Medzinárodný sviatok detí nám pripomína, že nie vždy sa deťom žilo ľahko. Ešte v minulom storočí boli na tom mnohé deti zle aj na Slovensku. Dnes sa však ťaženie proti detskej práci premenilo na protipól toho, o čo pôvodne išlo. U dnešných detí sa vytráca pracovná zručnosť a manuálna práca sa považuje za niečo podradné.
Historický kontext detskej práce
Už pri zrode prvomájovej tradície ľudia požadovali nielen kratší, 8-hodinový pracovný deň, ale aj zákaz detskej práce. Málokto vie, že Medzinárodná organizácia práce (MOP) vznikla počas mierovej konferencie v Paríži pred 100 rokmi. Konferencia zriadila osobitný pracovnoprávny výbor, ktorý vypracoval Ústavu MOP. Versailleská mierová zmluva, prijatá v júni 1919, obsahovala aj tento dokument, v ktorom sa uvažovalo o stanovení minimálnej vekovej hranice pre zamestnanie v priemysle a o zákaze nočnej práce maloletých.
Detská práca na Slovensku pred prvou svetovou vojnou
Ak chceme pochopiť, o akú dôležitú vec išlo, musíme si priblížiť situáciu na Slovensku ešte pred prvou svetovou vojnou. Sprostredkujú nám ju spomienky spisovateľa Ivana Stodolu na pomery v kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši. "V tie časy sa pracovalo od 5. hodiny rannej do 7. hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny,“ napísal Stodola. "Potom bola výplata a išlo sa do kostola. Písal sa rok 1890. Šesť rokov predtým začal platiť uhorský živnostenský zákon, ktorý upravil aj pracovný čas učňov. Okrem iného zaviedol absolútny zákaz zamestnávať v továrňach deti mladšie ako 10 rokov. To znamená, že dovtedy sa mohli zamestnávať aj osem- či deväťroční? Ukazuje sa, že áno. Ten istý zákon stanovil maximálny pracovný čas pre živnostenských učňov vo veku do 14 rokov na 10 hodín, pre starších - na 12 hodín. Definoval tiež nočnú prácu ako prácu medzi 21. hodinou večer a 5. hodinou ráno. Zakazoval ju učňom, deťom a mladistvým do 16 rokov. Existovali však výnimky aj z tohto pravidla.
Detská práca sa v tých časoch často využívala napríklad pri výrobe zápaliek, kde sa používal fosfor. Dôsledkom bývali otravy jeho zlúčeninami. Podľa zistení historičky práva Miriam Laclavíkovej z Trnavskej univerzity maloletí pracovali dokonca v baniach. Ale paragrafy sú na to, aby sa obchádzali a v Uhorsku to platilo dvojnásobne. Ako vyplynulo z prieskumu vtedajšieho štatistického úradu, ešte aj v roku 1907 pracovalo v baníctve 18 detí. To isté štatistické zisťovanie však odhalilo, že celkovo v uhorskom priemysle pracovalo krátko pred Veľkou vojnou takmer každé tretie dieťa zo skúmaného súboru. A ten bol skutočne veľký, obsiahol vyše 418-tisíc detí. Prieskum u nich konštatoval zhoršený zdravotný stav v dôsledku náročnej a pre deti nevhodnej práce. Uhorsko však nebolo v tomto ohľade výnimočnou krajinou. V priemysle USA malo podľa dobových štatistík približne 20 percent pracujúcich menej ako 16 rokov.
U nás však najviac maloletých pracovalo v tých časoch v poľnohospodárstve, čo je napokon aj pochopiteľné - Uhorsko, vrátane Hornej zeme (dnešného Slovenska), bolo prevažne agrárnou krajinou, priemysel sa sústreďoval do väčších miest. Povinnosť detí pomáhať rodičom pri poľnohospodárskych prácach bola však nad všetky ostatné povinnosti. A tak škola musela počkať. Školská dochádzka bola síce povinná už od konca 18. storočia za vlády cisára Jozefa II., ale vzťahovala sa len na deti vo veku od 6 do 12 rokov. Na vychodenie základnej či ľudovej školy to vtedy stačilo. Stačí zalistovať v denníkových záznamoch známeho bibliografa Ľudovíta V. Riznera. "Dnes ráno som konečne mohol započať vyučovanie,“ zapísal si Rizner 13. novembra (!) 1889 po "predĺžených“ prázdninách. Na slovenskom vidieku ešte aj koncom 19. a začiatkom 20. storočia trvali letné prázdniny aj 4 mesiace, ale nezriedka až do prvého snehu. Na dedine sa dlhšie prázdninovalo aj v čase najväčších cirkevných sviatkov. "Deti školské dostali dnes 16-dňové prázdniny,“ stojí v Riznerovom denníku z 23. decembra 1890. A 9. apríla 1896 - po Veľkej noci si zemianskopodhradský učiteľ zaznamenal: "Dnes započal som zase vyučovanie, sviatkové prázdniny trvali sedem dní.
Prečítajte si tiež: Materská po RD: Kompletný sprievodca
Detská práca počas vojny
Cez vojnu sa všetko zhoršilo. Mužov odviedli na front, na roli a v domácom hospodárstve ich zastúpili ženy i deti. Maloletí a mladiství museli zrejme vypomôcť. Na území dnešného Slovenska sa vtedy nachádzali viaceré dôležité závody na výrobu streliva a trhavín či výbušnín. Okrem známych bratislavských tovární Dynamitky a Patrónky, to bol vari tucet prevádzok v Gemeri, na Spiši, vo Zvolenskej stolici a v Šariši. Deti sa zapájali do uspokojovania potrieb armády a frontu aj v rámci školy. Dievčatá plietli vojakom vlnené ponožky, chlapci zhotovovali papierové vložky do bagančí.
Prvá Československá republika a obmedzenie detskej práce
Československá republika patrila medzi prvé štáty vo svete, ktoré prijali zákony zakazujúce využívať deti do 14 rokov na pravidelnú prácu za mzdu. Dovŕšením 14. roku sa z pracujúceho dieťaťa stával "mladistvý zamestnanec“. Profesor Karel Malý, popredný český odborník na dejiny pracovného práva, upozorňuje v tejto súvislosti na prílohu zákona, kde sa taxatívne uvádzajú zamestnania a podniky, v ktorých platil absolútny zákaz detskej práce: kameňolomy, bane, obsluha hnacích strojov, ťažba dreva a pod. Pravda, ani tentoraz sa nezaobišlo bez výnimiek. Čs. právny poriadok umožňoval zamestnávať aj mladšie ako 14-ročné deti (od 12 rokov) za určitých okolností: napríklad mohli vykonávať "ľahšie“ práce (primerané veku) v poľnohospodárstve, službách a pod. Zamestnávatelia i zamestnaní však boli vynaliezaví. Napríklad v troske od uhlia na haldách v Ostrave či inde sa aj naďalej prehrabávali maloleté deti, len koše s nazbieraným uhlím za ne odovzdávali matky. Iný príklad: podľa zákona deti, vykonávajúce "ľahšie“ práce v poľnohospodárstve alebo v domácnosti, nesmeli sa im denne venovať viac ako 6 hodín. Často však pracovali dlhšie, no kto to mal skontrolovať a komu sa mali sťažovať? Argumentovalo sa nedostatkom mužov v povojnovom období alebo obavami zo straty konkurencieschopnosti. V čs. parlamente sa proti porušovaniu zákonov o zamestnávaní detí stavali najmä ľavicové poslankyne. A to najmä v období hospodárskych kríz. Zamestnávanie maloletých a mladistvých pripadalo niektorým podnikateľom výhodnejšie, narážalo však na odpor odborov i verejnosti, lebo pripravovalo o prácu dospelých.
Detská práca počas druhej svetovej vojny
V Európe sa potom strhla ďalšia vojna, ešte väčšia a strašnejšia než tá prvá. Deti zase museli zaskakovať za bojujúcich otcov. Ako píše ruský historik Konstantin Bacharev, len v závode na výrobu leteckých motorov a guľometov v meste Perm pracovalo takmer 8-tisíc detí. Na pomocné práce tam brali aj 11-ročných! "Pracovali sme aj šestnásť hodín denne, raz dokonca 29 hodín v kuse,“ spomínal Ivan Šilov, ktorého zmobilizovali práve do tejto strojárskej fabriky.
Poválečné obdobie a zmena vnímania detskej práce
Po vojne a obnovení Československa znovu platili zákony o detskej práci z prvej republiky. A tak naša generácia terajších sedemdesiatnikov mala ešte detstvo spestrené "ľahšími“ formami práce, za ktoré sa považovalo aj vykladanie železničných vozňov, prerieďovanie lesných porastov, pomoc pri žatevných prácach a pod. Všetko za finančnú odmenu, samozrejme. Po roku 1965 sa to zmenilo. Zákonník práce sa už o detskej práci nezmieňoval, zdôvodnilo sa to charakterom spoločenského zriadenia. Dieťa v socializme sa malo predovšetkým učiť. Pritom práca ako taká bola vtedy vo všeobecnej úcte a socialistická škola mala vychovávať ľudí prácou k statočnej práci… Napokon, už v roku 1955 sa aj na slovenských základných školách zaviedol osobitný učebný predmet - pracovné vyučovanie. Bolo spojené s prácou v školskej dielni i na školskom pozemku a každý z nás, čo tým prešiel, má na ne zrejme iné spomienky. Veľa záviselo od učiteľa, či dokázal vyvolať záujem žiakov a udržať ho. Ak nie, išlo zväčša o stratený čas.
Súčasný stav a výzvy
Po novembri 1989 sa školské dielne i pozemky väčšinou zrušili, z osnov vypadlo pracovné vyučovanie. Prípadov, kde sa udržalo alebo obnovilo, je ako šafranu a stoja i padajú na riaditeľoch - entuziastoch. Príklad za všetky - Základná škola v Gelnici pod vedením Bibiany Krajníkovej, kde žiaci od piateho ročníka majú raz týždenne predmet Svet práce, ktorý sa zameriava na bežnú starostlivosť o školskú záhradu. Učia deti v nej pracovať, pestovať kvety, bylinky. Okrem toho majú hodiny technickej výchovy, kde prebieha (okrem iného) praktická výučba práce s kovom a drevom. Dnešné deti "pracujú“ zväčša so smartfónmi a tabletmi, ale podľa Krajníkovej to nestačí: "Dnes deti ovládajú počítače, ale chýbajú im praktické zručností, ktorými vynikali naši rodičia,“ hovorí Krajníková.
Prečítajte si tiež: Práca a doučovanie počas materskej
Nikto sa nechce vracať do stredoveku a k detskej práci za mzdu, na nedostatok manuálnej zručnosti absolventov základných škôl sa však unisono sťažujú riaditelia učilíšť i zástupcovia výrobných firiem. V susednom Česku vyzval preto premiér Andrej Babiš, aby sa znovu zriaďovali školské dielne a pozemky. Aj niektorí naši pedagógovia by sa na to dali, ale majú obavy, že nenájdu spojencov medzi rodičmi. Čo ak sa niektoré dieťa pri práci zraní, kto ponesie zodpovednosť? Čo je horšie, ani doma sa deti často nedostanú k manuálnej práci, najmä ak žijú v mestách na panelákových sídliskách. Rodičia ich nedokážu zapojiť do starostlivosti o domácnosť a rezignujú. Vraj nech si radšej robia úlohy alebo hrajú sa s počítačom. Hlavne, že nezlostia. Vyrastá nám generácia, ktorá v detstve nezažila fyzickú prácu v kolektíve. Podľa amerického vývojového psychológa Richarda Rendeho to nie je najlepšia vizitka, tobôž nie záruka životného úspechu.
Sociálna práca a jej vývoj od 19. storočia
Sociálna práca v zmysle sociálnej pomoci má svoje korene už v počiatkoch ľudstva a na území Európy bola niekoľko desiatok storočí doménou kresťanských cirkví.
Sociálna služba cirkvi v prvých storočiach
Sociálna služba cirkvi v prvých storočiach spočívala hlavne v starostlivosti o vdovy, siroty, chorých a núdznych, väzňov a vyhnancov, zomrelých, pútnikov a blížnych v neočakávanom nešťastí, otrokov, manželstvá a rodiny. Cirkev v Novom zákone vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe, čiže v nasýtení hladných, napojení smädných, v pomoci chudobným a trpiacim, chorým a väznením. Kresťanstvo prináša tézu, že každý človek má hodnotu pred Bohom a pojem lásky nie je len teoretickým vyznaním, ale živou každodennou skutočnosťou. Už v tomto období prebiehal prepracovaný systém sociálnej svojpomoci a vznikali prvé rehoľné spoločenstvá po celej Európe.
Historický priebeh sociálnej starostlivosti
Historický priebeh sociálnej starostlivosti môžeme z časového hľadiska rozdeliť do 6 úsekov:
- Starostlivosť o núdznych v prvých storočiach po Kristovi (1. - 5. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v stredoveku (6. - 13. stor.)
- Starostlivosť o núdznych na začiatku novoveku (14. - 16. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v dobe absolutizmu a osvietenstva (17. - 18. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v dobe industrializácie (18. - 19. stor.)
- Starostlivosť o núdznych v postindustriálnej spoločnosti (od 20. storočia)
Sociálna práca sa vyvinula z humanitárnych a demokratických ideálov a jej hodnoty sú založené na rešpektovaní rovnosti, hodnoty a dôstojnosti všetkých ľudí. Od svojich začiatkov pred viac ako sto rokmi sa sociálna práca zameriava na uspokojenie ľudských potrieb a na rozvoj ľudského potenciálu.
Prečítajte si tiež: Sprievodca výživou po pôrode
Počiatky formovania sociálnej práce ako profesie
Začiatkom 20. storočia môžeme hovoriť o počiatkoch formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie. V roku 1917 bola vydaná kniha „Social diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce a prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali predovšetkým krátkodobými kurzami (Nemecko 1899, New York 1889, Praha 1917). V 20. a 30. rokoch výrazne ovplyvňuje sociálnu prácu psychológia predovšetkým - Freud, Mayer, Adler a iní.
Inštitucionalizácia sociálnej práce
Z hľadiska vývoja sociálnej práce môže byť medzníkom inštitucionalizácia sociálnej práce. Potom sa dejiny sociálnej práce budú deliť na obdobia do inštitucionalizácie sociálnej práce a po inštitucionalizácii sociálnej práce. Predmet dejín sociálnej práce tvoria praktické činnosti, ktorými sa sociálna práca realizovala v minulosti, a teoretické aktivity, práce, názory, školy, ktoré sociálnu prácu posúvajú za rámec praktickej, aplikovanej disciplíny, čiže sociálna práca ako špecifická oblasť teoretického poznávania.
Rozvoj organizovanej sociálnej práce
Rozvoj organizovanej sociálnej práce na jej jednotlivých úsekoch sa v histórii neobjavuje v jednotnom čase. K jej organizácii prichádza postupne, podľa spoločenskej aktuálnosti a stupňa závažnosti jednotlivých problémov. Určité náznaky o snahu organizovať rozvoj sociálnej starostlivosti môžeme nájsť už v 16. a 17. storočí, k jej väčšiemu rozmachu však prichádza až v 18. ale predovšetkým v 19. storočí.
Sociálna starostlivosť o zdravotne postihnutých
Rozvoj organizovanej praktickej sociálnej práce zameranej na ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá nadväzovala predovšetkým na charitatívnu činnosť, priniesol so sebou až ekonomický rozvoj a nástup osvietenstva v 18. storočí, s ktorými prichádza i do Európy aj rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé ústavy pre postihnutých začali vznikať v druhej polovici 18. storočia a zameriavali sa zo začiatku na najťažšie postihnutia ako napr. slepota, hluchota a pod.
Sociálna starostlivosť o chorých a umierajúcich
Aj v oblasti sociálnej starostlivosti o chorých a umierajúcich môžeme nájsť príklady starostlivosti práve v dejinách kláštorov pri ktorých často vznikali nemocnice, či opatrovne. Nemocnice, opatrovne ale aj hospice vznikajú však postupne aj z iniciatívy väčších miest. V 18. a 19. stor. sa rozvinula aj spolková činnosť (či už na náboženskom alebo pracovnom - cechy a pod. podklade). Spolky sa vo svojej činnosti orientovali aj na pomoc ťažko chorým, umierajúcim, vdovám a pod. V oblasti sociálnej práce s umierajúcimi môžeme nájsť stopy hospicovej starostlivosti už v 16. storočí, kedy sv. Ján Gótsky poukazuje na nedeliteľnosť fyzickej a psychickej starostlivosti o umierajúceho, čím podporil šírenie myšlienok komplexnej starostlivosti o umierajúceho.
Vzdelávanie na Slovensku v priebehu storočí
Školstvo na Slovensku prešlo v priebehu storočí výraznými zmenami. Od revolučných myšlienok Jána Amosa Komenského, ktorý presadzoval učenie hrou, cez reformy Márie Terézie až po školy ovplyvnené politickými režimami.
Počiatky školstva na Slovensku
Na území Slovenska už v ranom období existovali školy. Prvá zmienka pochádza z desiateho storočia a hovorí o kláštornej škole, založenú benediktínmi pod Zoborom. Budovali sa kláštorné, farské a kapitulské školy. Hlavným obsahom vyučovania bolo osvojenie si latinčiny a základov kresťanského učenia. Cieľom týchto latinských škôl bolo pripravovať najmä chlapcov na cirkevné, ale aj určité štátne pozície. Pokiaľ ide o dievčatá, vzdelanie im v tomto období nebolo dostupné. Humanizmus priniesol individuálne vyučovanie a rozvoj domáceho školstva.
Academia Istropolitana
V roku 1465 vznikla v Bratislave prvá univerzita - Academia Istropolitana. Bola koncipovaná podľa vzoru jednej z najlepších univerzít vtedajšej doby - univerzity v Bologni. V 15. storočí mala štyri fakulty: artistickú, lekársku, právnickú a teologickú.
Latinské stredné školy a gymnáziá
V 16. storočí na Slovensku existovala sieť latinských stredných škôl, ktoré zakladala šľachta, napríklad v Bytči, Hlohovci, Ružomberku, Levoči či Kežmarku. Okrem latinských stredných škôl vznikali aj gymnáziá a elementárne ľudové školy. Na týchto školách sa vyučovalo trivium - čítanie, písanie a počítanie. Zaujímavosťou je, že sa používal materinský jazyk. V roku 1635 vznikla Univerzita v Trnave a v roku 1657 Univerzita v Košiciach. Trnavská univerzita mala spočiatku dve fakulty - filozofickú a teologickú, neskôr pribudla aj právnická fakulta. Pri univerzite fungovala aj tlačiareň, v ktorej vychádzali učebnice pre študentov, spisy profesorov, ale aj svetská literatúra. Za štúdium sa však platilo, takže chlapci z chudobných rodín si ho nemohli dovoliť. Ak však dostali odporúčanie od svojho učiteľa, že sú šikovní, mohli získať podporu, ktorú poskytovala najmä cirkev.
Ján Amos Komenský a jeho vplyv na školstvo
Komenský urobil zo študentov partnerov. Jeho vplyv na náš výchovný systém bol obrovský a myslím si, že dodnes môže byť inšpiráciou. Jeho základná myšlienka bola, že každé dieťa by malo po šiestom roku života navštevovať materskú školu, potom približne šesť rokov základnú školu, kde by sa učilo v materinskom jazyku, a následne latinskú školu. Ako prvý v dejinách zaviedol formu vyučovacej hodiny v podobe, akú poznáme dnes. Vyučovanie v trvaní približne 45 minút, po ňom nasleduje prestávka a ďalšia hodina. Odmietal tradičný názor, že vzdelávanie má byť založené na mechanickom drile a učení sa textov naspamäť. Za veľmi zaujímavý jeho názor považujem práve ten, že škola by sa nemala zameriavať len na rozvoj mysle, ale na rozvoj celého človeka. Učiteľ by mal zostúpiť k žiakovi, pomáhať mu pochopiť učivo a učiť len toľko, koľko je žiak schopný absorbovať v rámci jednej hodiny. Komenský považoval pedagogiku za posvätnú činnosť, pretože zahŕňala vzdelávanie ducha. Zásadne odmietal vyučovanie prostredníctvom fyzických trestov, hnevu, mrzutosti či trpkých slov zo strany učiteľa voči žiakovi. Povedal krásnu myšlienku, že škola by mala byť miestom príjemným, lákajúcim svojím vnútrom aj vonkajším vzhľadom. Komenský tiež presadzoval metódu postupného vyučovania - od jednoduchšieho k zložitejšiemu a zdôrazňoval, že vzájomný úctivý vzťah medzi učiteľom a žiakom by mal byť prirodzenou súčasťou vyučovania. Mechanické memorovanie, fyzické tresty, ponižovanie žiakov a nadradenosť učiteľa považoval za veľké prekážky vo výchove a vzdelávaní.
Reforma školstva Márie Terézie
Reforma školstva, ktorú zaviedla Mária Terézia, bola významná a jej snahou bolo zjednotiť a poštátniť školstvo. Najskôr reformovala rakúske školstvo a neskôr, ako uhorská kráľovná, sa pokúsila o reformu aj v Uhorsku. Jej pokusným králikom bola Trnavská univerzita, kde sa jej to čiastočne podarilo. Povinná školská dochádzka bola na Slovensku zavedená v roku 1777 v súvislosti s reformami Márie Terézie. Jej osobitná študijná osnova sa nazývala Ratio educationis a zaviedla povinnú školskú dochádzku v Uhorsku pre deti vo veku 6 až 12 rokov. Deti boli povinné navštevovať školu. Triviálne školy mali zakladať obce, zatiaľ čo hlavné a normálne školy mali zriaďovať školskí patróni z radov šľachty a mešťanov, ktorí boli donormi školstva. Deti z chudobných rodín nemuseli platiť žiadne poplatky, a to nielen na základných školách, ale ani na vyšších stupňoch vzdelania. Triviálne školy sa nachádzali pri sídlach farských úradov alebo kostolov a farár bol zároveň aj učiteľom. V mestských školách bolo vyučovanie rozšírené o znalosti potrebné pre remeslá, takže poskytovali určitú predprípravu. Ak sa napríklad chlapec chcel vyučiť za obuvníka, začínal ako učeň, potom sa stal tovarišom a nakoniec majstrom. Čo sa týka vzdelávania dievčat, situácia bola odlišná. Dievčatá spravidla nemali šancu na vyššie vzdelanie, aj keď boli veľmi šikovné. Výnimkou bola dievčenská škola Notre Dame v Prešporku, založená v roku 1747 rehoľníčkami, kanonistkami svätého Augustína z rádu Notre Dame. Táto škola predstavovala veľký pokrok, pretože ako prvá poskytovala dievčatám vyššie vzdelanie. Mária Terézia ju dokonca niekoľkokrát navštívila a osobne sa zúčastnila na skúškach žiačok z oboch typov školy. Napriek tomu, že škola poskytovala širšie vzdelanie, dievčatá sa tam učili aj praktické predmety, ako bolo vyšívanie, ručné práce, základy varenia a správy domácnosti.
Priekopníčky ženského vzdelávania
Je zaujímavé, že sme mali viacerých priekopníkov vo vzdelávaní, no väčšinou to boli muži, ako napríklad Matej Bel, Samuel Tešedík či Daniel Lehotský. Pokiaľ ide o ženy, jednou významnou postavou bola grófka Mária Terézia Brunšvíková, zakladateľka materských a dievčenských škôl. Narodila sa v Bratislave v roku 1775 a ako prvá prišla s myšlienkou, že vzdelávanie by malo byť poskytované už najmenším deťom, niečo ako dnešné jasle. Okrem toho založila aj prvú dievčenskú priemyselnú školu v Uhorsku, čo bol veľký krok smerom k odbornému vzdelávaniu žien. Myšlienku detských opatrovní síce nevymyslela sama, ale keďže cestovala po Európe, inšpirovala sa systémami predškolskej výchovy vo Francúzsku a Anglicku. Tieto poznatky prispôsobila domácim podmienkam a otvorila opatrovne v Bratislave, Banskej Bystrici či Trnave. Vytvorila tak unikátny systém predškolskej výchovy, ktorý sa stal vzormi pre ďalšie krajiny. Brunšvíková tiež nahradila pojem vyučovanie slovom zábava, čím nadviazala na Komenského koncept „škola hrou“. Cieľom opatrovní bolo nielen vzdelávanie, ale aj výchova a kultúrne pozdvihnutie detí. Dôležitou súčasťou jej práce bolo aj vzdelávanie budúcich učiteľov. Aj keď v opatrovniach pôsobili spočiatku najmä muži, postupne sa začala zasadzovať o vzdelávanie a zapojenie žien do pedagogiky. Hoci mali vyučovanie, prebiehalo hravou formou. Okrem toho boli deti vedené k upratovaniu a hygiene. Mária Terézia Brunšvíková zasvätila celý svoj život rozvoju predškolských a školských zariadení. Zomrela vo veku 86 rokov, no jej dielo pokračovalo. V roku 1891 vyšiel zákon, ktorý ukladal mestám a obciam povinnosť zakladať materské školy, nazývané ovody. Zároveň bol vytvorený inštitút na prípravu učiteliek pre predškolské zariadenia.
Školstvo počas prvej Československej republiky
Keď vznikla prvá Československá republika, pomery v slovenskom školstve sa výrazne zlepšili, pretože jednou z hlavných priorít nového štátu bolo vybudovanie slovenského školstva. V období Uhorska, najmä koncom 19. a začiatkom 20. storočia, zasiahli školstvo silné maďarizačné zákony, ktoré výrazne obmedzili používanie slovenčiny vo vzdelávaní. Preto bolo po vzniku republiky nevyhnutné vybudovať národné slovenské školstvo prakticky od základov. Keďže slovenských pedagógov bolo málo, predstavitelia štátnej moci na Slovensku požiadali o pomoc českých učiteľov a profesorov. Veľkým prínosom bolo, že sa vyučovalo v slovenčine a budovala sa sieť škôl, ktorá umožňovala deťom postupne získavať základné, stredné aj vysokoškolské vzdelanie. Zaujímavým míľnikom v školstve bol rok 1922, keď vznikol Malý školský zákon, ktorý predĺžil povinnú školskú dochádzku na osem rokov, rozšíril sieť materských škôl - detských opatrovní a ľudových škôl. V materských školách sa vzdelávali deti od troch do šiestich rokov, zatiaľ čo v ľudových školách začínali sedemroční žiaci a absolvovali povinnú osemročnú školskú dochádzku. Okrem ľudových škôl vznikli aj meštianske školy, ktoré boli trojročné a do ktorých postupovali žiaci po ukončení piateho ročníka ľudovej školy. Fungovali tiež cirkevné a rehoľné gymnáziá, ktoré patrili medzi stredné školy, ako aj učiteľské ústavy na prípravu budúcich pedagógov. Počas prvej republiky boli gymnáziá výberovými školami, do ktorých sa žiaci prijímali na základe prísnych prijímacích skúšok. Do roku 1939 u nás existovali rôzne typy gymnázií - klasické gymnáziá, reálne gymnáziá, reformné reálne gymnáziá a reálky. Počas prvej Československej republiky sa výrazne rozvíjali aj vysoké školy. V roku 1919 vznikla v Bratislave Československá štátna univerzita, kde sa vyučovalo po slovensky a po česky. Dostala názov Univerzita Komenského. Je to naša najstaršia univerzita, ktorá funguje dodnes. Jej prvými fakultami boli lekárska, právnicka a filozofická fakulta, pričom neskôr, na konci 30. rokov 20.
Banská akadémia v Banskej Štiavnici
Z odborných škôl mala veľký význam Banská akadémia v Banskej Štiavnici, ktorú založila Mária Terézia. Aj keď sa nazývala Banská akadémia, v skutočnosti išlo o vynikajúcu technickú univerzitu, ktorá sa od svojho založenia v roku 1762 zameriavala na banský priemysel, geológiu a metalurgiu.
#