Prvá dovolenka, keď drobec začal chodiť. Poschodová torta na druhé narodeniny. Vianoce s bábätkom. To všetko ako o dušu zachytávate fotoaparátom a na video. Ako spomienku na neskôr. Nech sa však akokoľvek snažíte - na prvé tri roky života si vaše dieťatko neskôr nedokáže spomenúť. Prečo je to tak? Kedy sa do pamäti dieťatka začnú ukladať spomienky tak, aby si ich vybavilo? A čo robiť, aby malo pekné spomienky?
Záhada detského zabúdania
Ako prvý opísal fenomén detského zabúdania Sigmund Freud. Odvtedy sa mnoho vedcov zaoberá záhadným miznutím myšlienok v prvých rokoch života. Až keď už začíname ovládať materinskú reč, začína fungovať autobiografická pamäť, do ktorej si ukladáme naše osobné spomienky. Spomienky, ktoré sme ešte ako malé deti nevedeli popísať slovami, si neskôr, už ako dospelí, nebudeme vedieť vybaviť.
Pamäť je jedným z kľúčových nástrojov, ktoré umožňujú deťom spoznávať svet, učiť sa nové zručnosti a budovať vzťahy. Už od narodenia si deti ukladajú spomienky a opakovaním ich posilňujú. Prvé tri roky života sú pre rozvoj pamäti kľúčové, pretože mozog dieťaťa v tomto období prechádza intenzívnymi zmenami a vývojom.
Pamäť novorodencov a dojčiat
Pamäť novorodencov je od prvých dní orientovaná na podvedomé spojenia. Už v maternici si dieťa dokáže zapamätať opakujúce sa zvuky, ako je tlkot matkinho srdca a po narodení preferuje jej hlas pred inými. Okrem toho rozpoznáva vôňu materského mlieka, čo mu poskytuje pocit bezpečia a pomáha budovať emocionálne puto. Tieto schopnosti patria do tzv. implicitnej pamäti. V prvých mesiacoch života deti reagujú na známe zvuky, hlasy alebo tváre. Pamäť sa ďalej rozvíja prostredníctvom opakovania. Napríklad, ak rodičia pravidelne spievajú tú istú uspávanku, dieťa si ju začne spájať s časom na spánok.
Ahojte, možno otvorím diskusiu, ale dosť by má zaujímalo či si dieťa pamätá tváre, alebo osoby. Mám na mysli dieťa cca 5,6,7 mesačne. Napríklad moja dcéra má pol roka, jednu babku vidi pravidelne, dá sa povedať minimálne raz do týždňa a druhých starkých možno raz mesačne. Dostalo sa mi take vyčítanie zo strany mojich rodičov že dcéra ich nepozná (je to aj ich chyba, oni k nám môžu chodiť aj častejšie) Preto som začala uvažovať nad tým akú veľkú má kapacitu tak malé dieťa, či si pamätá, nepamätá. Už od narodenia je bábätko „naprogramované“ na rozpoznanie známych tvárí. Táto schopnosť sa prejavuje skôr, než by sme čakali - už v prvých týždňoch. Bábätko dáva najavo, že ťa spoznáva - usmieva sa, je pokojné, keď ťa opäť vidí. Začne rozlišovať črty, výrazy tváre. Všíma si, ako sa cítiš - to mu pomáha vytvoriť si s tebou citový vzťah. Pamäť a videnie sa v tomto období rýchlo vyvíjajú - a sú pre rozpoznávanie nevyhnutné. Okolo 6. mesiaca sa začne zaujímať o svoj obraz v zrkadle. Usmieva sa, reaguje, no až okolo 18. mesiaca si úplne uvedomí, že v zrkadle vidí seba.
Prečítajte si tiež: Komplexný sprievodca pre nové mamičky
Rozvoj pamäti medzi 1. a 3. rokom
Medzi 1. a 2. rokom sa pamäť detí posúva na vyššiu úroveň. V tomto období sa začína rozvíjať epizodická pamäť, ktorá umožňuje deťom ukladať si spomienky na konkrétne udalosti. Hippokampus, časť mozgu zodpovedná za ukladanie spomienok, sa v tomto období začína viac rozvíjať, čo umožňuje deťom uchovávať spomienky na rôzne každodenné aktivity. Deti v tomto veku si začínajú pamätať konkrétne miesta, osoby a situácie, ktoré sa opakujú. Deti vo veku 1 až 2 rokov začínajú rozpoznávať vzory a chápať, že určité udalosti vedú k predvídateľným výsledkom. Napríklad, ak si dieťa začne spájať určité slovo s konkrétnou aktivitou (napr. “kúpeľ”), začína si tieto spomienky udržiavať a opakovať ich v správnych momentoch.
Vo veku 2 až 3 rokov sa pamäť detí výrazne zlepšuje. Emocionálne zážitky hrajú významnú rolu - deti si zvyknú pamätať radostné a emocionálne nabité momenty dlhšie a intenzívnejšie ako neutrálne situácie. Rozvoj pamäti detí je výrazne ovplyvnený prostredím, v ktorom vyrastajú a interakciami, ktoré zažívajú.
Ako podporiť rozvoj pamäti u detí
Rodičia môžu podporiť tento proces prostredníctvom hier, rutín a láskyplných činností.
- Hry s opakovaním: Opakovanie je kľúčové pre rozvoj pamäti. Spievajte tie isté uspávanky, čítajte rovnaké knihy a opakujte známe hry.
- Fotografické albumy: Ukazovanie detí obrázkov a rozprávanie o nich posilňuje nielen pamäť, ale aj jazykové schopnosti.
- Rutina: Vytváranie stabilného prostredia a rutiny je pre deti veľmi dôležité.
- Hra na schovávačku: Úzko súvisí s rozvojom pamäti, pretože dieťa si musí zapamätať, kde bolo niečo ukryté alebo aké stopy k tomu vedú. Podporuje pracovnú pamäť tým, že dieťa uchováva informáciu o mieste, kde hračku videlo naposledy, a aktívne ju vyhľadáva. Opakovaním si trénuje schopnosť vybavovať si nedávne udalosti, čo pomáha pri rozvoji krátkodobej pamäti.
- Pohybové aktivity: Aktivity prevádzané cez pohyb spojené s učením výrazne podporujú rozvoj pamäte, pretože pohyb aktivuje viaceré časti mozgu naraz. Spievanie piesní s gestami alebo tanec na jednoduchý rytmus pomáhajú deťom lepšie si zapamätať slová a rytmické vzory. Pohyb zároveň posilňuje opakovanie a vytváranie asociácií medzi zvukmi, slovami a fyzickými gestami.
- Vône a chute: Práve aj vône a chute sú silne spojené s pamäťou, pretože aktivujú časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za uchovávanie emocionálnych spomienok. Spojenie príjemných vôní a chutí s konkrétnymi zážitkami pomáha deťom lepšie si zapamätať tieto momenty. Napríklad, vôňa škorice pri pečení môže vyvolať spomienky na rodinné chvíle v kuchyni.
- Pomenovanie predmetov: Pomenovávanie rôznych predmetov je účinný spôsob rozvoja pamäte, pretože dieťa si pri opakovanom počúvaní názvov spája slová s konkrétnymi objektmi. Tieto asociácie ukladajú informácie do dlhodobej pamäte, čím sa posilňuje schopnosť rozpoznať a vybaviť si veci v budúcnosti. Časté opakovanie názvov pomáha vytvárať silnejšie nervové spojenia v mozgu. Týmto spôsobom sa dieťa učí nielen identifikovať predmety, ale aj si ich lepšie zapamätať.
- Vymýšľanie príbehov: Vymýšľanie príbehov podporuje pamäť, pretože dieťa si musí zapamätať začiatok príbehu a pridávať k nemu vlastné detaily. Tento proces spája pamäť s kreativitou a predstavivosťou, čím posilňuje mentálne spojenia. Opakovaním sa zlepšuje schopnosť vybavovať si informácie a vyjadrovať ich slovami.
- Vyfarbovanie spomienok: Vyfarbovanie podporuje pamäť tým, že dieťa vizualizuje a uchováva zážitky prostredníctvom kresby. Požiadajte dieťa, aby nakreslilo, čo si pamätá, alebo spoločne vyfarbujte obrázok na tému, ktorú nedávno zažilo. Tento proces pomáha dieťaťu organizovať spomienky a spojí ich s konkrétnymi vizuálnymi obrazmi.
- Hra “čo sa zmenilo?”: Táto hra pomáha deťom trénovať pozornosť a zrakovú pamäť. Ukážte dieťaťu niekoľko predmetov a následne jeden odstráňte alebo presuňte. Dieťa sa musí sústrediť a spomenúť si, čo sa zmenilo.
Každé dieťa má svoj vlastný rytmus vývoja. Ak sa vám zdá, že dieťa prejavuje menší záujem o hry podporujúce pamäť, skúste upraviť prístup. Možno potrebuje viac času alebo odlišné podnety. Dbajte na to, aby sa u dieťaťa nevyvinul tlak - učenie by malo byť vždy spojené s radosťou.
Infantilná amnézia: Prečo si nepamätáme na najranejšie detstvo?
V rámci našich životných spomienok sa nám niekedy vybavia zvláštne obrazy a často nevieme, kam ich zaradiť. Môžu to byť spomienky z raného detstva. Je možné si niečo zapamätať z našich detských liet? Ak si dokážeme spomenúť na nejaké malé chvíle, napríklad z doby batoľaťa, na čo si len budú pamätať naše deti? Bude ich trápiť každá naša výčitka, každý náš trest? Alebo na všetko zabudnú? Môžeme im nevedomky zmeniť danú osobnosť?
Prečítajte si tiež: Hra s kuchynkou: Ako dlho?
Pamäť je jedným z najzákladnejších a najzaujímavejších aspektov nášho kognitívneho vývoja. Ako si však vysvetlíme fakt, že si z obdobia detstva, ktoré formovalo našu identitu, nepamätáme takmer nič? Tento fenomén, známy ako „infantilná amnézia“, sa týka neschopnosti dospelých spomínať si na svoje najskoršie detské zážitky. Väčšina ľudí si z detstva pamätá iba zlomky udalostí, ktoré sa odohrali po druhom alebo treťom roku života. Táto „prázdna“ fáza pamäte je predmetom skúmania už niekoľko desaťročí, pričom vedci dlho predpokladali, že je spôsobená neúplným vývojom určitých častí mozgu, predovšetkým hippocampu, ktorý je zodpovedný za vytváranie a uchovávanie pamäťových stôp.
Infantilná amnézia je zaujímavý, ale zároveň trochu záhadný jav, ktorý fascinoval vedcov i psychológov už celé desaťročia. Týka sa fenoménu, keď si dospelí nespomínajú na udalosti z obdobia raného detstva, ktoré formovalo ich identitu. Väčšina ľudí má veľmi málo spomienok na svoje detstvo pred druhým alebo tretím rokom života, a ak nejaké spomienky existujú, bývajú veľmi fragmentované, nejasné a často ťažko dostupné pre vedomé vybavenie.
Ak sa zamyslíme nad tým, prečo si nespomíname na svoje prvé roky, môže to byť na prvý pohľad ťažko pochopiteľné, najmä keď si uvedomíme, že naše prvé zážitky sú veľmi dôležité - utvárajú náš vzťah k svetu, našu osobnosť a schopnosť spracovávať informácie. Napriek tomu si tieto zážitky nedokážeme vybaviť s jasnosťou, akú by sme očakávali. Tento paradox vedie k rôznym teóriám a vysvetleniam, ktoré sa pokúšajú objasniť tento jav.
Dlhodobo sa predpokladalo, že infantilná amnézia je spôsobená neúplným vývojom hippocampu - časti mozgu, ktorá je kľúčová pre tvorbu a uchovávanie pamäťových stôp. Hippocampus, ktorý je dôležitý pri tvorbe epizodických spomienok (spomienky na konkrétne udalosti a zážitky), nie je v úplne ranom veku ešte plne vyvinutý. V dôsledku toho sa predpokladalo, že deti nemajú dostatočne rozvinutý mozog na to, aby vytvárali trvalé pamäťové stopy. Preto by sme mali zmysel pre minulost' a schopnosť sa pamätať na konkrétne momenty nadobudnúť až v neskorších rokoch.
Niektoré teórie však naznačujú, že problém nespočíva v tom, že deti nemajú spomienky, ale v tom, že neskôr v živote sa nedokážu tieto spomienky vyvolať. Podľa tejto hypotézy deti v ranom veku vytvárajú pamäťové stopy, ale tieto sú jednoducho neudržateľné alebo ťažko prístupné pre neskorší vedomý prístup. To znamená, že spomienky existujú, ale ich vyvolanie môže byť pre nás v dospelosti nemožné.
Prečítajte si tiež: Potreby dieťaťa vs. potreby rodiča
Zaujímavým zistením v tejto oblasti je, že aj veľmi malé deti vykazujú schopnosť učiť sa na základe vzorcov v prostredí. Tento proces sa nazýva „statistické učenie“ a je základom pre rozvoj jazykových, kognitívnych a pamäťových schopností. Rôzne výskumy ukazujú, že už novorodenci a deti vo veľmi ranom veku sú schopné rozpoznať vzory v reči a prostredí, čo naznačuje, že ich mozgy sú schopné spracovávať informácie, ktoré sú neskôr dôležité pre vytváranie trvalých pamäťových stôp. Tento mechanizmus učenia sa môže byť dôležitý pre vytváranie počiatkov pamäťových stôp, ktoré však z nejakého dôvodu nie sú uchované alebo sa stávajú neprístupnými.
Zaujímavým aspektom tejto diskusie je aj otázka, kedy začíname vytvárať trvalé spomienky, ktoré si skutočne pamätáme. Zatiaľ čo prvé spomienky sa začínajú objavovať u väčšiny ľudí približne vo veku 3-4 rokov, nie je úplne jasné, čo tento proces spustí. Niektorí vedci sa domnievajú, že to môže súvisieť s rozvojom jazyka a schopnosti vyjadrovať zážitky, čo môže ovplyvniť spôsob, akým si spomíname na udalosti. Ako naše jazykové schopnosti rastú, môžeme si začať vytvárať zložitejšie mentálne reprezentácie udalostí a zážitkov, čo vedie k trvalejším spomienkam.
Nový výskum pamäte
V posledných rokoch sa vedecký pohľad na vývoj pamäti v ranom veku výrazne zmenil. Doteraz sa považovalo za samozrejmosť, že pamäť začína svoju formáciu až v neskorších fázach detstva, keď mozog dosiahne určitú úroveň zrelosti. Nový výskum však naznačuje, že procesy spojené s pamäťou sa začínajú oveľa skôr, ako sme predpokladali, a to už v období od 4 mesiacov do 2 rokov.
Nový výskum, ktorý viedli vedci z Yaleovej univerzity, sa zameral na vývoj pamäťových procesov v mozgu detí. Hlavným zameraním štúdie bol hippocampus - časť mozgu, ktorá zohráva kľúčovú úlohu pri vytváraní a uchovávaní pamäťových stôp. Hippocampus je považovaný za nevyhnutný pre vytváranie epizodických pamäťových stôp, teda spomienok na konkrétne udalosti a zážitky. Doteraz sa vedci domnievali, že hippocampus nie je v ranom veku ešte dostatočne vyvinutý na to, aby vytváral stabilné pamäťové stopy. Nové zistenia však ukazujú, že aj v takomto skorom veku deti dokážu formovať základy pamäti, hoci tieto stopy môžu byť neskôr ťažšie prístupné.
Vedci použili moderné neurovedecké technológie, ako je funkčná magnetická rezonancia (fMRI), ktorá umožňuje sledovať aktivitu mozgu pri rôznych úlohách a skúmať, ako sa vyvíja pamäťový proces. V experimentoch bolo zapojených 26 detí vo veku od 4 mesiacov do 2 rokov. Deti boli vystavené rôznym stimulom, ako sú nové obrazy tvárí, predmetov a scenérií. Po tom, ako deti videli tieto nové podnety, vedci testovali, či si dokážu tieto obrazy zapamätať a rozpoznať, keď sa objavili znovu.
Výsledky experimentov ukázali, že deti, ktoré boli staršie ako 12 mesiacov, vykazovali jasnú aktivitu v hippocampe pri spracovávaní týchto podnetov, čo naznačuje, že v ich mozgoch dochádzalo k vytváraniu pamäťových stôp. Tento objav je dôležitý, pretože naznačuje, že aj deti vo veľmi ranom veku sú schopné ukladať informácie o konkrétnych udalostiach a zážitkoch, hoci tieto spomienky môžu byť pre nich neskôr neprístupné.
Fiktívne spomienky a ako vznikajú
Určite ste počuli niekoho chváliť sa tým, akú má dobrú pamäť a že si spomína aj na zážitky z raného detstva. Dokonca z obdobia spred troch rokov veku. Takéto spomienky, však nie sú reálnymi spomienkami, ale fiktívnymi - vytvorili sme si ich neskôr podľa toho, čo nám druhí o nás hovorili. Odkedy si reálne pamätáme?
Štúdia publikovaná v odbornom psychologickom vedeckom denníku ukázala, že 40 percent prvých spomienok ľudí je fiktívnych. Mnohí ľudia totiž tvrdia, že si pamätajú veci dokonca z obdobia spred dvoch rokov života. V najväčšom prieskume, aký bol doposiaľ realizovaný zistili, že je veľmi nepravdepodobné, aby sme si pamätali niečo skôr, ako sme dosiahli vek tri a pol roka.
Akékoľvek spomienky, o ktorých si myslíme, že ich máme z veku pred troma rokmi života, sú podľa odborníkov fiktívne. Vytvorené na základe fotografií, ktoré sme videli, príbehov, ktoré sme od rodičov a starých rodičov počuli a neskorších fragmentov pamäte. Tieto informácie sa premiešajú s našou fantáziou a predstavivosťou a vzniknú falošné spomienky. Takže, ak vám niekto povie, že si pamätá svoje prvé kroky alebo prvé slová - sú to len výsledky toho, čo o tejto udalosti počuli alebo videli, nie reálne spomienky.
Profesor Martin Conway, spoluautor štúdie povedal: „Spomienky z čias, keď vás matka kočíkovala môžu vyplynúť z toho, že niekto povedal: - tvoja mama mala veľký zelený kočík. Predstavíte si ako to vyzeralo a už máte fiktívnu spomienku na veľký zelený kočík, ktorý neodmysliteľne patril k vášmu ranému detstvu.“ Fragmenty týchto „spomienok“ sa neskôr zmiešajú a vytvoria fiktívnu pamäť.
Výskumníci taktiež dospeli k záveru, že vek päť alebo šesť rokov je vekom, kedy si začíname vytvárať reálne spomienky na svet, v ktorom sme žili, na dospelých, ktorí nás obklopovali a ktoré zotrvajú až do dospelosti. Vo všeobecnosti, nič z toho, čo sme zažili vo veku do troch rokov si reálne pamätať nemôžeme.
Výskumníci požiadali 6 641 ľudí, aby si spomenuli na svoju prvú spomienku z detstva, ktorá nebola spojená s fotografiou alebo rodinným príbehom. Až 2487 respondentov tvrdilo, že si pamätajú zážitky z veku dva roky a menej. Toto je však z hľadiska vývoju mozgu nereálne.
Na čo deti nikdy nezabudnú?
Obdobie detstva, z ktorého si väčšina z nás pamätá len veľmi málo je v skutočnosti pre kapacitu pamäte veľmi rozhodujúce. Pravdou je, že si dokážeme vybaviť zážitky a spomienky približne od 3-4 rokov, avšak sú udalosti a veci, ktoré si zapamätáme už od útleho detstva a zostanú v nás celý život. Niekedy sa v rámci našich životných spomienok vybavia nezvyčajné obrazy a často nevieme, kam ich zaradiť. Určite si viacerí z nás vieme spomenúť na magické Vianoce, keď sme ešte verili na Ježiška, spoločné hry s rodičmi, ktoré mali nádych vzájomnosti a harmónie, či prechádzky v prírode.
- Hlasy, vône a tváre - deti si ich pamätajú po roku života, a to predovšetkým tých ľudí, ktorí sa okolo nich vyskytovali najviac, hlavne blízka rodina. Je to pre nich dôležité. Práve slová sa batoľatá učia od nás dospelých, slovo si dokážu rýchlo zapamätať a neskôr ho aj správne a s citom použiť. Preto si treba dať pozor na slová, ktoré pred nimi vyslovujeme. Častokrát si myslíme, že ich ešte nevnímajú, avšak veľmi dobre si ich zapamätajú. Ak sú nepríjemné slová a situácie dlhodobé môžu sa zmeniť meniť na traumy, a tie medzi zabudnuté záležitosti bohužiaľ nepatria, tie si deti uchovávajú po celý život a mení sa im tak bohužiaľ i typ osobnosti, za určitých situácií nenávratne.
- Spoločné čítanie - Čítanie rozprávok, rozprávanie príbehov sú jedny z najsilnejších detských zážitkov. Rozprávky, príbehy a emócie, ktoré u nich vzbudzujú svoje intenzity, sa stanú podstatným komponentom osobnosti dieťaťa. Sú nositeľmi dôležitých ponaučení a prostredníctvom nich sa deti učia nové veci, učia sa rozumieť medziľudským vzťahom a hodnotám, a zároveň reagovať v rôznych situáciách.
- Objatia - sú to silné momenty, ktoré majú zázračnú moc. Dôležité je však poskytnúť deťom objatie hlavne vo chvíľach, kedy po ňom zatúžia. Objatie nie je len obyčajným symbolom lásky, ale aj bezpečia, šťastia a ochrany. Len jednoduché láskavé objatie dokáže dieťa upokojiť, stlmiť bolesť a upevňovať vzťah medzi rodičom a dieťaťom.
- Rodinné tradície - Pocit bezpečia a pokoja vedia navodiť aj pravidelné rituály. Dávajú životu dieťaťa predvídateľnosť a štruktúru, ako aj radosť z očakávania. Medzi každodenné rituály patrí napríklad spoločné stolovanie či ukladanie na spánok. Pomáha mu zbaviť sa strachu a uvoľňuje napätie.
- Spoločne strávený čas a zážitky - Keďže dnešné spoločné trávenie času je ohrozené viacerými nástrahami, akými je napríklad internet či televízia, musíme si vedome vytvárať čas a priestor na spoločné zážitky. Deti si neskôr v svojom živote budú viac pamätať zážitky ako materiálne dary na jedno použitie. Niekedy stačí len spoločné zbieranie listov v lese alebo hranie spoločenských hier.
- Pocit výnimočnosti a povzbudenie - Všetky deti potrebujú cítiť, že sú pre nás výnimočné, že nikto ani nič nie je tak dôležitý. Potrebujú to cítiť aj počuť, pohladenie povzbudzujúcimi slovami.
- Pozornosť - Venovanie pozornosti je najjasnejším prejavom lásky. Čiastočná pozornosť ako „hrám sa s ním, ale varím pri tom“ im nestačí. Silný zážitok lásky zacítia až vtedy ak sa im venujeme naplno aspoň na istý čas. Oni sa nám po nasýtení našej pozornosti radi odvďačia a pomôžu pri varení alebo upratovaní.
- Riešenie krízových situácií - deti ešte nerozumejú krízovým situáciám v živote dospelých, avšak vnímajú predovšetkým citovosť a emocionálne ladenie celej rodiny. To ako sa ľudia správajú a ako medzi sebou komunikujú. Ak sa dostaví krízová situácia a nebudeme sa cítiť vo svojej koži, nemali by sme s ohľadom na dieťa zísť z emočnej úrovne, na ktorej sme boli predtým, ako sme sa dostali do danej situácie. Deti sú veľmi múdre a rýchlo spoznajú, že rodič sa necíti dobre, a budú dôrazne hľadať príčiny zmien. Sme pre nich príkladom a oni sú pre nás zrkadlom.
- Oslavy a zábava - každé dieťa vyniká v nejakých schopnostiach a zároveň všetky potrebujú cítiť, že sú úspešné. Práve preto sa snažme oslavovať ich úspechy, nielen veľké, ale aj malé.
- Láska - prejavovanie lásky a vytváranie bezpečia sú základnými stavebnými kameňmi pre zdravý emocionálny vývin každého z nás. Ak tieto základné potreby dokážeme deťom sprostredkovať, urobíme rozhodujúci krok k ich spokojnému životu.