Mnohí rodičia sa stretávajú s tým, že ich dieťa v určitom veku začne biť iné deti, alebo dokonca aj ich. Je to pomerne bežný jav, najmä u detí okolo druhého roku života. V tomto období sa dieťa začína plne uvedomovať svoju vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu sú čoraz výraznejšie. Rozvíja sa jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako rovnocenný partner.
Vývojové aspekty a emočná regulácia
Dieťa sa učí vyslovovať prvé slová a postupne z nich tvorí vety, začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte však nie je schopné plne ovládať svoje emócie a potrebuje pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami, a práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím.
Bežné scenáre a reakcie dieťaťa
Často sa stáva, že rodič od dieťaťa žiada, aby niečo urobilo, niekam išlo alebo v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu a je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.
Nevhodné reakcie rodičov a ich dôsledky
Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiadúce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať, pretože je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládnuť. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča.
Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov:
Prečítajte si tiež: Inšpirácie pre pletené čiapky
- Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
- Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou, mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
- Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
- Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
- Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.
- Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.
Dôvody, prečo dieťa hryzie
Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie:
- Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.
- Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
- Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
- Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
- Dieťa je unavené.
- Dieťaťu rastú zuby.
Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.
Vhodná reakcia rodiča
Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním. Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspať. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí. Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu. Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré. Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.
Obavy rodičov a reakcie okolia
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné. Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.
Rady a skúsenosti iných mamičiek
Mnohé mamičky sa stretávajú s podobnými problémami a zdieľajú svoje skúsenosti a rady, ako zvládnuť toto náročné obdobie. Niektoré radia vrátiť dieťaťu úder, aby pochopilo, aké to je, no táto metóda sa ukázala ako neúčinná a často vedie k ešte väčším záchvatom hnevu. Iné odporúčajú dieťa v takej chvíli chytiť za ruku a odviesť do jeho izby, kde sa môže upokojiť. Dôležité je určiť hranice a dať dieťaťu najavo, že takéto správanie nie je akceptovateľné.
Prečítajte si tiež: Cestoviny so sviečkovou pre deti
Praktické tipy a stratégie pre rodičov
- Zachovajte pokoj: Keď vás dieťa udrie, je dôležité zachovať pokoj. Vaša reakcia v podobe hnevu alebo frustrácie môže situáciu ešte zhoršiť. Vyhýbajte sa kriku a fyzickým trestom.
- Dajte dieťaťu najavo, že jeho správanie nie je prijateľné: Jasne a zrozumiteľne mu povedzte, že bitie nie je v poriadku. Použite krátke a zrozumiteľné vety. Napríklad: „Bitie bolí. To sa nerobí.“ Kľúčom je dôslednosť. Zakaždým, keď sa takéto správanie vyskytne, vaša reakcia by mala byť rovnaká.
- Odstráňte dieťa z konfliktnej situácie (prestávka na ukľudnenie): Time-out (prestávka) je krátka doba, počas ktorej je dieťa vyvedené preč zo situácie, v ktorej sa správalo nevhodne, aby sa mohlo upokojiť, premyslieť si svoje správanie a pochopiť, že jeho činy majú následky.
- Identifikujte spúšťače: Venujte pozornosť tomu, čo sa zdá byť spúšťačom agresívneho správania vášho dieťaťa. Pochopenie týchto spúšťačov vám môže pomôcť predvídať a predchádzať budúcim incidentom.
- Naučte dieťa iné spôsoby vyjadrovania hnevu: Pomôžte dieťaťu nájsť alternatívne spôsoby vyjadrenia jeho emócií. Napríklad ho povzbudzujte, aby na vyjadrenie svojich pocitov používalo slová alebo aby požiadalo o pomoc, keď je frustrované.
- Modelujte neagresívne reakcie: Demonštrujte neagresívne spôsoby zvládania hnevu a frustrácie na svojom správaní. Deti sa veľa naučia pozorovaním dospelých okolo seba - ste ich vzorom.
- Dajte dieťaťu dostatok pozornosti: Deti potrebujú cítiť, že sú milované a že sú pre vás dôležité. Spoločné trávenie času, hranie sa a objatia môžu pomôcť znížiť agresivitu.
- Pozitívne podporovanie: Neustále chváľte dieťa, keď vhodne vyjadrí svoje emócie alebo zvládne situáciu bez agresie.
- Buďte trpezliví: Zmena správania si vyžaduje čas. Nečakajte, že problém vyriešite za jeden deň.
- Vyhľadajte odbornú pomoc: Ak sa situácia nezlepší alebo ak sa agresivita vášho dieťaťa zhoršuje, neváhajte vyhľadať pomoc detského psychológa.
Zvládanie agresivity a premena na pozitívnu energiu
Agresivita nemusí byť vnímaná len negatívne. Každý človek má určitú mieru agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa náchádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu.
Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.
Techniky na zvládanie agresie
- Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje: Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť?
- Vnímajte aj u seba, čo vo vás samých vyvoláva agresívne správanie: Je to strach, hnev, beznádej či frustrácia z nenaplnených potrieb ako pozornosť a uznanie?
- Pokladajte otázky a načúvajte: Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú.
- Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek: Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú.
- Dbajte na konzistenciu: Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram.
- Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne: Dajte dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne.
- Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť: Nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú.
- Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním: Porozprávajte sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie.
- Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik: Učí deti pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho.
- Dýchajte zhlboka: Učte deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať.
- Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať.
- Používajte imagináciu: V situácií, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa.
- Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia: Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju.
- Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čelusť prípadne akékoľvek iné svaly.
Obdobie vzdoru a jeho prejavy
Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“. V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje.
K základným prejavom detského vzdoru, patrí typické detské - „Nie!“ V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre. Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Ak sa rodič takéhoto prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť. Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich.
Ako reagovať na výbuchy hnevu
V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor.
Prečítajte si tiež: Bezpečné náušnice pre malé deti
Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa a od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma.
Ako minimalizovať negatívne prejavy vzdoru
Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom.
Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom. Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu.
Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine. Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.
Agresivita v období vzdoru
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí, či škôlky, učiteľky, či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“ Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to.
V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle.
Zásady pre zvládanie vzdoru
- Vždy zachovajte chladnú hlavu.
- Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru, napr.
- Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje.
- Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady.
- Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.).
- Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite!
- Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa.
- Odpútajte pozornosť, ale neustúpte.
- Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.
- Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči. Hovorte s ním ako so seberovným.
- Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov.
- Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši.
- Vzdor nemá žiadny účel. Nie je cielený, nejde o mocenský boj.
- Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku.
- V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre.
- Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to.
- Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Vo väčšine prípadov rodičia zvládnu obdobie vzdoru svojho dieťaťa sami. Aj keď spočiatku ich prekvapia niektoré reakcie ich drobca, pomerne rýchlo sa dokážu naučiť, čo naňho platí a čo nie, ako reagovať, ako ho upokojiť a ako správne korigovať jeho správanie. Sú však situácie, kedy už neostáva iné, než vyhľadať psychológa. Je to zvyčajne vtedy, keď už to rodičia nezvládajú, keď to presahuje ich sily, majú pocit, že zlyhávajú a nevedia si poradiť, prípadne, keď vzdor pretrváva u dieťaťa aj vo vyššom veku, napr. ešte okolo 5.
Prevencia problémov v budúcnosti
Ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou.