Odlúčenie od rodiny, najmä matky, je často vnímané ako krajné riešenie. Spoločnosť nás učí, že rodinné väzby sú posvätné a mali by sa udržiavať za každú cenu. Avšak, realita je často zložitejšia a pre mnohých ľudí je odcudzenie sa od toxických členov rodiny jediným spôsobom, ako si zachovať duševné zdravie a kvalitu života.
Rozhodnutie pre odlúčenie
Rozhodnutie odcudziť sa od matky nepatrilo k tým najľahším. Príbuzní ma varovali, že odlúčenie od matky môžem v budúcnosti ľutovať. "Máš iba jednu mamu," vraveli mi. "Čo keď zomrie a vy budete stále odlúčené? Ako sa budeš cítiť?" No raz prišla taká hrozná výmena názorov, až sa vo mne niečo zlomilo. Po dekádach tuhých bojov a vlažných zmiereniach som konečne nabrala odvahu a úplne odrezala svoju matku od zvyšku rodiny. Môj vzťah mi neprinášal nič iné, len záchvaty úzkosti. Moja matka zomrela tri roky po tom, ako sme sa oficiálne odcudzili. Ľutovala som jedine to, že som to neurobila skôr. Počas našej poslednej štedrovečernej večere nikto negánil, ani neodchádzal domov s plačom. Spolu s mojím manželom, s 86-ročným otcom, s mladšou dcérou, ktorá prišla domov z internátu, a s ďalším párom, sme si užili príjemný večer. Pred desiatimi rokmi, po dekádach tuhých bojov a vlažných zmiereniach, som konečne nabrala odvahu a úplne odrezala svoju matku od zvyšku rodiny.
Odlúčenie ako riešenie, nie problém
Keď vravíme o odlúčení, zvyčajne ho spomíname ako problém, ktorý treba vyriešiť. Okrem toho, na rôznych webstránkach, v knihách či v novinových článkoch narážame na rady, ako rozhádanú rodinu zmieriť. Odporúčajú nám všetko možné - ako naformulovať ospravedlnenie či ako podniknúť právne kroky. No pre nás ostatných ten tlak, aby sme sa dali znovu dokopy, všetko ešte zhoršuje. Odcudzenie nie je problém. Práve naopak, je to riešenie problému; odpoveď na inak neriešiteľnú dilemu.
Robila som rozhovory s viac než 50 ľuďmi, ktorí sa odlúčili od blízkych členov rodiny. Stále som nenarazila ani na jedného, čo by to ľutoval. Trápi ich, že nemajú rodiča, súrodenca či člena rodiny, s ktorým by sa mohli zmieriť. Mrzí ich, že problémy boli také vážne, až sa z odlúčenia stala jediná možnosť. Viac než tri štvrtiny účastníkov jednej štúdie uviedli, že odcudzenie malo na ich život pozitívny účinok. Ďalšia sa mi zdôverila, že predtým akoby žila pod plášťom ticha, ktorý jej zrazu niekto zdvihol. Podľa tretej ženy naozaj existujú prípady, keď je odcudzenie tou lepšou možnosťou.
Bežnejšie, ako si myslíme
Odcudzenie je omnoho bežnejšie, ako by ste si mohli myslieť. Keď Kristina Scharpová z Washingtonskej univerzity dostala nápad spraviť dizertačnú prácu o odcudzení v rodine, školská komisia sa jej ho snažila vyhovoriť, pretože očakávali, že nikoho takého nenájde.
Prečítajte si tiež: Úmrtia tehotných žien v nemocniciach
Kontinuálne odcudzenie
No odlúčenie väčšiny z týchto ľudí nie je definitívne, vraví Scharpová, ktorá sa tomuto fenoménu venuje a nazvala ho kontinuálnym odcudzením. „Odcudzenie znie tak binárne, ako keď poviete: buď som tehotná alebo nie som tehotná. Sú rodiny, ktoré si telefonujú, no nikdy sa nenavštevujú. Iní sa vidia raz či dvakrát za rok, no inak sú ich vzťahy len veľmi povrchné. Napríklad 44-ročná Victoria známym tvrdí, že spolu s manželom trávia Deň vďakyvzdania a Vianoce s „rodinou a s priateľmi“, hoci je od rodiny už dlhšie odlúčená.
Spoločenský tlak a stigma
Mnohí ľudia vás nepochybne zavrhnú. Podľa mojich skúseností sa odcudzenie vníma veľmi negatívne. Ľudia premýšľajú, čo je s vami v neporiadku, keď nedokážete vychádzať ani s vlastnou rodinou. To čiastočne vysvetľuje, prečo sa taký dôraz kladie na zmierenie, najmä v období sviatkov. „Aspoň na chvíľu si predstavte, že títo ľudia mali dobré dôvody, prečo sa odlúčiť,“ vraví Scharpová.
Dôsledky vzdelávania a spoločnosti na mladú generáciu
Prvá „digitálna generácia“ na svete vstupuje do dospelosti: odcudzená, nenaplnená, závislá a náchylná na deštruktívne ideológie. V USA sa objavujú sťažnosti na úroveň vzdelania už dlho. V roku 1993 boli zverejnené výsledky štúdie o gramotnosti občanov USA, ktorú zadalo ministerstvo školstva. Trvala 4 roky a zúčastnilo sa jej 26 000 osôb. Ukázalo sa, že v Amerike je 27 miliónov analfabetov a 45 miliónov tzv. funkčných analfabetov, tzn. ľudí, ktorí vedia čítať a písať, ale nedokážu tieto zručnosti správne používať. Polovicu osôb, ktoré dosiahli najhoršie výsledky, tvorili absolventi vysokých škôl.
Kým v roku 1947 vedelo ukázať Európu na mape 45 percent amerických školákov, v roku 1988 to bolo len 25 percent. K uvedenému poklesu vedomostí došlo napriek tomu, že Amerika v 80. rokoch minulého storočia vynakladala na vzdelávanie viac peňazí ako kedykoľvek predtým v histórii (v prepočte na obyvateľa bola na druhom mieste na svete za Švajčiarskom). Keď však prišlo na vec, rovnaké matematické úlohy dokázalo vyriešiť 40 % európskych stredoškolákov a len 10 % amerických.
Ukázalo sa, že obrovské finančné náklady nezaručujú úspech, ak systém zostáva chybný. V prvom rade je založený na falošnej paradigme, ktorú v roku 1987 brilantne opísal americký politický filozof Allan Bloom v slávnom diele The Closed Mind. Poukázal na to, že vzdelávací model v USA sa odklonil od klasického spôsobu výučby a stavia na relativizme, kognitívnom skepticizme, povrchnosti, zdanlivom rovnostárstve, politickej korektnosti, výchove bez stresu a neschopnosti budovať skutočné rebríčky hodnôt.
Prečítajte si tiež: Zmeny v legislatíve materskej dovolenky
V posledných desaťročiach kríza vyučovania zasiahla aj univerzity Ivy League, najmä ich humanitné fakulty, ktoré prestávajú byť miestom poznávania sveta a stávajú sa priestorom infiltrácie a mentálnej kolonizácie súčasnými ideológiami. Prírodné a biologické vedy sú voči tomuto procesu odolnejšie, pretože sú v užšom kontakte s faktami ako s ideami. K tomuto javu znižovania úrovne vzdelania sa už niekoľko rokov pridáva ďalší trend spojený s rozvojom digitálnych technológií. V USA to vyvoláva čoraz väčšie obavy, pretože to urýchľuje existujúce procesy kultúrnej degradácie.
Varovanie pred digitálnou priepasťou
Nedávno vyšla v Spojených štátoch kniha s názvom Vyrastá najhlúpejšia generácia. Od ohlúpnutej mládeže k nebezpečným dospelým. Jej autor, univerzitný pedagóg Mark Bauerlein, už pred 15 rokmi varoval pred modelom, ktorý zakladá vzdelávanie a voľný čas detí na digitálnych technológiách. Varoval, že by to mohlo spôsobiť nenapraviteľné intelektuálne škody celej generácii mileniálov.
V tom čase zostal jeho hlas osamotený. Vo verejnom priestore prevládal názor, že mladí ľudia získajú vďaka užšej interakcii s elektronickými médiami zručnosti, ktoré im umožnia lepšie sa orientovať vo svete informačnej ekonomiky 21. storočia. Výskumníci tvrdili, že vďaka týmto novým kompetenciám budú mladí ľudia schopní držať krok so superkonkurenčnou, globalizovanou technologickou kultúrou.
Bolo to tiež obdobie, keď odborníci varovali pred vznikom „digitálnej priepasti“, a tým pred prehlbovaním sociálnych nerovností. Varovali, že ak deti z chudobných rodín nebudú mať vlastný počítač a pripojenie na internet, budú zaostávať za svojimi bohatšími rovesníkmi, ktorí majú moderné digitálne zariadenia a softvér. Domnievali sa, že nedostatočný prístup k informačným technológiám obmedzuje možnosti chudobných získavať vedomosti, vykonávať akademickú kariéru alebo sa pripravovať na budúce zamestnanie. Preto sa kládol veľký dôraz na modernizáciu štátnych škôl prostredníctvom ich vybavenia počítačmi a zaradenia internetu medzi základné nástroje školského vzdelávania.
Posilňovanie vzdelávacej diverzifikácie
Dnes je jasné, ako píše Bauerlein, že založenie vzdelávania a voľného času mladých ľudí na digitálnych technológiách má mnoho negatívnych účinkov, napríklad na citlivú oblasť psychiky. Dvadsiatnici, ktorí strávili detstvo pozeraním do mobilu, často trpia osamelosťou, nedostatkom zmyslu a cieľa života a cítia sa nenaplnení v práci aj doma. Mnohí z nich sa liečia na psychiatrii, trpia depresiami a majú dokonca samovražedné sklony.
Prečítajte si tiež: Materská po RD: Kompletný sprievodca
Bauerlein poukazuje aj na škody v intelektuálnej sfére. V Amerike do tej doby nebolo generácie, ktorá by bola písala tak často a toľkými spôsobmi ako súčasní tínedžeri v sociálnych médiách, a zároveň nebola druhá generácia, ktorá by dosahovala také katastrofálne výsledky v testoch čítania a písania. Ľahký prístup k internetu spôsobil, že memorovanie faktov už nie je súčasťou moderného vzdelávania. Počet prečítaných kníh dramaticky klesol, rovnako ako úroveň základných vedomostí o histórii a spoločnosti. Napriek zdaniu zručností získaných prostredníctvom digitálnych technológií, sa na trhu práce tieto často ukážu ako nepoužiteľné.
Napriek zámerom tých, ktorí s radosťou vítali príchod prvej „digitálnej generácie“, došlo k vzniku priepasti vo vzdelaní. Ukázalo sa však, že skutočnosť je v príkrom protiklade s ich očakávaniami. Sociologické štúdie ukázali, že čím viac času trávia tínedžeri so smartfónmi, iPadmi a notebookmi, tým horšie sú ich výsledky vo vede. Okrem toho bolo vypočítané, že mladí ľudia z domácností s najnižšími príjmami v USA trávia denne pred obrazovkami o 42 % viac času ako mladí ľudia z domácností s najvyššími príjmami. To sa premieta do úspechu v škole. Výsledkom je, že bohatší študenti dosahujú lepšie výsledky a chudobnejší horšie.
Dvojité štandardy „inžinierov duše“
Na uvedený trend poukázal článok Nellie Bowlesovej, ktorý vyšiel v roku 2018 na stránkach denníka New York Times pod výstižným názvom Digitálna priepasť medzi bohatými a chudobnými nie je taká, ako sme očakávali. Autorka si všimla prekvapivý paradox, že zatiaľ čo verejné školy majú programy na podporu detí z najchudobnejších rodín, aby mali osobné notebooky, najelitnejšie školy pre najbohatších sa od digitálneho vzdelávania odkláňajú. Zistilo sa, že mnohí vedúci pracovníci a manažéri zo Silicon Valley, ktorí posielajú svoje deti do tradičných vzdelávacích inštitúcií, sú tiež za návrat ku klasickému vyučovaniu. Najvýraznejším príkladom tohto postoja je Steve Jobs, ktorý sa usiloval o to, aby jeho domov bol bez digitálnych technológií a aby jeho deti mohli vyrastať bez ich vplyvu.
Dnešní „inžinieri duše“ preto uvádzajú na trh produkty, pred ktorými chránia svoje deti. Chcú, aby sa ich tovar dostal k žiakom už v školách, pretože vedia, že keď si človek v mladom veku vyberie značku, zostane jej verný celé roky. Nechcú však, aby ich deti skončili v takýchto vzdelávacích inštitúciách. Uvedomujú si tiež, že digitálne technológie spôsobujú závislosť tých najzraniteľnejších, teda najmladších, ako to ukazuje napríklad známy film The Social Dilemma z roku 2020. Zároveň sa snažia chrániť svoje deti pred takouto závislosťou. Koniec koncov, želajú im to najlepšie.
Ideológia ako odpoveď na prázdnotu
Bauerlein píše o ďalšom efekte, ktorý súvisí s nástupom generácie „digitálnych domorodcov“ do dospelosti. V úvode knihy čítame: „Mileniáli, zbavení zručností, vedomostí, náboženstva a kultúrnych referenčných rámcov, úzkostlivo hľadajú niečo, čo by zaplnilo túto prázdnotu. Ich mentori zlyhali. Nanešťastie sa obrátili na politiku, aby zaplátali dieru vo svojej duši. Keďže o histórii nič nevedia, sú presvedčení, že je to len reťaz útlaku, nerovnosti a nenávisti. Pýtajú sa: Prečo ľudstvo neukončilo všetku túto nespravodlivosť skôr? A z hĺbky ich nevedomosti sa vynára odpoveď: Pretože oni sú prví, ktorým na tom záleží! Stačí, aby sme zbúrali našu zdedenú civilizáciu a nahradili ju utopickými túžbami. Pre generáciu, ktorá nepozná obmedzenia ľudskej povahy, sa zdá byť možné všetko.“
Z týchto dôvodov sa uvedená generácia podľa Bauerleina stáva po vstupe do dospelosti nebezpečnou, pretože je mimoriadne náchylná na manipuláciu. Táto náchylnosť je posilnená zmenami, ktoré sa na Západe uskutočnili vo vzdelávacom systéme a spôsobe vzdelávania v posledných desaťročiach. Ich charakteristickým znakom je eliminácia všeobecného vzdelania, tzn. vzdelania poskytujúceho komplexné, hlboké poznatky o svete. Nahrádzajú ju utilitárne alebo indoktrinujúce disciplíny. Deje sa tak na úkor humanitných vied, najmä filozofie a histórie.
Ako poznamenáva španielsky spisovateľ Juan Manuel de Prada: „Len poznanie minulosti nám umožňuje komplexný pohľad na súčasnosť. Keď toto poznanie minulosti zmizne, súčasná realita sa zmení na oslnivý kolotoč. Keď ignorujeme svoju kultúrnu genealógiu, stávame sa bezmocnými bytosťami, ktoré sú vyvrhnuté, a naša krehkosť, naša zmätenosť tvárou v tvár svetu, ktorému nerozumieme, nás robí ľahšie manipulovateľnými. Nie je možné prehĺbiť naše poznanie reality, získať s ňou komplexný kontakt bez základov, ktoré nám dávajú predstavu o jej zmysle. A tieto základy poskytujú humanitné vedy - dejepis, latinčina a filozofia nie sú len na ozdobu vzdelávania: sú jeho srdcom. Keď sa toto jadro vyprázdni, skutočnosť, ku ktorej patríme, skutočnosť, z ktorej pochádzame, sa stáva nepochopiteľnou; a my, odpojení od tejto skutočnosti, sa stávame atómami stratenými v nesmiernej prázdnote, ktorú nemožno vyplniť iným doplnkovým poznaním, a už vôbec nie umelými disciplínami koncipovanými ako explicitné indoktrinačné projekty.“
Podľa španielskeho autora nie je náhoda, že úpadok humanitných vied sa zhoduje s nástupom nových predmetov čisto utilitárneho alebo indoktrinačného charakteru. Ak sú ľudia zbavení schopnosti rozoznávať zmysel sveta na základe poznatkov vychádzajúcich z poznania histórie, základov klasickej filozofie alebo prirodzeného práva, je oveľa ľahšie vštepovať im nové ideológie:„Kto nepozná históriu, toho je oveľa ľahšie uspať legendami. Kto nepozná filozofické smery, ktoré umožnili súčasný stav ľudstva, si oveľa ľahšie osvojí nové kultúrne paradigmy. A napokon, ak bol niekto zbavený možnosti vybudovať si víziu sveta na základoch, ktoré poskytujú humanitné vedy, je pravdepodobnejšie, že sa stane obeťou „tovarovej homologizácie“ typickej pre každú dobu. Vzdelanie, ktoré sa uzatvára pred humanitnými vedami, je vyvlastňovacie vzdelanie, ktoré odsudzuje tých, ktorí by mali byť pánmi sveta, na osud stroskotancov, uvrhnutých do víru tisícok vonkajších síl trendov, mód, zotrvačnosti, ktorých spoločným menovateľom je odcudzenie.“
Práve toto odcudzenie dnes pozorujeme u mladých ľudí v krajinách západnej civilizácie. Bude to čoraz akútnejšie. Ibaže príde to, po čom volajú Mark Bauerlein a Juan Manuel de Prada: návrat ku klasickému, rokmi overenému spôsobu výučby, získavania vedomostí a kultúrnych kompetencií.
Prevencia sociálnej patológie
Aké sú možnosti prevencie domáceho násilia? Možnosti prevencie domáceho násilia sú primárna, prvotná prevencia, sekundárna, druhotná prevencia a terciálna prevencia. Primárna, prvotná prevencia by mala byť zameraná na elimináciu rizík pravdepodobného vzniku domáceho násilia. Dôležitý význam v primárnej prevencii majú napríklad: dobré vzťahy v pôvodnej rodine, kvalitné rodinné a priateľské vzťahy, výchova k tolerancii a edukačné programy inštitúcii a organizácii. Sekundárna, druhotná prevencia je zameraná na včasnú identifikáciu domáceho násilia a zahŕňa intervenciu a opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť pokračovaniu domáceho násilia a jeho negatívnym dôsledkom. Terciálna prevencia je zameraná na jednotlivcov a skupiny, ktorí sa násilia dopustili alebo sa stali obeťami domáceho násilia. Snaží sa zmierniť dopady násilia a zvýšiť kvalitu života obetí. Mimovládne organizácie, ktoré poskytujú pomoc obetiam domáceho násilia sú Pro Familia, Krízové centrum Brána do života, MY Mamy o.z. Prešov, Občianske združenie Pomoc obetiam násilia, Aliancia žien Slovenska, Centrum Nádej, Detské centrum Kľúčik, Krízové stredisko Dúha, Maják nádeje, Labyrint OZ, Pomoc rodine a Fenestra.
Násilie v škole. Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho slova chicane, čo znamená zlomyselné obťažovanie, týranie, sužovanie a prenasledovanie. Šikanovanie je, keď jedno dieťa alebo skupina detí hovorí druhému dieťaťu škaredé a nepríjemné veci, bije ho, kope, vyhráža sa mu, zamyká ho v miestnosti. Spúšťacie mechanizmy šikanovania sú tlak k mužnosti, krutosť, túžba po moci, zvedavosť, nuda, túžba po senzácii. Druhy šikanovania sú krátkodobé a dlhodobé šikanovanie. Stupne šikanovania sú ostrakizmus, fyzická agresivita, hlavný moment vytvorenia jadra skupiny, väčšina sa podrobuje normám agresorov. Priame varovné signály šikanovania sú ponižovanie a zosmiešňovanie, kritika dieťaťa, výčitky na jeho adresu, prejavy nerovnoprávnosti, objavujú sa údery, kopanie, strkanie, štuchanie, naháňanie, žiak dobrovoľne odovzdáva desiaty kamarátovi a sú prítomné bitky. Nepriame varovné signály šikanovania sú správanie outseidera, dieťa pôsobí depresívne smutne, nešťastne a stiesnene, ak má prehovoriť pred triedou je neisté až vystrašené, nechodí na hodiny telesnej výchovy, náhle zhoršenie prospechu, nesústredenosť pri vyučovaní, má poškodené, znečistené, rozhádzané veci a má odreniny, modriny, škrabance alebo rezné rany. Príčiny násilia v škole sú rodinná výchova, neprimeraný postoj pedagóga voči deťom, vplyv masovokomunikačných prostriedkov a netolerantné správanie sa dospelých. Príčinou môže byť reakcia na násilné správanie pedagógov k žiakom a reakcia na prísny školsky poriadok. Rizikové činitele pôsobiace na vznik sociálnej patológie v podmienkach školy podľa Nešpora sú škola prevenciu neprevádza, škola pri prevencii sociálnej patológie nedostatočne spolupracuje s rodičmi, neexistujú rozumné, jasné a presadzované pravidlá, sociálna patológia je pre žiakov v škole a v jej okolí jednoducho dostupná, učitelia sú vnímaní ako nepriateľskí alebo ľahostajní, zlyhávajúci a problémoví žiaci sú zosmiešňovaní a ponižovaní, atmosféra na škole je cynická, odcudzená, chýba tu ponuka pozitívnych hodnôt a neexistuje nadväznosť na kvalitné mimoškolské aktivity a vhodné spôsoby trávenia voľného času. Násilie môže mať charakter protestu voči nespravodlivosti a môže byť výsledkom straty istôt a bezperspektívnosť mladých ľudí. 4 skupiny porúch emócii a správania u detí a mladistvých sú poruchy správania, osobnostné problémy, psychické problémy, nezrelosť a socializovaná agresia. Charakteristické črty obete: Deti , ktoré nevedia skrývať svoj strach a využívať strach druhých Deti sú tiché, plaché, citlivé Pri akomkoľvek náznaku agresivity sa stiahnu, ustúpia Mávajú nízké sebavedomie Nebývajú vždy fyzicky slabé, ale spravidla bývajú menej zdatné ako agresori Majú odmietavý vzťah k násiliu, vyhýbajú sa tvrdým športom Tieto deti sa ťažko presadzujú medzi vrstovníkmi Osobitnú skupinu tvoria obete, ktoré sú súčasne tiež agresormi, zučastňujú sa na šikanovaní iných a v kolektíve sú neobľúbení
Samovražednosť
Samovražednosť je vedomé a úmyselné ukončenie vlastného života. Samovražda je reakcia na nezvládnutú situáciu. Podľa Zemeka a Zvolského samovražda je úmyselné, viac čí menej premyslené ukončenie života. Ondrejkovič hovorí o samovražde ako o reakcii na následok ťažkej, zdanlivo neriešiteľnej a bezvýchodiskovej životnej situácie. Z hľadiska národov najviac rozšírená samovražednosť je v Rakúsku a v Maďarsku, najnižšia je v Taliansku. Z profesii je najviac rozšírená samovražednosť u lekárov? Z hľadiska ročných období samovražednosť je najviac rozšírená na jar a na začiatku leta. Samovražednosť je častejšia vo veľkých mestách ako na vidieku. Z hľadiska vekového najviac páchajú samovraždy adolescenti. Faktory, ktoré pôsobia pozitívne na prevenciu voči samovražde sú vidiecke prostredie, náboženské založenie, manželstvo ako inštitúcia.
Prostitúcia
Prostitúcia je poskytovanie sexuálnych služieb za finančnú úhradu alebo vecné odmeny. Je to striedanie partnerov za konkrétne výhody. Podľa Matoušeka prostitúciu chápeme ako poskytovanie služieb súvisiacich s uspokojovaním sexuálnych potrieb zákazníka za odmenu alebo inú protislužbu. Ondrejkovič upozorňuje, že samotné poskytovanie sexuálnych služieb nie je trestné. Matoušek k tomu dodáva, že prostitúcia sa zvyčajne spája s organizovaným zločinom ako je kupliarstvo, obchodovanie so ženami, nelegálne obohacovanie sa na ich úkor, zneužívanie detí a podobné. Prostitúcia môže byť verejná, príležitostná a prostitúcia prostredníctvom spoločníčok alebo hostesiek. Matoušek ju ďalej rozlišuje na pouličnú prostitúciu a prostitúciu ponúkanú v špecializovaných zariadeniach. Ondrejkovič sa zmieňuje o homosexuálnej a heterosexuálnej prostitúcii. Podľa Matoušeka príčiny chudoby sú objektívne, subjektívne, ale najčastejšie sú ich kombináciou. Matoušek poukazuje na fakt, chudoba je prevažne problémom mladých ľudí a mladých rodín. Podľa zákona č. 195/1998 paragraf 7 v podmienkach Slovenskej republiky momentálne nejestvuje pojem chudoba. Tento pojem sa v Slovenskej republike nahrádza pojmom hmotná núdza. Definuje ju Zákon o sociálnej pomoci ako stav, keď príjem občana nedosahuje životné minimum. Chudoba znamená stratu možností, spoločenských kontaktov a vylúčenie chudobných z normálnych foriem komunikácie a družnosti. Deti a mládež žijúce v podmienkach chudoby sa častejšie utiekajú k rôznym iným formám sociálnej patológie, akými sú najmä kriminalita, detská prostitúcia, čí užívanie drog.
Predsudky, xenofóbia a rasizmus
Rasizmus chápe Matoušek ako doktrínu obhajúcu nadradenosť jednej rasy alebo rasového podtypu nad inou rasou či rasovým podtypom. Môže byť podporovaná vedeckými, pseudovedeckými teóriami, náboženstvom a tradovanými predsudkami. Predsudok v multikulturalizme znamená, že príslušníkov inej kultúry odsudzujeme na základe nepodstatných, vonkajších znakov bez toho, aby sme ich poznali. Dúbravcová a Šíšková veľmi jednoducho vystihuje xenofóbiu ako strach z niečoho cudzieho.
Tri stupne prevencie voči sociálnej patológii podľa Trapkovej
Tri stupne prevencie voči sociálnej patológii podľa Trapkovej sú primárna prevencia, sekundárna prevencia a terciálna prevencia. Primárna prevencia Táto prevencia je chápaná ako činnosť, ktorá pomáha občanovi vytvárať v danom prostredí najvhodnejšie podmienky pre telesný, psychický a sociálny vývoj, vhodnými efektívnymi odbornými metódami a postupmi skvalitňovať sociálne usmerňovanie občana. Sekundárna prevencia Ondrejkovič rozumie pod sekundárnou, adresnou prevenciou takú, ktorá sa netýka všetkých, ale je zameraná len na ohrozené skupiny obyvateľstva. Terciálna prevencia Lubelcová a Ondrejkovič uvádzajú, že terciálna prevencia je zameraná na predchádzanie recidív, zabránenie opätovnému výskytu trestných činov u tých, ktorí sa trestných činov už dopustili.
Primárna prevencia podľa severoamerického modelu sa delí na všeobecnú prevenciu, selektívnu prevenciu a indikovanú prevenciu. Všeobecná prevencia pôsobí na celú populáciu. Selektívna prevencia Cieľovou skupinou selektívnej prevencie sú deti a dospievajúci so zvýšeným rizikom, ktorí sa doposiaľ ešte patologicky neprejavili. Sú to deti s poruchami správania a emócii. Indikovaná prevencia Indikovaná prevencia sa dotýka tých, u ktorých nie je možné exaktne identifikovať sociálnu patológiu, avšak vykazujú niektoré znaky takéhoto patologického správania.
#