Problematika interrupcie je jednou z najviac diskutovaných a polarizujúcich tém v súčasnej spoločnosti. Hoci sa interrupcia v Biblii priamo nespomína, biblické princípy a hodnoty sú často uvádzané v argumentoch pre aj proti interrupcii. Tento článok sa zameriava na preskúmanie biblického pohľadu na interrupciu, pričom analyzuje argumenty oboch strán a skúma, ako biblické texty a princípy ovplyvňujú diskusiu o ochrane nenarodeného života.
Terminológia a základné postoje
Tí, ktorí sa stavajú proti interrupcii, nazývajú svoje stanovisko stanoviskom pro-life (za život), vysvetľujúc, že im nejde o právo ženy slobodne sa rozhodnúť, ale o právo nenarodeného na život. Tí, ktorí interrupciu obraňujú tvrdiac, že ju nemožno jednoznačne označiť za nemorálnu, nazývajú svoje stanovisko stanoviskom pro-choice (za slobodnú voľbu) zdôrazňujúc, že tu ide o právo ženy slobodne sa rozhodnúť, či bude vo svojom tehotenstve pokračovať alebo sa rozhodne ho ukončiť.
Biblický argument pro-life
Podstata prítomnosti Biblie v celom kruhu nekonečných diskusií o interrupcii bude najlepšie pochopiteľná, ak ju dáme do súvisu so základným argumentom pro-life skupiny. Tento argument sa dá všelijako prezentovať. Pre kresťana je obsah prvej premisy pro-life argumentu jasne zhrnutý v šiestom prikázaní: „Nezabiješ!“ (Exodus 20:13). Biblia nevyčleňuje špeciálne skupiny ľudských tvorov, ktorí nemajú byť zabití - toto prikázanie sa netrápi nad tým, aby vyratúvalo: „Nezabiješ ženy, nezabiješ farebných, starých, deti, zmrzačených, retarovaných, atď.“ Všetky tieto skupiny sú pokryté jedným všeobecným zákazom zabitia.
V biblickom ponímaní je vražda zakázaná, pretože človek bol stvorený na Boží obraz. Tieto verše sú v kontexte interrupcie nesmierne dôležité, pretože nám objasňujú niektoré dôležité body:
- Po prvé, každý človek bol stvorený na obraz Boží. Slovo preložené ako „človek“, je v origináli „adam“, čo znamená ľudský tvor alebo ľudstvo. Rovnaké slovo „adam“ je použité v Genesis 1:26-27, kde sa píše, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, pričom pokračuje vymenovaním, že sú tým myslení tak muži, ako aj ženy.
- Po druhé, zákaz vraždy neznamená, že nemôžeme zabíjať zvieratá. Priamo v texte Genesis 9 Boh dáva človeku právo zabíjať zvieratá a jesť ich mäso (v. 2 a 3). Hebrejské slovo pre „zabiť“ alebo „zavraždiť“ v šiestom prikázaní râtsach nie je ani v jednom z asi 40 prípadov Starej zmluvy použité vo význame zabiť zviera, vždy sa spája s ľudským životom. To isté platí pre grécke slovo phoneuô, ktoré sa používa v Novej zmluve vždy, keď sa cituje šieste prikázanie.
- Po tretie, zákaz vraždy znamená tiež zákaz vraždy nevinných ľudských tvorov. Podľa Genesis 9:6 majú byť tí, ktorí iným vzali život, tiež sami zbavení života. Z toho vyplýva, že zákaz zabitia znamenal zákaz vziať život niekomu, kto nikomu inému predtým nevzal život alebo sa mu tým nevyhrážal. Nezakazuje zabitie v sebaobrane alebo použitie smrtiacej sily polície, vojakov či katov. Opäť je dobré zdôrazniť, že hebrejské râtsach či grécke phoneuô sa nepoužívajú v Biblii v kontexte zabíjania vo vojne. Takto si zástancovia pro-life stanoviska neprotirečia, keď majú výhrady voči interrupcii, ale schvaľujú trest smrti. Pro-life stanovisko netvrdí, že je nesprávne vôbec niekomu vziať život, ono tvrdí, že je nesprávne vziať ho nevinnému ľudskému tvorovi.
Hoci sa kresťania nemusia zhodnúť na tom, či je morálne správne zabíjať vrahov, problematika zabíjania nevinných, ktorí nikomu neublížili, by mala byť mimo akejkoľvek kontroverzie a nezhôd.
Prečítajte si tiež: Čo znamenajú zlé sny?
Argument o osobnosti nenarodeného dieťaťa
Ak prvá premisa tohto stanoviska nemôže byť popretá, zostáva na vyvrátenie celého argumentu už len druhá, ktorá znie, že interrupcia je zámerné odobratie života nevinnému ľudskému tvorovi (okrem prípadu záchrany matky). Zástancovia názoru pro-choice si len málokedy dovolia tvrdiť, že nenarodené deti sú vinné alebo že interrupcia nie je vedomé zabitie nenarodeného dieťaťa. Ako vyplýva už aj z názvu tejto state, základný pro-life argument hovorí v oboch premisách o ľudských tvoroch, nie o ľudských osobnostiach. Veľmi často sa v diskusiách o interrupcii rámcovo pohybujeme v termínoch osobnosti nenarodených.
Najväčším problémom toho, že pojem osobnosti sa stal rozhodujúcim v celom procese, je to, že súčasná spoločnosť ani nedisponuje jednoznačným konsenzom toho, čo osobnosť vlastne je. Niektorí definujú osobnosť pojmami ako sebauvedomenie, individualita, schopnosť racionálne myslieť, schopnosť robiť morálne rozhodnutia, atď. Ak definujeme osobnosť týmto spôsobom, prakticky to zaručí, že nenarodení nebudú môcť byť za osobnosti považovaní; avšak - dokázateľne sa do tejto kategórie nebudú môcť radiť ani napríklad šesťmesačné deti. Ďalší definujú pojem osobnosť ako vlastníctvo duše a ducha, ktoré sú odlišné, oddelené od tela.
Hoci majú kresťania pravdu v tom, že nenarodené dieťa by malo byť vnímané ako osobnosť od chvíle jeho počatia, je prezieravým riešením vyhnúť sa pojmu osobnosť a pracovať s jednoduchším a priamejším argumentom a to, že nenarodené dieťa by nemalo byť zabité, pretože je to ľudská bytosť. Napokon, ani Biblia nepoužíva slovo osobnosť v Genesis 1:26-27, či 9:6, a namiesto toho hovorí o ľudskej bytosti, „adamovi“, stvorenom na Boží obraz a vlastniacom život, ktorý nemá byť porušený.
Je teda zbytočné obraňovať ten či onen názor na to, čo je osobnosť alebo ako sa dá či nedá tento pojem aplikovať na nenarodené dieťa v hocakom štádiu jeho vývoja (napríklad citovaním Žalmu 139), aby sme dokázali, že zákon by mal nariaďovať ochranu života nenarodených. V takto položenej otázke sa už obhajovanie stáva ľahkým - a práve preto tak veľa pro-choice odborníkov chce udržať diskusiu v rovine pojmov ako je osobnosť, o ktorých sa dá donekonečna špekulovať a pochybovať.
Vedecký pohľad na počatie
Je vedecky nevyvrátiteľným faktom, že akt počatia (alebo, priamejšie, splodenia) je úplne prvým aktom v existencii ľudskej bytosti. To, čo existuje pred počatím, je len vajíčko matky a spermia otca. Keď je splodenie zavŕšené, vznikol úplne nový ľudský tvor, odlišný od matky aj od otca, vlastná, samostatná entita. Preto tvrdíme, že od momentu počatia existuje nový ľudský tvor, s potenciálom pre ďalší rast a plnú realizáciu. Ak sú teda nenarodení ľudskými tvormi od chvíle počatia, z toho vyplýva, že ich zabitie pre akýkoľvek iný dôvod, než záchrana života niekoho iného (t.j. matkinho), je zakázané šiestym prikázaním.
Prečítajte si tiež: Piešťany: Tragédie a prípady
Je úplne zbytočné dokazovať, či nenarodení sú už osobnosti alebo nie, aby sme mohli ich život chrániť zákonom. Jediná dôležitá vec je fakt, že sú od samého začiatku ľudskými bytosťami. Nech tí, ktorí obraňujú interrupciu ako legálne právo, povedia, ak môžu (alebo ak sa odvážia), že je prípustné zabiť nevinného ľudského tvora.
Biblické hodnoty a interrupcie
Nikde v Biblii sa interrupcia vyslovene nespomína. Zdá sa, že toto ticho necháva priestor na to, aby mali kresťania na túto vec rozdielne názory, pričom môžu stále zostať verní Písmu.
V kresťanstve možno pozorovať dve zaujímavé zoskupenia názorov: Cirkvi a zbory, v ktorých je Biblia vnímaná ako neomylné slovo Božie, vnímajú interrupciu ako niečo nesprávne, ako prestúpenie Božieho zákona. Na druhej strane cirkvi, ktoré ponímajú Bibliu ako svedectvo omylných hriešnikov o Bohu, zastávajú názor, že tu ide viac o vec osobnej voľby ako o nejakú objektívne stanovenú morálku.
Bude najlepšie túto problematiku uzavrieť tak, že biblické hodnoty (alebo prinajmenšom tie všeobecné, ktoré sú uznávané aj nekresťanmi) dávajú najavo svoj nesúhlas s interrupciou, zatiaľ čo zdieľanie opačných názorov je vnímané v rozpore s biblickou etikou.
Duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa
Rozmýšľali ste nad tým, že si duchovne adoptujete nenarodené dieťa, no neviete ako na to? Alebo počujete výraz adopcia nenarodeného dieťaťa prvýkrát? Čo je adopcia nenarodeného dieťaťa, ako prebieha a čo všetko obnáša?
Prečítajte si tiež: Prevencia tragických úmrtí novorodencov
Duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa je modlitba za nenarodené bábätko, ktorého život je ohrozený v lone jeho matky. Okrem toho sa modlíme aj za rodičov bábätka. Prosíme Pána Boha, aby sa k ním prihováral, viedol ich, ochraňoval a dal silu správne sa rozhodnúť. Rozhodnúť sa pre život.
Samotná duchovna adopcia nenarodeného dieťaťa začína rozhodnutím. Musíme sa rozhodnúť a túžiť po tom, aby sme zachránili život. Keď sa rozhodnete do toho ísť, nasleduje zloženie sľubu. Po sľube nasleduje 9 mesiacov modlitby. Duchovná adopcia zhŕňa dennú modlitbu duchovnej adopcie a jeden desiatok ruženca. Je potrebné modliť sa každý deň a podľa možnosti žiadny nevynechať. Ak by sme aj zabudli, treba sa chýbajúce dni domodliť.
Čo hovorí Biblia o nenarodených deťoch?
V Biblii je plodnosť opísania ako požehnanie. Život je braný ako požehnanie pretože je od Boha a na Boži obraz. V Žalme 139 žalmista hovorí Bohu nasledovne: "Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil."
Svedectvo duchovnej adopcie
Jeden svedok hovorí: "Keď som mala 11/12 rokov, moji rodičia sa spoločne modlili 9 mesiacov adopciu nenarodeného dieťatka. V posledný deň adopcie mali obaja podobný sen: mame sa snívalo, že zachránila dieťa, na ktoré sa rútil veľký kamión a otec mal sen, v ktorom zachránil dieťa spadnuté v kanále. V tom čase, ako malé dievčatko, ma zážitok rodičov veľmi uchvátil a preto som veľmi túžila si duchovne adoptovať dieťatko aj ja! Po tejto mojej prvej adopcií som mala aj ja sen, v ktorom som videla mamičku s dieťaťom ako pokojne spali a z tieňa sa vynárali pazúre, ktoré chceli dieťa uchmatnúť, no matka si to všimla a dieťa ochránila. Každý deň počas modlitby adopcie som premýšľala nad ženou, ktorá nosí dieťa pod srdcom. Teraz ako 20ročná môžem povedať, že som veľmi šťastná, že som vyrastala s touto dlhou novénou. Veľakrát to nebolo ľahké, ale pocit toho, že som sa mohla pričiniť na záchrane malého živôtika sa nedá k ničomu prirovnať."
Ďalší svedok hovorí: "Presne pred tromi rokmi som sa rozhodla duchovne si adoptovať dieťatko. Dopočula som sa o tom od kamarátky, ktorej dal Boh milosť a už pár bábätiek týmto spôsobom zachránila. Nevedela som, o aké bábätko ide. Mamička bola v koncoch. V ten týždeň, ako sa to dozvedela, jej zomrela mama. Uvažovala nad všetkým. Viem, že to bol pre ňu určite veľmi ťažký čas. Túto budúcu mamičku som nepoznala, nebola som s ňou ani v žiadnom kontakte, neviem opísať ako a ani prečo, ale vedela som, že sa mám za toto dieťatko modliť. Po 2 mesiacoch som šla na Godzone tour, kde sa jeden kňaz spýtal všetkých ľudí, či veria, že Ježiš môže urobiť čokoľvek v ich živote a ak áno, nech sa neboja a nech o to v tej chvíli poprosia. Mala som v hlave iba tieto slova: Ježiš, prajem si zdravie pre bábätko. A vtedy som počula, ako Boh hovorí, že sa nemám báť, pretože bude zdravé. V jeden krásny deň mi zazvonil telefón. Dieťatko je zdravé. Moje srdce horelo vďakou. Aj keď mi svet hovoril, že je to nemožné, pre Boha bolo všetko možné. Jednoducho som šla za hlasom, ktorý ma viedol a dôverovala Bohu, že on je verný."
Historický a biblický kontext
Skutočnosť potratov v modernej spoločnosti má svoj veľký počiatok v legalizácii, ktorú vykonalo sovietske Rusko v roku 1921. Zámerom tejto práce nie je komplexne skúmať dejiny a prax vykonávania potratov. Chceme sa skôr zamerať na biblické spisy a pozorovať rôznorodé texty Starého a Nového zákona, ktoré hovoria o nenarodených deťoch.
Biblia nikde nepojednáva o nenarodenom dieťati priamo, formou definície, alebo výslovnej antropologickej normy. Plodnosť je pre biblického človeka veľkým darom a pokračovaním Božieho stvoriteľského plodenia. Kniha Genezis je vlastne veľkým rozprávaním o plodení. Nachádzame tu mnohé rodokmene, zásnubné plány a nečakané komplikácie, príbehy o neplodnosti a vytúženom potomstve, detailné správy o pôrodoch, jednoducho akési preteky v plodení. V tom istom duchu píše žalmista: „Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona.“ (Ž 127, 3).
Hodnota plodnosti má svoj základ v hodnote človeka, ktorého život je posvätný - je Božím obrazom a podobou (Porov. Gn 1, 26 - 27), oživený Božím dychom (Porov. Gn 2, 7). Preto Boh zakazuje vraždu človeka.
Božský pôvod Adamových detí cestou plodenia má svoj počiatok v skrytosti lona. Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. utkávaný v hlbinách zeme. To isté vyznáva i Jób: „Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril a nestvárnil nás azda v lone sám?!“ (Jób 31, 15).
Ž 22, 10 - 11 opisuje pôrod len ako prechod z jednej fázy plne ľudského „ja“ v lone k novej fáze pri prsiach matky: „Veď ty si ma vyviedol z lona a na prsiach matky si mi dal spočinúť. Od samého zrodu som odkázaný na teba.
Anjel zvestuje Samsonovej matke, že počne syna a „bude zasvätený Bohu od materského lona až do dňa svojej smrti.“ (Porov. Sdc 13, 6 - 7). Aj Izaiáša si vybral Boh k prorockej službe v lone matky a dokonca poznal jeho meno (Porov. Iz 49, 1.5). Podobné slová čítame o Jeremiášovi: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ (Jer 1, 5). Anjel oznamuje Zachariášovi, že jeho syna už v lone matky „naplní Duch Svätý.“ (Porov. Lk 1, 15).
Biblia nerobí rozdiely vo vývoji človeka, nerozlišuje fázy pred a po humanizácii plodu. Deti v maternici označuje pojmami syn, chlapec, dcéra, dievča, dieťa a pod. (Porov. napríklad Gn 25, 21 - 22; Nm 12, 12; 2Kr 19, 3; Rút 1, 11; Jób 3, 3). Nenarodeným deťom Biblia pripisuje ľudskú činnosť (Porov. Gn 25, 22), alebo ľudské reakcie na podnety zvonka (Porov. Lk 1, 41.44), dokonca v súvislosti s nimi pojednáva o pripočítateľnosti hriechu. Okrem toho, vo väčšine doteraz uvedených textov je tehotná žena pomenovaná ako matka bez snahy o rozlišovanie či ide o vzťah k počatému alebo narodenému potomstvu.
V Ex 21, 22 - 24 čítame: „Ak sa mužovia medzi sebou bijú a pri tom udrú tehotnú ženu tak, že jej odíde plod, ale nenastane nešťastie, tak ten zaplatí toľko, koľko od neho bude žiadať manžel ženy - a dá to podľa rozhodnutia sudcov. Ale ak nastane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu.“ Ide teda o situáciu, keď sa tehotná žena zapletie do sporu a je zranená. Ak následkom zranenia prirodzene potratí dieťa, manžel má právo žiadať finančné odškodnenie, ktorého výšku stanoví sudca.
V starozákonnej mentalite je bezdetnosť chápaná ako Boží trest za hriechy modlárstva (Porov. Oz 9, 14). U proroka Ámosa sa stretáme s opačným prípadom: hriech Amončanov, ktorí „rozparovali ťarchavé Galaádu“ je príčinou Božieho hnevu a trestu.
Sväté písmo sa o nenarodených deťoch nevyjadruje vedecky, resp. medicínsky. Ľudský život vyšiel z Božej ruky a preto je posvätný. Boží plán s človekom je má svoj počiatok v diele stvorenia a završuje sa v diele vyslobodenia z otroctva. Boh je Boh života a pre život. Biblia si „neláme hlavu“ s momentom animácie, resp. humanizácie. O človeku hovorí bez toho, aby kvalitatívne rozlišovala štádia vývoja. Človek je Božím dielom.
Tak ako Boh žasol nad prvým človekom, vymodeloval z hliny zeme, rovnaké žasnutie si zaslúži Božia stvoriteľská činnosť, keď modeluje dieťa v lone ženy. Biblický človek sa ľahko identifikuje so svojim prenatálnym „ja“ a spomína na život v lone matky ako na svoju osobnú minulosť. Agresia voči počatému dieťaťu je označovaná za hriech a potupu. Primerane intencii agresora je počaté dieťa chránené Mojžišovým zákonom.
Ako bolo spomenuté v úvode, diskusia o etickom probléme úcty k počatému životu sa s novou silou rozprúdila v 20. storočí a trvá podnes. Filozofickú, antropologickú a právnu argumentáciu podopierali obidve strany v spore aj náukou Biblie. Tak v súvislosti s pohľadom na nenarodené deti sa frakcia amerických liberálov odoláva na 5. prikázanie Dekalógu „Nezabiješ!“ (Ex 20, 13) s tým, že nemá absolútny charakter - vzťahuje sa len na ľudí a aj tu sú známe výnimky (vojnový stav, vykonanie spravodlivosti, sebaobrana). Odvolávajú sa na časť židovskej tradície, ktorá učí, že medzi stvorením ľudského tela a duše (viď stvorenie Adama v Gn 2, 7), je časový odstup, pričom až duša je nositeľkou osoby. Odzrkadlilo sa to i v židovskej pohrebnej praxi, ktorá nepovažuje dieťa za životaschopné až do 30. Iní sa odvolávajú na spomínaný právny text z Ex 21, 22 - 24 a tvrdia, že odlišnosť trestu za ublíženie plodu a matke je najlepším dôkazom, že plod nemá takú istú hodnotu ako jeho matka.
Spoločným menovateľom tejto liberálnej interpretácie je (1) nerešpektovanie kultúrneho kontextu týchto biblických správ, (2) nevšímavosť voči celistvej biblickej antropológii a literárnym druhom ako aj (3) snaha vsugerovať biblickým autorom pojmy, ktorými sa v skutočnosti nemali v úmysle zaoberať.
Ani novozákonné texty sa priamo nevenujú nenarodeným deťom. No zároveň svedčia o tom, že Cirkev meditovala nad tajomstvom Božieho Syna a jeho Predchodcu už od počatia (Lk 1 - 2). Boží Syn zahajuje svoj plán spásy v krajnej núdzi, zverený do opatery Márie a Jozefa, ktorí sa plne disponujú, aby slúžili novému životu. Sám Ježiš prijíma deti napriek odporu (Mk 10, 13n.). Ježiš láme zdanlivo neprekonateľné bariéry medzi ľuďmi, približuje sa k nevyliečiteľne chorým, inovercom, cudzincom, posadnutým, ženám, asociálom, lebo Božie kráľovstvo patrí všetkým bez rozdielu.
Túto novú platformu univerzálnej ľudskej dôstojnosti vyjadril apoštol Pavol slovami: „Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.“ (Gal 3, 28). Najvyšším zákonom Ježišovej rodiny je prajná láska k všetkým, ktorá odmieta útok na iného človeka: „Toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali. Nie ako Kain; on bol zo zlého a zabil svojho brata…
Tieto všeobecné evanjeliové princípy našli svoje konkrétne vyjadrenia v ranokresťanských dokumentoch, ktoré už jasne formulujú postoj voči nenarodeným deťom. V spise Didaché (cca. 60 rokov po Kristovej smrti) nachádzame imperatív: „Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ (Porov. KKC 2271). Podobne nájdeme v Liste Barnabáša (19, 5) z 2. storočia: „Budeš milovať svojho blížneho viac než svoj vlastný život. Neusmrtíš dieťa potratom. Nezabiješ to, čo už bolo splodené.“ A Tertulián (r. 160 - 225) vo svojej Apológii (9, 4) píše: „Nezáleží, či vezmeš život toho, kto sa už narodil, alebo zničíš toho, kto sa ešte len má narodiť. V oboch prípadoch je zničenie vraždou…
Na záver spomeňme encykliku Jána Pavla II. Evangelium vitae, v ktorej sa pápež osobitne venuje obhajobe dôstojnosti každého ľudského života. V druhej časti dokumentu buduje biblické základy pre svoje neskoršie morálne učenie. Plnú pravdu o hodnote každého ľudského života poznávame v Ježišovi Kristovi, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Táto pravda bola naznačená už Starom zákone a je vpísaná i do ľudského srdca, takže každý človek - hoci poznačený hriechom - môže túto pravdu poznať i svetlom rozumu.
- Hodnota ľudského života spočíva v Božom vyvolení (Porov. Iz 44, 21).
- Prirodzený ľudský život má podľa Božieho rozhodnutia večné pokračovanie (Porov. Kaz 3, 11). Život je ozajstným životom iba ak je večný.
- Perspektíva ľudského života sa neobmedzuje iba na fyziologickú úroveň. Ľudský život je naozaj plným životom, ak zahŕňa i duchovný a mravný rozmer (Porov. Lk 5, 31 - 32).
- Na Ježišovi sa uskutočňuje dialektika krehkosti a hodnoty ľudského života (Porov. Flp 2, 8 - 9). Ježišov život je v Otcových rukách (Porov. Lk 23, 46).
- V ľudskej tvári žiari Božia sláva (Porov. Gn 1, 26). Boží dych v prvom človeku rezonuje v ľudskej túžbe po Bohu počas celých dejín (Porov. Gn 2, 20 - 23). Hriech zatemnil toto ľudské tiahnutie a nasmeroval ho na stvorenia (Porov. Rim 1, 25). V Kristovi získava človek obnovenú Božiu slávu, ktorá sa realizuje v láske. Pozemská fáza života je skrze lásku semiačkom, z ktorého klíči večný život.
- Život každého človeka je od Boha. On je autorom, darcom i garantom nedotknuteľnosti každého človeka. Človek má účasť na Božom živote svojou láskou k tomu, čo miluje Boh. Biblické učenie o úcte ku každému „Božiemu obrazu“ naberá postupne na svojej subtílnosti až kým nedosiahne svoju evanjeliovú dokonalosť (Porov. Mt, 5, 21 - 22; Lk 10, 25 - 37).
- Boh urobil človeka spoluzodpovedným za život (Porov. Gn 1, 28): zveril mu vládu nad všetkým tvorstvom a odovzdal mu plodivú silu odovzdávať život. Skrze manželské spojenie muž a žena dávajú svetu jedinečný obraz a podobu Boha. Tento obraz a podoba vtlačená do nového človeka nie je iba dielom biológie manželov. V ľudskom plodení je prítomný sám Boh, ktorý tvorí nesmrteľnú dušu (Porov. Gn 4, 1) a teda Boh je aktívny prvkom každého plodenia, takže každé ľudské plodenie ja zároveň pokračovaním stvorenia. Manželia aktom plodenia v prvom rade - hoci paradoxne - prijímajú Boží dar.
- Spoluzodpovednosť za život nie je len na pleciach manželov, ale všetkých ľudí. Osobitne to platí o situáciách, keď je ľudský život slabý a bezbranný (Porov. Mt 25, 31 - 46) - teda, keď prichádza na svet a keď odchádza do večnosti. Prečo v Biblii chýbajú priame zmienky o ochrane života pred narodením a pred smrťou? Pápež vysvetľuje, že „samotná možnosť konať proti životu, útočiť naň alebo ho usmrtiť sa v týchto okolnostiach vymyká náboženskému a kultúrnemu chápaniu Božieho ľudu.“ (EV 44). Svedčia o tom mnohé biblické state (viď body a. - e. a tiež Jób 10, 8 - 12), preniknuté obdivom, žasnutím a silnou vierou, že život má prameň v Bohu a Boh ho utvára od momentu počatia.
- Aby posunul uvažovanie o dôstojnosti nenarodených detí ďalej, pápež sa pýta sám seba: „Možno si pomyslieť, že by tento zázračný proces zrodu života hoci len na moment nepodliehal múdremu a milujúcemu pôsobeniu Stvoriteľa a bol by vydaný na milosť ľudskej svojvôli?“ Zamietavú odpoveď nachádza v slovách matky siedmych bratov, ktorá zoči-voči ich nábožnej smrti vyznáva, že tak ako ich Boh opatroval skôr než sa narodili, má teraz moc dať im večný život (Porov. 2Mach 7, 22 - 23).
- Svoje tvrdenia napokon podporuje poukazom na evanjeliové svedectvo o stretnutí Márie a Alžbety. Tu totiž pozorujeme, že ako nenarodené dieťa vníma Božiu milosť, prežíva radosť a dokonca naplňuje matku Duchom Svätým (Porov. Lk 1, 41 - 44).
Katolícka tradícia vníma nenarodené deti vo svetle Kristovej radostnej zvesti o Božej dobrote a dare večného života pre všetkých. Ľudský život, ktorý už starozákonný človek chápe ako veľký prejav Božieho požehnania, nie je len pozemskou realitou. Je určený pre večnosť a chránený samým Bohom; preto je ľudský život nedotknuteľný a vražda človeka - najmä bezbranného a nevinného - volá do neba. Odovzdávanie ľudského života skrze plodenie, nie je len činnosťou manželov; od momentu počatia pôsobí nadprirodzene Boh, ktorý formuje v človeku svoj obraz a podobu.
tags: #smrt #nenarodeneho #dieta #biblia