Výchova dieťaťa je komplexný a neustále sa vyvíjajúci proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Pre rodičov dvojročných detí je obzvlášť dôležité nájsť účinné výchovné metódy, ktoré podporujú zdravý vývoj, budujú sebavedomie a učia dieťa sebaovládaniu. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty výchovy dvojročných detí, pričom zohľadňuje aj bežné chyby, ktorým sa treba vyhnúť.
Láska a podpora ako základ
Láska, ktorú prejavujete svojmu dieťaťu, je základom jeho zdravého vývoja. Tento princíp je základom každého rodinného vzťahu. Dieťa potrebuje vašu podporu a uistenie. Je dôležité rozvrhnúť si čas tak, aby ste sa mohli venovať nielen svojim aktivitám, ale aj deťom, ktoré potrebujú pocítiť vašu lásku a dôveru. Nájdite si čas porozprávať im rozprávku, zahrať si karty, alebo si spolu sadnúť za stôl. Keď treba dieťa pokarhať, nezabudnite na rozvážny postoj.
Stanovenie hraníc
Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Je dobré vedieť, že hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a viac vám dôveruje. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu.
Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadnutím na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo.
Komunikácia s dieťaťom
Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnete na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech. Nehrešte dieťa neustále, veľmi rýchlo vás prestane počúvať. Odmeny tiež pomáhajú málokedy. Dieťa bude s vami čoskoro vyjednávať lepšie ako vy s ním. Vyhrážky sú neúčinné, pretože by ste ich mali aj zrealizovať. Vyhnite sa tiež bitke, niekedy však dať na zadok môže byť účinné. Nesmiete to však zneužívať, ani ako výchovný prostriedok. Telesné tresty vedú k nevraživosti a k väčšej neposlušnosti. Buďte realisti. Najlepšie je dieťa presvedčiť, že ste na jeho strane.
Prečítajte si tiež: Rodina ako výchovné prostredie
Ak sa naučíte v rodine porozumeniu, budete lepšie pripravení zdolávať citové problémy. Občas sa každému stane, že stratí chladnokrvnosť. Ak sa vám to stane iba zriedka a dokážete sa hneď ovládnuť, dieťa rýchlo na incident zabudne. Ak je pravda, že sebaovládanie je dôležitou vlastnosťou dieťaťa, je vyčerpávajúce naučiť ho tomu. Ak sa situácia skomplikuje, povedzte si: máme ho radi a kontrolujte ho. Hranice, ktoré mu určíte, budú po čase širšie, aby ste mu nechali viac voľnosti pri výbere, zároveň sa však dieťa bude môcť stále na vás a váš prejav lásky spoľahnúť.
Byť príkladom
Buďte mu príkladom. Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Napríklad, ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a pod. Keď dieťa dosiahne školský vek, mali by ste mu dať rozvrh úloh, ktoré od neho očakávate (čas jedenia, odchod do školy, čas, keď má ísť spať, hygiena, upratanie izby, vynášanie smetí,…). Nechajte dieťaťu určitú voľnosť pri výbere kamarátov, filmov, hudby, oblečenia, samozrejme dohliadajte naňho. Možno urobí nejaké chyby, ale naučí sa. Dieťa ešte nemusí mať dobrý pojem o čase. Ak mu oznámite „o 10 minút ťa chcem vidieť v posteli“, dáte mu ešte čas na to, aby dopozeral rozprávku alebo dočítal kapitolu.
Bežné chyby vo výchove
1. Vyčítanie zlého správania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
2. Otázky: „Prečo?“
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „ Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto.Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
3. Prosenie a prosíkanie
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť“. Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.
Prečítajte si tiež: Vývoj ukazovania u detí v dvoch rokoch
4. Výzvy bez následkov
Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Dieťa to nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité. Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.
5. Vyhrážky bez realizácie
Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, detí vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
6. Ignorovanie
Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.
7. Nepriateľské reakcie
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.
8. Výčitky a nadávky
Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „ Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Miesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.
Prečítajte si tiež: Stratégie zvládania ignorácie u dvojročných detí
9. Prísne tresty a vyhrážky
„Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie. Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.
10. Telesné tresty
Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili. Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.
Ako vychovať nezávislé dieťa
Mať doma samostatné deti je snom každého rodiča. Pravdou však je, že ako rodičia svojim deťom k samostatnosti väčšinou moc nepomáhame - práve naopak. V mnohých prípadoch im nedovolíme, aby nás vôbec presvedčili o svojej samostatnosti. V prvom rade musíte svojim deťom začať veriť a vybudovať si vzájomnú dôveru. Dôverujte im, že si dokážu natrieť maslo na chlieb bez toho, aby sa porezali alebo aby umastili od masla celý gauč. Nie, nemusíte ich nechať bez dozoru, majte stále plnú kontrolu nad tým, čo robia. Dovoľte im však, aby to spravili za vás a uvidíte, že aj dvojročné dieťa sa dokáže úplne samé obliecť. Možno mu to potrvá dlhšie a dá si tepláky alebo mikinu naruby, ale zvládne to. Dieťa môžete k samostatnosti aj vyzývať. Neviete, ako ho rýchlo na hodinku zabaviť počas upršaného popoludnia?
Tipy pre výchovu nezávislého dieťaťa
- Nerobte veci za deti: Je to najľahšia cesta, ako sa niekam dostať včas, to vám povie každá mamička. Najmä ak meškáte, alebo sa ponáhľate. Lenže v tom je pes zakopaný. Takéto správanie má negatívne dôsledky pre vývoj detí a ich nezávislosti v dlhodobom horizonte. Koľko nám trvá, aby sme sa niečo naučili a koľko chýb pritom spravíme? Aj deti to potrebujú, navyše - naša trpezlivosť a čas, ktorý sme im ochotní dať, im dodáva silu, trpezlivosť, snahu, motiváciu, tým pádom aj sebavedomie, uistenie o vlastnej dôležitosti, teda hodnote a napokon aj nezávislosti.
- Oslavujte malé úspechy každý deň: Nie oslavou, stačí povzbudenie a pozornosť - už len tá dáva našim deťom pocit, že nám za to stoja. Navyše v čase pandémie máme ako dospelí veľa starostí a sme náchylní si tie minidetské úspechy nevšímať alebo prehliadať. To, čo sa nám zdá malé, je pre deti „veľké“. A potrebujú vedieť, že ak sa im niečo podarí, vieme to oceniť rovnako ako oni. Nie prehnane - aby nám uverili. Nie primálo, aby sa necítili nepodstatné. Spravenie raňajok, samostatné dokončenie úlohy, veža z kociek, zaviazaná šnúrka hoci nakrivo, vyčistenie zúbkov, upratanie stola… Deťom robia tieto zvládnuté činnosti radosť. A zdieľaná radosť je dvojnásobná.
- Nechajte ich pomáhať s domácimi prácami: Vieme, aké je dôležité byť súčasťou rodiny a každý člen má svoje povinnosti. No už aj malé dieťa si uvedomuje, že pri domácich prácach sa deje niečo zaujímavé - chce narezať mrkvu ostrým nožom - nezahriaknite ho. Miesto toho poďakujte za ochotu a vyberte niečo, čo je bezpečné. Deti porozumejú, prečo potrebujeme pomoc a prečo sa musíme starať o seba, domov, rodinu. Dáte im šancu cítiť sa dôležití a zodpovední, napokon aj spokojní.
- Nechajte ich robiť malé rozhodnutia: Ideálny spôsob, ako nadobudnúť sebavedomie a vedomie si samého seba a možnosti o sebe rozhodovať, je tieto rozhodnutia robiť samostatne. Neznamená to len pýtať sa detí na názor, ale umožniť im vybrať si - z možností, čo jesť, ako sa obliecť (chceš radšej nohavice alebo sukničku? Ktorú z týchto?), čo si kúpiť za euro (napríklad). Deti podporíte nahlas povedať, čo si myslia pred vami, dospelými - a nám to uľahčí život. A dbajte na to, že čím staršie dieťa, tým viac rozhodnutí.
- Popremýšľajte nad domácim zvieratkom: Okrem mnohých zdravotných benefitov pre deti ako budovanie imunity predstavujú domáci maznáčikovia výbornú šancu na učenie sa zodpovednosti: najmä ak budú vedieť, že niektorým povinnostiam sa nedá vyhnúť ani ich oddialiť. Kŕmenie, čistenie klietky, koterca, česanie, hranie sa so zvieratkom zlepšuje sociálne schopnosti a zmysel pre zodpovednosť, posilňuje sebaúctu.
- Pravidelne nová výzva: Čeliť novým výzvam je dôležité pre sebavedomie detí. To znamená - zadajte si nejakú úlohu pre určité obdobie, napríklad týždeň, mesiac. Naučiť sa kresliť nejaký obrázok, zaspievať pesničku, recitovať básničku, vypestovať rastlinku, našetriť peniaze… Môže ísť o čokoľvek. Navyše ak sa k deťom pripojíte, vytvoríte vynikajúcu príležitosť na utužovanie vzťahov. Výzvy nechajte deti vyberať si samé, ak sa na to budú cítiť. Naučíte ich stanovovať si ciele.
- Trpezlivosť a prehltnutá kritika: Ak sa vaše dieťa napokon o niečo pokúsi, ale spraví to podľa vás úplne zle, miesto kritiky ho pochváľte za snahu a ukážte mu, ako by to mohlo ísť ešte lepšie, alebo prečo je táto metóda praktickejšia. Každý pokus sa predsa ráta a chyby sú dôležitá súčasť učenia. Kritika navyše ničí motiváciu a znižuje sebaobraz.
- Učte ich, AKO splniť povinnosť: Keď už sme pri pokusoch, je dôležité, aby deti dopredu vedeli, čo od nich chceme a ako chceme, aby výsledok vyzeral - napokon aj prečo je to takto dobré. Uprataný pracovný stolík, bielizeň prichystaná v pračke, ustlaná posteľ, vyčistená kuchynská linka - nejde len o splnené povinnosti, ale kroky, bez ktorých by ďalšie boli nemožné - nájsť stratenú úlohu na stolíku, vyprať nové nohavice, pozvať kamaráta na návštevu, pripraviť chutnú večeru. Nezabudnite deťom krok za krokom názorne ukázať, ako si čo predstavujete, aby sa necítili frustrované, že sa maminka neustále hnevá a oni nevedia, čo zase spravili nesprávne. Nebojte sa spýtať - vieš, kde je chyba - v čom si spravil chybu? Vieš, ako to spraviť inak? A ak spravíme chybu my, rodičia, nebojme sa ospravedlniť. Deťom rodičovská žiadosť o odpustenie dáva pocit sebahodnoty a rovnocennej pozície v rodine. Opakujeme: chyba je esenciálna súčasť rastu a učenia.
- Počúvajte pozorne a vysvetľujte bez posudzovania: Deti majú množstvo dôvodov sa báť. Hoci sa nám zdajú iracionálne, smiešne, nepodstatné - už nie sme malé deti a do tohto štádia ich nechajme dorásť vlastným tempom. Neodmietajte ich strachy, pretože z nejakého dôvodu ich majú. Radšej ich vypočujme a ubezpečme, že je všetko v poriadku a je to normálne. „Povedz mi viac“ je zlatá veta, ktorá otvára dvere porozumeniu a vzájomnej dôvere. Ak im neveríte a odmietate, vytvárate dvojitý strach - z veci, ktorej sa aktuálne boja, a z rodiča, ktorý im neverí, teda si prestávajú veriť aj oni. Mať strach je navyše prirodzená súčasť výzvy! Nezabudnite porozprávať, ako sa vám podarilo a darí prekonávať svoje strachy, napokon máme ich všetci. A pridajte štipku humoru alebo drámy. Deti v tom nie sú samé. A nebojte sa praktizovať, ako strach prekonať.
- Ukážte im, že im veríte: „Dokážeš to! Verím ti… Nepodarilo sa? Skúsime nabudúce.“ Ako povzbudivo to znie? Veľakrát ak sami rodičia veria deťom, uveria aj deti sami v seba. Ako rodičia sme často zvyknutí niektoré chodníky vyšliapať, postarať sa o ľahší priebeh, sprevádzať deti, veď oni majú veriť dospelým, nie naopak… Lenže deti potrebujú počuť, že veríme v ich sny, silné stránky, snahu, schopnosti, ciele. A často vieru prenášame na deti.
Rôznorodosť výchovných metód vo svete
Každá krajina na svete má rôzne výchovné metódy. To čo sa nám môže zdať ako fascinujúce alebo kontroverzné je inde úplne prirodzené. Ako napríklad kúpanie bábätiek v ľadovej vode, co-sleeping či učenie deti odplienkovať sa na zapískanie. V Dánsku rodičia bežne nechávajú svoje spiace deti v kočíku pred obchodom, keď si idú nakúpiť alebo aj pred reštauráciou. Na Slovensku je táto predstava priam až desivá. No v Dánsku je to niečo prirodzené. Fínske deti nemajú domáce úlohy a majú oveľa viac prestávok v škole. V Nórsku je bežné, že deti trávia veľa času vonku, bez ohľadu na počasie. Taliani zvyknú večerať ako celá rodina spolu neskoro večer, až okolo 21. - 22. hodiny, preto aj malé deti chodia spať až po 22. - 23. hodine. V Thajsku je tradičným spôsobom výučby rešpekt k starším generáciám. V Japonsku je spoločné spanie dieťatka a matky v jednej posteli (co-sleeping) úplne prirodzené. Deti vo Vietname sa na nočník učia pomocou píšťalky. Výchova detí v Afrike je úlohou celej komunity, nielen jeho rodičov.
Výchova v minulosti
V minulosti sa pri výchove používali aj dosť neobvyklé metódy. Väčšinu publikácií a odborných diel o výchove písali muži a samozrejme, boli určené len ženám. V minulosti platilo pravidlo, že otcovia nie sú dôležití pri výchove detí. V 18. storočí boli ľudia presvedčení, že aj keď deti pôsobia sladko a nevinne, rodia sa so sklonom k zlu. Podľa tohto zistenia sa výchova mala zamerať na to, aby deti tohto zla zbavila, k čomu pomáhali mnohé tvrdé metódy. V 20. rokoch 20.storočia sa začali formovať novšie vedecké výchovné metódy. Bolo to ovplyvnené hlavne politickou atmosférou na Západe po ruskej revolúcii. Matkám na Západe sa odporúčalo, aby sa do šiesteho mesiaca veku dieťaťa s ním vôbec nehrali. Mali tiež nechať svoje deti poriadne vyplakať, nesmeli ich brať na ruky alebo ich ináč upokojovať. Existovali presné predpisy, kedy má dieťa spať a jesť. Na nočník sa malo učiť dieťa ochodiť od dvoch mesiacov. Niekoľko odborníkov tej doby odporúčalo matkám, aby deti nebozkávali a neobjímali, pretože materinská láska je nebezpečný nástroj, ktorý môže zničiť šance dieťaťa prežívať v budúcnosti šťastný život.
Výchova na Slovensku v minulosti
Odborná literatúra o výchove detí sa na začiatku 20. storočia dostala do rúk väčšinou rodičom vo vyspelejších európskych štátoch a na Slovensku možno sa k nej dostali len niektorí rodičia v mestách, a to len z vyšších vrstiev. Rodičia žijúci na vidieku vychovávali svoje deti intuitívne alebo podľa zvykov, ktoré sa v určitej oblasti tradovali a šírili z pokolenia na pokolenie. Výchova bola v minulosti prísnejšia, ako si väčšina z nás dokáže predstaviť. Na dosiahnutie cieľa často stačil prísny pohľad rodiča, no v prípade neposlúchnutia a správania, ktoré bolo považované za zlé, sa používali fyzické tresty. Deti boli v minulosti úplne podriadené svojim rodičom a vôbec dospelým členom komunity. Tento vzťah sa postupne zmierňoval ako dieťa rástlo a tým rástla hodnota jeho práce v prospech rodiny, no často pretrvával až do dospelosti. Spravidla boli rodičovskej autorite podriadené viac dievčatá ako chlapci.