Pôrod je pre mnohé ženy jedným z najvýznamnejších zážitkov v živote. Avšak, skúsenosti z pôrodníc na Slovensku často odrážajú realitu, ktorá sa líši od ideálnych predstáv. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty pôrodníc, od podpory dojčenia až po rešpektovanie práv rodičiek, a poukazuje na situácie, v ktorých sa matky cítia bezmocné a nedôstojne.
Trauma a Bezmocnosť v Pôrodnici
Pred materskou dovolenkou som sa venovala krízovej intervencii a tak tuším niečo o traume a o tom, ako vzniká. Možno by vás zaujímalo, čo robí z nejakého zážitku traumatizujúci zážitok. Nie je to iba o tom, akú mieru hrôzostrašnosti má, ide aj o to, ako veľmi sa cítite v tej chvíli bezmocní. Ak plánujete porodiť dieťa v niektorej zo slovenských pôrodníc, pripravte sa na veľkú mieru bezmocnosti. Pripravte sa na to, že dobrovoľne vstúpite do mocensky nerovných vzťahov, kde sa na vás dívajú ako na poslednú v rebríčku. Práca upratovačky bude dôležitejšia ako vaša intimita a dôstojnosť. Vaše bolesti a zraniteľnosť nebudú pre vás poľahčujúcou okolnosťou. Pravidlá a zaužívaný "systém" sú ďaleko dôležitejšie ako vaše priania a potreby. Vitajte v systéme, ktorý je bezohľadný k tomu, komu by mal slúžiť. Vitajte v pôrodnici, vitajte na oddelení šestonedelia.
Skúsenosť z pôrodnice môže byť traumatizujúca, ak sa rodička cíti bezmocná. Miera hrôzostrašnosti zážitku nie je jediným faktorom; dôležité je, ako veľmi sa žena cíti v danej chvíli bezmocná. Ak plánujete porodiť na Slovensku, pripravte sa na mocensky nerovný vzťah, kde sa na vás pozerajú ako na poslednú v rebríčku. Vaša intimita, dôstojnosť, bolesti a zraniteľnosť ustupujú do úzadia pred pravidlami a systémom.
Príbeh z Pôrodnice na Antolskej
Moja dcérka sa narodila pred troma rokmi v pôrodnici na Antolskej v Bratisavskej Petržalke. Je to už dosť dávno, no stále si občas predstavujem, ako hovorím so sestričkami z oddelenia šestonedelia, kam zatvárajú matky s deťmi po pôrode - vraj pre ich dobro. Hovorím im, čo si zaslúžia počuť, hovorím im o mojich právach. Predstavujem si, ako si druhýkrát to a ono nenechám a potom sa vždy s hrôzou zastavím. "Nepredstavuj si to, lebo si to privoláš do života. Ty už predsa nikdy takýto nedobrovoľný pobyt neplánuješ absolvovať!" No neodchádza to, ani čas to nehojí…
Príbeh matky, ktorá rodila na Antolskej v Bratislave, ilustruje pocity bezmocnosti a nedôstojnosti. Napriek tomu, že od pôrodu uplynuli roky, spomienky na nepríjemné zážitky pretrvávajú. Tieto skúsenosti sú často spojené s pocitmi, že matky sú zatvárané na oddelení šestonedelia pre ich vlastné dobro, ale v skutočnosti sa cítia obmedzované a nedocenené.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
Pravidlá a Realita na Oddelení Šestonedelia
Moja dcéra sa narodila po 30-hodinovom pôrode. Po dvoch hodinách na sále, ktoré som strávila s manželom a dcérkou, ma sanitár previezol na izbu na odd. šestonedelia. Dieťa nemohlo ísť so mnou, lebo ho museli ošetriť sestričky. Žiadala som, aby mi ho hneď doniesli na izbu. Manžel odišiel domov, pretože by ho tam nepustili. Ocitla som sa na izbe o tretej ráno. Sestrička mi povedala, že nesmiem ani vstávať, ani si sadať a keď budem potrebovať ísť na malú potrebu, mám zazvoniť na zvonček a niekto mi príde pomôcť. Ležím a čakám, kedy mi donesú dieťa. Nikto mi nepovedal, čo s ním potrebujú robiť, čakanie sa mi zdá nekonečné a som bezmocná, pretože viem, že ak mi ho nedonesú, nemôžem si poňho ísť sama. Nesmiem predsa vstávať, to by bol poprask, nerešpektovať pravidlá hneď po príchode! Viem že prvú noc tu štandardne deti nechávajú v sesterskej izbe, takže skutočne neviem s akým rešpektom alebo nerešpektom k môjmu želaniu mám počítať. Zvoním teda na sestričku, ktorá mi vynadá, že ona nie je z novorodeneckého oddelenia, takže s tým nič nemá a nemám na ňu zvoniť. Ona je tu na starostlivosť o matku, takže ak nemám zdravotný problém, nemám ju obťažovať. Skutočne prívetivé oboznámenie s ďalším pravidlom, ktorému sa treba prispôsobiť. Dcérku nakoniec dovezú v malej postielke na kolieskach, zaparkujú vedľa mojej postele a vysvetlia mi, že jedine tam je v bezpečí a mala by tam tráviť ideálne všetok čas mimo dojčenia. Ja si ju chcem vziať k sebe, tešiť sa z nej, vítať ju a dávať jej pocit bezpečia pritúlenej k mojej hrudi. Počkám kým sestrička odíde, aby som sa vyhla potenciálnemu konfliktu a keď zavrie dvere, požiadam susedku na izbe, ktorá už má dovolené sa hýbať, aby mi ju podala do postele. No začína mi byť jasné, že svojím správaním sa dostávam na tenký ľad a niekomu sa to nemusí páčiť.
Po pôrode, ktorý trval 30 hodín, bola matka prevezená na oddelenie šestonedelia bez svojho dieťaťa. Personál jej zakázal vstávať a čakanie na dieťa sa zdalo nekonečné. Keď sa pokúsila zistiť, čo sa s dieťaťom deje, dostala nepríjemnú odpoveď od sestry. Dcérku nakoniec priviezli, no matka ju nemohla mať pri sebe v posteli, čo jej spôsobovalo frustráciu a pocit obmedzovania.
Dobré ráno v Base: Bezohľadnosť k Matkám
O šiestej ráno sa otvoria dvere na našej izbe, nejaká žena oznámi, že je ráno, zapne neónové svetlá v celej izbe a káže nám hneď odložiť veci zo stolíka, lebo príde upratovačka. Som trochu v šoku, práve sa mi podarilo zadriemať. Pri pôrode sa mi posunula kostrč a bolí ma tak strašne, že chodím - s prepáčením - ako pokakaná, sedieť nemôžem a žiadna úľava sa nedostaví ani v polohe ležmo. Neviem preto spať a cítim sa fyzicky veľmi nepohodlne a vyčerpaná. Po pôrode som sa ešte poriadne nevyspala a dojčím sediac na jednej polke zadku. Budíček o 6:00 hod. a ešte k tomu z dôvodu odloženia vecí zo stolíka mi preto príde bezcitný. S bolesťami vstávam, odkladám veci a čakám ešte dlhé minúty, než upratovačka príde. Okolo siedmej začína skutočný život, meranie teploty, vizita a po nej ďalšia vizita s primárom.
Budíček o šiestej ráno, krik a neónové svetlá sú bežnou realitou na oddelení šestonedelia. Matky, ktoré sú vyčerpané a trpia bolesťami po pôrode, sú nútené vstávať a odkladať veci kvôli upratovaniu. Tento bezohľadný prístup k potrebám rodičiek je pre mnohé traumatizujúci.
Nekrvácajte do Postele: Šikana a Nedostatok Empatie
Každý deň si vypočujem, že si mám dávať pozor, aby som nezakrvácala plachtu a perinu. Mám vlastné podložky do postele, ktoré tomu majú zabrániť. No nekrvácajte, keď máte silnú menštruáciu, máte zákaz dať si spodné nohavičky a tak len držíte medzi nohami hrubú vložku. Keď sa potrebujete v posteli otočiť, musíte dávať pozor, či sa podložka nezosunula. Nech sa budete akokoľvek snažiť, niekoľko fľakov určite urobíte. Reakcia bude pohoršenie, znechutenie. Prepáčte, ale nie je toto šikana? Čo iného čakajú na odd. šestonedelia? Ženy po pôrode krvácajú. Robia to všetky, nie len tie nespolupracujúce! Lekári sa vraj neradi pozerajú na špinavé prádlo. Takže vždy, keď má byť vizita, steliem si paplón a hľadám nejakú stranu, ktorá ešte nie je krvavá. Pochopila som, všetko tu musí dobre vyzerať. Poriadok na stole, čistý paplón, aby sa doktorovi dobre pracovalo. O mňa tu až tak nejde, panuje tu jasná hierarchia a ja som na spodku rebríčka.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Neustále napomínanie, aby matky nezakrvácali posteľnú bielizeň, je ďalším príkladom šikanovania a nedostatku empatie. Ženy po pôrode prirodzene krvácajú, no personál sa správa znechutene a pohoršene. Matky sa cítia ako na spodku hierarchie, kde ich potreby nie sú dôležité.
Nesmiete Stáť a Chodiť s Dieťaťom na Rukách: Obmedzovanie a Strach
Ako na každé pravidlo, aj na toto je dôvod s ktorým nemôžete polemizovať. Mohla by som predsa odpadnúť a dieťa by spadlo na zem. V podstate ho stále ohrozujem. Keby bolo so mnou v posteli, keby som ho nosila, to všetko ho môže zabiť. To je message, ktorý opakovane dostávam. Keď poruším pravidlá, ktoré majú moje dieťa predo mnou chrániť, nikoho nezaujíma v akej som situácii. Nikoho nezaujíma, že ho nosím, lebo ho neviem inak upokojiť. Nikoho nezaujíma, že keď sa dá, tak ich pravidlá dodržiavam. Šla som si takto s dieťaťom na rukách po radu, čo mám robiť. Skôr než som stihla niečo povedať, mi sestrička vynadala, že ona nepôjde kvôli mne do basy a kričiaca mi nakázala, aby som jej dieťa dala a šla si po voziacu postieľku. Bála som sa jej, no nedala som jej ho. Každá mamička si dovezie svoje dieťa v postieľke, zaparkuje si ho, sadne si alebo postojí, ak sedieť nemôže. Zje si jedlo, tanier dá na zberné miesto a môže ísť so svojím vozíčkom naspäť. Odvoz použitého riadu má samozrejme tiež svoje pravidlá, preto sa vás nikto nepýta, či sa vášmu dieťatku práve podarilo správne prisať na prsník a konečne pije. Všetko „nepodstatné“ odložíte a bežíte vyhovieť systému, aby ste niekomu neskomplikovali jeho náročnú prácu. Alebo, ak ste v krízovej situácii, ako ja v deň, keď sa malo rozhodnúť, či nás pustia domov, vyjdete z izby, plný tanier dáte na zberného miesto - aby vám nikto nerobil problémy a vraciate sa dojčiť. Ak vaše dieťa nezačne priberať na váhe, ostávate v tomto väzení ďalší deň. Čo tam po jedle. I tak vám tu s obľubou podávajú všetko, čo nesmiete jesť. Pomaranče, jahodový jogurt, kelový prívarok, vyberte si… diéta pre dojčiace matky neexistuje.
Pravidlá, ktoré zakazujú matkám stáť a chodiť s dieťaťom na rukách, sú často zdôvodňované obavami o bezpečnosť dieťaťa. Avšak, tieto pravidlá ignorujú potreby matiek, ktoré chcú svoje deti upokojiť a cítiť sa s nimi v bezpečí. Matky sú často vystrašené a boja sa porušiť pravidlá, aby neohrozili starostlivosť o svoje dieťa.
Myslela Som Si, že so Systémom Vybabrem: Márna Snaha o Zmenu
Po dvoch ránach, bezcitného budíčka kvôli upratovaniu vecí zo stolíka, som si večer všetko preložila na parapetnú dosku, aby som ráno nemusela v bolestiach vstávať z postele kvôli takej hovadine. Viete, čo sa stalo? Práve v ten deň sa stolíky neumývali, ale zato som musela okamžite vstať a odložiť veci z parapety, lebo to tam nepatrí a nesmie sa tam nič dávať, lebo: “Ako by to tam potom vyzeralo?!“ A zhodou náhod sa v ten deň utieral prach práve z parapetnej dosky. Nech sa snažíte akokoľvek, vždy ste za blbú a radi vám to dajú pocítiť. Pretože predsa nie ste schopná dodržať tak primitívne pravidlá?!
Snaha matiek o zmenu a prispôsobenie sa systému je často márna. Aj keď sa pokúšajú nájsť spôsob, ako si uľahčiť pobyt v pôrodnici, personál im dáva najavo, že sú neschopné a nevedia dodržiavať pravidlá.
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Anjel v Pekle: Svetlé Výnimky v Systéme
Moja dcéra mala ťažkosti s prisávaním na bradavku. Stále sa odpájala a nevedela poriadne cucať. Nemala som žiadne skúsenosti s dojčením a tak to bolo pre mňa skutočne náročné. Po troch dňoch sme zistili, že ona skoro nič nevypije aj keď mliečko mám, lebo iba "dudluje" a neťahá poriadne. Ako sa na to prišlo? Našla sa jedna jediná skvelá sestrička Mária Lazebníková, ktorá si dala tú námahu, aby s nami dlhšie posedela a pozrela sa, čo moje dieťa na prsníku vlastne robí. Opakovane ju pomohla priložiť, stimulovala ju k lepšiemu satiu a ukázala mi, ako je v tomto čase najlepšie ju prikladať, aby dokázala bradavku vziať do pusy. Vzala ju prevážiť, či niečo vypila. Pomohla mi viackrát a som jej za to nesmierne vďačná. V tom pekle neochoty bola jediná skutočná pomoc a jediná si získala moju dôveru. Pomohla mi zvládnuť krízu, keď som mala pocit, že sa nedokážem o malú postarať a všetko to potláčané zúfalstvo, ktoré som v sebe dusila, aby som na niekoho nebola nepríjemná a ten sa mi nepomstil, sa pretavilo v pocit straty kontroly a beznádeje. Bola pri mne, počúvala ma, povzbudila. Postrážila mi dcérku na pár hodín v noci, aby som mohla aspoň chvíľu spať a mala mliečko. Vzala si ju na ruky a vypĺňala s ňou papiere.
Napriek negatívnym skúsenostiam existujú aj svetlé výnimky. Sestrička Mária Lazebníková bola jednou z nich. Poskytla matke pomoc a podporu pri dojčení, počúvala ju a povzbudzovala. Vďaka jej ochote a empatii sa matka cítila menej bezmocná a dokázala zvládnuť krízu.
Mamička, Vy Sa Dosť Nesnažíte! Nedostatok Podpory a Obviňovanie
Keď som primárovi hovorila, aká je výnimočná, zmietol to blahosklonne s tvrdením, že všetky sú výborné. Dodnes ľutujem, že som mu nepovedala, aké výborné sú. Ostatné sestričky mi síce tiež niekoľkokrát pomohli priložiť dcérku na prsník, no po pár sekundách, odchádzali a keď sa dcérka vzápätí pustila, bola som zase tam, kde predtým a nemohla som už ani opäť žiadať pomoc. Zvyčajne sa tvárili, že sa ja málo snažím. Neviem, čo si mysleli, že celé dni robím. Pijem mojito a čítam ženské klebetníky?
Napriek tomu, že niektoré sestričky pomohli s dojčením, ich pomoc bola často povrchná a nedostatočná. Matky sa cítili obviňované a nedocenené, akoby sa málo snažili. Takéto správanie personálu prispieva k pocitom bezmocnosti a frustrácie.
Dieťa Patrí Nemocnici: Popieranie Rodičovských Práv
Kľudne vám ho vezmú bez vášho vedomia na bolestivé vyšetrenie - vaša chyba, že ste boli práve na záchode - pýtať sa vás podľa ich pravidiel nemusia. Keď chcete svoje dieťa doprevádzať, povedia, že nesmiete. Prvý deň po návštevných hodinách som si všimla, že dvere na oddelenie nie sú zamknuté. Akosi som predpokladala opak, čo je vlastne šialené. Opýtala som sa sestričky, či sú dvere vždy otvorené a ona, že áno. Hovorím, takže to môžem kedykoľvek odísť. A ona na to: “Áno, ale bez bábätka!“ Ten víťazoslávny tón sa nedal nepočuť. Oni vedia, že majú nad vami moc, respektíve, že si ju umelo vytvárajú a evidentne sa im to páči. Takže som tu rukojemník a keď sa týmto ľuďom nebudem páčiť, môžu mi to tu poriadne osoliť. Netvrdím, že by to niekto urobil, ale celý čas som tam žila s týmto pocitom. Nemáte tam žiadne práva, na vaše potreby sa neprihliada, očakáva sa, že sa prispôsobíte a budete vďačná a ideálne nebudete nič chcieť. Počula som, že sa stalo, že nejaká žena sratila nervy a kričala na personál v nejakej pôrodnici. Dostala sa na psychiatriu a bola separovaná od svojho dieťaťa. Skúmal niekto, či náhodou nemala na taký hnev oprávnený dôvod?! Vaše požiadavky sú vždy neoprávnené a musíte byť vďačná, ak vám niekto blahosklonne pomôže. Tá atmosféra moci a bezmoci, popierania rodičovských práv vytvára strach. Inak schopná, sebavedomá žena, tu nie je schopná sa vymedziť. Neviete s kým hovoríte a aké právomoci ten človek má. Neviete na základe čoho sa prepúšťa domov, neviete, kto o tom rozhoduje. Neviete, koho si nesmiete pohnevať a tak znášate všetko od každého.
Matky sa často cítia, akoby dieťa patrilo nemocnici, nie im. Personál si berie deti na vyšetrenia bez vedomia matiek a odmieta im umožniť sprevádzať ich. Matky sa cítia ako rukojemníci a boja sa prejaviť svoje potreby a požiadavky.
Mám Strach Akokoľvek Sa Vymedziť: Strach z Konfliktu
Keď sa moja dcérka mala prvýkrát kúpať, sestrička pripravila vodu a dovolila (!) mi umyť vlastné dieťa. To som mala výnimku, lebo inak sa môžete prvýkrát len pozerať. Ja som cítila, že tá voda je príliš horúca, pálila aj mňa na ruky. Čo to muselo byť pre moje dieťa bolo zjavné. Jačalo. Podotýkam, že doma pri kúpaní už nikdy neplakala. Vedela som, že chyba je v tej vode, no bála som sa na to upozorniť. Čo ak mi potom povie, že si ju nemôžem ja umyť, čo ak sa urazí a nejako sa to vypomstí na mojom dieťati? Nemala som odvahu pokúšať konflikt. Ona predsa kúpe deti každý deň, všetky pri tom jačia, tak, čo ja o tom viem. A tak som obárala svoje trojdňové bábätko. O takom veľkom strachu hovorím…
Strach z konfliktu a obavy o starostlivosť o dieťa vedú matky k tomu, že sa boja vymedziť a prejaviť svoje názory. V jednom prípade matka cítila, že voda na kúpanie je príliš horúca, no bála sa na to upozorniť, aby neohrozila vzťah so sestričkou a starostlivosť o dieťa.
V Noci Sa Neváži: Ignorovanie Potrieb Matky
Noc pred možným prepustením na slobodu stálo všetko na tom, či sa podarí malú nadojčiť, aby navážila viac, ako pri spomínanom kúpaní. Keďže sme s tým mali problémy, dala som do toho všetko a v noci som ju po kojení chcela odvážiť, aby som tušila, či sa to podarilo. Poslušne som viezla svoj vŕzgajúci vozík do sesterskej izby, požiadať ich, aby mi ukázali, ako tá váha funguje, lebo to bol veľmi starý typ so závažiami a nevedela som, či tam treba niečo nastavovať a ako odčítam výsledok. Sestry spali, zobudili sa ako pristihnuté pri niečom zakázanom a hneď som si to aj zlizla. Neviem, asi nemajú spať v službe, hoci mne to nevadilo, keď nemajú práve robotu. No v každom prípade mi hneď jedna vynadala, že čo budím všetky mamičky s tým rachotavým vozíkom, že tu s tým v noci jazdiť nemôžem a mám sa vrátiť do izby. Vravím, že váha je cestou do izby, tak už tak či tak budem rachotiť, tak či mi to môže ukázať. Ona vraví, že v noci sa neváži. Ja na to, že to potrebujem, lebo neviem, či malá saje a zajtra nás majú prepúšťať. Ona na to, že ona má veľa práce a na toto nemá čas. Áno, to povedala sestrička, ktorú som vyrušila zo spánku! Tak sa pýtam, či je to nejako zložité, že ju to zdrží. Ona, že áno. Tak som sa vrátila do izby bez váženia. Nasledujúci deň mi sestrička Majka ukázala, aké zložité to bolo. Položila dieťa na váhu a hneď videla výsledok. Takže nie, „Nie všetky sestry sú výborné, pán primár.“
Ignorovanie potrieb matky v noci je ďalším príkladom bezcitnosti personálu. Keď matka potrebovala zistiť, či dieťa priberá, odmietli jej pomôcť a vynadali jej za to, že ich vyrušila zo spánku.
Otecko Nie, Ale Fotografka na Oddelenie Smie: Dvojaký Meter
Návštevné hodiny sú od tretej do piatej. Môžete vyjsť na chodbu a stretnúť svojich blízkych. Dieťatko však zaparkujete v izbe s presklenými oknami, aby si ho rodina mohla pozrieť. Otec ho nesmie mať na rukách, lebo by a predsa nakazilo, takto je dobre chránené. Môže si ho odfotiť cez sklo a doma sa vytešovať. Ak vaše dieťatko plače práve počas návštevných hodín, lebo nechce byť samo v postieľke, máte dve možnosti. Necháte ho plakať, alebo pošlete návštevu domov. Alebo ho dáte do sesterskej izby a neviete o tom, že plače. Možno si ho niektorá vezme na ruky, možno mu dajú glukózu, aby nerobilo krik. Možno ho nechajú plakať. Spoľahnite sa na nich, veď sú tu pre vás. Prečo máte strach ho tam nechať? S tou glukózou som to videla na vlastné oči. Sestrička nemala zábrany urobiť to cudziemu dieťaťu v mojej prítomnosti, lebo svojím plačom znemožňovalo vyšetrenie sluchu mojej dcéry. Fakt nebola iná možnosť? Naozaj sa to smie? Ak potrebujete pomoc, nepustia za vami ani manžela ani laktačnú poradkyňu. V hygienických dôvodov a aby nerušili ostatné mamičky. Ale fotografka, ktorá ponúka svoje služby sa tam dostane. A dokonca poisťovacia agentka! Jedna zo sestier dohadz…
Dvojaký meter v pôrodnici je zrejmý, keď otcom nie je umožnené držať svoje deti, ale fotografka a poisťovacia agentka majú prístup na oddelenie. Takéto praktiky vyvolávajú otázky o prioritách a záujmoch nemocnice.
Príbehy Iných Matiek a Hľadanie Stratených Detí
Príbeh Jany, ktorá v roku 1970 porodila v Dečínskej pôrodnici, je príkladom toho, ako sa matky cítia bezmocné a podvedené. Po pôrode jej dieťa odniesli a na druhý deň jej oznámili, že zomrelo. Jana však neverila, že jej dieťa zomrelo, a začala pátrať. Zistila, že nemocnica nikdy nezaisťovala pohreby a že v matrike je zaznamenané, že porodila o päť dní neskôr. Jana začala veriť, že jej dieťa bolo ukradnuté a predané na adopciu.
Jej príbeh je jedným z mnohých príbehov matiek, ktoré hľadajú svoje stratené deti. Tieto príbehy poukazujú na to, ako sa matky cítia bezmocné a podvedené systémom, ktorý by ich mal chrániť.
Podpora Dojčenia v Pôrodnici: Rozdiely v Prístupe
Skúsenosti s podporou dojčenia v pôrodnici sa líšia. Niektoré matky sa stretávajú s neochotou a nedostatkom podpory, zatiaľ čo iné nachádzajú pomoc a povzbudenie. Príbeh matky z trnavskej pôrodnice ilustruje, ako sa podpora dojčenia často obmedzuje na formálne otázky a nepríjemné poznámky.
Lucia Ď. Nicholsonová: Osobná Skúsenosť s Stratou Dieťaťa
Lucia Ďuriš Nicholsonová, slovenská politička a poslankyňa Európskeho parlamentu, sa podelila o svoju osobnú skúsenosť so stratou dieťaťa. Jej príbeh poukazuje na nedostatok odbornej podpory pre ženy po strate dieťaťa a na potrebu riešiť problémy, ktorým čelia tehotné ženy.
Rozhodnutie o Prerušení Tehotenstva: Ťažká Dilema
Príspevky na online fóre od matiek, ktoré čelia rozhodnutiu o prerušení tehotenstva z dôvodu poškodenia plodu, poukazujú na ťažkú dilemu, ktorej čelia. Matky sa musia rozhodnúť, či dať svojmu dieťaťu šancu na život, alebo ho ušetriť od utrpenia. Tieto rozhodnutia sú spojené s pocitmi viny, smútku a bezmocnosti.