, že spoločné dieťa vždy bude istým spôsobom týchto ľudí spájať. Bolo by vhodné sa medzi sebou správať aspoň vtedy s rešpektom a primerane vhodným spôsobom, keď sa riešia potreby spoločných detí. Každý prípad je vysoko individuálny a takýto prístup aj vyžaduje. Pochopiteľne, že záleží len na rodičovi, ako bude k svojej povinnosti pristupovať, teda subjektívne okolnosti, ako aj objektívne okolnosti, ktoré sa ovplyvniť nedajú alebo len veľmi ťažko. Situácia sa bude inak posudzovať, ak sa rodič aktívne snaží riešiť svoju platobnú neschopnosť, komunikuje s dieťaťom alebo s exmanželom/kou a žiada o pochopenie vzniknutej situácie. Ak však dôjde k opačnému extrému a rodič prestane plniť svoju povinnosť bez akéhokoľvek relevantného dôvodu a nepodá racionálne vysvetlenie, prichádza do úvahy pristúpenie k nútenému výkonu povinnosti cez exekútora. Tento krok má význam najmä vo vzťahu k uplatneniu si nároku na náhradné výživné podľa zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom.