Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť po rozvode zložité. Často sa stáva, že dieťa uprednostňuje jedného rodiča pred druhým. Tento jav, známy ako "preferenčné rodičovstvo", môže byť výzvou pre oboch rodičov. Je dôležité pochopiť psychologické dôvody, ktoré vedú k odmietaniu stretnutí dieťaťa s otcom a hľadať spôsoby, ako túto situáciu riešiť v záujme dieťaťa.
Právny rámec styku dieťaťa s rodičom
Otázka styku maloletých detí s rodičmi po rozvode je veľmi frekventovaná v slovenskej aj zahraničnej judikatúre. Rodičia majú voči svojim deťom v rovnakej miere práva aj povinnosti. Súd môže styk rodiča s dieťaťom obmedziť alebo aj pozastaviť len zo zákonných dôvodov. Ak tieto neexistujú, súd nemôže styk otca s dieťaťom neurčiť.
Možnosti úpravy styku súdom
V prípade, ak podáte návrh na úpravu práv a povinností k dieťaťu a súd po dokazovaní zistí, že stretnutia syna s otcom nie sú v synovom záujme, môže rozhodnúť, že styk neupraví. Zákaz styku otca s dieťaťom, pokiaľ otec nie je hrozbou pre dieťa, neprichádza do úvahy. Otec by musel dieťa týrať, prípadne s ním zle zaobchádzať, aby súd zakázal styk úplne.
Ak sa zmenia pomery, je možné podať návrh na súd a zmeniť pôvodné rozhodnutie. V návrhu môžete tiež žiadať, aby bola dcéra vypočutá, nakoľko vzhľadom na jej vek už je schopná sa vyjadriť a súd by mal jej vyjadrenie a postoj rešpektovať.
Výkon rozhodnutia o styku
V prípade, že dieťa odmieta styk s otcom v dôsledku možnej manipulácie zo strany matky, odporúčam vám podať čo najskôr návrh na výkon rozhodnutia v časti styku. Matka vystupujúca v pozícii preferenčného rodiča je povinná mal. dieťa motivovať k styku s vami a na styk ho pripravovať aj po psychickej stránke. Ak tak nerobí, nekoná v najlepšom záujme mal. Návrh na výkon rozhodnutia adresujte na súd príslušný podľa bydliska mal. dieťaťa určeného dohodou rodičov. V návrhu popíšte, čo určuje súdne rozhodnutie a tiež to, ako sa styk (ne) vykonáva. Súd má viacero možností ako vie matku donútiť rešpektovať súdne rozhodnutie. Najprv ju vyzve, aby dobrovoľne plnila a ak nezačne, potom jej súd môže začať ukladať pokuty až dokým nepristúpi k splneniu si povinnosti určenej súdnym rozhodnutím.
Prečítajte si tiež: Všetko o pupočnej a slabinovej prietrži
Ak máte styk s maloletým v rozhodnutí o rozvode upravený a tento ex-manželka nerešpektuje, potom môžete podať na podklade rozhodnutia návrh na výkon rozhodnutia vo veciach maloletých. Naopak ak v rozsudku o rozvode máte uvedené, že sa styk s maloletým neupravuje (tzv. neobmedzený styk), potom je situácia zložitejšia, nakoľko takýto výrok nie je vykonateľný a de facto je na matke, či vám styk s maloletým umožní alebo nie. V takomto prípade potom bude nevyhnutné podať nový návrh na úpravu styku s maloletým, kde by bolo dobré presne navrhnúť dni a časy, kedy budete vy ako otec oprávnený sa s maloletým stýkať. Totiž rozsudky vo veciach maloletých možno meniť, ak sa zmenia pomery. V návrhu by bolo potrebné súdu uviesť, že pomery sa zmenili od posledného rozhodnutia súdu, a síce, že vaša ex-manželka vám v styku s mal. bráni.
Psychologické faktory ovplyvňujúce postoj dieťaťa k otcovi
Existuje mnoho dôvodov, prečo dieťa môže odmietať stretnutia s otcom. Tieto dôvody môžu byť spojené s dynamikou vzťahu medzi rodičmi, so správaním otca alebo s individuálnymi potrebami a pocitmi dieťaťa.
Vplyv konfliktu medzi rodičmi
Konflikt medzi rodičmi má zásadný vplyv na emocionálne prežívanie dieťaťa. Ak je dieťa svedkom hádok, obviňovania alebo iných foriem konfliktu, môže to viesť k úzkosti, strachu a pocitu neistoty. V takýchto situáciách sa dieťa môže podvedome snažiť chrániť jedného z rodičov tým, že sa postaví na jeho stranu a odmieta kontakt s druhým rodičom.
Manipulácia dieťaťa
V niektorých prípadoch môže jeden z rodičov manipulovať dieťa s cieľom naviesť ho proti druhému rodičovi. Táto manipulácia môže mať rôzne formy, napríklad očierňovanie druhého rodiča, vyvolávanie pocitu viny u dieťaťa alebo vytváranie atmosféry strachu a nedôvery. Dieťa, ktoré je vystavené takejto manipulácii, môže začať vnímať druhého rodiča negatívne a odmietať s ním kontakt.
Zmena v správaní otca
Ak sa otec správa k dieťaťu nevhodne, napríklad je kritický, odmietavý alebo zanedbáva jeho potreby, môže to viesť k tomu, že dieťa stratí záujem o stretávanie sa s ním. Dôležité je vziať do úvahy aj zmenu v životnom štýle otca, napríklad ak si založí novú rodinu a dieťa sa cíti odstrčené.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať nočné plienky
Individuálne potreby dieťaťa
Každé dieťa je jedinečné a má svoje vlastné potreby a pocity. V niektorých prípadoch môže odmietanie stretnutí s otcom vyplývať z toho, že dieťa sa s ním necíti dobre, nerozumie si s ním alebo má pocit, že otec nerozumie jemu. Dôležité je rešpektovať pocity dieťaťa a snažiť sa pochopiť, čo ho trápi.
Ako riešiť situáciu, keď dieťa odmieta stretnutia s otcom
Riešenie situácie, keď dieťa odmieta stretnutia s otcom, si vyžaduje citlivý a trpezlivý prístup. Dôležité je zamerať sa na záujmy dieťaťa a hľadať spôsoby, ako zlepšiť vzťah medzi ním a otcom.
Komunikácia s dieťaťom
Otvorená a úprimná komunikácia s dieťaťom je kľúčová. Je dôležité vypočuť si jeho pocity a obavy a snažiť sa ich pochopiť. Dieťa by malo mať pocit, že môže slobodne vyjadriť svoj názor bez obavy z trestu alebo odmietnutia.
Psychologické poradenstvo
V mnohých prípadoch môže byť užitočné vyhľadať pomoc psychológa alebo terapeuta. Psychológ môže pomôcť dieťaťu spracovať jeho pocity a naučiť ho zvládať stres a úzkosť. Terapia môže byť tiež prospešná pre oboch rodičov, pretože im môže pomôcť zlepšiť komunikáciu a riešiť konflikty.
Rodinná mediácia
Rodinná mediácia je proces, v ktorom nezávislý mediátor pomáha rodičom dohodnúť sa na podmienkach styku s dieťaťom. Mediácia môže byť užitočná v prípadoch, keď rodičia majú problém komunikovať a dohodnúť sa sami.
Prečítajte si tiež: Pôrodnica Košice a staršie dieťa
Zmena formy styku
Ak dieťa odmieta stretávať sa s otcom osobne, je možné zvážiť zmenu formy styku. Napríklad, môže sa dohodnúť na telefonických rozhovoroch, videohovoroch alebo písaní listov. Dôležité je, aby dieťa malo možnosť udržiavať kontakt s otcom spôsobom, ktorý mu vyhovuje.
Preferenčné rodičovstvo a jeho dopad na dieťa
Vzťahy medzi rodičmi a deťmi môžu byť zložité, a nie je nezvyčajné, že dieťa silne preferuje jedného rodiča pred druhým. Tento fenomén, známy ako „preferenčné rodičovstvo“, môže predstavovať výzvy pre oboch rodičov, ale je to prirodzené! Keď dieťa uprednostňuje jedného rodiča, môže to byť pre druhého rodiča zmätočné a znepokojujúce. Nebojte sa! Vzorce pripútania detí sú zložité a môžu byť ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane veku, osobnosti a skúseností. „Nadmerne pripútaný“ vzťah s jedným rodičom môže byť dôsledkom rôznych faktorov, ako je temperament dieťaťa alebo rozdiely v starostlivosti.
Ako sa vyrovnať s preferenčným rodičovstvom
Ak si uvedomíte nerovnosti medzi preferovaným rodičom, sebou a deťmi, je dôležité nepanikáriť. Povzbudzujte rodinu, aby si stanovila a pochopila svoje vlastné rozhodnutia a hranice, s kým trávi čas. Rodičia by sa nemali cítiť zranení alebo interpretovať preferencie svojho dieťaťa ako odraz svojich rodičovských schopností. Hovorte doma o rôznych aktivitách, ktorými sa môžete so svojím dieťaťom zapojiť, a vyjadrite nadšenie z vašich spoločných činností. Vyhnite sa porovnávaniu alebo súťaženiu o pozornosť vášho dieťaťa. Namiesto toho prejavte skutočnú radosť, keď vaše dieťa trávi čas s vaším partnerom.
Jedným zo spôsobov, ako posilniť rodinné väzby, je nájsť aktivity, ktoré si môžete užiť spoločne ako rodina. Či už je to varenie, prechádzka v parku alebo plánovanie rodinných dovoleniek, tieto spoločné zážitky podporujú pocit jednoty a zabezpečujú, že obaja rodičia sú rovnako zapojení. Zapojenie sa do spoločných záľub, hier alebo výletov pomáha vytvárať drahocenné spomienky a posilňuje pocit jednoty. Ak je vaše dieťa pevne pripútané k vám a preferuje vašu prítomnosť, uznajte jeho pocity a uistite ho o svojej láske. Buďte citliví na jeho potreby a pochopte, že môže prechádzať fázou, keď hľadá dodatočnú útechu a bezpečie. Ponúknite trpezlivosť a podporu, keď prechádza svojimi emóciami. Zároveň povzbudzujte svojho partnera, aby trávil kvalitný čas s dieťaťom, zapájajúc sa do aktivít, ktoré obaja majú radi. Vyhnite sa znižovaniu alebo trivializovaniu jeho emócií, pretože to môže vytvoriť bariéru pre otvorenú komunikáciu a problémy s emocionálnou reguláciou.
Riešenie problémov s pripútanosťou
Ak ste príliš kritickí alebo odmietaví, pravdepodobne si tento spôsob vzťahovania osvoja a stanú sa príliš kritickými alebo odmietavými voči sebe samým! Uznanie a overenie pocitov vášho dieťaťa, bez ohľadu na jeho vzory pripútania, je dôležité. Dajte im vedieť, že ich emócie sú vypočuté a prijaté. Riešenie nadmerne pripútaného vzťahu si vyžaduje čas a trpezlivosť. Deti môžu prežívať obdobia zvýšenej pripútanosti v dôsledku rôznych faktorov, ako sú zmeny v prostredí alebo emocionálne výzvy. Buďte trpezliví a umožnite dieťaťu spracovať svoje pocity vlastným tempom.
Počas období silnej pripútanosti k jednému rodičovi môžu deti prejavovať odpor alebo preferencie týkajúce sa toho, kto plní ich potreby. V takých situáciách je dôležité, aby rodičia stáli pevne a nechali druhého rodiča riešiť požiadavky dieťaťa. Tým demonštrujete jednotný prístup a posilňujete pochopenie dieťaťa, že obaja rodičia sú rovnako zapojení do starostlivosti o neho. Keď vaše dieťa trávi čas s druhým rodičom, využite voľný čas na starostlivosť o seba a osobné záujmy. Použite tento čas na dobíjanie energie a sústredenie sa na aktivity, ktoré vám prinášajú radosť a relaxáciu. Venujte sa koníčkom, čítajte knihu, cvičte alebo si jednoducho oddýchnite.
Negatívne dopady nezdravého vzťahu
Nezdravý vzťah jedného rodiča s dieťaťom môže mať negatívny vplyv na emocionálny vývoj dieťaťa. Dieťa môže mať problémy so separačnou úzkosťou, čo vedie k ťažkostiam pri vytváraní zdravých vzťahov v budúcnosti. Ako rodičia interagujú so svojimi deťmi, ovplyvňuje sociálne fungovanie detí. Zabezpečte, aby obaja rodičia aktívne zapojovali sa do starostlivosti o deti a trávili s nimi kvalitný čas, aj keď ste len v tej istej miestnosti a robíte rôzne úlohy, čo je známe ako „paralelná hra“ v terapii hrou a vývoji detí. Navigovanie v zložitostiach rodičovstva, najmä pri riešení preferenčných vzťahov, môže priniesť pocity úzkosti a viny. Ak vás tieto emócie preťažujú, je dôležité pamätať si, že hľadanie pomoci je znakom sily, nie slabosti. Rodičovstvo je cesta objavovania a potreby každého dieťaťa sú jedinečné. Keď dieťa prejavuje silnú pripútanosť k jednému rodičovi, je dôležité pochopiť, že ide o prirodzenú súčasť jeho emocionálneho vývoja. Rodičia môžu vytvoriť zdravú a milujúcu pripútanosť so svojimi deťmi podporovaním rovnováhy, trávením individuálneho aj spoločného času so svojimi deťmi a vytváraním láskyplného prostredia.
Mýty a realita o rodičovstve
Áno, je úplne normálne, že batoľa, malé dieťa, staršie dieťa alebo dokonca tínedžer v rôznych fázach svojho vývoja preferuje jedného rodiča pred druhým. Deti často hľadajú útechu a bezpečie u hlavného opatrovateľa, žiadajú otca o rozprávky pred spaním, ale počas dňa vyžadujú čas s matkou. Výskumy zistili, že bezpečná pripútanosť k rodičom je spojená s pozitívnymi výsledkami v emocionálnom a sociálnom vývoji detí. Deti s bezpečnou pripútanosťou majú tendenciu vykazovať vyššie sebavedomie, lepšie medziľudské vzťahy a zlepšenú emocionálnu reguláciu. Na druhej strane, neisté pripútanie, najmä úzkostné a vyhýbavé štýly pripútania, sú spojené s rôznymi psychologickými problémami, ako je úzkosť, depresia a behaviorálne problémy u detí.
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Áno, je to mýtus. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé.
Toxické rodičovstvo a jeho dopad na dieťa
Ako to vyzerá? Povedzme si najprv, ako vyzerá láskyplný vzťah, aby sme si potom vysvetlili, ako vyzerá ten toxický. Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch - ak chcete použiť toto slovo - empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Uprednostňujú seba pred deťmi? Vo vzťahu dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení.
Toto, čo ste opísali, spomína Susan Forward v knihe Matky, ktoré nedokážu milovať. Opisuje rodičov, ktorí sa prehnane starajú do svojich detí, zotierajú sa hranice medzi životom dieťaťa a rodiča. Rodič dieťa k sebe prehnane pripúta, aby zvýšil svoju vlastnú hodnotu a sebavedomie alebo vyplnil akési prázdno vo svojom vnútri a živote. V súčasnosti je to dosť bežná distorzia vzťahu rodič - dieťa, ktorú navyše podporuje aj kult rodičovstva, akého sme svedkami. Vžil sa istý termín, ktorý to veľmi dobre vystihuje - helikoptéroví rodičia, ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch.
Strata identity dieťaťa
Strácajú takéto deti vlastnú identitu, pokiaľ rodičia na ne vrhajú svoj obraz o tom, aké by mali byť? Pokiaľ to rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Aké nástroje používajú takíto rodičia na to, aby dosiahli svoj cieľ? Manipulujú dieťaťom? To je veľmi rôzne a záleží na miere narušenosti rodičov. Čo sa týka vážne narušených rodičov, niektorí nemajú vyvinutú empatiu alebo len málo. Niektorí, aj keď ju majú vyvinutú, empatiu zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele. Áno, často sa stretávam s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory, pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas.
Opäť sa ponúka viacero ciest, ako zaobchádzať s takýmto deficitom. Sú ľudia, ktorí keď vyrastú v prostredí, čo sa o nich nezaujíma, tak si osvoja podobný postoj a tiež sa stanú len na seba zameranými ľuďmi, ktorí sa o iných nezaujímajú alebo ich len využívajú. Alebo tento deficit môže viesť k tomu, že človek sa stane extrémne závislý od vzťahov a stále ich vyhľadáva. Nedokáže byť sám. Stále potrebuje mať s niekým interakciu. V súčasnosti pozorujeme veľa ľudí, ktorí sú neustále zavesení na nejakých sociálnych médiách, stále s niekým komunikujú, nie sú schopní sami ustáť vlastné impulzy, vlastné duševné stavy, neustále potrebujú s niekým konzultovať a zdieľať.
Vzťahy v dospelosti
Keď si potom hľadajú nové vzťahy v dospelosti, hľadajú také, ktoré sa podobajú tomu, čo zažili v pôvodnej rodine? Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Ako vlastne takí ľudia vnímajú realitu a svet? Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život. Umožní im to fungovať.
Už sme sa začali baviť o tom, ako sa cítia dospelé deti toxických rodičov, ale vráťme sa ešte k deťom. Ako sa cítia? Uvedomujú si, že im niečo chýba? Úplne malé deti, ktoré ešte nemajú kontakt s rovesníkmi a nemajú ešte vyvinuté porozumenie, ako to vyzerá vo vzťahoch, nemajú možnosť si niečo takéto uvedomiť. Hlbšia reflexia toho, čo sa deje vo vzťahoch, sa začína, prirodzene, niekedy okolo puberty. Vtedy dieťa začína uvažovať nad tým, v čom vyrastá, akí sú jeho rodičia, ako to je u iných detí a iných rodičov. Takže asi nikoho neprekvapí, že tieto deti majú často veľmi ťažké dospievanie v zmysle rôznych porúch správania, rozbiehajúcich sa závislostí, sebapoškodzovania, čo sa často objavuje u dospievajúcich, ktorí si nevedia poradiť so svojim prežívaním. Často hľadajú skupiny, ktoré sú tiež extrémne a v ktorých sa dejú extrémne veci, hľadajú začlenenie sa v sektách, exkluzívnych skupinách či afinite k politickému extrému. Alebo je tu ešte taký variant, že dieťa navonok vyzerá veľmi konvenčne, veľmi upäto, veľmi štandardne, veľmi „normálne“, ale v skutočnosti vnútorne trpí. To sa stáva deťom, ktoré si nedovolia revoltu, ale ich prežívanie nie je napriek tomu, ako nenápadne sa správajú, vôbec také harmonické ako ich vonkajšie správanie. Tieto deti potom často prekvapia nečakaným pokusom o samovraždu, depresiami alebo tým, že sa u nich vyvíja úzkostná porucha.
Komunikácia s rodičmi
Ak si uvedomia, čo im chýba, pomôže im vôbec povedať to rodičom? Sú rodičia, ktorí sú neskôr prístupní takémuto porozumeniu, pretože sami prešli nejakým vývinom - možno si prešli vlastnou terapiou a svoje činy a to, ako vychovávali svoje deti, vidia už inak. Možno im životné skúsenosti pomohli odpútať sa od deštruktívneho správania. Dôležité je tomu len porozumieť, aj keď je to bolestné. Sú však aj takí rodičia, ktorým dieťa niečo kritické povie, ale oni si idú ďalej svoje, nič si neuvedomia. Nie vždy sa teda musí podariť akési spoločné vykročenie zo zlých patologických vzťahových vzorcov. Potom je to iba na dospelom dieťati, nakoľko bude chrániť samo seba.
Uvedomiť si, že rodičia sa nezmenia, je ťažšie, ako sa zdá. Deti, a dokonca aj dospelé deti, zvyknú mať fantázie o tom, že rodičia ich pochopia a zmenia sa. Nie je nebezpečné tomu podľahnúť a veriť týmto fantáziám? Tá predstava môže veľmi skresliť ich vnímanie reality. Veria napríklad v zázrak, že rodič alkoholik prestane piť, chladná matka či otec, ktorí sa zaujímali len o seba, sa zmenia na vrelých rodičov, len sa treba snažiť a podobne. Často však prichádza len opakované veľké sklamanie. Dokonca si tieto fantázie o rodičoch nevedome prenášajú aj do partnerského, spoločenského či pracovného života a snívajú napríklad o tom, že ich partner sa zmení, keď budú viac trpezliví, keď budú robiť to alebo ono, budú „tancovať doprava alebo doľava“. Toto si deti odnesú do dospelosti z výchovy? Že musia byť také a onaké, aby ich druhí mali radi? Môžeme tomu porozumieť, keď si uvedomíme, že dieťa je prístupné výchove a robí aj veci, ktoré sa mu robiť nechce, napríklad si uprace izbu, lebo je prirodzene závislé od opatrujúcich rodičov. Potrebuje rodičov k životu a citovému naplneniu, a preto robí, čo oni chcú. Keď však vyrastie, vie si už veľa vecí zabezpečiť ako dospelý človek samostatne. Vtedy sa výchova končí. Keď človek dospeje, staranie sa do jeho života zo strany rodičov už nefunguje, každému to len škodí. Ale to, že deti v detstve robia, čo rodičia od nich chcú, je v poriadku. Ide hlavne o to, čo vlastne rodičia od dieťaťa chcú a či sú potreby členov rodiny v rovnováhe. Dieťa sa potrebuje naučiť aj rešpektovať vlastných rodičov, ich súkromie a potreby.
Manipulácia a bezpodmienečná láska
Vzájomný rešpekt je určite dôležitý, ale čo ak rodičia dieťa manipulujú cez ponúknutú lásku? Niektoré deti vyrastajú v predstave, že keby boli iné, tak by ich rodičia mali radi. Koncept bezpodmienečnej akceptácie a prijímania znie krásne, ale nežijeme v ideálnom svete, v ktorom sa všetci iba milujú. Aj obdobie „detí kvetov“ už máme civilizačne za sebou. Vo vzťahoch ide skôr o napĺňanie potrieb. Každý človek si napĺňa vo vzťahoch nejaké vlastné potreby a ide o to, či ľudia v ich napĺňaní dokážu spolupracovať. Keď sa človek stane rodičom, tak vidieť, ako bol on sám v detstve vedený k tomu, aby vnímal sám seba, svoje prežívanie, vlastné potreby. Vtedy sa môžu zopakovať naučené vzorce a k svojim deťom sa bude správať tak, ako sa k nemu správali rodičia. Alebo môže na sebe vedome pracovať a vybrať si vedome iné vzorce. Nie je zriedkavé, že rodičovstvo prinesie mladým ľuďom novú šancu sa znovu pozrieť na seba, pracovať na sebe a rozvinúť vo vlastnom živote aj to, čo sa ich rodičom nepodarilo.
Okrem blízkosti je vo vzťahu dôležitá aj vzdialenosť. Skúste si predstaviť, že žijete niekde na Floride a vo vašom jazierku sa usídlil krokodíl. Idete sa k nemu túliť, hrať sa s ním ako so psíkom? Ak áno, potom čo iné čakať ako to, že vám odhryzne nohu alebo hlavu? Nesťažujte sa, krokodíl je krokodíl. On takto žije. Tým chcem povedať, že s niektorými ľuďmi, hoci sú to aj vlastní rodičia, sa jednoducho nedá inak usporiadať vzťah, ako s nimi prerušiť alebo výrazne obmedziť kontakt. Neodporúča sa byť príliš blízko krokodílov. Ak je to pre človeka dobré, tak je v poriadku prerušiť kontakt.
Spoločenské klišé a vzťahy
Nie. Môžeme iným ľuďom jedine navrhnúť, aby si usporiadali vzťah k nám inak, ale či to druhá strana prijme a zoberie vážne, to je na nej. To je isté spoločenské klišé. Budem trochu sarkastický, ale naša spoločnosť je, čo sa týka vzorcov usporiadania vzťahov medzi dospelými deťmi a ich rodičmi, pomerne infantilizujúca. V našej kultúre sú ľudia vedení k tomu, aby sa aj ako dospelí správali ako závislé deti, ktoré majú poslúchať, ktoré majú niečo odčiňovať, ktoré sa majú podrobiť, nemajú vystrkovať rožky, nemajú o ničom rozhodovať. Spoločnosť a jej kultúru si však vytvárame my sami. Môžeme si ju urobiť, akú chceme.