Medicína neustále napreduje a prináša riešenia pre situácie, ktoré boli kedysi nemysliteľné. Jednou z takýchto oblastí je aj asistovaná reprodukcia, ktorá umožňuje párom s genetickými problémami mať zdravé deti. Okrem toho sa stretávame s príbehmi detí, ktoré prekonávajú obrovské prekážky hneď od narodenia, a s rodičmi, ktorí im v tom pomáhajú. Tento článok sa zameriava na tieto zázraky medicíny a ľudskej vôle, pričom čerpá z rôznych zdrojov a perspektív.
Narodenie trojičiek: Vzácna udalosť v košickej nemocnici
V Univerzitnej nemocnici L. Pasteura (UNLP) v Košiciach sa v nedeľu 17. augusta 2025 narodili trojičky - dvaja chlapci a dievčatko. Pre ich 21-ročnú matku Viktóriu z Malého Slavkova (okres Kežmarok) to boli prví potomkovia. Išlo už o druhý pôrod trojičiek v krátkom čase v tejto nemocnici, čo je považované za vzácnu udalosť.
Tehotenstvo bolo počaté spontánne a od siedmeho týždňa na jeho priebeh dohliadal pôrodník doc. MUDr. Ján Varga, PhD., MPH, MHA. Viacplodové tehotenstvo je považované za rizikové, preto musela budúca mamička pravidelne dochádzať na gynekologické kontroly do Košíc. Podľa slov doktora Vargu tehotenstvo prebiehalo bez vážnejších komplikácií a všetky bábätká sa vyvíjali dobre. Rodička bola od 30. týždňa hospitalizovaná na oddelení nemocnice.
Pôrod prebehol cisárskym rezom v 34. týždni tehotenstva pre zhoršené prietoky u najmenšieho bábätka. Prvá prišla na svet Eliška, ktorá mala 1 940 gramov a 42 cm. Jej braček Eliáš mal tiež 42 cm a vážil 1 830 g. Najmladší Dávid mal 1 690 gramov a 40 cm.
Všetky tri deti boli v dobrom zdravotnom stave a nemali komplikácie. Hneď po pôrode všetky trojičky plakali a nepotrebovali žiaden veľký akútny zásah. Dve z nich potrebovali len krátku lekársku pomoc, dnes dýchajú samostatne a pľúca majú vyvinuté. Teraz je pre nich najdôležitejšie prijímanie stravy - postupne dostávajú materské mlieko.
Prečítajte si tiež: "Malý veľký zázrak" - Funguje to?
Syndróm zabudnutého dieťaťa: Tragédia z ľudskej omylnosti
Syndróm zabudnutého dieťaťa (anglicky „Forgotten Baby Syndrome“) je pojem, ktorý opisuje situáciu, keď rodič alebo opatrovateľ nechá dieťa v zamknutom aute a zabudne na jeho prítomnosť. Syndróm nevzniká z nezáujmu alebo nezodpovednosti. Ide o výsledok zlyhania pamäťových systémov v mozgu - najmä interakcie medzi tzv. prospektívnou pamäťou (pamäťou na budúce úlohy) a automatickým režimom. Ak dôjde k narušeniu rutiny - napríklad, ak otec vezie dieťa do škôlky namiesto matky, alebo ak niekto mení trasu do práce - mozog môže úplne „vypustiť“ túto novú informáciu a vrátiť sa k známemu autopilotnému správaniu.
Podľa štatistík v USA zomrie každý rok v priemere 35 až 40 detí v dôsledku prehriatia po tom, čo boli ponechané v aute. Od roku 1998 bolo zaznamenaných viac ako 1000 úmrtí detí spôsobených týmto javom. Strata dieťaťa v dôsledku vlastnej chyby je psychologicky devastačná. Mnohí rodičia prechádzajú silným posttraumatickým stresom, depresiou a pocitmi viny, ktoré môžu pretrvávať celý život. Niektorí končia na psychiatrii, iní si siahnu na život.
Prevencia je jedinou cestou, ako týmto nešťastiam predísť. Medzi preventívne opatrenia patrí:
- položiť si vedľa dieťaťa niečo, čo si určite zoberiete.
Syndróm zabudnutého dieťaťa je tragédiou, ktorá vzniká z ľudskej omylnosti, nie z nezodpovednosti. Je dôležité o ňom hovoriť bez stigmy, šíriť osvetu a hľadať systémové riešenia.
Život s genetickým syndrómom: Príbeh Dominiky a jej rodiny
Miroslav a Veronika sú manželmi osem rokov. Zoznámili sa v Keni, radi cestovali, mali veľké plány v kariére aj rodinnom živote. Prvé dieťa je veľký míľnik v živote. Tešili sa, ale asi ako väčšina mladých, mali mylné predstavy o rodičovstve. Tehotenstvo prebiehalo úplne bez komplikácií. Dva týždne pred pôrodom pretancovali na plese celú noc. Až v 36. týždni na bežnej kontrole zistili, že Dominika je príliš malá a neprospieva. Hneď ju poslali do trnavskej pôrodnice a vyvolali mi pôrod. Narodila sa prirodzene, pôrod bol celkom dobrý.
Prečítajte si tiež: Pohľady na Diétu Zázrak Života pre Rodičov
Pre komplikácie Miroslav čakal na chodbe. Pre neho bolo najdôležitejšie, aby prežila. Jeho mama pracovala v trnavskej nemocnici, takže bola pri tom, keď sa Dominika narodila. Uplakaná vybehla na chodbu, hodila sa mu okolo pliec a vzlykala, že nemá rúčky. Vtedy si prvýkrát vydýchol, že vôbec žije. Lekár si mal všimnúť na morfologickom sone, že nemá vyvinuté predlaktia, ale asi mal pocit, že má ruky stále schované. Prešiel všetky orgány, no všetko bolo v poriadku. Pri prvom dieťati Veronika to ani ďalej neriešila, človek uverí, čo mu lekár povie. Iba toľko, že by chodili po vyšetreniach a boli v strese. Asi bolo dobré, že sme to nevedeli. Veronika čakala na manželovu reakciu. Keď povedal, že nevadí, že to spolu zvládneme, bola aj ona pokojnejšia. Miroslav sa od začiatku dostal do utešovacej pozície. Najskôr upokojoval mamu, potom Veroniku a neskôr aj svokrovcov. Všetci boli vystrašení.
Diagnózu mali od začiatku. Zhodou okolností jeho mama našla doma knihu o genetike spred tridsiatich rokov, v ktorej našla syndróm podobný Dominikiným črtám. Onedlho sa to potvrdilo. Ale áno, kým sa dostali na genetické vyšetrenia a mali to potvrdené aj na papieri, trvalo to sedem mesiacov. Po skompletizovaní výsledkov boli predvolaní na sedenie s lekárom. No potom je človek odklonený na svojho pediatra, ktorý sa v živote nestretol s dieťaťom s raritným syndrómom a vidí iba to, že neprospieva. Sami si museli hľadať informácie zo zahraničných zdrojov o tom, aká váha je optimálna pre deti s týmto syndrómom. S papiermi potom šli k pediatričke, aby videla, čo je ešte v norme.
Dominika vážila zhruba jeden kilogram, bola dlho v inkubátore. Nedokázala sa prisať, pol roka si Veronika odsávala mlieko. Mala silný reflux. Vyvrátila dvakrát viac, ako zjedla. Pribrala 10 - 20 gramov za týždeň. Bolo to zúfalé a psychicky náročné. Každých 50 gramov oslavovali. Kŕmili ju sedem až osem hodín, najskôr sondou, potom z fľašky. S lekármi to bol boj, chceli jej zaviesť vývod rovno do žalúdka, no vedeli, že prijímať cez ústa je najlepší spôsob, aby sa naučila prehĺtať, hrýzť, časom aj rozprávať. Potom čítali niekoľko zahraničných štúdií, ktoré tvrdili, že deti s týmto syndrómom často nepriberajú, aj keď majú dostatočnú výživu. Je to dané geneticky. Tuhú stravu prijímala lepšie. Teraz zje viac ako súrodenci.
Veronika mala zlú popôrodnú adaptáciu. Trvalo jej vyrovnať sa so všetkými novými problémami. Prvý rok bol asi najťažší. Aj keď som sa snažila neporovnávať, nešlo to. Každý syndróm je špecifický a každé dieťa môže mať inú formu toho istého syndrómu. Deti s rovnakým syndrómom môžu byť úplne zdravé, mať rodinu, prácu. Dominika dostala z každého rožka troška s výnimkou kardiologických porúch. Nemá teda nič život ohrozujúce. Okrem toho, že neprospievala, nemá vyvinuté končatiny, má síce jeden prst, ale nemá úchop. Najskôr riešili ruky, kŕmenie. Potom sluch, neskôr sa venovali fyzioterapii, okolo troch-štyroch rokov reči a logopédii. Až neskôr sa prejavila sociálna stránka. Všetko naberali postupne, ale strašne neskoro. Dominika má šesť rokov a vôbec nerozpráva. Dokáže povedať mama, ale nie je to pre ňu forma komunikácie. Je to vydávanie zvukov. Dominika toto nerobí, nepríde za mnou, nesnaží sa mi to odkomunikovať, iba čaká. Využívajú obrázkové techniky, aby si vybrala, čo chce.
Už pri prvých sluchových vyšetreniach im povedali, že výsledky sú nevyhovujúce. Po prvom raze odchádzali s tým, že je maličká, má zúžené zvukovody, keď vyrastie, bude to v poriadku. Ideálna sluchová kompenzácia je do šiestich mesiacov od narodenia. Takto to robia v zahraničí. Na poslednej kontrole už mali tieto informácie a žiadali pre ňu načúvadlá. Lekári ich presviedčali, aby sme počkali ďalšie tri mesiace. Vtedy zakročili, že chcú načúvadlá hneď. Toto je jedna z mnohých vecí, s ktorými sa stretli. Všade strašne chýbajú informácie.
Prečítajte si tiež: O knihe Zázrak menom dieťa
Sú v tom samy so svojím okolím. Genetických syndrómov je niekoľko tisíc. Nemôžeme chcieť od každého lekára, aby si zapamätal príznaky konkrétnych genetických porúch. Veronika je internistka, ovládali jazyky a mali kopec kontaktov na odborníkov po celom Slovensku. Tak spustili portál a začali spisovať prvú stovku syndrómov, teraz ich je tristo až štyristo. Narazili aj na rodiny, ktoré už mali dospelé deti. Až vtedy sa im nastavili reálne očakávania, ako to asi bude s Dominikou v budúcnosti.
Aby dostali v pôrodnici a u pediatra relevantné informácie. Podľa štúdie, ktorá bola robená v 160 krajinách, poskytnutie kompletných informácií v ranom detstve dokáže štvornásobne zlepšiť zdravotný stav. Nazýva sa to včasná intervencia. Ten istý človek, ktorý dostane informáciu v predškolskom veku, čo je stále úplne bežná prax, skončí pravdepodobne v dennom stacionári. Už niekoľko rokov má každý samosprávny kraj povinnosť zriadiť centrum včasnej intervencie, kde by mal fungovať multidisciplinárny tím. Zväčša ho tvoria psychológovia, špeciálni pedagógovia. Bývajú to malé tímy a vôbec nie také komplexné, ako by rodiny potrebovali. Financovanie centier je náročné a často bojujú, aby prežili. Aká je to pomoc, keď sám bojujem o prežitie? Majú okolo tridsať poskytovateľov tejto pomoci. Osem krajských a zvyšok sú organizácie registrované pod sociálnou službou. Navyše v štatistike, ktorú pred pár rokmi robila Platforma rodín so zdravotným znevýhodnením, vyšlo, že kapacita všetkých centier je približne tisíc rodín. Na Slovensku ich máme 17-tisíc, takže mnoho ľudí je mimo systému.
Preto vytvorili tím 15 odborníkov z rôznych oblastí vrátane neurológov, fyzioterapeutov, špeciálnych pedagógov, logopédov a podobne. Funguje to tak, že keď si rodina vytvorí profil na stránke Úsmev pre druhých, dajú im informáciu, aké dieťa sa im narodilo, pridajú lekársku správu a oni im sprostredkujú vyjadrenia od špecialistov z ich tímu. Áno, získajú skorú informáciu, na aké oblasti sa majú pri konkrétnej diagnóze zamerať. Koncept projektu je postavený na tom, že má reflektovať všetky potreby znevýhodnenej rodiny, aby ľudia nemuseli prežívať to, čo my a ďalšie stovky rodín pred nimi. Okrem poradne ponúkajú na portáli bazár, inzerciu, dražby. Ľudia si tam môžu hľadať prácu, vymieňať si špeciálne pomôcky, vytvárať dražby, vymyslieť niečo, aby rodiny nemuseli stáť na námestiach s pokladničkami. Je to strašne dehonestujúce, okoloidúci na vás pozerajú ako na žobráka. Z toho, čo dnes robia, plánujú spraviť aplikáciu do mobilu a šíriť ju aj v zahraničí.
Narodením dieťaťa, ktoré potrebuje 24-hodinovú starostlivosť, rodina prichádza o jeden príjem. Nehovoriac o zvýšených výdavkoch na liečenia a terapie, ktoré bežná rodina nemá. Robili to, čo robí každá rodina. Prvá vec je, že sa vyhádže z peňazí, druhá, že začne hľadať iné cesty. Dozvedeli sa o dvoch percentách, tak založili občianske združenie a začali zbierať dve percentá pre Dominiku. Prvé štyri roky minuli na rehabilitácie 13-tisíc eur ročne. Dvojtýždňová rehabilitácia stála 3 500 eur. Teraz dcérine rehabilitácie vyjdú na šesť- až sedemtisíc eur ročne. To sú tisíce, o ktoré mnohé rodiny prichádzajú.
Dominike vďačia za veľa vecí, najmä za to, že ma oslobodila od nezdravých vzťahov vo svete biznisu. Pomohla im nastaviť si hodnoty na správnu mieru, nepripútavať sa k peniazom ani ku kariére. Ešte sú malé na to, aby to chápali. Tým, že je Dominika najstaršia a vždy tu bola, nikdy na ňu nežiarlili. Možno to príde v školskom veku, keď uvidia, že ostatné deti majú iný život alebo že sa Dominike venujeme viacej.
Napríklad keď prídeme na ihrisko, cudzie deti si ju obzerajú. Druhý syn Stanko ju vždy pekne odprezentuje: „Aha, ona nemá ruky.“ Ešte jej vyzlečie sveter, poukazuje im ju, aby sa mohli ísť čím skôr hrať. V tomto veku sú už súrodenci aktívni. Keď vidia, že sa nemôže sama napapať, strčia jej do pusy banán. Takúto skúsenosť by som doprial každému dieťaťu, aby sa inklúzia do nás dostala prirodzene. V civilizovanom svete by nemali mať špeciálne školy miesto. Vždy boli aktívni ľudia a to sa nezmenilo ani príchodom Dominiky. Chodia na turistiky, stanovačky, cestujú po Slovensku. Rehabilitácie v inom meste vždy spoja s nejakým výletom. Obmedzuje ich to jedine v tom, že má svoje určité potreby, ktoré rešpektujú a snažia sa im prispôsobiť. Špeciálnu škôlku otvorili práve v tom roku, keď sme ju potrebovali. Dominika bola prvý zapísaný žiak. Nemajú dostatok asistentov, majú ich len doobeda, čiže do družiny nemôže ísť. To sa zdá nelogické. Rodič si môže požiadať, ale väčšinou im to neschvália, lebo veď deti sú ešte malé. Ďalším nelogickým problémom v zákone je, že bežná škola si nemôže požiadať o príspevok na debarierizáciu, pokiaľ nemá aspoň jedného zdravotne znevýhodneného žiaka. A teraz kto sa obetuje? Ktorý rodič bude nosiť dieťa každý deň po schodoch, aby si škola mohla požiadať o príspevok? To sú absurdné veci, ktoré v tomto štáte sú. V niektorých prípadoch je level inklúzie na Slovensku mínus dvadsať. To je smer, kam by sme mali ako spoločnosť vyrásť. To sú veci, za ktoré bojujú.
Stretávajú sa aj s názormi, že načo sa vôbec snažia, veď čo taký človek ako Dominika dá tomuto svetu a štátu. Vtedy odpovedajú, nech si porovnajú svoju prácu s tým, koľko projektov sa kvôli nej spustilo a koľko peňazí vyzbieralo. Kým ju nemali, vnímal som, že sú medzi nami nejakí znevýhodnení ľudia, ale ako väčšina populácie som ich prehliadal. Dnes sa na to pozerám z inej perspektívy. A chcem otvárať oči ďalším. Títo ľudia sú medzi nami, chcú byť súčasťou majoritnej spoločnosti, len sa pre tie špecifické zdravotné problémy nevedia dostať k bežným veciam. Musel upustiť od svojich predstáv, že si založí rodinu, nájde si prácu a osamostatní sa. Nevadí im to. Bude naše večné bábätko. Niekedy sme si vraveli: Dokelu, prečo to takto je, nemohla mať aspoň jednu ruku? No teraz je to pre nás úplne prirodzené, ani si neuvedomujeme, ako veľmi. Stále sa stretávajú s reakciami typu: Wau, ako to zvládate? No pre mňa je tá otázka niekedy až neprirodzená.
Vyrovnať sa s tým mi pomáha práve fakt, že je na tom mentálne trošku horšie, čo z nej robí šťastného tvora. Vidím, že je šťastná tak, ako je. Keď vidím iné syndrómy a diagnózy, omnoho horšie ako má Dominika, tak si vravím, že čo má o nás kto hovoriť, akí sme perfektní, keď máme vlastne spokojný život.
Úloha otca vo výchove: Nielen živiteľ, ale aj sprievodca životom
Prečo dieťa potrebuje matku aj otca? Pre to, aby sa dieťa mohlo normálne psychicky vyvíjať, potrebuje vzťahy. Donedávna sa skôr zdôrazňovala úloha mamy. Posledné výskumy však ukázali, že dieťa od najútlejšieho veku jasne rozlišuje medzi mužom a ženou a že potrebuje každého z nich na niečo iné. Máme aj záznamy o tom, že dieťa už v maternici komunikuje s otcom. Matka dáva teplo, otec dáva svetlo. Matka dáva bezpečie dovnútra, otec dáva bezpečie navonok. Z bezpečia, ktoré prináša vzťah, dieťa získava vnútornú rovnováhu, v ktorej môže optimálne rozvinúť svoje schopnosti. Slovami molekulárneho biológa Liptona, neprežijú najsilnejší, ale najmilovanejší. Žena vytvára vnútorný emočný svet dieťaťa a otec posúva dieťa k objavovaniu sveta. Najviac zo všetkého dieťa potrebuje bezpodmienečnú lásku. Potrebuje cítiť, že či je milé a zlaté alebo je zlé, či má jednotky alebo päťky, rodič ho má stále rovnako rád. Pocit bezpodmienečnej lásky dáva pocit bezpečia do života. Deti, ktorým chýba vzťah s otcom, prežívajú strach, neistotu. Krátka neistota im nevadí, problémom je toxický, teda dlhotrvajúci alebo veľmi veľký stres. No a celý vzťah s otcom by mal byť zavŕšený otcovským požehnaním, ktoré má obrovský význam. Najväčšiu hodnotu pre dieťa má sila každodenných pozitívnych skúseností. Ak otec s dieťaťom pravidelne trávia spolu čas a je im spolu dobre, dieťa prežíva lásku, prijatie, radosť, bezpečie a nadobúda vzťahovú väzbu, z ktorej potom ďalej žije a ktorú potom neskôr môže dávať ďalej. Prítomnosť otca teda musí byť aktívna.
Každého, komu zomrie dobrý otec, to zasiahne, a to v akomkoľvek veku. Najkľúčovejšie obdobie pre vzťah dieťaťa s otcom je však rané detstvo, ktoré je, žiaľ, nesmierne podceňované otcami. Dieťa dokonca už v maternici emočným vnímaním dokáže vycítiť, či je milované a prijaté, alebo nie. Druhé obdobie, kedy dieťa nutne potrebuje vzťah s otcom, je puberta. Je to obdobie hľadania identity, dieťa hľadá odpoveď na otázku Kto som? A odpovede na ňu má prinášať v prvom rade otec. Búrlivá puberta zvyčajne znamená, že dieťa nemá spracovanú svoju minulosť, zvlášť jej temnejšie momenty. Ak dieťa nenájde skrz otca odpovede na otázky vlastnej identity, hľadá ich inde a často padá do závislostí.
Synovi má otec veľmi často hovoriť „Máš na to!“. Syn to potrebuje vedieť, tam pramení jeho zodpovednosť, hrdosť a viera v samého seba. Dcére má otec hovoriť, „Si moja krásna princezná!“, aby mala ženskú sebaistotu. A obom má často hovoriť „Som na Teba hrdý!“. Ľavá ruka, tá od srdca, má dávať bezpodmienečné prijatie. Milujem ťa, či si dobrý, zlý, škaredý či pekný, či máš jednotky, päťky alebo šestky. Pravá ruka, na ktorú sa často zabúda, má dávať hranice. Toto môžeš, toto nemôžeš, toto je dobré, toto je zlé. Po deťoch z nefunkčných rodín sú druhou najohrozenejšou skupinou z pohľadu narkománie práve deti, ktoré nikdy nemali určené hranice.
Dieťa, ktoré popri bezpodmienečnej láske nedostáva aj hranice, je nervózne, zmätené, nevie, čo je dobré a čo je zlé. Kladieme naň viac zodpovednosti, než je schopné uniesť a ono potom „nevie, čo od dobroty“. Naopak, dieťa, ktoré dostáva len hranice bez lásky, je v podstate týrané a má sklony samo byť tyranom pre ostatných. Otec nikdy nesmie ubližovať, ale jeho spôsob hranice môže byť iný, ako u ženy.
Dieťa vie, že trošku inak vychováva otec a trošku inak matka. Čo sa deje, ak nie sú prepojení, môžeme sledovať v mnohých rozvedených rodinách so striedavou starostlivosťou o deti. Dieťa vycíti, že u otca platia iné pravidlá ako u matky a začne to využívať, nastáva chaos, až nakoniec dieťa riadi rodičov, miesto toho, aby to bolo naopak. Najťažšie to majú muži, ktorí sami nemali dobrých otcov. Neveria si, neveria v svoje schopnosti, v svoju mužnosť, a čo je najťažšie, nevedia prijať zodpovednosť - za seba, za partnerku, za rodinu, boja sa rodiny a utekajú z nej. Žena môže v takomto prípade mužovi doplniť citovú istotu a povzbudzovať ho. Môže mu nájsť iného muža, ktorý ho bude formovať. Ona ho ako muža nevychová, to musí urobiť iný muž.
Dieťa, ktoré stratí milujúceho otca, síce prežíva stratu s bolesťou, ale žije aj s istotou, že bolo otcom milované. Tento pocit istoty ho fantasticky rozvíja. Také dieťa má obrovskú výhodu a zväčša nemá žiaden problém zaradiť sa do života. Naopak, v značnej nevýhode je dieťa, ktorého otec bol neprítomný alebo sa k dieťaťu vôbec nepriznal. No a najťažšie to majú tí, ktorým otec ubližoval a týral ich. Dvadsaťkrát vyššia pravdepodobnosť kriminality, u dievčat je to vyššia pravdepodobnosť otehotnenia v tínedžerskom veku. Žena by mala byť chránená svojím otcom. Začína sa správať ako chlap - je tvrdá, fajčí, pije, bije sa. Takéto „chlapské“ prejavy mladých žien sú jasným signálom, že ten, kto ich mal chrániť, ich nechránil. Štúdie zo zahraničia hovoria, že čoraz viac dievčat pochybuje, či je dobré, že sú ženami, pretože ich potreba byť chránenou nie je naplnená. Dnešná mládež veľmi kruto dopláca na chýbanie otca.
Ak otec chýba, je naozaj nutné, aby ho niekto nahradil. V minulosti chceli byť chlapci silní a dievčatá krásne. Dnes vidíme, že sa to začína obracať. Dievčatá chcú byť silné, psychicky aj fyzicky nezávislé, a chlapci chcú byť krásni. A za tým sú opäť chýbajúci otcovia. Otca, teda muža, môže vo výchove nahradiť len iný muž. Bohužiaľ, alebo aj našťastie, to “príroda“ zariadila tak, že žena ani pri najlepšej vôli muža nemôže a nevie nahradiť. Poznám veľa krásnych príkladov, keď otca nahradil starý otec, strýko, starší brat, učiteľ, tréner. Tiež poznám príklady, kde otca nahradil dobrý kňaz, rehoľník… Dieťa potrebuje na svoju výchovu obe ruky - pravú dáva otec, teda muž, ľavú dáva matka, teda žena. Situácia je vážna; buď ako spoločnosť urobíme všetko preto, aby deti mohli vyrastať s otcami, alebo budeme čeliť veľmi vážnym následkom chýbania otca.
V prvom rade filozofia v spoločnosti, ktorá budí dojem, že výchova detí nie je hodná muža. Snaží sa presviedčať, že skutočný muž má byť veľmi silný, má mať veľa frajeriek a silné autá. Ale dieťa tam vypadáva, akoby dieťa bolo záťažou muža. Nie je to len kvôli slabému finančnému ohodnoteniu, ale aj preto, že v dnešnej spoločnosti sa muž učiteľ cíti menejcenný. Akoby mu spoločnosť kričala: Ty na viac nemáš, ty si len učiteľ, ale ja som bankár, riaditeľ firmy! Túto filozofiu je potrebné meniť.
Nie každému otcovi okolnosti dovoľujú byť s deťmi každý deň. I tu platí, že pre dieťa je najdôležitejší vnútorný pocit zo vzťahu s otcom. Ak aj otec je na týždňovke, ale dieťa vníma, že otec ho miluje, je to pre neho menej ničivé, ako by malo vnímať, že je mu ľahostajné. Čaro a krása prítomnej chvíle sú v takýchto prípadoch kľúčové. Keď je otec s dieťaťom, nech je s ním naplno - nech hľadá, čo ho baví, kde sa cíti bezpečne, nech začne postupne vnikať do jeho sveta. A tak postupne môže vzťah rásť. Deti veľmi túžia po otcovi. Ak by bolo dieťa spočiatku nedôverčivé, v hĺbke prirodzene túži po otcovi a vzťahu s ním. Rodičia vo všeobecnosti veľmi podceňujú silu každodennej reality. Hľadajú, terapeutov, psychológov, psychiatrov pre svoje deti. Avšak viac než sto liekov je liečivejšie, ak sa dieťa doma denne cíti prijaté, milované a je mu s rodičmi dobre.
Človek dokáže dobehnúť veľmi veľa, ale nie všetko. Najmä rané detstvo sa neskutočne ťažko dobieha. Vo veľkej miere záleží na tom, ako to dieťa subjektívne vníma. Deti dokážu žiť so stratou otca, ak vedia, že ich otec miloval, kým mohol a bol by ich miloval, ak by mu niečo v tom nezabránilo, napríklad choroba či smrť. Naopak, ak otec trebárs aj žije, ale nie je prítomný alebo je prítomný pasívne, jednoducho nemá s dieťaťom vzťah, tak ten pocit nemilovanosti je pre dieťa veľmi ničivý. Tu zohráva dôležitú úlohu odpustenie. Ukázalo sa, že odpustiť otcovi je ťažšie, ale prináša to oveľa väčšie výsledky, čo sa týka zmeny v živote dieťaťa.
Splodiť potomka, teda dať život, to je základ a je to fantasticky silné, dávate dieťaťu polovicu genetického kódu. Otec by mal byť pre dieťa aj sprievodcom, ktorý mu vytvára bezpečie a napodobňuje mu Božiu lásku, a tak ho vedie detstvom, aby raz mohlo vyletieť do života. Ktosi to tak krásne opísal dvoma slovami - korene a krídla. A práve to je to, čo má muž dať dieťaťu. Korene, to je moja minulosť, to odkiaľ som vyrástol. A práve to, dobré i zlé, mi má otec pomôcť spracovať a prijať.