Prípad Jozefa A., ktorý odpojil svojho 24-ročného syna Dominika od prístrojov, vyvolal vlnu otázok a diskusií o eutanázii, starostlivosti o ťažko postihnutých a úlohe štátu pri podpore rodín v ťažkých životných situáciách. Táto rodinná tragédia sa odohrala v Poprade a otvorila mnohé citlivé témy, ktoré rezonujú v celej spoločnosti.
Dominik a jeho ťažký osud
Dominik trpel od ôsmeho mesiaca života detskou mozgovou obrnou. Nikdy nestál na vlastných nohách, bol bezvládny a celé dni trávil v posteli. Mladíka držal pri živote dýchací prístroj. Otec však ventiláciu odpojil a nechal ho umrieť.
Priebeh udalostí
V osudnú sobotu, 26. septembra 2015, sa v byte v Poprade odohrala tragédia. Jozef A. odpojil svojho syna Dominika od prístrojov, ktoré ho udržiavali pri živote. O Dominikovom úmrtí sa ako prvý dozvedel sused Jerguš. „Stál som pred bytovkou. Z vchodu vyšiel Dominikov otec a povedal mi, že jeho syn je mŕtvy, aby som zavolal pohrebnú službu. Keď som chcel volať záchranku, poznamenal, že to je zbytočné, lebo Dominik už dve hodiny nemá prívod kyslíka,“ prezradil zdesený sused.
Susedia tvrdia, že otec javil známky požitia alkoholu. Nie je však jasné, či si vypil pred smrťou syna, alebo až po nej.
Vyšetrovanie a súdny proces
Polícia začala vyšetrovanie a Jozefa obvinila z vraždy. V prípade dokázania viny mu hrozilo 20 až 25 rokov väzenia. Súdny proces bol sprevádzaný silnými emóciami a protichodnými výpoveďami. Obžalovaný vinu zo smrti syna popieral. Senát vypočul aj jeho manželku, ktorá muža nazvala vrahom. V čase smrti Dominika bola hospitalizovaná na psychiatrii. Manželia majú ešte jedného 11-ročného syna a sú v rozvodovom konaní.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať pôrodnicu
Proces so 47-ročným Jozefom A., ktorý je obžalovaný z vraždy svojho 24-ročného ťažko postihnutého syna Dominika, pokračoval na Okresnom súde v Prešove. Prokuratúra ho viní z toho, že ho úmyselne odpojil od prístrojov. Obžalovanému hrozí v prípade dokázania viny mimoriadny trest 25 rokov až doživotie, keďže išlo o chránenú osobu. K smrti Dominika došlo vlani 26. septembra v Poprade v byte jeho rodičov.
Svedok, ktorý bol zdravotníckym záchranárom aj vodičom sanitky, ktorá pacienta priviezla domov, vypovedal, že Dominikov otec im pomáhal s uložením syna do postele. Pôsobil naňho pozitívne, tešil sa synovmu návratu a nejavil žiadne známky požitia alkoholu. Svedok vypovedal, že ho prekvapila iba snaha obžalovaného odpojiť Dominika hneď po príchode domov od dýchacích prístrojov. Otca poučil, že skôr sa to dalo v rámci rehabilitácie aj na tri hodiny, ale Dominik v tom čase už potreboval vyššiu podporu dýchania, a preto ho nesmie odpájať od pľúcnej ventilácie. Pacientovi nechali aj tekutú stravu, ktorú smel užívať iba prostredníctvom sondy, a ďalšie pomôcky na ošetrovanie. Zdravotníci Dominika napojili na potrebnú zdravotnú techniku, dali ho ľahnúť na ľavý bok, čo znášal lepšie. V čase ich prítomnosti nemal žiadne viditeľné zranenia.
Pred súdom vypovedala aj členka záchranárskeho tímu, ktorý prišiel na miesto činu po 17.30 h. Svedkyňa uviedla, že v tom čase už Dominik nedýchal, z tela mal vytiahnutú kanylu, dýchací prístroj bol vypnutý, rovnako aj odsávačka. Keď sa spýtali obžalovaného, či to spravil on, odpovedal, že nie. Z jeho gestikulácie a správania usúdila, že mal vypité. „Keď sme mu povedali, že Dominik už nežije, chcel ho pohladiť po tvári. Povedal mu, že už ti je dobre, už si v nebíčku,“ vypovedala svedkyňa.
Obžalovaný vypovedal, že Dominik zomrel o 15.30 h, po jeho smrti sa opil a nevie presne určiť, čo robil. „Neviem, či som mu vybral kanylu, či som sa pri ňom modlil a možno som ho chcel obliecť do truhly. Po dvoch hodinách som sa prebral z emočného šoku. Vyšiel som von a na chodbe som stretol suseda. Povedal som mu, aby volal pohrebnú službu,“ uviedol obžalovaný.
Za najväčšiu tragédiu ich rodinného príbehu považuje to, že manželka skončila na psychiatrii, on vo väzení a prišiel aj o priazeň časti svojej rodiny. Dominika považuje za bojovníka, ktorý sa dožil s jeho diagnózou 24 a pol roka.
Prečítajte si tiež: Regionálne tragédie a udalosti
V októbri 2016 ho Okresný súd v Prešove odsúdil za nedbanlivostné usmrtenie a vymeral mu trest, ktorý zodpovedal dĺžke väzby.
Pohľad otca Jozefa
Jozef Andrej (1969) pochádza zo Spišskej Soboty, žije v Poprade. Po štúdiu na gymnáziu sa chcel venovať učiteľstvu, vysokú školu však už nedokončil. S manželkou sa viac ako 24 rokov staral o ťažko postihnutého syna Dominika a zdravého syna Borisa. Pracoval na pošte, skúšal podnikať a napokon od roku 1998 pracoval pre súkromnú bezpečnostnú službu.
Podľa jeho slov, v deň, keď ho priviezli z nemocnice domov, bol na prístrojoch. Hodnoty na nich boli nastavené na maximum, čo znamenalo, že bol v dosť kritickom stave. Po odchode zdravotníkov si všimol, že je ustráchaný a má silné zdvihy hrudníka. Keďže sa nonstop oňho starali, tak vedeli, že tá objemová hodnota je prisilná. Keďže bol po operačnom zákroku, tak odsal pár hlienov a zrazenín. Odpojil ho od prístrojov a hrudník sa upokojil. Snažil sa mu urobiť väčší komfort, na aký bol zvyknutý. Bez odpojenia prístrojov sa to robiť nedá. Potom ho znova zapojil na prístroje.
Už jeho pôrod bol veľmi komplikovaný. Dusil sa plodovou vodou, modrel a musel byť kriesený. Neskôr sa zistilo, že sa narodil so srdcovou chybou. Po operácii nastala nejaká komplikácia a zistilo sa, že mu odumrela väčšia časť mozgu, a ostal ťažko zdravotne postihnutý s diagnózou detská mozgová obrna.
Dominikov stav bol kolísavý. Nakoniec sa dožil presne 24 a pol roka. Jeho komunikáciou bol len krásny úsmev. Dominik má mladšieho brata.
Prečítajte si tiež: Zdravotné odvody počas materskej
Keď bolo jasné, že Dominik zomrie, tak si hovoril, že aký iný kríž mu môže ešte Boh nadeliť ako to, že si pochová vlastného syna? Na synov odchod bol pripravený, ale na to, že bude za jeho smrť vo väzbe a bude mu hroziť doživotie, nie.
Tvrdí, že po Dominikovej smrti stratil polovicu rodiny. Manželka sa s ním rozviedla. Tá každodenná starostlivosť o Dominika sa odrazila na jej zdraví. Duševne ochorela. A aj v deň jeho smrti bola na liečení. Odvtedy osočuje, ohovára a vtiahla do toho aj syna Borisa.
Priznal, že v ten deň, po jeho smrti ostal v šoku a napil sa. Asi tri a pol deci na ex. Vôbec nevie, čo sa dialo. Ani rýchlu zdravotnú službu som nevnímal. Po asi dvoch hodinách vyšiel z bytu na chodbu, kde stretol suseda, a povedal, nech zavolá pohrebnú službu.
Eutanázia a legislatíva
Právnici sa zhodujú, že odpojenie od prístrojov je priamou eutanáziou, čo zákon hodnotí ako vraždu. „U nás eutanázia neexistuje, takže skutok otca je trestný čin. Pri každom trestnom čine sa však posudzujú všetky okolnosti vrátane poľahčujúcich aj priťažujúcich. Určite sa to nedá porovnávať s "normálnou“ vraždou a nebude to mať ani také dopady.
Eutanázia nie je na Slovensku povolená a v prípade jej vykonania ide o trestný čin. Vo svete je niekoľko štátov, ktoré ju majú povolenú - napríklad Holandsko, Švajčiarsko, Albánsko či Luxembursko. Minulý rok ju v prípade detí povolilo Belgicko. O dobrovoľný odchod zo života môžu požiadať aj ľudia v Kolumbii či v americkom štáte Oregon. Na najznámejšej švajčiarskej klinike Dignitas ročne dobrovoľne odíde zo sveta asi 200 ľudí. Na Slovensku možno človeka odpojiť od prístrojov až potom, keď nastane mozgová smrť.
Zaváži písomná žiadosť človeka. Slovensko je totiž viazané Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, ktorý obsahuje článok o uplatnení si takéhoto priania. "Najvyššiu právnu relevanciu má spísanie takéhoto priania v notárskej zápisnici. V takomto prípade je lekár povinný na takéto prianie pacienta prihliadnuť," hovorí právnička Dana Jelinková-Dudziková.
Psychologický pohľad
Róbert Máthé, klinický psychológ: „V prípadoch, keď sa jedná o dlhodobo ležiaceho pacienta a ak je nízka šanca na zlepšenie jeho stavu, mohol otec konať v zmysle predstavy, že mu pomôže, resp. že ukončí trápenie rodiny. Je to určitý druh eutanázie, ktorá je síce u nás diskutovaná, avšak nie je v súlade s našou legislatívou.
Podľa psychológa mohol uvažovať nad ukončením synovho života už dlhšie, ale rovnako mohlo ísť o náhly skrat. „Odvtedy, ako táto myšlienka otcovi prvýkrát napadla, mohol uplynúť určitý čas a vplyvom rôznych faktorov, ako bol jeho psychický stav, hospitalizácia manželky či finančné problémy došlo k skratovému konaniu. Teraz môže následky svojho činu pociťovať rôzne. Môže to vnímať aj ako určitú formu pomoci dieťaťu.
Starostlivosť o ťažko chorého človeka uberá energiu, a ako tvrdí Mathé, vyžaduje si nesmierne veľa psychickej investície. „Zo skúseností vieme, že aj veľa manželstiev, u ktorých je takéto dieťa, sa rozpadá. Náročná starostlivosť manželskú dvojicu oberá o všetko ostatné. To, že starostlivosť o takto chorého chlapca bola pre rodinu extrémna záťaž, si myslí aj psychológ Martin Miler. Podľa neho je pre väčšinu ľudí nepredstaviteľné, aké náročné to muselo byť.
Nedostatočná podpora rodín s postihnutými deťmi
Na Slovensku neexistuje zariadenie, kam by mohli rodiny dlhodobo umiestniť ťažko chorých, imobilných či ležiacich príbuzných. Hospicov je málo, majú malé kapacity a sú určené pre umierajúcich pacientov. Príbuzní tvrdia, že 46-ročný Jozef bol starostlivým otcom a s manželkou venovali Dominikovi všetok svoj čas. Čo viedlo Jozefa k tomu, aby v sobotu odpojil dýchací prístroj, polícia prešetruje. Ak to urobil zámerne, mohlo za tým stáť aj to, že manželku hospitalizovali a na všetko zostal sám. Pridružiť sa mohli aj finančné problémy.
Prípad Zuzany a jej dcéry Paťky sa možno takto tragicky skončil nemusel, keby mala rodina vytvorené podmienky na to, aby sa lepšie vedela postarať o svoje postihnuté dieťa. V tejto súvislosti sme oslovili aj viaceré ministerstvá s otázkou, či a ako plánujú zlepšovať prostredie pre ľudí, ktorí žijú v ťažkých podmienkach.
Reakcie na tragédiu
Smrť mamičky s dcérkou nenechala chladnú ani prezidentku Zuzanu Čaputovú. „Tragédia na Liptove musí byť naozaj mementom, že rodiny s deťmi so zdravotným znevýhodnením potrebujú od nás oveľa väčšiu podporu a pozornosť,“ napísala na sociálnej sieti.
Silný odkaz vyslovila po tragédii aj bývalá poslankyňa Jana Žitňanská, ktorá dlhodobo bojuje za práva zdravotne znevýhodnených ľudí. „Niekde som zachytila, že žena ,dobrovoľne ukončila svoj život, ako aj život svojej dcérky, ktorá mala zdravotné postihnutie. Nie, nebolo to dobrovoľné. Tento štát, jeho ľahostajnosť, nevšímavosť ju tam dohnali. Koľko ešte takýchto zúfalých činov potrebujú niektorí politici a verejní činitelia a úradníci vidieť, aby sa zobudili? Prosím, nedovoľme ďalšie takéto tragédie,“ uviedla na sociálnej sieti.