Výchova dieťaťa je komplexný a neustále sa vyvíjajúci proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Cieľom väčšiny rodičov je vychovať dieťa, ktoré je empatické, zodpovedné, dôsledné, súcitné, poslušné, láskavé, múdre, trpezlivé, a ktoré sa vie ovládať, má cit pre morálku a je samo sebou. Ako však dosiahnuť tento ideál? Tento článok ponúka praktické rady a overené postupy, ktoré vám pomôžu na ceste k výchove šťastného a úspešného dieťaťa.
Úvod: Hľadanie rovnováhy v rodičovskej roli
Rodičia často hľadajú odpovede na otázky, ako vychovávať, ako realizovať výchovu, kedy a ako určovať hranice a pravidlá, upozorňovať, kritizovať a usmerňovať. V snahe nájsť tie správne postupy porovnávajú, obviňujú sa a hľadajú rôzne taktiky. Je dôležité si uvedomiť, že neexistuje jediný správny štýl výchovy a že rodič by mal byť predovšetkým sám sebou. Netreba sa snažiť hrať rolu autoritatívneho policajta, demokratického učiteľa či liberálneho priateľa. Buďte autentickí a nehrajte hry, ktoré vám podsúvajú rôzne teórie a odporúčania. Veda sa neustále vyvíja a to, čo platilo včera, nemusí platiť zajtra.
Buďte sami sebou a nehrajte hry
Vždy sa objavia vedci, ktorí zistia, že to nie je celkom tak, ako to bolo odporúčané. Ako vychovávať, ako realizovať výchovu, kedy a ako určovať hranice, pravidlá, upozorňovať, kritizovať, usmerňovať? To sú otázky, na ktoré si rodičia nevedia odpovedať, a preto hľadajú rôzne odpovede, porovnávajú, obviňujú sa. Čo robiť, akú taktiku, aké postupy vo výchove zvoliť?
1. Sme matky, ale aj zaujímavé ženy
Pamätám si na klientku - peknú, štýlovo oblečenú - aj napriek tomu, mala pocit, že nie je ženou.
2. Nezastrašujte deti trestami
Ak pravidelne reagujete na zlé správanie detí krikom, dlhým poučovaním alebo trestom, môže sa to minúť účinkom. Deti vyhovejú v tej chvíli vašim požiadavkám, pretože sa boja toho, čo sa stane, ak tak neurobia a nie preto, že pochopili, prečo by svoje správanie nemali opakovať. Zástancovia pozitívnej disciplíny neuznávajú verbálne a fyzické tresty pre deti. Tieto stratégie často vyvolávajú strach a narúšajú dôveru medzi deťmi a rodičmi. Disciplinárne stratégie, ktoré sa spoliehajú na hanbu a trest, nie sú účinné. Inými slovami, dieťa bude s väčšou pravdepodobnosťou konať zle znova, ak ho zahanbíte za jeho správanie.
Prečítajte si tiež: Múdre dieťa - skloňovanie
3. Buďte dobrým vzorom
Všetko sa začína u rodičov. Deti vás vidia a počujú. Učia sa z vášho správania a časom začnú robiť to, čo vy. Sebareflexia je prvým krokom, ak chcete zmeniť správanie dieťaťa. Ako reagujete vy? Ako rozprávate? Ako žijete? Pamätajte, že zasievate semienka; nečakajte, že strom vyrastie cez noc a aj dieťa potrebuje čas, aby si osvojilo pravidlá.
4. Konzistencia a pokoj sú kľúčové
Buďte konzistentní. Držte sa svojich pokynov a pravidiel bez toho, aby ste ustúpili (pretože dieťa začne kričať, hnevať sa a hádzať sa o zem). Buďte pokojní a struční. Nie je potrebné dlho prednášať a vysvetľovať súvislosti, na ktoré je dieťa v tom danom momente aj tak hluché. Riešte veci vtedy, keď sa stanú. Po príchode domov budete dieťaťu zbytočne vysvetľovať, že autíčko nemalo vytrhnúť kamarátovi z ruky. Vyberte si svoje bitky. Niekedy sa deti budú jednoducho správať ako deti.
5. Realistické očakávania
Buďte realisti. Naozaj očakávate, že 2-ročné dieťa bude pokojne sedieť v kočíku počas hodinového nákupu v potravinách? Rodičia musia mať primerané očakávania od svojich detí a rešpektovať pritom ich stupeň vývoja.
6. Oceňte dobré správanie
Dieťa túži po vašej pozornosti. Uprednostňuje pozitívnu pozornosť, ako je objatie alebo pochvala, ale prijme aj negatívnu pozornosť, keď kričíte. Aspoň si ho všimnete. Posilnite v ňom ale to dobré. Pripomínajte deťom, že ich máte radi. Prejavte úctu, počúvajte dieťa, oceňte dobré správanie a pripomínajte dieťaťu, že ho máte radi. Dobro predsa víťazí nad zlom a tieto láskavé akcie spôsobia, že sa dieťa bude cítiť rešpektované a milované.
7. Výchova v rodine: Povinnosť a múdrosť
Pokračujeme v zamysleniach o rodine, a dnes o jednej jej podstatnej charakteristike, a síce, o jej prirodzenom povolaní vychovávať deti, aby rástli v zodpovednosti za seba aj za iných. To, čo sme počuli od apoštola Pavla v úvode je nádherné! «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli». To je múdre pravidlo: dieťa je vychovávané k tomu, aby počúvalo rodičov a bolo poslušné voči nim ako tým, ktorí sa usilujú nedirigovať ho nevhodným spôsobom, pre ktorý by deti mohli zmalomyseľnieť. Ak v rodine ako rodičia poviete deťom: «Vystúpime po týchto schodoch» a vezmete ich za ruku a krok za krokom ich vediete k výstupu, veci pôjdu dobrým smerom. Ale ak poviete: «Choď hore!» - «Nemôžem!» - «Choď!», toto sa nazýva dráždením detí, vyžadovaním vecí, ktoré ešte nie sú schopné uskutočniť. A preto je vzťah detí a rodičov určitou múdrosťou, musí vychádzať z múdrosti, z veľkej rovnováhy. Deti, poslúchajte rodičov, lebo to sa páči Bohu. A vy, rodičia, neroztrpčujte deti vyžadujúc od nich veci, ktoré nemôžu urobiť. Zdalo by sa, že je to prirodzené konštatovanie, a predsa, ani v našich časoch nechýbajú ťažkosti. Je zložité vychovávať pre rodičov, ktorí svoje deti vídajú iba večer, keď sa vracajú domov unavení z práce. Tí, čo majú to šťastie, že majú prácu! A ešte ťažšie je to pre rozvedených rodičov, ktorí sú zaťažení touto ich situáciou. Je pre nich náročné vychovávať, mali ťažkosti, rozišli sa a dieťa je mnohokrát ako rukojemník, otec mu rozpráva zle o mame a mama o otcovi, a takto sa narobí veľa zla. Poviem vám, rozvedeným manželstvám: Nikdy, nikdy nestavajte vaše dieťa do pozície rukojemníka! Vy ste sa rozišli pre mnohé ťažkosti a dôvody. Život vám priniesol túto skúšku, ale deti nech nenesú bremeno tohto rozdelenia, nech deti nie sú používané ako rukojemníci proti manželke, manželovi, nech rastú tak, že budú počuť, že mama rozpráva dobre o otcovi, aj keď nie sú spolu, a že otec rozpráva dobre o mame.
Prečítajte si tiež: Výchova múdreho dieťaťa
8. Rodičia verzus "Špecialisti"
Je tu predovšetkým otázka: Ako vychovávať? „Kritickí“ intelektuáli každého druhu umlčali rodičov tisícimi spôsobmi, aby uchránili mladé generácie pred ujmami - ozajstnými i domnelými - plynúcimi z rodinnej výchovy. Príznakov je mnoho. Napríklad, v škole sa podlomili vzťahy medzi rodičmi a učiteľmi. Niekedy dochádza k napätiam a vzájomnej nedôvere, a dôsledky prirodzene dopadajú na deti. Z druhej strany, rozmnožili sa takzvaní «špecialisti», ktorí obsadili úlohu rodičov aj v najintímnejších aspektoch výchovy. O citovom živote, o osobnosti a jej rozvoji, o právach a povinnostiach, títo «experti» vedia všetko: ciele, motivácie, techniky. A rodičia majú iba počúvať, podučiť sa a prispôsobiť. Obraní o svoju rolu, stávajú sa často nadmerne zaťaženými na svoje deti a vlastníckymi vo vzťahu k nim, až do takej miery, že ich nikdy nenapomenú. «Ty predsa nesmieš napomínať dieťa». Majú sklon zverovať ich čoraz častejšie týmto «špecialistom», aj v najcitlivejších a najosobnejších aspektoch ich života, a sami sa tak odsúvajú do kúta. Tak sa dnes rodičia vystavujú nebezpečenstvu, že sa sami vylúčia zo života svojich detí. A toto je veľmi vážne! Uvážme, že dnes už sú také prípady. Učiteľka v škole napomenie dieťa a dá mu poznámku pre rodičov. Spomínam si na jednu osobnú úsmevnú príhodu. Raz, keď som bol vo štvrtej triede základnej školy, povedal som jedno škaredé slovo učiteľke a ona, dobrá žena, si zavolala moju mamu. Mama prišla na nasledujúci deň, porozprávali sa a potom si ma zavolali. A mama mi pred učiteľkou vysvetlila, že to, čo som vykonal, bola nepekná vec, ktorú som nemal urobiť. Mama to urobila s veľkou láskavosťou a požiadala ma, aby som poprosil učiteľku o prepáčenie. Urobil som tak a potom som bol spokojný, pretože sa príhoda skončila dobre. - Toto však bola len jej prvá kapitola! Dnes, keď učiteľka v škole urobí podobne, na druhý deň jej to prídu rodičia, alebo jeden z rodičov, vyčítať, pretože «technici» hovoria, že deti nemožno takto napomínať. Ako sa zmenili veci! Ako sme došli do tohto bodu? Niet pochýb o tom, že rodičia, či lepšie povedané, určité výchovné modely z minulosti mali svoje limity, to nepochybne. Ale je rovnako pravda, že existujú chyby, ktoré sú oprávnení robiť jedine rodičia, pretože ich môžu kompenzovať takým spôsobom, ktorý je nemožný pre kohokoľvek iného. Z druhej strany, dobre vieme, že život sa stal skúpym na čas pre rozhovor, pre zamyslenie sa a výmenu pohľadov. Mnohí rodičia sú doslova obeťami «únosu» z dôvodu práce - otec a mama musia pracovať - a sú zavalení inými starosťami, vystavení novým požiadavkám svojich detí a komplexnosti terajšieho života - ktorá je taká, musíme ju akceptovať ako takú - a sú akoby paralyzovaní strachom z toho, že by mohli pochybiť. Problém však nespočíva iba v rozprávaní sa. Práve naopak, nejaký povrchný «dialogizmus» nevedie k ozajstnému stretnutiu myslí a sŕdc. Spytujme sa predovšetkým, či sa usilujeme pochopiť, «kde» v skutočnosti sú naše deti na ich ceste? Kde vskutku je ich duša, vieme to? A najmä: chceme to vedieť? Kresťanské spoločenstvá sú povolané, aby ponúkli podporu výchovnému poslaniu rodín, a robia tak najmä vo svetle Božieho slova. Apoštol Pavol pripomína vzájomnosť povinností rodičov a detí: «Vy, deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi. A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nezmalomyseľneli» (Kol 3,20-21). Základom toho všetkého je láska, tá, ktorú nám daruje Boh, a ktorej nechýba rešpekt, ktorá «nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé… všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,5-7). Aj v najlepších rodinách je potrebné znášať sa navzájom a to si vyžaduje veľkú trpezlivosť. Veľkú trpezlivosť pre znášanie sa navzájom. Ale taký je život! Život sa netvorí v laboratóriu, ale v realite. Aj v tomto prípade milosť Kristovej lásky privádza k naplneniu to, čo je vpísané do ľudskej prirodzenosti. Koľko máme obdivuhodných príkladov kresťanských rodičov plných ľudskej múdrosti! Sú dôkazom toho, že dobrá rodinná výchova je chrbtovou kosťou ľudstva. Jej spoločenské vyžarovanie je zásobárňou, ktorá umožňuje vyplniť medzery, zranenia, deficity materstva a otcovstva, ktoré prežívajú menej šťastlivé deti. Toto vyžarovanie môže konať ozajstné zázraky. Moje žičenie je, aby Pán dával kresťanským rodinám vieru, slobodu a potrebnú odvahu pre ich poslanie. Keď sa rodinná výchova opäť s hrdosťou zhostí svojej hlavnej roly, mnoho vecí sa pre neistých rodičov i sklamané deti zmení k lepšiemu. Je čas, aby sa otcovia a matky vrátili zo svojho exilu - pretože sa sami vyhostili z výchovy svojich detí - aby sa z toho exilu vrátili a znovu naplno zaujali svoju výchovnú úlohu. Máme nádej, že Pán nám udelí túto milosť nevyčleňovať sa sami z výchovy detí. A toto môže dosiahnuť jedine láska, nežnosť a trpezlivosť.
9. Ako vychovať silné a vyrovnané dieťa: 14 chýb, ktorým sa vyhnúť
Väčšina rodičov túži vychovať vnútorne silné, zodpovedné a vyrovnané deti. Neznamená to vychovať nezlomných “malých dospelých” bez emócií, ktorí nezaplačú, nedávajú najavo bolesť či hnev. Znamená to láskavým spôsobom naučiť deti čeliť výzvam, nepoddať sa ťažkostiam a dôverovať sebe aj druhým. Ako to dosiahnuť? Musíme sa najmä vyhnúť nevhodným rodičovským modelom správania, ktoré tento náš cieľ môžu kaziť.
9.1. Nerobte z dieťaťa centrum vesmíru
V snahe dať dieťaťu len to najlepšie sa môžete dopustiť nemilej chyby. Tá narúša jeho vnímanie vlastnej hodnoty, ako aj hodnoty druhých ľudí. Ak sa váš život dokonale točí len okolo dieťaťa a nejde už o novorodenca či dojča, niekde ste urobili chybu. Dieťa vyrastá s vedomím, že ostatní sú povinní obiehať okolo neho ako družice a náraz na realitu môže byť veľmi tvrdý. Namiesto toho naučte svoje dieťa, že aj ono dokáže svetu niečo ponúknuť. Ukazujte mu, v čom môže byť užitočné druhým, ako môže podľa svojich schopností riešiť bežné problémy. Diskutujte s ním o tom, čo dokáže v danom probléme urobiť, aby došlo k riešeniu.
9.2. Nenechajte dieťa, aby robilo zo seba obeť
Prehra neznamená, že sa zrútil svet. Odmietnutie, zlyhanie či neférové správanie od druhých sú pre dieťa ťažkou, no dôležitou súčasťou života. Rodič môže svojimi nepriaznivými reakciami v týchto citlivých situáciách veľa pokaziť. Napríklad obviňovaním (dieťaťa alebo druhých), negativizmom (to sa dalo čakať…, ty máš smolu…) a podobnými, veľmi škodlivými vzorcami myslenia. V skutočnosti sú tieto situácie veľkou príležitosťou naučiť naše deti dôležitej lekcii: pozitívnemu nadhľadu na vec. Naučte deti neposudzovať úmysly druhých, neobviňovať, pretože to nikdy nikam nevedie. Učte ich hľadať v negatívnych situáciách pozitíva, hľadať, kam ich neúspech môže posunúť. Učte ich vidieť aj za najbližší roh. Prejavte dieťaťu porozumenie, no nepodporujte ho v sebaľútosti.
9.3. Nedajte sa viesť strachom
Je úplne prirodzené, že sa o svoje deti bojíme. Málokto je taký kreatívny vo vymýšľaní rôznych nástrah ako rodič. Ak svoje dieťa nikdy nepustíte hrať sa k susedom, lebo by sa mu mohlo niečo stať, nedokážete dvanásťročné dieťa pustiť do školy autobusom, lebo čo ak sa mu niečo stane, žijete v sústavnom a neopodstatnenom strachu. A to je veľmi vyčerpávajúce pre vás a zároveň frustrujúce pre dieťa. Dieťa sa učí, že všetko musí zabezpečiť tak, aby sa nič nestalo. Z praxe však vieme, že to sa nedá. Dieťa sa chce vyhnúť strachu a obavám, ktoré ste naňho nevedomky preniesli. Takýto život ho ochudobňuje o vnútornú sebadôveru, radosť zo života a berie mu dôležitú vnútornú slobodu. Naučte deti, ako sa dá rozumne čeliť bezdôvodným obavám.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
9.4. Nenechávajte dieťa diktovať život celej rodine
Dieťa máte viesť vy, nie ono vás. Neznamená to autoritatívnu výchovu bez diskusie, ale citlivé sprevádzanie, ktoré však má pevné mantinely. Ak nezvládnete vymedziť dieťaťu hranice a láskavo na nich trvať, dieťa sa bude zmietať vo vlastných nezrelých vzorcoch správania a bude nešťastné. Dieťa nemá silu ani skúsenosti, aby vedelo rozlišovať, čo mu prospeje. Na to sme my rodičia, aby sme mu ukazovali, čo mu ešte prospeje a čo už nie. Ak dieťaťu vo všetkom ustupujeme, pripravujeme ho o schopnosť odhodiť ego, vnímať aj druhých, učíme ho neakceptovať pravidlá a zákony, vrátane tých najprirodzenejších. Neskôr sa to zákonite odrazí vo vzťahoch, kde nedokáže tolerovať druhých. V práci aj v rodine mu to prinesie len ťažkosti. Nebojte sa konfrontovať dieťa aj s nepríjemnými pocitmi, venujte sa v rozhovoroch aj tomu, čo sa mu nepočúva až tak ľahko. Naučte sa, ako sa vysporiadať so situáciami, ktoré nie sú podľa jeho predstáv. Trvajte na plnení základných povinností, hoci sa dieťaťu nemusia páčiť.
9.5. Nebuďte perfekcionisti
Dieťa má pred sebou ešte dlhú cestu, kým nadobudne psychické, fyzické a sociálne zručnosti na úrovni dospelého človeka. Nesmieme na to zabúdať ani pri najšikovnejších deťoch, najmä pri najstarších v rodine. To, že nerobia veci podľa našich predstáv, nie je vôbec na škodu nám, pretože nás učia prijímať ich aj s ich nedokonalosťou. Neponižujte a nepodceňujte dieťa preto, lebo niečo sa mu nedarí hneď. Naučte ho akceptovať jeho zlyhania a vysvetlite mu, že sú súčasťou jeho cesty k úspechu. V duchu hesla “kto nič nerobí, nič nepokazí”. Budujete tak jeho prirodzenú sebadôveru a schopnosť ísť ďalej napriek neúspechu.
9.6. Nepreberajte zodpovednosť
Dieťa si neurobí domácu úlohu a vy viete, že to nebolo naschvál. Rýchlo mu prezradíte správne riešenia, aby nemuselo čeliť “neoprávnenej” výčitke pani učiteľky. Ak takto konáte, práve ste prepásli jedinečnú šancu nechať dieťa čeliť dôsledkom svojho konania - zábudlivosti, odkladaniu povinností, robenia vecí na poslednú chvíľu. Ak sa dieťa prihlási na hudobný nástroj a pri ťažších skladbách odmieta ďalej navštevovať hodiny hudby, nechajte ho vybaviť si to. Doma ho primerane veku zapájajte do bežnej starostlivosti o domácnosť či iných členov rodiny. Deti sa tak učia mnohým zručnostiam, nadobúdajú sebavedomie a prirodzene sa zapájajú do chodu života.
9.7. Nenechajte sa manipulovať
Deti vás dokážu celkom nevedomky (niektoré aj vedome) dostať tam, kam chcú. Niektoré na to idú cez vyvolávanie pocitu viny, iné krikom, hnevom či plačom. Nikdy nepopierajte ich pocity, neznevažujte ich reakcie. Ale buďte pevní v tom, čo považujete za správne. Ak sa dieťa snaží vykrútiť z povinností, lebo sa mu ich nechce robiť, trvajte na ich splnení. Rozprávajte sa s nimi o ich pocitoch, krivde, ktorú cítia, prejavte im súcit a vysvetlite im, prečo od nich vyžadujete to či ono.
9.8. Nemýľte si disciplínu s trestaním
Disciplínou chceme deti naučiť systému, poriadku, pravidlám. Trestaním na seba preberáme zodpovednosť za dôsledky ich konania, pretože nenecháme dieťa pocítiť prirodzený následok, ale vykonávame následok my. Samozrejme, nie vždy sa dá nechať dieťa “napospas”, nech si robí, čo chce, veď zistí. Ak by sme tak dieťa napríklad nechali prepadnúť, lebo sa mu nechce učiť, dôsledok príde neskoro na to, aby dieťa mohlo takúto zásadnú vec ovplyvniť. Ak sa dieťaťu nechce učiť, môžeme mu napríklad obmedziť čas strávený na internete či pri počítačových hrách s vysvetlením, že mu dávame viac priestoru na učenie. Takýto dôsledok súvisí priamo s tým, čo od neho chceme. Vysvetlíme mu, čo pre jeho budúcnosť znamená, ak sa nebude učiť - že si nebude môcť vybrať prácu, ktorá ho bude baviť, nebude s hocikým vedieť viesť dialóg a môže sa ľahšie dostať do finančných a existenčných problémov. Dohodneme sa na systéme, akým sa bude učiť, pýtame sa ho, čo by mu pri učení pomohlo.
9.9. Nechráňte deti pred urobením chyby
Kontrolujete deťom školskú tašku a jej obsah, či niečo nezabudli, utekáte do školy so zabudnutou desiatou či kľúčmi, večer nabíjate namiesto nich mobilný telefón, aby ste sa im dovolali, keby niečo. Škoda, pretože deti si na tento servis prirodzene zvyknú a nenaučia sa robiť tieto úkony samy. Nepocítia dôsledky svojej nepozornosti, ľahostajnosti či zábudlivosti. Nenájdu si systém a neskôr budú zabúdať peňaženku, kľúče od auta či termín pracovného pohovoru.
9.10. Nevynechávajte deti z rozhodovania
Tam, kde je to možné, diskutujte s deťmi a primerane veku zohľadnite pri rozhodnutiach ich názor. Ak sa im niečo nepáči, opýtajte sa ich, ako by si predstavovali riešenie. Porozprávajte sa o jeho výhodách a nevýhodách, aby pochopilo, ak sa rozhodnete inak. Učíte ho tak viesť dialóg, zohľadniť aj názory a pohľady druhého a rešpektovať iný názor. Takto sa môžete napríklad rozhodovať o nedeľnom výlete, výbere jedla na obed či dohadovať čas strávený pri obrazovke.
9.11. Nenechajte deti zľahčovať si povinnosti
Úloha odovzdaná na poslednú chvíľu, klavírna skladba narýchlo zahraná s piatimi chybami a koniec cvičenia, narýchlo načarbaný projekt… toto všetko, ak dieťaťu prejde, ho učí hľadať skratkovité riešenie, aby čím skôr dosiahlo svoju hladinu komfortu pri hre alebo oddychu. Môžeme dieťa motivovať k dôslednosti, vyžadovať od neho veku primerane dobre odvedenú prácu, pri ktorej sa snaží o dobrý výsledok. Nie je rozhodujúci samotný výsledok, ale snaha a trpezlivosť, ktorú dieťa pri jeho tvorbe vyvíja.
9.12. Nenechajte svoje dieťa, aby sa podceňovalo
Prázdna chvála nefunguje. Hľadajte na dieťati jeho silné stránky a nenechajte sa strhnúť ustavičnou kritikou. Podporujte ho v činnostiach, ktoré má rado a daria sa mu. Na nevhodné správanie ho upozornite, no vyjadrite mu dôveru, že časom sa mu podarí takéto správanie regulovať. Je veľmi dôležité, aby sme svojmu dieťaťu dôverovali najmä my rodičia.
9.13. Nevydierajte svoje deti
Rodičovská manipulácia dieťaťa je veľmi rozšírený nástroj, ku ktorému sa z času na čas uchýli takmer každý rodič. Ide však o nebezpečný vzorec správania. Ak sa dieťa od nás vydierať nenechá, nedostaneme ho tam, kam chceme a to nás môže v prvej chvíli nahnevať. V skutočnosti to znamená veľký výchovný úspech. Do budúcna je to pre dieťa veľká devíza. Raz stratíme svoj vplyv a je veľmi dôležité, aby sa dieťa vedelo ohradiť voči vydieraniu zo strany druhých - aby ho nemohla ovplyvniť partia kamarátov, aby netrpelo týranie zo strany partnera alebo sa nestalo časom otrokom vlastných detí. Nevydierajme svoje deti aj za cenu toho, že neurobia, čo chceme. Vysvetľujme im zmysel zásad, ktoré im v živote pomôžu. Ak od nich chceme poriadok vo vlastnej izbe, rozprávajme sa s nimi o jeho výhodách a nevýhodách. Trvajme na odstránení neporiadku v spoločných priestoroch, ale ponechajme im možnosť mať vo vlastných veciach “bordel”, aby pocítili rozdiel. Nepomáhajme im hľadať stratené veci v ich neporiadku.
9.14. Nepovažujte dobré veci za samozrejmé
Ak sa dokážete tešiť z pekného počasia, dažďa aj snehu, naučte to aj svoje deti. Ukazujte im to pekné, čo je okolo nich. Ak máte niečo, po čom ste túžili, porozprávajte im o tom. Naučte ich byť vďační za veci, ktoré sa zdajú samozrejmé. Takéto dieťa si aj v budúcnosti nájde dôvod na radosť bez toho, aby sa okolnosti prispôsobovali jemu.
10. Rozvíjanie potenciálu dieťaťa: Odhaľovanie jedinečnosti a podpora sebadôvery
Asi každý rodič si praje mať múdre, schopné a obľúbené dieťa, z ktorého raz vyrastie úspešný a šťastný dospelý. Ak boli rodičia sami podporovaní a povzbudzovaní svojimi rodičmi a sú si vedomí svojich znalostí, schopností a zručností, pravdepodobne budú vedieť, ako podporovať a viesť k sebavedomiu aj svoje dieťa. Naopak, ak rodičia zápasia s nízkou sebadôverou, či už je to v práci, medzi priateľmi alebo v rodičovstve, možno nebudú presne vedieť, ako komunikovať a povzbudzovať svoje dieťa. Ak sa im od vlastných rodičov nedostávalo dôvery a rešpektu alebo im na ich výchove vadilo niečo iné, chcú svoje deti vychovávať inak. Napriek tomu, že majú často jasnú predstavu o tom, ako by ich výchova a správanie detí mali vyzerať, nedostatok rodičovských skúseností, zažité neužitočné správanie, temperament dieťaťa, životná situácia, nesúlad s partnerom môžu spôsobiť, že sa realita uberá iným smerom a odkláňa sa od pôvodných predstáv. Náročnosť rodičovskej roly väčšina rodičov pocíti hneď po narodení dieťatka, kedy zistí, že ich život už nikdy nebude taký istý, aký bol predtým. Ich priority sa zmenia doslova zo dňa na deň a čoskoro zisťujú, že mať dieťa neznamená len dávať a prijímať veľa lásky, ale je to aj obrovská obeta a zodpovednosť. Príchod bábätka prináša zmenu režimu pre všetkých členov rodiny a nejaký čas trvá, kým si každý nájde svoje nové miesto. Toto oboznamovanie sa s novou rolou často prináša, že si mladí rodičia potrebujú obhájiť svoje vlastné potreby, no už aj s ohľadom na potreby dieťatka. Byť rodičom je prirodzené, nie však pre každého rovnako. Byť dobrým rodičom si vyžaduje odhodlanie a sebapoznanie. Mnohých čaká obrovský kus sebazaprenia a práce na sebe samom. Stať sa rodičom však tiež znamená jedinečnú príležitosť nájsť cestu k svojmu najlepšiemu ja.