V dnešnej dobe, kedy sa deti rodia do sveta plného digitálnych technológií a "rýchleho dopamínu", je dôležité zamyslieť sa nad rozvojom ich psychiky a sociálnych zručností. Humor, ako jedna z najsympatickejších vlastností človeka, zohráva v tomto procese významnú úlohu. Kedy však dieťa začne chápať vtipy, iróniu a sarkazmus? A ako môžeme podporiť jeho zmysel pre humor tak, aby bol zdravý a nedeformoval jeho myslenie?
Význam pohybu pre rozvoj mozgu a emočnú pohodu
Kým v minulosti sme museli vynaložiť fyzickú námahu, aby sme získali krátku odmenu, konzumný svet to zmenil - radosť a motivácia k pohybu je nahrádzaná „rýchlym dopamínom“ na pár klikov v smartfóne. Deti sa do tohto prostredia už narodia a nedostatočné množstvo pohybu ich ochudobňuje na fyzickej, mentálnej aj sociálnej úrovni.
O psychomotorickom vývine sa hovorí u detí jednoslovne - je to spojená nádoba, čím menšie sú, tým viac. Pohybové aktivity stimulujú nervový systém a priamo podmieňujú aj vývin psychických funkcií. Napríklad manipulácia s objektmi a zmena polohy v priestore umožňujú chápanie príčiny a dôsledku, vnímanie vlastného tela a polohy rozvíja nielen koordináciu, ale je aj základom na vnímanie svojich potrieb a starostlivosť o seba. Fyzické činnosti stimulujú mozog a sú základom učenia sa nových vecí, dozrievania mozgových štruktúr a budovania kompetencie ako v telesnej, tak psychickej oblasti.
Pohyb prináša pre deti výhody nielen na fyzickej či psychickej, ale aj na sociálnej úrovni. Fyzická aktivita v skupinách pomáha deťom rozvíjať sociálne zručnosti spolupráce aj komunikácie. Úspechy v pohybe môžu zlepšiť aj sebavedomie detí. Pohyb je pre deti často prvý spôsob, ako sa samy, bez pomoci druhých či rodičov, stretávajú a vyrovnajú s ťažkými emóciami - napríklad bojím sa ísť na písomku či som smutný, lebo mamu uvidím až o týždeň. Fyzická aktivita to vie zjemniť, upokojiť deti. Budovať si vzťah k pohybu ako zvyku je preto veľmi užitočné aj do dospelého veku. Vždy je totiž lepšie siahnuť po teniskách než po poháriku.
Ak som v záplave nejakej emócie - smútku, strachu, hnevu -, tak som vo fáze, ktorá mi znemožňuje vykonať ďalší krok efektívne, spracovať emóciu, prísť na to, čo potrebujem. Práca cez telo je preto často kľúčová, pretože nám pomôže identifikovať a spracovať emócie aj potreby. Pohyb pomáha byť v priamom kontakte so svojím telom, spoznať ho a počúvať ho. Vedieť oddychovať, vnímať zdravotný stav či pocity - to je dobrý základ pre mentálne zdravie a aj vzťahy, telesné zdravie, prácu.
Prečítajte si tiež: Spoľahlivé metódy zistenia tehotenstva
Vplyv digitálnych technológií a nedostatok pohybu
Podľa štúdie publikovanej v The Lancet Child & Adolescent Health len 19 % detí a mladých ľudí vo veku od 11 do 17 rokov dnes spĺňa odporúčané úrovne fyzickej aktivity. Môže to súvisieť aj s tým, že mladšie generácie vyrastajú s digitálnymi technológiami a pohyb nahrádzajú tieto technológie? Naše telo je stavané na praktické činnosti a sila motivácie k pohybu je obrovská.
Je však dobré hľadať formu pohybu, ktorá dieťaťu vyhovuje. Nebáť sa skúšať rôzne možnosti, hľadať aj také aktívne trávenie spoločného voľného času, ktoré vyhovuje všetkým členom rodiny.Nemôžeme od 8-ročného dieťaťa čakať, že si samo povie, že už stačilo, keď trávi čas na internete. Frontálny lalok, ktorý zodpovedá aj za sebaovládanie, sa totiž vyvíja približne do 25. roku života.
Ako motivovať deti k pohybu a aktívnemu tráveniu času
Deti sa často nudia, keď sa len tak „potulujú“, napríklad na prechádzke. Ak zakomponujete do víkendu výlet na zaujímavé miesto, na ktorý sa tešia, stáva sa to pre ne atraktívnym. Dohodnite sa, kam pôjdete, aby to bavilo všetkých a mali z toho zážitok - či už je to bicyklovanie, turistika, alebo iný výlet. Zapojte ich do plánovania a prispôsobte sa aj ich predstavám. Môžete zadať podmienky - teda vy rozhodnete, že sa ide do prírody, oni vyberú kam.
Podporujte fyzickú aktivitu detí tým, že im ponúknete rôzne možnosti mimo školy a krúžkov. Vytvárajte priestory, kde sa môžu fyzicky stretnúť a interagovať. Ak napríklad dieťa jazdí na kolobežke a „namotá“ na to kamarátov, je pravdepodobné, že bude viac času tráviť v pohybe. Je to podobné ako so zlepšením stravovania - ak chceme vydržať, musíme pripravovať zdravé jedlá chutne. A tak je kľúčové aj urobiť pohybový svet zaujímavejším - keď deti zažijú, že fyzický pohyb a zážitky v pohybe sú fajn, stane sa to prirodzene súčasťou ich života. Vytváraním pozitívnych zážitkov s pohybom motivujete deti k zdravým návykom na celý život. No s mobilom v ruke sa väčšinou veci nedajú robiť plnohodnotne.
Rodič má byť motivátor a zároveň aj manažér, čo je niekedy nesmierne ťažké. Pokiaľ nemáte poškodený vzťah alebo emočne ťažké situácie, vždy sa dá ísť cez zvedavosť: „Pozri sa, pre mňa je náš vzťah dôležitý, ale aj pohyb je taký dôležitý, že ho v našej rodine pestujeme. Poďme vymyslieť, kam pôjdeme spoločne, keď ťa posledný cyklovýlet nebavil.“ Neustúpme, ale hľadajme spoločne možnosti, ktoré zohľadňujú potrebu dieťaťa. Nevzdávajme to, ani keď nás dieťa odmietne. Spoločné aktivity sú rituály kontaktu, ktoré môžu podržať náš vzťah s deťmi v ťažkých chvíľach, napríklad v konflikte či puberte.
Prečítajte si tiež: Život očami detí: Slovenská tvorba
Veľká časť rodičovstva je o hraniciach, pravidlách, obmedzeniach, ktoré učia deti kompetencii a vôli. No prvá podstatná časť je o emočnej zrelosti, vzťahoch, spolupráci, schopnosti postarať sa o seba. Pomáhať dieťaťu rozumieť tomu, čo prežíva. Poskytnite deťom zrkadlenie a potvrdzovanie toho, ako im je. Doprajte im, aby sa cítili pochopení v tom, ako sa cítia, pretože skutočne môže byť pre ne ťažké odložiť mobil a ísť s vami na výlet. A vy to môžete empaticky priznať. Deti potrebujú vedieť, že im aj v tom rozumieme.
Samozrejme, majte kontakt aj so svojimi potrebami a ukazujte im, ako s nimi pracujete. Hovorte o nich primerane veku dieťaťa - napríklad, keď sa nám ako rodičom nechce ísť na bicykel, lebo sme smutní alebo unavení alebo ako je aj pre nás náročné odkladať mobil a čo s tým robíme.
Kedy dať dieťaťu telefón a ako nastavovať zdravé hranice
Podľa výskumov dostávajú deti telefón približne vo veku 10 až 12 rokov, viac-menej kvôli uľahčeniu komunikácie s dieťaťom a bezpečnosti. Z tohto hľadiska je v poriadku, aby dieťa malo telefón. Záleží však na tom, aký ďalší obsah v telefóne bude mať k dispozícii.
Od rozvojových aplikácií, ako je napríklad Duolingo, kreslenie alebo aj Minecraft, ktoré vám umožnia niečo tvoriť, učiť sa a aj robiť spoločnú aktivitu s priateľmi, až po ekvivalent „ťažkých drog“, ako je Tik-Tok alebo pasívne pozeranie YouTube videí o hračkách na autoplay. Minecraft sa radí medzi zdravšie online aktivity, v ktorých sa dá nastaviť začiatok a koniec, ak si stanovým cieľ na dané sedenie. Vyžadujú sústredenie v čase, tvorbu, plánovanie, prípadne sociálnu interakciu a ideálne je, ak zohľadňujú fyzický časopriestor (hrám sa po úlohách a predtým, ako idem na bicykel). No keď, naopak, algoritmus aplikácií rozhoduje za vás, aby vás ešte chvíľku udržal, vaše potreby a rozhodovanie sú cielene potlačené do úzadia.
Tik-Tok je podľa vašich slov ťažká droga, niečo ako heroín. Je to veľmi individuálne podľa toho, ako ich rodičia týmito témami sprevádzajú a v akom prostredí žijú. Veľa detí má však konflikty s rodičmi práve v súvislosti s online svetom, stáva sa to častým zdrojom nezhôd. Silná téma sociálnych sietí je práve porovnávanie sa smerujúce k nespokojnosti s vlastným telom a schopnosťami. Poruchy príjmu potravy, úzkosti a depresie či sebapoškodzovanie sú v posledných rokoch na vzostupe a sociálne siete môžu mať na to silný dosah, pokiaľ sú im deti vystavené nepripravené, nevedia o nástrahách a sú v tom samy aj v každodennom živote - teda nie je to téma našich rozhovorov s nimi.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Ako pripraviť dieťa na nástrahy online sveta
Rozprávajte sa s ním vecne o aspektoch tohto digitálneho sveta. Citlivo, ale čo najviac ako s dospelým. Úprimne sa zaujímajte, nepoúčajte ho, pýtajte sa, aký má dosah na jeho telo a prežívanie trávenie času pred displejom: kedy začína cítiť únavu, ako mu to pomohlo zlepšiť alebo zhoršiť jeho dnešnú náladu - aký obsah, koľko minút, v akej časti dňa to má na dieťa aký vplyv. Nepoučujte, pýtajte sa a hovorte cez svoju skúsenosť. Dohodnite sa, že si to budete sledovať a hovoriť o tom, ako sa cítite.
Nehovorte s deťmi len cez zákazy a príkazy, potrebujú porozumieť. Prístupom, ktorý opísala Janka, budujete základ, aby sa dieťa aj prirodzene zamyslelo nad tým, ako sa cíti a či naozaj chce robiť to, čo ide robiť. Budujete jeho vnútornú motiváciu a sebakontrolu. Pokiaľ na to pôjdete len cez zákazy, bez porozumenia, môžu ich obísť pri prvej možnej príležitosti. Ako rodič však potrebujete mať nad obsahom mobilu dieťaťa aj kontrolu a určovať hranice.
Frontálny lalok - dôležitá časť mozgu -, ktorý má za úlohu aj sebaovládanie či kontrolu impulzov, sa vyvíja približne do 25. roku. Nemôžete preto od 8-ročného dieťaťa čakať, že si samo povie stop pri obsahu na internete. Zvedavosť je obrovská. Zvedavosť vie deti na internete doviesť aj do „tmavých uličiek“. Je dôležité s deťmi komunikovať na rovinu. Napríklad o škodlivom obsahu alebo o ľuďoch, ktorí môžu vymáhať citlivé fotografie. Rodičia by mali deťom vysvetliť, že online existujú veci, ktoré sú také odporné a zraňujúce, že je lepšie sa im vyhnúť aj v detstve, aj v dospelosti.
Je úplne v poriadku upozorniť deti na miesta s pornografiou alebo na nebezpečné kontakty, podozrivé profily a vysvetliť im, aké následky to môže mať, keď uvidia niečo, na čo nie sú pripravené. Poukázať môžete aj na reálne príklady hoaxov, fake news, falošné obrázky vytvorené vo Photoshope či AI. Aj v tomto prípade je však dôležité viesť takéto rozhovory prirodzene, počas každodenných aktivít, hoci aj pri nakupovaní. Nechajte debatu voľne plynúť. Týmto spôsobom sa témy stávajú súčasťou bežného života, deti sa necítia ako na výsluchu a lepšie porozumejú nebezpečenstvám.
Je lepšie, ak sú rodičia úprimní a priamočiari, aj keď to pre nich môže byť spočiatku chúlostivé, no povzbudia tak deti, aby aj ony vedeli s rodičmi hovoriť o čomkoľvek, čo ich trápi. Budujete si takto dôveru.
Ako citlivo zvládnuť emočné reakcie pri nastavovaní hraníc
Emočné reakcie sú viac o rodičoch než o dieťati. Je prirodzené, že deti túto silnú reakciu majú. Dieťaťu vždy vieme uznať jeho emóciu, aj keď nesúhlasíme s jeho správaním. Uznávajte ju, až kým sa neprestane obhajovať, uvidí, že mu rozumiete. Nemusíte vedieť, ako mu teraz pomôcť, ale nech vidí, že ste v tomto momente na jeho strane:. „Naozaj vidím, že to teraz strašne chceš a je ti ťažko odložiť ten telefón.“ A zároveň stále držte jasnú hranicu. Najlepšie sa nastavujú hranice, keď sú betónové: „Robím to preto, lebo to má vplyv na tvoj spánok, na tvoje výsledky v škole, na tvoje vzťahy s kamarátmi, vzťah k nám a tvoju náladu. Je mojou úlohou nastaviť ti limity.“
Neklamte deťom. Nehovorte im ani, že sme z nich nervózni alebo že nás hnevajú. Povedzte, čo vás hnevá či naozaj trápi - že ich duševná neprítomnosť poškodzuje váš vzťah, a preto ich dobre nepoznáte, nemáte spoločné zážitky, že sa cítite sami, že vám dieťa chýba. Že vám záleží na tom, aby sa dostalo na dobrú školu. Hovorme cez seba, takto to skôr pochopia.
Sú však situácie, ktoré vyžadujú ešte silnejšie obmedzenia: „Vidím, že je ťažké skončiť hranie a je to normálne, že sa ti mobil ťažko odkladá. Mojou úlohou však je postarať sa o teba, a preto ti nastavím obmedzenia a pomôžem ti ich zvládnuť. Nemám rád/a, kontrolovať ťa, lebo to je zásah do súkromia. Viem, aké je pre teba dôležité súkromie, ale som tvoj rodič a zodpovedám za tvoju bezpečnosť.“ A vy ako rodič nastavíte rodičovskú kontrolu alebo vyhľadáte nevhodný obsah, ktorým si môže dieťa naozaj ublížiť. Opäť však bude dôležité priamo komunikovať - aj pri tom, keď niečo striktne zakážem a zamknem. Stále mu môžete ukázať, ako vás to mrzí a aké bolo dobré, keď fungovala dôvera. Dôvera a otvorenosť bolia omnoho menej aj rodiča, aj dieťa.
Rovnováha medzi láskavosťou a stanovovaním hraníc
Rodičovstvo je o vyvažovaní láskavosti a stanovovaní hraníc. Dieťa má právo na emóciu, právo po niečom túžiť, a aj keď mu ho uznám, neznamená to, že budem podporovať niečo nesprávne. Uznať, ako sa cíti neznamená súhlasiť či umožniť dieťaťu činnosť. Uznať a nastaviť pevné hranice je tá najlepšia kombinácia, ktorú vo výchove poznáme. Je pravda, že keď emóciu uznám, tak nezmizne tak, ako keď dieťa vystraším, zosmiešnim alebo udriem. No dieťa tú emóciu nepotlačí, a preto nás chvíľu bude možno rušiť prejavom emócie, ale neskôr sa upokojí a bude mať zážitok, že skončiť pozeranie a posmútiť si nie je koniec sveta. Učí sa tak upokojiť samo a zvládnuť aj náročné situácie. Empaticky môžete dieťaťu povedať „Vidím, že ti je ťažko, vidím, že si veľmi nahnevaný. Vidím, že ti je to ľúto…“.
Rozvoj zmyslu pre humor u detí
Zmysel pre humor je jednou z najsympatickejších vlastností človeka. Malé dieťa však väčšinou žart chápe doslovne. Odkedy je dieťa schopné rozpoznávať humor, iróniu či sarkazmus? Prečo sa v prítomnosti dieťaťa neodporúča používať iróniu? Humor patrí k mechanizmom, ktoré nám môžu pomôcť aj v záťažových chvíľach alebo životných situáciách. Napríklad tým, že nám umožní vytvoriť si odstup či zmeniť pohľad. Rodičia, ktorí neberú všetko príliš vážne, sú v takomto spôsobe zvládania vzorom pre svoje deti. Irónia a sarkazmus do výchovy nepatria. Unesú ich len pevné rovnocenné vzťahy. Inak sú skôr o zlyhávaní v komunikácii. Človek, ktorý ich používa, sa pokúša zľahčiť nejaké svoje nepríjemné prežívanie, napríklad sklamanie, frustráciu a pod.
Keď rodič dieťaťu podráždene, ale vlastne ironicky na nejaký nezdar povie: „To sa ti teda podarilo!“, ako tomu má dieťa rozumieť? Menšie bude bez ohľadu na slová vnímať nepohodu rodiča, pretože sa ladí na emócie. Môže následne samo ostať mrzuté. Staršie bude prežívať zmätok z nesúladu skutočnosti, obsahu slov a atmosféry, v ktorej sa mu rodič prihovára.
Malé deti chápu význam povedaných slov doslovne, čiže konkrétnemu slovu rozumejú veľmi konkrétne. Rovnako tak nemajú ešte rozvinuté logické uvažovanie, preto nie sú schopné vo výroku objaviť vtipné protirečenie či nesúlad. Základnou podstatou irónie i sarkazmu je výsmech. Snahou autora je vtipným spôsobom poukázať na nejaký nedostatok, chybu. Ak je mierená voči inej osobe, tak je ponižujúca, až zraňujúca a ubližujúca. Využívajme teda radšej taký typ humoru, ktorý nedeformuje myslenie ani charakter našich detí.
Humor ako súčasť partnerských vzťahov a sociálnej interakcie
Humor zohráva veľmi veľkú úlohu. Ak sa ľudia nemajú na čom zasmiať, a to nehovoríme len o vtipoch, samozrejme, ale aj o rôznych humorných situáciách, o nadhľade, o nejakých láskavých vtipných slovách, nie je to dobre. Smiech je veľmi dôležitá vec aj pri partnerských vzťahoch. Ale zase na druhej strane, ak sa v páre stretne extrovert s introvertom, tak ten extrovert je rád stredobodom pozornosti, rád hovorí vtipy a žartuje, ale to neznamená, že ten druhý - introvert - nepotrebuje vo svojom živote humor. On len chce byť menej v centre pozornosti, ale tiež sa môže chcieť baviť. Často fungujú páry, v ktorých sú dve úplne odlišné osobnosti - silný extrovert a silný introvert. Extrovertný typ sa teší, ako zabaví celú spoločnosť, introvertný asi menej, ale tiež sa vie uvoľniť. Dôležité pre vzťah je, aby sme sa každý deň na niečom zasmiali, povedali si nejakú vtipnú vec, usmiali sa na seba. Je to dobré a zdravé.
Ak niekomu chýba v osobnosti prívetivosť, môže sa správať až cynicky. Ak sa už tí partneri nejaký čas poznajú, žijú spolu, v mnohých ohľadoch si rozumejú a partner povie taký vtip, ona to nebude brať osobne. Poznám viaceré typy humoru, a preto aj reakcie môžu byť rôzne. Napríklad afiliačný humor je priateľský, neuráža iných ľudí, potom sebaláskavý, že si vieme sami zo seba urobiť žarty, no neznevažujeme sa. To sú tie dobré typy humoru. Ľudia, ktorí si vedome uťahujú z iných v spoločnosti, väčšinou dobre vedia, o čo im ide. Chcú toho človeka uraziť alebo ponížiť. Potom sa síce môžu tváriť, že to bol len vtip, ale všetci v miestnosti cítia, o čo ide v tej situácii. Buď sú to cynici, alebo nemajú dostatok empatie, je im jedno, ako sa objekt ich vtipu bude cítiť, a im to stojí za to, že sú stredobodom pozornosti.
Ak jeden z dvojice v spoločnosti pravidelne upriamuje pozornosť na svojho partnera či partnerku spôsobom, že pozrite sa, čo to zase uvarila alebo vidíte, aký je nemožný, zase niečo neopravil, je to znevažovanie. Pred inými ľuďmi zhadzuje blízkeho človeka, čo môže tiež znamenať, že uvažuje nad rozchodom a takto to ukazuje okoliu, v čom je tá partnerka či partner preňho nepostačujúci. Môže to byť znak mnohých vecí vo vzťahu. Môže to robiť preto, že celá rodina má toho druhého rada, nevidia na ňom chyby, možno ich v skutočnosti ani také nemá, no ten prvý chce zmeniť ich pohľad naňho alebo na ňu. Alebo je ten partner alebo partnerka naozaj v niečom iná, tomu človeku to prekáža a jednoducho už stratí nervy a nie úplne vhodným spôsobom vtipkuje na jeho či jej účet. Dokonca môže byť tento typ žartovania aj nejaké volanie o pomoc, návod na to, aby sa s ním niekto z blízkych porozprával. Nie každý má také komunikačné zručnosti, že dokáže priamo pomenovať veci.
Ak sú problémy vo vzťahu, väčšinou sa odvíjajú od nedostatku komunikácie a pochopenia. To, že počúvame toho druhého, neznamená, že to aj počujeme. Najťažšia je bežná komunikácia. Ak už sme v intenzívnych hádkach, tam už humor nemusí zafungovať; môže byť, naopak, kontraproduktívny. Treba to určite pomenovať. Ak sa to deje v pracovnom kolektíve, kde sa už poznáme, alebo v rodine či v okruhu priateľov, je najlepšie, ak sa to povie hneď. Je to podobné ako so šikanou v škole. Neexistuje jedno správne riešenie.
Ak nevhodne žartuje niekto hierarchicky vyššie od nás, určite sa nemusíme ani vtedy smiať. Muži bývajú častejšie v porovnaní so ženami zabávačmi v spoločnosti, v podstate jedno v akej - či čisto mužskej, alebo zmiešanej. Niektorí sú vyslovene radi stredobodom pozornosti. Neplatí to, samozrejme, plošne na všetkých mužov. A ženy sú skôr láskavejšie orientované, používajú aj jemnejší humor, skôr na nadväzovanie väzieb s ľuďmi ako sociálny tmel.
Sú ľudia, ktorí majú nadanie na rozprávanie vtipov. Dokážu ich podať takým spôsobom, že aj keď ten vtip nepočujete prvýkrát, smejete sa a bavíte sa.
Teórie o humore
Už Platón a Aristoteles sa zaoberali humorom a hovorili, že ľudia sa smejú zvyčajne z tých, ktorí sú im podriadení, a vyvoláva to v nich pocit, že sú niečo viac. O teórii nadradenosti sa hovorí to, že vždy je v tom vtipe niekto nadriadený a niekto podriadený, kto je víťaz a kto porazený a aj vtipné je to pre človeka až vtedy, keď pochopí tú pointu - kto je nadradený a kto prehral. Veľa vtipov je založených na stereotypoch, a aj keď s tým ľudia vnútorne nesúhlasia, dokážu sa na tom zasmiať.
Druhou, ktorej hlavným predstaviteľom bol Sigmund Freud, je teória uvoľnenia. Ľudia majú v sebe nahromadené negatívne emócie, neurózy a humor slúži na to, aby sa tieto emócie uvoľnili a aby sme ich jednoduchšie strávili. V praxi to znamená, že cez humor povieme niečo, čo sa nám nepáči a uľaví sa nám.
Súčasná filozofka Sheila Lintottová hovorí, že humor môže byť explozívny a impulzívny, no v oboch prípadoch môže ísť o spôsob, ktorým sa niektorí snažia vylúčiť zo spoločnosti isté skupiny ľudí.
Čierny humor a jeho vnímanie
Patrí tam aj čierny humor, ktorý sa nie vždy stretne s pochopením. Niektorí ľudia používajú čierny humor v situáciách, keď je to absolútne nevhodné. Ale výskumy zistili, že zmysel pre čierny humor majú ľudia vyznačujúci sa inteligenciou, sú otvorení, nepozerajú sa na spoločnosť len cez jednu optiku. Napríklad vtip o telesne znevýhodnených ľuďoch môže pobúriť, nie každý človek sa dokáže nad to povzniesť. Iné je, keď si ľudia z tej konkrétnej skupiny robia vzájomne žarty, je to spôsob ich stmeľovania a uvoľnenia.
Ak sme v častom kontakte s humorom, má to na nás vplyv. A, samozrejme, závisí to aj od toho, aká sme osobnosť - a aj deti majú zmysel pre humor. Je veľmi milé, keď sa malé deti snažia byť vtipné. No na ďalší deň si ich už tak nepamätala a nevedela to zopakovať, lebo malé deti ešte nevedia celkom pochopiť pointu vtipov. Ale my dospelí sa na tom napriek tomu smejeme, pretože tá jej snaha rozosmiať nás je veľmi milá. Asi je aj dobré podporovať deti v humore, ktorý nie je zraňujúci, dať im najavo, čo je v poriadku.
Vplyv kolektívu a výchovy na detský humor
Najskôr má nad dieťaťom ochrannú ruku a moc len ten rodič, vtedy vie aj jeho vtipkovanie dobre korigovať. Len čo nastúpi dieťa do škôlky, stretáva sa už s inými deťmi; každé má iné výchovné vzorce. Ono totiž veľa vecí nasaje napríklad v škôlke, kde chce zapadnúť do kolektívu. Ak si jeho kamaráti robia z niekoho srandu, aj ono sa môže prispôsobiť, lebo chce patriť do skupiny. Deti v kolektíve si často rady strieľajú z detí, ktoré sú niečím iné. Buď nosia okuliare, alebo majú pehy, môže to byť hocičo. Vysvetľovať. Nielen povedať, že také vtipy sa nehovoria, nerob si zo spolužiaka srandu, ale hneď vysvetliť aj prečo. Spýtať sa, ako by sa ono cítilo, keby bolo terčom posmechu. Menšie dieťa to možno nepochopí na prvý alebo druhýkrát, ale ak sa to raz stane jemu, veľmi dobre si to pospája dokopy. Lebo dieťaťu budete darmo hovoriť nebež, lebo spadneš, preň je to absolútne abstraktný pojem. Ale po piatom raze, čo si rozbije kolená, si už možno začne dávať pozor. A ak dieťa príde jedného dňa zo školy s plačom, že si z neho robili spolužiaci „srandu“, netreba reagovať vetou: Vidíš, ja som ti to hovoril a stalo sa to teraz aj tebe. Ale opäť trpezlivo vysvetliť, že ten spolužiak ešte nevie, že také vtipy sa nehovoria. Viem, že ti to ublížilo, ale nevenuj tomu veľkú pozornosť. Môžeš povedať, že sa ti to nepáči.
Prečo niektorí ľudia nerozumejú humoru
Buď človek nerozumie humoru preto, lebo má nejakú poruchu, napríklad autistického spektra, keď nerozumie až tak abstraktnosti. Človek tiež nemusí vedieť čítať emócie iných ľudí, nazýva sa to alexitýmia. Humoru tiež nemusia rozumieť ľudia, ktorí majú znížený inteligenčný kvocient alebo tí, ktorí nemajú nadhľad a všetko berú doslovne, preto nie je pre nich humor vtipný, nechápu ho. Alebo sú to ľudia, ktorí nemajú vyvinutú kreativitu.
Človek, ktorý v spoločnosti chrlí jeden vtip za druhým a ostatní sa smejú, ale čo to hovorí o ňom - chce byť stredobodom pozornosti alebo nevie, čo iné povedať, lebo sa nevie zapojiť do debaty. Môže mať nízke sebavedomie a vtipmi to skrýva. Alebo nechce o sebe nič prezradiť. Študentom hovorím, nech si nepredstavujú pod introvertom človeka, ktorý sa nevie zasmiať alebo povedať niečo vtipné. Stereotyp introverta je, že sedí niekde utiahnutý s knihou a nemá záujem sa s nikým rozprávať. Čo človek prežíva, akú má dynamiku či temperament, nemusí súvisieť s tým, ako sa prejavuje v spoločnosti. Introverti vedia byť veľmi spoločenskí, len nemajú až takú potrebu.
Môže sa stať, že mladí ľudia už nemusia poznať kontext vtipu alebo humorných poznámok, preto sa stane, že vtip alebo nejakú situáciu vôbec nepochopia. A potom, naopak, starší nemusia poznať kontext humoru mladších. Musíte poznať kontext, aby ste sa vedeli na vtipe zabaviť.
Záver
Rozvoj zmyslu pre humor u detí je dôležitý pre ich psychickú pohodu a sociálne zručnosti. Podporujme ich v tom, aby sa smiali, rozprávali vtipy a hľadali humorné situácie v každodennom živote. Zároveň ich učme, ako rozlišovať medzi zdravým a zraňujúcim humorom, a ako reagovať na nevhodné vtipy. Nezabúdajme, že najlepším príkladom pre deti sme my sami - rodičia, ktorí sa vedia zasmiať na sebe, neberú všetko príliš vážne a používajú humor na budovanie vzťahov a prekonávanie ťažkostí.