Plač je prirodzenou formou komunikácie pre bábätká, najmä v prvých mesiacoch života. Rodičia sa často stretávajú s otázkou, ako dlho by mali nechať svoje dieťa plakať, a či vôbec. Táto otázka vyvoláva množstvo názorov a emócií, pričom sa stretávajú dva protichodné tábory. Jedni sú zástancami okamžitého utíšenia, zatiaľ čo druhí preferujú metódy, ktoré zahŕňajú určitú mieru "vyplakania". Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, zohľadňujúc vedecké dôkazy a potreby dieťaťa aj rodiča.
Pochopenie plaču ako komunikácie
Pre deti do veku 18 mesiacov je plač jednou z mála foriem komunikácie. Je to spôsob, ako vyjadriť svoje potreby, pocity a frustrácie. Preto by sme sa nemali snažiť bábätko za každú cenu "umlčať". Namiesto toho by sme sa mali pokúsiť pochopiť, čo nám chce dieťa plačom povedať.
Možno ste si všimli, že aj vaše bábätko má rôzne druhy plaču, ktoré znejú odlišne. Plačom hlási:
- Hlad - pred plačom si dieťa cmúľa si rúčky, pomľaskáva, plač býva rytmický, postupne sa stáva hlasnejším a neutíšiteľným.
- Únavu - dieťa sa rôzne ošíva, prípadne si trie oči a má sklený pohľad, plač býva nezvučný a prerušovaný, spočiatku sa môže prejavovať skôr ako brblanie, ale postupne naberá na intenzite.
- Bolesť - plač z bolesti býva prenikavý, vysoký a od začiatku veľmi intenzívny, môžu v ňom byť dlhšie pauzy, ako sa dieťatko snaží pochytiť dych.
Rovnako ako smiech, časom rozprávanie, aj plač je niečo, na čo má bábätko právo. Neexistujú lepšie a horšie deti.
Vplyv plaču na dieťa a rodiča
Je dôležité rozlišovať medzi krátkodobým a dlhodobým stresom. Krátkodobý stres, ktorý môže byť spôsobený aj krátkym plačom, síce zvyšuje hladinu kortizolu a adrenalínu, ale zároveň môže posilňovať imunitu a zlepšovať pamäť. Dlhodobý stres, naopak, imunitu znižuje a zhoršuje pamäť. Žiadna štúdia nepotvrdzuje, že krátkodobý stres škodí. Dokonca, krátkodobý stres učí deti lepšie zvládať stres v budúcnosti.
Prečítajte si tiež: Komplexný sprievodca pre nové mamičky
Nedostatok spánku bábätka prispieva v zvýšenému stresu a podráždeniu rodiča. Zároveň nedostatok spánku dieťatku dlhodobo zvyšuje stresový hormón kortizol. Naopak, stres matky a jej depresia,negatívne vplývajú na dieťa a jeho spánok a tak sa rodiny mnohokrát dostávajú do začarovaného kruhu. Matka je unavená, vyčerpaná a deprimovaná, lebo dieťatko nespí. Deti a dospelí, ktorí majú dostatok spánku, dokážu lepšie regulovať svoje emócie. Spánkové problémy a nedostatok spánku v útlom veku môže viesť k problémom v správaní v staršom veku.
Metódy "vyplakania": Áno alebo nie?
Myšlienka nechať dieťa "vyplakať" je kontroverzná a rozdeľuje rodičov aj odborníkov na dva tábory. Jedni vnímajú vyplakanie ako niečo, čo je síce krátkodobo nepríjemné, ale pre bábätko je to potrebné. Iní ho odsudzujú ako príliš násilné, kruté riešenie, ktoré bábätko poškodzuje.
História a typy metód vyplakania
Prvé zmienky o metóde vyplakania sa dajú nájsť už v roku 1895. Doktor Emmet Holt vo svojej knihe „The Care and Feeding of Children“ ponúka riešenie problémov so spánkom pomocou tréningu, ktorý zabezpečí, že dieťa sa dokáže upokojiť samo tak, že ho nebudeme tíšiť, keď plače a nevie zaspať.
V súčasnosti existuje niekoľko typov „vyplakávacích“ metód. Všetky vychádzajú z predpokladu, že dieťa si potrebuje vypracovať návyk, ako zaspať bez rodičovskej pomoci a že ak ho necháme samo, postupne na to príde. Pochopí totiž, že ak bude plakať, rodič mu aj tak nepomôže.
Okrem klasickej metódy, pri ktorej položíte dieťatko večer do postieľky, odídete a necháte ho tam plakať, až kým nezaspí, existuje ešte postupný tréning, známy aj ako Ferberova metóda. Sám Ferber nehovoril o svojej technike ako o metóde vyplakania, ale skôr ako o „metóde kontrolovaného plaču“ a neskôr aj ako o „metóde postupného utišovania“. Uznáva však, že plač je nevyhnutnou súčasťou tréningu. Ferberova metóda má presné pravidlá aj intervaly, v ktorých treba za dieťatkom do miestnosti vojsť. Neodporúča však poskytnúť mu fyzický kontakt, len sa pokúsiť ho slovne upokojiť a znova odísť. Presné intervaly návratov sú rozpísané v tabuľke, napríklad prvý deň za tri minúty, potom za päť minút a každá ďalšia návšteva za desať minút. Tréning je podľa autora vhodný od štvrtého mesiaca.
Prečítajte si tiež: Hra s kuchynkou: Ako dlho?
Kritika metód vyplakania
Metóda vyplakania vyzerá byť v priamom protiklade k zásadám citlivej výchovy. Podľa jej odporcov rodičia vystavujú dieťatko stresu, ktorý je pre jeho malé telíčko ťažko zvládnuteľný, nútia ho zotrvať v zúfalej situácií, v ktorej nevie, kde je, prečo tam je a prečo mu mama - ktorá doteraz vždy prišla ako na zavolanie - zrazu nejde na pomoc.
Psychológovia často nemajú na túto metódu lichotivý názor, nakoľko pri plači dieťaťa dochádza k veľkému stresu, niektoré deti sa dokonca od intenzívneho plaču povracajú. To nie je niečo, čím by vás dieťa chcelo manipulovať, je to odpoveď jeho organizmu na stres, ktorý práve prežíva vďaka „spánkovému výcviku“. Dieťa sa takto zvyčajne naučí spať i zaspávať samé. To, čo mu však týmto tréningom ukážete je, že nemá zmysel plakať, lebo mama či otec aj tak neprídu. Deti sa uzamknú do seba, pretože na ich plač (a často je to ich jediný dorozumievací prostriedok, keďže ide pri tejto metóde väčšinou o deti do jedného roka) nikto neodpovedá.
Vedecké dôkazy a výskumy
Téma vyplakávania - alebo spánkového tréningu - je kontroverzná aj medzi psychológmi a pediatrami. Neexistuje v nej jednoznačná zhoda, čo je čiastočne spôsobené tým, že rôzni experti považujú za kľúčové čosi iné. Časť výskumníkov sa napríklad sústreďuje najmä na otázku efektivity, teda toho, či spánkové tréningy fungujú. Neprekvapivo, fungujú, a to dokonca veľmi dobre - väčšina detí sa pri nich naučí zaspať. Efektivita však nie je všetko. Len málo výskumníkov z tejto skupiny si všíma širší vplyv vyplakávacích metód na psychiku dieťaťa, či na vzťah dieťaťa a jeho rodičov.
V rozsiahlej analýze 52 štúdií, ktoré vyhodnocovali úspešnosť spánkových tréningov z roku 2006, zhodnotili autori takmer všetky prístupy ako efektívne, teda fungujúce. Je však zarážajúce, že len 13 z nich vôbec zbieralo údaje o tom, či a ako sa zmení správanie dieťaťa cez deň alebo či spánkový tréning ovplyvňuje jeho psychiku. Navyše, išlo spravidla o oveľa staršie deti než dojčatá od pol roka, pre ktoré sa tréning odporúča. Zásadné informácie o tom, či a ako napríklad vyplakávacie spánkové tréningy ovplyvňujú ranú vzťahovú väzbu medzi rodičom a dieťaťom, skúmali len tri z nich. A aj to spôsobom, ktorý je náchylný na skreslenia - len na základe výpovede rodičov pomocou dotazníka, nie na základe pozorovania skúseného experimentátora.
Je zjavné, že nám stále chýbajú presvedčivé dôkazy o tom, že vyplakávacie spánkové tréningy sú pre malé deti bezpečné. Navyše nám chýbajú aj dlhodobé pozorovania vplyvu takýchto tréningov na psychiku detí, pretože ak sa vôbec nejaké vplyvy skúmajú, sú len krátkodobé, v horizonte maximálne niekoľkých mesiacov.
Prečítajte si tiež: Lehota na vybavenie žiadosti
Alternatívne prístupy k spánkovému tréningu
Ak sa rozhodnete nepoužívať metódy vyplakania, existujú aj iné prístupy k spánkovému tréningu, ktoré sú citlivejšie k potrebám dieťaťa. Medzi ne patrí napríklad metóda "no-tears", ktorá je založená na okamžitej reakcii na plač dieťaťa a snahe o jeho utíšenie.
Podľa mnohých rodičov, ale aj odborníkov, sa vďaka tejto metóde prehlbuje vzťah rodič-dieťa, pretože rodičia okamžite reagujú na plač dieťatka a prichádzajú ho utíšiť. Zástancovia tejto metódy ju síce vnímajú ako dlhšie trvajúcu, no zároveň je menej traumatizujúca pre obe strany.
Kedy je plač v poriadku a kedy je potrebné zasiahnuť?
Naše bábätká sa rodia naozaj len so schopnosťou plakať a nie sú pri narodení neurologicky schopné sa len tak bez pomoci upokojiť, ak sa veľmi rozplačú. Aj preto nie je vhodné malé bábätká (0-4 mesiace) nechávať bez tíšenia plakať, ak majú menej ako 4 mesiace.
Ak má dieťa menej ako 6 mesiacov, je dôležité reagovať na jeho plač okamžite. V tomto veku je dieťa ešte príliš malé na to, aby sa naučilo upokojiť samo. Ak je dieťa staršie ako 6 mesiacov, môžete skúsiť počkať niekoľko minút, kým prídete na pomoc. Ak plač neustáva, je potrebné zistiť, čo dieťa trápi.
Je dôležité rozlišovať medzi plačom, ktorý je spôsobený bežnými potrebami (hlad, únava, prebalenie), a plačom, ktorý signalizuje bolesť alebo nepohodlie. Ak máte podozrenie, že dieťa má bolesti, je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.
Dôležitosť individuálneho prístupu
Každé dieťa je jedinečné a má iné potreby. Preto neexistuje univerzálny návod na to, ako dlho nechať dieťa plakať. Je dôležité riadiť sa svojím inštinktom a brať do úvahy individuálne potreby svojho dieťaťa.
Je normálne, ak sa vám dieťa aj po šiestich mesiacoch či po prvom, druhom alebo dokonca treťom roku života v noci párkrát zobudí. Niektoré sa budia raz, iné päťkrát. Nie je žiadne pravidlo, žiadny univerzálny meter na to, čo je normálne čo je už príliš. Každé dieťa je jednoducho jedinečné a možno sa práve to vaše potrebuje len častejšie uisťovať o tom, že ste pri ňom, že je v bezpečí.
Ak drobcovi idú zúbky alebo mu začína nejaká choroba, môže byť jeho spánok horší. Predsa aj dospelí mávajú niekedy problémy so spánkom, ak nie sú v pohode fyzickej či psychickej. Deti nám nevedia povedať, čo ich trápi, no ak im sme nablízku a dáme im pocit bezpečia a istoty, určite zaspia skôr a ľahšie.