Vodná stavba Nosice, známa aj ako Priehrada mládeže, je významnou súčasťou slovenskej histórie a súčasnosti. Jej výstavba v rokoch 1949 až 1958 bola spojená s povojnovou obnovou, industrializáciou a snahou o zabezpečenie dostatočného množstva elektrickej energie. Tento článok komplexne mapuje históriu, výstavbu a súčasnú funkciu vodnej stavby Nosice, s dôrazom na rôzne aspekty, ktoré ju formovali.
Úvod
Vodné dielo Nosice, známe aj ako Priehrada mládeže, je priehradová vodná elektráreň. Jej nádrž má funkciu týždenného vyrovnávania prietokov. Využitá voda je odvádzaná pri Púchove do hate Dolné Kočkovce, ktorá je súčasťou najstaršej kaskády VE na Váhu. Nádrž Dolné Kočkovce má však pomerne malý akumulačný objem a vodná elektráreň pod ňou relatívne malú hltnosť (150 m3.s-1), preto vodná elektráreň Nosice s maximálnym prietokom skoro 400 m3.s-1 má obmedzenú dobu špičkovej prevádzky.
Názov a jeho pozadie
Názov vodného diela pri obci Nosice - Priehrada mládeže (PM) sa odvodil od najpočetnejšej skupiny pracujúcich na tejto stavbe. Faktorov, ktoré vplývali na názov, však bolo viac. V prvom rade sa jednalo o mládež ako skupinu, ktorej bola po skúsenostiach na tzv. Trati mládeže zverená výstavba už druhej väčšej stavby. No stala sa aj symbolom novej a lepšej budúcnosti vtedajšieho povojnového obdobia a reklamou budovania novej spoločnosti postavenej na ideách socializmu. Predsedníctvo slovenského ústredného výboru československej mládeže (ďalej len ČSM) sa rozhodlo využiť PM na výchovu odborných a politických kádrov pre stavebníctvo a priemysel z radov mládeže.
Pracovné sily na stavbe
Ľudí, ktorí pracovali na stavbe PM by sme mohli rozdeliť do troch základných skupín. Prvou skupinou je mládež ako brigádnická nekvalifikovaná pracovná sila vo veku od 15 rokov, ktorej nábor sa vykonával najmä na území západného Slovenska, a to hlavne v blízkom i vzdialenejšom okolí výstavby priehrady, teda v Žilinskom kraji. No množstvo brigádnikov prichádzalo z Bratislavského a Nitrianskeho kraja. Nábor prebiehal najmä na fakultách vysokých škôl (ďalej len VŠ), a to napr. na VŠ hospodárskych vied v Bratislave, u bratislavských poslucháčov farmácie, na prírodovedeckej fakulte, Slovenskej vysokej škole technickej, u medikov na Univerzite Komenského a i. Študenti sa väčšinou na PM zdržali 1 mesiac. Druhou skupinou boli robotníci, zamestnávaní na stavbe ako trvalá a kvalifikovaná pracovná sila v pozíciách murárov, tesárov, klampiarov, strojárov, betonárov a iných. Nábor takýchto pracujúcich na území celého ČSR zabezpečoval Hydrostav. Do pozície kvalifikovaných pracovných síl neskôr prechádzali aj niektorí brigádnici, ktorí nadobudli požadované skúsenosti a zručnosti. Tretiu skupinu tvorili politickí väzni a klerici vyhnaní z kláštorov počas Akcie K. Tí boli na PM poslaní na „prevychovanie“. V apríli 1950 bolo na PM vyslaných 100 klerikov z rádov kapucínov, saleziánov a františkánov, ale aj verbisti a seminaristi, ktorí tu mali byť „skrotení“. Ostrihali ich, oholili, odeli do zväzáckych modrých košieľ a čiernych nohavíc, následne rozdelili na 4 brigády a boli im vydané stručné pokyny ohľadom pravidelného denného programu. Okrem práce na stavbe PM sa však venovali aj náboženskému a duchovnému životu. Každú nedeľu sa snažili zúčastniť sv. omše v Púchove. Svojím vzorným správaním so sebou strhávali ľudí i ďalšiu mládež nielen zo stavby priehrady.
Problémy s nedostatkom pracovných síl
Hoci sa na výstavbe PM celkovo podieľalo viac ako 55 000 brigádnikov, v priebehu rokov 1950 - 1958 stavba neustále zápasila s celkovým nedostatkom pracovných síl a problémami pri organizácii práce. Dňa 22. decembra 1949 bol na Povereníctve techniky v Bratislave vypracovaný tzv. Pracovný plán na rok 1950. Tento dokument poukazuje na postupne rastúci počet zamestnancov v januári 1950 z úrovne 76, v apríli 607, v júni 990, a vrchol dosahuje v júli a auguste v počte 1270 pracovníkov. V ďalších mesiacoch ich počet klesá až do decembra 1950 na množstvo 735 ľudí. V podobnom pláne na rok 1951 sa už pracovné sily členia na robotníkov z povolaní všetkých kategórií a brigádnikov ČSM. Stúpajúci trend z januára 1951 s počtami 467 a 255 je zachovaný aj tu, pričom vrchol množstva pracujúcich dosahuje plán v auguste na úrovni 1332 a 3013. Ďalej, rovnako, klesá do decembra 1951 pri množstve 1000 robotníkov a 843 brigádnikov. Zaujímavým dokumentom je však správa riaditeľa Hydrostavu z 3. mája 1951 Ing. Nátera. Dôvodov, prečo sa plány neplnili, bolo niekoľko a veľa ráz sa spájali s ročným obdobím. Hlavnou príčinou nedostatku pracovných síl bola veľká stavebná činnosť v kraji (výstavba vodného diela Krpeľany - Sučany a priehrady na Orave), pre ktorú nebol nábor pracovných síl úspešný. Najväčší počet brigádnikov z radov mládeže sa dosahoval v letných mesiacoch preto, lebo veľká časť členov ČSM bola študujúca mládež. Nesmieme tiež zabúdať na sezónne poľnohospodárske práce na agrárnom Slovensku. Veď ako sa píše v správe z augusta 1955: „…absencia sa pohybuje v priemere cca 16% a teraz v dobe žatevnej ešte stúpa…“.
Prečítajte si tiež: Vodná Elektráreň Nosice: Detaily a fakty
Dôsledky nedostatku pracovných síl
Problémy s nedostatkom pracujúcich na stavbe PM sa prejavili v meškaní budovania jednotlivých častí vodného diela, ako aj stavieb, ktoré s ním úzko súviseli. Optimizmus, s ktorým sa táto stavba zahajovala, postupne upadal. Bola precenená organizačná schopnosť aj v oblasti hospodárenia a starostlivosti o brigádnikov. Spomalenie výstavby bolo spôsobené, okrem iného, i pracovným výkonom brigádnikov, ktorí „…dosahovali … len 25 - 40% výkonu stálych robotníkov.“ Z tohto dôvodu sa prikročilo k zmene mzdového odmeňovania brigádnikov. Hodinová mzda bola nahradená mzdou úlohovou. Časové straty v plánovanej výstavbe priehrady sa snažili kompetentní dobehnúť aj preorganizovaním práce robotníkov, ale aj brigádnikov. Bol zavedený systém pevných čiat, ktoré sa špecializovali na určitý druh práce. Brigádnici boli rozčlenení do brigád buď dobrovoľne, alebo výberom, či už podľa fyzickej zdatnosti alebo podľa veku.
Ubytovanie a životné podmienky
Začiatkom roku 1950 nastúpili na PM prví brigádnici, ktorých úlohou bolo vybudovanie ubikácií a pracovísk pre brigády, ktoré majú prísť v nasledujúcich mesiacoch. V roku 1949 sa plánovala vybudovať robotnícka kolónia pre 600 robotníkov. Ďalej bola naplánovaná kuchyňa, jedáleň, kultúrny dom, čitáreň, odpočiváreň a ambulancia prvej pomoci. Stavby mali stáť na juhozápadnom a južnom svahu na pravom brehu Váhu nad PM. Cesta k ubytovniam sa mala napojiť od hradskej cesty vedúcej z Púchova do Považskej Bystrice a chodníky sa mali budovať po vrstevniciach. Vodu pre pracujúcich bolo naplánované čerpať zo studne. Tu sa načrtáva i otázka, kde bývali prví brigádnici, keďže ubikácie mali ešte len vybudovať. Odpoveď je v baraku, ktorý bol privezený z výstavby Trate mládeže. Až v marci 1951 mohli byť vydané stavebné povolenia pre stavbu kultúrno-sociálneho domu v Nimnici a ďalších piatich štvorpodlažných budov robotníckych ubikácií (27. marca 1951). Tie boli postavené vedľa amfiteátra a každá z budov mala kuchyňu, 10 izieb, umyváreň, šatňu, zeleninu, toalety, pokladňu, kanceláriu, sklad potravín, sklad uhlia. V týchto budovách mali sídliť aj krajčíri, obuvníci a holiči. Murované budovy pre robotníkov mali relatívne štandardné zariadenie, zatiaľ čo v drevených barakoch pod svahom spávali pracovníci na poschodových posteliach s drevenými pričňami V Púchove sa v roku 1950 postavila pekáreň, z ktorej sa dovážalo pečivo pre zamestnancov na PM, a obytný štvorpodlažný činžiak pre zamestnancov vodného diela na ulici 1. V čase výstavby PM bolo v Púchove pod Lachovcom vybudované i prvé nemocničné zariadenie (známe aj ako tzv.
Vzdelávanie a socialistické súťaženie
Zväz ČSM sa snažil na PM vytvoriť vhodné podmienky pre výchovu mladých ľudí. Jednou z takých možností bolo cielené vzdelávanie brigádnikov, ktoré z nich malo vyškoliť kvalifikované pracovné sily v ďalšom štádiu výstavby priehrady. Mnoho brigádnikov získalo popri zamestnaní aj stredoškolské vzdelanie a absolvovalo rôzne kvalifikačné kurzy. Na stavbe vznikol aj krúžok zlepšovateľov, ktorého cieľom bolo odstrániť staré nedostatky a urýchliť plnenie plánu výstavby. Medzi kolektívmi, ale i jednotlivcami sa využívalo „socialistické súťaženie“, ktoré malo ovplyvňovať výkony pracovníkov a plnenie výrobných úloh. Mnohé splnené a nesplnené ciele a plány sa snažili dobehnúť, resp. predbehnúť aktivizáciou pracovných síl, pričom si dávali záväzky k významným politickým sviatkom a výročiam. „Tak k 1. máju 1952 sa zapojilo do socialistickej súťaže až 80% pracovníkov na kanáli. Technici sa zasa zaviazali, že splnia mesačný plán na 105% a celoročný plán na 110%.“ Pracoviská sa spájali do komplexných brigád a spoločne pracovali napr. Ručné odkopávanie svahu pod Novými Nosicami kvôli preloženiu želez. trate a vybudovaniu tzv.
Denný režim a politická indoktrinácia
Denný režim brigádnikov bol tvrdý a pevný, aby sa udržiavala disciplína. Mladí pracovníci vstávali o pol šiestej, nasledovala rozcvička, o šiestej raňajkovali, o siedmej vstyčovali vlajku pred táborom a spievali hymnu demokratickej mládeže, od pol ôsmej do šestnástej hodiny tvrdo pracovali: „Ráno čo ráno nesie sa celým údolím čisté trojhlasné „Z národov hoc sme rôznych…„ a po stožiari driape sa pri tých zvukoch vlajka ČSM až kamsi k blankytu. Pred ňou vo vyrovnaných trojstupoch, v pozore ako hradná stráž šesť brigád mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska vari naozaj úprimne vyznáva: „…Z rozličných sveta krajov - od morí, oceánov - vstávajú mladí, spájajú rady - poď s nami aj ty vpred!““ Na obed bola vyhradená poludňajšia polhodinka, počas ktorej sa podával kúsok chleba so syrom alebo salámou. Až po príchode z pracovísk sa podávalo do vojenských šálok niečo varené a teplé, no bol to zároveň obed i večera. Na jeden zo skalnatých výčnelkov kopca nad stavbou PM pri ľavom brehu Váhu, kde sa nachádzala i zameriavacia a hydrometeorologická stanica, bola nainštalovaná osvetlená kovová päťcípa hviezda natretá červenou farbou. Každodennou súčasťou bol i spoločný nástup, ktorý sa uskutočňoval napr.
Mimopracovné aktivity
Na stavbe priehrady pri Nosiciach sa mládež venovala i mimopracovnej činnosti, tá sa využívala na politickú, kultúrnu, zdravotnícku, telovýchovnú a športovú aktivizáciu. Politická výchova sa organizovala v dobrovoľných politických krúžkoch, prednáškach a besedách, ktoré sa tiež organizovali pri príležitosti návštev rôznych delegácií. Obsah určovala vzdelanostná úroveň brigádnikov. Prednášky a besedy o kultúrnych dielach sa organizovali v rámci kultúrnej výchovy. V jednotlivých táboroch (bolo ich 6) sa zriaďovali knižnice. Nad tábormi a údolím sa postavilo javisko, ktoré vybudované v svahu slúžilo ako amfiteáter. Zdravotná výchova sa zameriavala najmä na osvetu o zásadách správnej hygieny a starostlivosti o svoj organizmus a prevenciu. Voľný čas využívali mladí ľudia aj na telovýchovu a šport. Cieľom pravidelných ranných rozcvičiek bolo: „zveľaďovať zdravotný stav brigádnikov a telesnými cvičeniami pripravovať organizmus mládeže na zdolávanie väčších a ťažkých prekážok, a tak zvyšovať aj práceschopnosť.“ Pre spoločné telovýchovné a športové podujatia bol vybudovaný športový štadión. Jeho plocha sa využívala napríklad pri súťažiach ľahkej atletiky, futbalu, basketbalu a volejbalu. Taktiež sa mládežníci mohli zapojiť do branného behu, streľby a plávania, na ktorého účely bol postavený na Váhu provizórny bazén. Dôraz sa kládol na získanie Tyršovho odznaku zdatnosti. Súťaže v športe a kultúrne podujatia prispievali k zbližovaniu brigádnikov s ľuďmi z okolitých obcí. Ľudia sledovali výstavbu PM ako veľké divadlo - „veď bolo na čo pozerať“ - tak ako napr.
Prečítajte si tiež: Recepty pre vodnú diétu
Pôsobenie rehoľníkov na stavbe
Výstavba vodného diela (ďalej VD) Nosice alebo Priehrady mládeže (ďalej len PM) v rokoch 1949 - 1958 sa stala akýmsi symbolom propagovaného odhodlania a eufórie komunistického režimu pri budovaní novej a lepšej budúcnosti. Po skúsenostiach s predchádzajúcou prácou mladých ľudí na výstavbe Trati mládeže a Trati družby sa tento model aplikoval aj na Nosice. Celkovo sa na výstavbe vodného diela podieľalo viac ako 55 000 brigádnikov z celej republiky, ktorí vykonávali najmä výkopové, stavebné a konštrukčné práce. Realita ale bola trochu iná. Na jej stavbe sa v prvom roku podieľali vo veľkej miere aj klerici, ktorí tu pracovali ako politickí väzni potom, ako boli sústredení od 14. apríla 1950 v Akcii K vo vybraných kláštoroch. Cieľom týchto nútených prác mala byť „prevýchova“, vzdanie sa rehoľného života a ich oslabenie vplyvu na ľudí, na ktorých mal v duchu marxizmu-leninizmu vplývať iba „nový“ komunistický režim.
Rozdelenie rehoľníkov do skupín a ich režim
Klerikov na PM posielal na „prevychovanie“ Slovenský úrad pre veci cirkevné (ďalej SLOVÚC) v spolupráci s hlavným štábom priehrady v 4 turnusoch v roku 1950 z tzv. preškolovacieho strediska v Kostolnej, čo bol pôvodne kláštor redemptoristov. Celkovo sa na stavbe PM nachádzalo 349 rehoľníkov z rádov kapucínov, saleziánov, františkánov, tešiteľov, lazaristov, ale aj verbistov, novicov a seminaristov, ktorí tu mali byť „skrotení“. Na PM bola poslaná prvá skupina 82 osôb medzi 4. májom a 22. júlom. Ďalšia skupina 86 osôb tu „brigádovala“ medzi 20. májom a tiež tu svoje pôsobenie ukončila 22. júla. Tretia skupina 82 osôb dorazila na stavbu 23. júna, štvrtá s 99 osobami 22. júla, pričom obe ukončili svoju činnosť na stavbe priehrady 9. augusta. Niektorí rehoľníci pôsobili na PM ešte 23 augusta. Ich počty sa ale v priebehu pôsobenia na PM líšia, pretože viacerí ochoreli, boli hospitalizovaní v nemocniciach a uvoľnení domov pre chorobu otca či matky. Denne mohlo ísť o 10 - 20 takýchto osôb. Na PM rehoľníkov previezli autobusy. Ostrihali ich, oholili, dostali 2 - 3 tenké deky, odeli do zväzáckych modrých košieľ a čiernych nohavíc, následne rozdelili na 4 brigády a fráter Dionýz, ktorý sa stal „sekretárom“ štábneho veliteľa Júliusa Turčeka, im vydal stručné pokyny ohľadom pravidelného denného programu, ktorý sa ale veľmi nelíšil od pracovného režimu ostatných brigádnikov. Výrazne rozdielny bol ich „program“ počas nedele a sviatkov. Za veliteľov jednotlivých brigád ustanovili jedného františkána, saleziána, verbistu a seminaristu. Fráterovi Rajmundovi zverili organizovanie kultúrnych podujatí. Títo šiesti sa dohodli na pravidelných návštevách púchovského Kostola Všetkých svätých v uzavretom útvare, čo s miestnym kňazom a kanonikom Viktorom Kállayom vybavil salezián Anton Hlinka. Väčšina brigádnikov prespávala na drevených poschodových posteliach, naukladaných tesne vedľa seba: „Ležali sme na holých, ani nie vyhladených doskách s vyvýšením pre hlavu. Postupne sme si vystielali lôžka novinami a neskôr sme dostali deku.“ Do jedného baraku sa zmestilo viac ako 30 ľudí. Denný režim brigádnikov bol tvrdý a pevný, aby sa udržiavala disciplína. Mladí pracovníci vstávali od pondelka do soboty o pol šiestej, nasledovala rozcvička, o šiestej raňajkovali, o siedmej vztyčovali vlajku pred táborom a spievali hymnu demokratickej mládeže, od pol ôsmej do šestnástej hodiny tvrdo pracovali: „Ráno čo ráno nesie sa celým údolím čisté trojhlasné „Z národov hoc sme rôznych…„ a po stožiari driape sa pri tých zvukoch vlajka ČSM až kamsi k blankytu. Pred ňou vo vyrovnaných trojstupoch, v pozore ako hradná stráž šesť brigád mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska vari naozaj úprimne vyznáva: „…Z rozličných sveta krajov - od morí, oceánov - vstávajú mladí, spájajú rady - poď s nami aj ty vpred!ʹ“ Na obed bola vyhradená poludňajšia polhodinka, počas ktorej sa podával kúsok chleba so syrom alebo salámou. Až po príchode z pracovísk sa podávalo do vojenských šálok niečo varené a teplé, no bol to zároveň obed i večera. V nedeľu sa nepracovalo, čo nielen klerici využívali na návštevu kostola. Celkový denný režim bol však upravovaný podľa druhu a náročnosti práce. Na jeden zo skalnatých výčnelkov kopca nad stavbou PM pri ľavom brehu Váhu, kde sa nachádzala i zameriavacia a hydrometeorologická stanica, bola nainštalovaná osvetlená kovová päťcípa hviezda natretá červenou farbou.
Pracovná disciplína a "socialistické súťaženie"
Politickým väzňom z kláštorov sa vo veľkej miere darilo dodržiavať spomínané zásady a napĺňať ich cieľ. Prejavovalo sa to, samozrejme, aj v ich pracovnej disciplíne. Politickí väzni tu boli nasadení na fyzicky najťažšie práce - najmä výkopové práce, ako lacná pracovná sila pri nedostatku ťažkých mechanizmov. Na PM sa využívalo ako motivácia aj „socialistické súťaženie“, v ktorom klerici počas svojho pôsobenia vynikali. Pravidelne vyhrávali tzv. Fučíkovu vlajku. „Niekedy nám zrazili až 100 %. Potom nám zámerne začali dvíhať normy.
Mimopracovné aktivity rehoľníkov
Aj na stavbe priehrady pri Nosiciach sa mládež musela venovať i mimopracovnej činnosti, ktorá sa využívala na politickú, kultúrnu, zdravotnícku, telovýchovnú a športovú aktivizáciu. Politická výchova sa realizovala v dobrovoľných politických krúžkoch, prednáškach a besedách, ktoré sa tiež uskutočňovali pri príležitosti návštev rôznych delegácií a výročí. Obsah určovala vzdelanostná úroveň brigádnikov. Prednášky a besedy o kultúrnych dielach sa organizovali v rámci kultúrnej výchovy, tanečných, divadelných a speváckych krúžkov. V jednotlivých táboroch vznikali knižnice. Nad tábormi a údolím sa postavilo javisko, ktoré vybudované vo svahu slúžilo ako amfiteáter. Tu sa premietali osvetové filmy, vystupovali rôzne kultúrne skupiny, domáce i zahraničné folklórne súbory, ale i martinské divadlo, ktoré navštevovalo PM pravidelne. Zdravotná výchova sa zameriavala najmä na osvetu o zásadách správnej hygieny a starostlivosti o svoj organizmus a prevenciu. Voľný čas využívali mladí ľudia aj na telovýchovu a šport. Cieľom pravidelných ranných rozcvičiek bolo: „…zveľaďovať zdravotný stav brigádnikov a telesnými cvičeniami pripravovať organizmus mládeže na zdolávanie väčších a ťažkých prekážok, a tak zvyšovať aj práceschopnosť.“ Pre spoločné telovýchovné a športové podujatia bol vybudovaný športový štadión. Jeho plocha sa využívala napríklad pri súťažiach ľahkej atletiky, futbalu, basketbalu a volejbalu. Taktiež sa mládežníci mohli zapojiť do branného behu, streľby a plávania v bazéne, provizórne postaveného na Váhu. Dôraz sa kládol na získanie Tyršovho odznaku zdatnosti, ten obdržali za vynikajúce výsledky v kombinácii niekoľkých nielen športových disciplín: gymnastika, cezpoľný beh na 3 km, pochod na 20 km s 10 kg záťažou, plávanie na 100 m voľným štýlom, šplhanie na lane, jazda na bicykli medzi bránky, streľba vzduchovkou na vzdialenosť 15 m, hod granátom, zdravoveda, mravná výchova, pracovná povinnosť, beh na 100 a 1 500 m, skok do výšky a ďalšie. Súťaže v športe a kultúrne podujatia prispievali i k zbližovaniu brigádnikov s ľuďmi z okolitých obcí. Dokonca futbalové družstvo „Tatran Priehrada mládeže“ hralo pravidelnú ligovú súťaž. Na organizáciu si spomína Emil Rončák: „Na vedenie tábora bol určený štáb skúsených politických pracovníkov, ktorí pokračovali v našej prevýchove. Fyzkultúrnik mal na starosti športové akcie (rozcvičky, pochody, nástupy na rozkazy). Pri večerných nástupoch - rozkazoch nám vedenie určovalo program nasledujúceho dňa. Aj rehoľníci sa zapájali do športového súperenia, pričom sami sa podieľali na organizovaní týchto súťaží, akými boli napr. volejbalový a stolnotenisový turnaj, ľahkoatletické preteky, dlhodobé futbalové, basketbalové, volejbalové a stolnotenisové súťaže.
Duchovný život a prenasledovanie
Okrem práce na stavbe PM sa klerici venovali aj náboženskému a duchovnému životu, pričom tu zanechali „hlbokú brázdu“. Vstávali o piatej pred spoločným budíčkom a polohlasne si vykonávali spoločné rozjímanie, ranné modlitby a modlitby ruženca. Každú nedeľu sa snažili zúčastniť svätej omše v Púchove. Svojím vzorným správaním so sebou strhávali ľudí i ďalšiu mládež nielen zo stavby priehrady. Napr. každú nedeľu pristupovalo k sv. spovedi a sv. prijímaniu asi 50 medikov. Saleziánom sa takto darilo pôsobiť na žiakov učňovských škôl. Počas celého svojho pobytu na stavbe a na vychádzkach klerikov neustále sledovali, dokonca im v ich neprítomnosti prehľadávali osobné veci, medzi ktorými sa nachádzali aj modlitebné knižky. Napriek tomu sa v niektorých barakoch, pravdepodobne v tábore pri Udiči, podarilo vytvoriť aj oltár. Častokrát museli doslova utiecť na vlak do Púchova, aby sa mohli zúčastniť svätej omše. Ich vzorné správanie, ktoré strhávalo ďalších, nemohlo zostať bez následkov, a tak im vedenie priehrady robilo napriek. Príslušníci štátnej bezpečnosti a službu konajúcu zväzáci sa na začiatku augusta dokonca pri východe tábora postavili do cesty rehoľníkom a študentom, ktorých sa asi 300 chystalo na sv. omšu do Púchova. Napätie sa snažili mierniť František Macák a Ján Vrba. Pútnici argumentovali tým, že nemajú zákaz od veliteľa tábora navštíviť v nedeľu kostol a že by to narušilo pracovnú disciplínu. Aby sa situácia neopakovala, vyhlásil veliteľ tábora najbližší sviatok 15. augusta - Nanebovzatie Panny Márie - rozšírenie pracovnej zmeny na 12 hodín, hoci plánovaný výkon brigádnikov podľa „násteniek“ prekračoval plánované pracovné normy. O to hlasnejšie zneli počas práce mariánske piesne. Občas sa stávalo, že rehoľníci vopred neoznámili svoj zámer navštíviť kostol, a sami sa uprostred pracovnej zmeny vybrali 3 - 4 km na sv. omšu do Púchova, ako napr. 29. júna na Sviatok sv. Petra a Pavla. Zo správy Pavla Ochodnického „vedúceho ústavu SÚVC“ z Kostolnej, ktorý prišiel na PM s 3. turnusom, vyplýva, že rehoľníci nevychádzali dobre s vedením tábora a hlavným štábom. „Najväčší reakcionári“ z radov rehoľníkov sa sťažovali na obmedzovanie ich účasti na bohoslužbách aj v nedeľu a vyhlasovali, že „nemajú nijakú náboženskú slobodu“. Z tohto dôvodu boli 24.
Prečítajte si tiež: Nosice: Všetko, čo potrebujete vedieť
Vtipné momenty a provokácie
Okrem vážnych situácií, ktorých bolo najmä na začiatku pôsobenia rehoľníkov na PM z dôvodu prísneho režimu pomerne veľa, sa stretávali aj s milými a vtipnými momentmi. Každý piatok, kedy veriaci nejedia mäso, sa zásadne na obed podávalo mäsité jedlo. V podmienkach, akých sa nachádzali, ho však jesť museli. Súdruh Valentíny z hlavného štábu sa vyjadril: „My prinútime jesť v piatok rehoľníkov mäso!“ No našli sa i takí, ktorí ho odmietali: „Keď sme fasovali obed, každý z nás provokatívne nastrčil šálku a keď do n…
História priehradného staviteľstva na Slovensku
História výstavby priehrad na Slovensku siaha do začiatku 16. storočia. Významné postavenie vo vývoji priehradného staviteľstva u nás prináleží najmä 1. polovici 18. storočia, ktorému právom patrí prívlastok „Zlatý vek priehradného staviteľstva“. Bol to predovšetkým vývoj banského priemyslu v Banskoštiavnických revíroch, kde sa najmä v 17. až 19. storočí ťažili zlaté, strieborné a iné vzácne kovy. Tu - za účelom získania energie pre odčerpávanie podzemných vôd z banských štôlní, ale aj za účelom získania zásob vody pre banský priemysel boli v tejto oblasti, chudobnej na povrchové vodné zdroje, vybudované umelé nádrže, tzv. tajchy. V tom čase tu bolo vybudovaných okolo 50 - 60 nádrží, z ktorých je ešte dnes v prevádzke 22. Spomedzi nich tu možno spomenúť napr. nádrže Veľká Kolpašská, Dolná Vindšachtská, Veľká Vindšachtská, Malá a Veľká Richňavská, Otergrund, Evička, Dolnohodrušská, Rozgrund , Počúvadlo a iné. V súvislosti s históriou rozvoja a výstavby nádrží a priehrad na území Slovenka treba spomenúť aj také skvosty, akými je nádrž Úhorná na Spiši (obr. 3), alebo klauzúry Korytnica, Stošky, Bacúch, Hročok a iné, využívajúce vodu ako dopravné médium pri ťažbe a doprave dreva, či dômyselná energetická sústava Motyčky - Jelenec - Staré hory zo začiatku 20. storočia (obr. 4a, 4b).