Sitno, majestátny vrch týčiaci sa do výšky 1009 metrov nad morom, je nielen najvyšším bodom Štiavnických vrchov, ale aj miestom s hlbokými koreňmi v histórii a kultúre Slovenska. Táto dominanta krajiny, opradená povesťami a legendami, je považovaná za kolísku európskej turistiky a ponúka návštevníkom jedinečnú kombináciu prírodných krás, historických pamiatok a turistických zážitkov.
Geologická minulosť a praveké osídlenie
V ďalekej minulosti, pred desiatimi miliónmi rokov, bolo Sitno mohutným stratovulkánom, ktorý sa týčil do výšky takmer štyroch kilometrov a chrlil sopečné vyvreliny. Táto sopečná činnosť formovala krajinu Štiavnických vrchov a zanechala po sebe unikátne geologické útvary.
Už v praveku si ľudia uvedomovali strategický význam Sitna. Počas neskorej doby bronzovej, v období lužickej kultúry, bolo Sitno najvyššie položeným opevneným bodom v strednej Európe. Hradisko s rozlohou 16 hektárov slúžilo ako dôležité centrum moci a obchodu. Archeologické nálezy, ako napríklad pieskovcová forma na odlievanie bronzových dlátok, svedčia o vysokej úrovni remeselnej zručnosti vtedajších obyvateľov. S veľkou pravdepodobnosťou sa tu časť pôdy vedome poľnohospodársky obrábala (nálezy poľnohospodárskych nástrojov, kamenných žarnovov).
Stredoveký hrad a obrana pred Turkami
Nové osídlenie Sitna sa podľa archeologických nálezov začína znova až v 11. - 12. storočí nášho letopočtu. V 11. storočí slúžila pevnosť na skalnatom brale ako útočisko v časoch nepokojov. V polovici 13. storočia, po ničivom vpáde Tatárov, bolo zastarané opevnenie nahradené kamennou hradbou. Hrad Sitno, postavený v 13. storočí, zohral významnú úlohu pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí. Podľa tradície boli pod hradom porazené tatarské oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. K prestavbe hradu došlo v 16. až 17. storočí, keď sa uskutočnilo aj priame pripojenie vody na hrad prípojkou z prameňa vzdialeného 600 metrov. V písomných prameňoch sa hrad objavuje až v 16. storočí a to ako arx Szitnya alebo Etzelspurg. V roku 1548 bol hrad pri trestnej výprave proti lúpeživým rytierom dobytý cisárskym vojskom a mal byť zbúraný. Namiesto toho ho však zapojili do dômyselného systému na prenos správ o pohybe nepriateľa. Zároveň posilnili hradnú posádku.
V roku 1602 mal hrad palác, pekáreň, pracháreň a sýpku. V 17. storočí boli majiteľmi hradu Koháryovci. V čase Rákócziho povstania ho dobyli povstalci, ktorí ho pri svojom odchode v roku 1708 vážne poškodili. Obnovený už nebol. Stavebný materiál z hradu použili pri budovaní kaštieľa vo Svätom Antone i pri stavbe rozhľadne na Sitno. Už v rokoch 1736 a 1738 dal majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Jozef Koháry postaviť na Sitne rozhľadňu, ako prvú v Európe. Ešte v polovici 18. storočia bol nad bránou patrný kamenný reliéf vlka a v niektorých miestnostiach existovali klenby. Dodnes zostala len skromná zrúcanina s nízkym, čiastočne zakonzervovaným murivom.
Prečítajte si tiež: Alfonz Bednár a jeho Kolíska
Kolíska európskej turistiky a rozhľadňa
Sitno je možné považovať za kolísku európskej turistiky, keďže prvé značené trasy tu boli vytýčené už v roku 1874. V roku 1860 založil bankový úradník Rudolf Tirts v Banskej Štiavnici vôbec prvý turistický spolok v Uhorsku - Sitniansky klub. Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej turistiky - prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860. Po roku 1880, pod vedením Dr. Téryho bolo v okolí Sitna vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov, budovali sa nové chodníky a horské studničky. V roku 1885 mal turistický spolok 194 členov.
Rozhľadňa na Sitne vybudovaná v roku 1736, sa považuje za vôbec prvý turistický objekt na Slovensku. Na svojom panstve ju dal postaviť majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Juraj Koháry. Išlo o relatívne výstavnú vežu z bieleho andezitu, ktorej výška presahovala 7 m. Po Koháryovcoch prebrali svätoantonské panstvo Coburgovci, ktorí rozhľadňu koncom 19. storočia darovali turistickému spolku. Z dobových dokumentov a fotografií sa dozvedáme, že vnútorný priestor bol tvorený jedinou ale útulnou miestnosťou, ktorá bola zariadená masívnym dubovým nábytkom. Tu sa dalo sadnúť, oddýchnuť, občerstviť sa, prípadne po točitých železných schodoch, slúžiacich dodnes, vystúpiť na plochú terasu. Tá bola zároveň strechou, z ktorej sa dalo rozhliadnuť po širokom okolí Štiavnických vrchov a za dobrých poveternostných podmienok dovidieť na hrebene Nízkych a Vysokých Tatier, prípadne vidieť až lesklú stuhu Dunaja.
Dnes sú v historickej rozhľadni inštalované expozície archeologických nálezov z hradu (história tlmočená textom aj fotografiami) i artefakty sitnianskej fauny, flóry, minerálov ako aj skalolezectva.
Turistika dnes a výhľady z vrcholu
V roku 1929 bola aj horáreň na Sitne prestavaná na turistickú chatu Andreja Kmeťa.
Turistický výstup na Sitno patrí medzi obľúbený u širokej verejnosti. Trasu od Počúvadlianskeho jazera, či z obce Ilija zvládnu začiatočníci i deti. Väčšinu cesty nám bude ukazovať správny smer zelená značená trasa spolu s Náučným chodníkom Sitno. Po pravej diagonále sa ofenzívnym spôsobom vnárame do lesa a postupnými krokmi zdolávame jeden výškový meter za druhým.
Prečítajte si tiež: Západná civilizácia v Aténach
Sitno poskytuje nádherný kruhový výhľad nielen na relatívne blízke Kremnické vrchy, Vtáčnik, Tribeč, Inovec, Zobor, ale aj na Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu. Pri ideálnych podmienkach môžete pozorovať spomínané Tatry a dokonca rieku Dunaj.
Legendy a povesti
Sitno je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami - najznámejšia je o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu keď mu bude najhoršie. V rozprávkach je Sitno bránou do pekla a legenda nie je ďaleko od pravdy.
Prečítajte si tiež: Viažte šatku správne