Separačná úzkosť je bežnou súčasťou detského vývoja, ktorá sa prejavuje strachom z odlúčenia od blízkych osôb. Väčšina rodičov to veľmi dobre pozná - pokojné, usmievavé dieťatko schopné byť v opatere iných ľudí, samé sa pohrať, sa z ničoho nič stane plačlivé a neustále si vyžaduje pozornosť. Aj to sú prejavy separačnej úzkosti u detí. Čo to teda separačná úzkosť je a ako ju zvládnuť?
Čo je separačná úzkosť?
Separačnú úzkosť definujeme ako psychický stav, ktorý sa prejavuje nadmerným strachom z odlúčenia od blízkych osôb. Separačná úzkosť je úzkostná porucha vznikajúca najčastejšie u dojčiat medzi 6. - 12. mesiacom života, no môže sa objaviť skôr, ale aj neskôr v batolivom období (napr. okolo 18. mesiaca). Dochádza pri nej k nadmernému a neprimeranému prežívaniu strachu a úzkosti. Dieťa odmieta iné osoby ako mamu, príp. rodičov či inú blízku osobu, ktorá sa o neho stará. Má strach túto blízku osobu opustiť, bojí sa, že ju nikdy neuvidí, že sa už nevráti, keď odíde preč. Dieťa nie je rozmaznané, aj keď vám to mnohí budú možno hovoriť, vo výchove nerobíte žiadne chybu. Ide o normálny vývinový proces, počas ktorého si dieťa vytvára citové väzby a putá k najbližším a dochádza k formovaniu jeho osobnosti. Ak by k tomu nedošlo, možno to chápať aj ako poruchu vo vývine, problém, pretože dieťa si nevytvorí silné citové putá a vzťah k matke, rodičom či iným blízkym ľuďom. Toto obdobie v živote dieťaťa trvá rôzne dlho, u niekoho pár dní, iného týždňov, niekedy mesiacov. Odíde zo dňa na deň, tak, ako sa objavilo.
Je dôležité si uvedomiť, že separačná úzkosť je normálnym vývojovým štádiom, ktorým prechádza väčšina detí.
Kedy sa objavuje separačná úzkosť?
Separačná úzkosť sa prvýkrát vo zvýšenej miere u dieťatka objaví okolo 8-10 mesiaca. Podľa odborníkov má separačná úzkosť podobný základ ako strach z cudzích ľudí a objavuje sa v 8. - 9. mesiaci života. Podľa iných autorov je toto rozpätie stanovené medzi 6. - 18. mesiacom života dieťaťa. Potom ho sprevádza ešte veľmi dlho, pričom v obdobiach 12, 18 a 24 mesiacov hovoríme o jej vrcholení. Najčastejšie sa spája teda práve s obdobiami spánkovej regresie. Trvá niekoľko rokov, až kým sa jedinec neosamostatní. Výnimkou nie je ani separačná úzkosť u dospelých. Štatisticky sa hovorí o 1 až 6 % dospelej populácie, ktorá trpí týmto typom úzkosti.
U detí ide o vývinové obdobie, ktoré je súčasťou dozrievania mozgu. Potreba mať pri sebe vzťahovo blízku osobu však nesúvisí len s obdobím dojčenského veku. Separačná úzkosť súvisí s dozrievaním mozgu a teda sa spravidla objavuje u dojčiat zhruba vo veku 6 až 12 mesiacov, ale môže pretrvávať do troch rokov. Ide o psychický míľnik v živote dieťaťa. Môžeme hovoriť aj o separačnej úzkosti u mladých dospelých. Jedná sa o obdobie, kedy sa osamostatňujú od svojej primárnej rodiny. Súvisí to teda s novou životnou etapou, ktorá im v spojitosti s odlúčením môže vyvolať pocity separačnej úzkosti. V dospelosti sa môžeme stretnúť so strachom z odlúčenia od pokrvného príbuzného, životného partnera, alebo spolubývajúceho, ku ktorému máme výrazné emočné puto.
Prečítajte si tiež: Separacná plienka
Ako sa prejavuje separačná úzkosť?
Separačná úzkosť znamená strach z odlúčenia. Dieťatko od narodenia funguje najmä s maminkou. V určitom období začne dieťatko duševne dozrievať a uvedomuje si odlúčenie. Cez deň býva dieťatko nervózne, plačlivé. Plače, ak sa čo len na chvíľku stratíte z dohľadu. Počas tohto procesu separačnej úzkosti, dieťatko veľmi citlivo a s plačom reaguje najmä na situácie, keď sa maminka vzdiali. Najobľúbenejšou činnosťou dieťatka v tomto období je hra na “suchý zips”. Separačná úzkosť ovplyvňuje aj spánok.
Príznaky separačnej úzkosti sa líšia v závislosti od veku a individuálnych odlišností. Známy anglický psychológ zaoberajúci sa vzťahovou väzbou John Bowlby hovorí o tom, že reakcia dieťaťa na separáciu prebieha ako protest, kedy dieťa hľadá rodiča, nasleduje ho a plače. Chápeme to ako potrebu obnovenia kontaktu s najbližšou osobou, zväčša matkou. Ako náhle sa matka vráti, dieťatko sa upokojí. Ak separácia trvá príliš dlho, protest postupne prechádza v zúfalstvo, emócie úzkosti a hnevu sa postupne menia na smútok a beznádej. Je dôležité, aby dieťa postupne zvládalo fázu protestu a nemuselo zažívať pocity beznádeje. U starších detí a dospelých môžeme hovoriť o príznakoch podobných tým, ktoré sprevádzajú iné druhy úzkosti.
Medzi časté fyzické príznaky patria:
- Bolesť hlavy
- Zvracanie
- Nevoľnosť
- Búšenie srdca
Aj psychické:
- Strach
- Úzkosť
- Hanba
- Rozpaky
- Bezmocnosť
- Hnev
V prípade separačnej úzkosti to môžu byť aj nočné mory, neschopnosť opustiť domov a ísť do školy, práce, obchodu, kamkoľvek, bez blízkej osoby.
Prečítajte si tiež: Úzkosť počas dojčenia: Aké lieky sú povolené?
Separačná úzkosť je spojená s niekoľkými prejavmi, ktoré sa v tomto období dieťaťa dejú. Medzi tieto patrí napríklad:
- Časté nočné budenie,
- Potreba objatia a možného spoločného spania,
- Strach a obavy z tmy,
- Pocikávanie sa,
- Nočné mory, škaredé sny,
- Odmietanie ukladania sa k spánku.
Príčiny separačnej úzkosti
Matka a ďalší ľudia, ktorí zodpovedajú za starostlivosť o dieťa preň vytvárajú bezpečné prostredie, čo tvorí základňu pre dieťa, jeho pocit bezpečia a istoty, že jeho najdôležitejšia osoba v živote je spoľahlivá a dôveryhodná, a že ju má k dispozícii, kedykoľvek ju potrebuje. To je kľúčové pre zdravý vývin dieťaťa. V prvých dvoch rokoch života je dostupnosť vzťahovo blízkych osôb kľúčová vzhľadom k tomu, že detský mozog ešte nerozumie dôvodom neprítomnosti matky, či inej vzťahovo blízkej osoby, čo sa prejavuje automaticky úzkosťou.
Medzi príčiny separačnej úzkosti u detí patria:
- Odlúčenie od rodičov,
- Aktivity (hodinové, celodenné, viacdenné) bez rodičov - výlety, školy v prírode, škôlky, školy,
- Zmena rodinných vzťahov - rozvod rodičov, časté hádky,
- Presťahovanie sa, zmena školy/škôlky,
- Nástup do škôlky/školy.
Ako dlho trvá separačná úzkosť?
Ako dlho toto obdobie potrvá, je veľmi individuálne. Závisí to od dieťaťa a tiež od toho, ako sa s touto situáciou popasujú rodičia. Väčšina detí z tejto fázy vyrastie. Až medzi tretím a štvrtým rokom života dokáže dieťa skutočne pochopiť, že vzdialenie sa matky je niekedy nevyhnutné. Vďaka otvorenejšej komunikácii sa dieťa po 3. roku dokáže separačnej úzkosti postupne zbavovať. V niektorých prípadoch môže pretrvávať až do mladšieho školského veku, kedy už ale ovplyvňuje rôzne iné aktivity dieťaťa a zväčša znamená úzkostnú poruchu.
Ako prekonať obdobie separačnej úzkosti?
Niekedy sami nevieme, ako je vhodné reagovať, či dieťa rýchlo opustiť, vybaviť, urobiť čo treba a potom sa k nemu - i keď plačúcemu vrátiť. Alebo ho naopak nosiť všade so sebou, hoci aj na toaletu, len aby sme ho nevystavili stresu. Vhodná cesta bude (opäť) zlatá stredná. Dieťa do istej miery potrebuje zažívať stres, či frustráciu, aby mohlo dozrieť, pochopiť, že hoci mu zmizneme zo zorného poľa, vždy sa tam opäť vrátime a budeme tam preňho. No vystavovanie tomu stresu by nemalo byť prílišné.
Prečítajte si tiež: 10-mesačné bábätko a spánok
Čo môže pomôcť dieťaťu?
- Nikdy mu „neujdite“. Ak sa musíte vzdialiť, je dobré, aby vedelo, že odchádzate. Rodičia niekedy v dobrej viere odchádzajú z domu (napr. do kina, do práce) vtedy, keď sa dieťa nedíva - predpokladajú, že sa vyhýbajú stresu, plaču. Pre dieťa je to zvyčajne mätúce. Zvyčajne dieťa, ktorému sa „jeho ľudia“ strácajú a zase objavujú, je oveľa neistejšie a stále „v strehu“ kedy kto zase zmizne.
- Nech je dieťa akokoľvek staré, rozlúčte sa s ním. Aj keď bude nasledovať krátky plač, pre dieťa týmto spôsobom budujete istotu v rovine: mama sa lúči - mama odchádza - mama sa vracia.
- Nenúťte dieťa do kontaktu s cudzími ľuďmi. Ak sa u dieťaťa objaví strach z cudzích osôb, dokonca aj z tých, ktoré pozná a doteraz s nimi nemalo problém, akceptujte to. Je to normálne a samo to prejde. Pomôže, ak dieťa budete brať na miesta, kde sú rôzni ľudia - nákupy, park, materské centrum - tu všade môže dieťa (za vašej pomoci) pozorovať ostatných „z povzdálí“.
- Dôležité načasovanie. Ak sa to dá, neumiestňujte dieťa do starostlivosti jaslí alebo opatrovateľky medzi 8. - 12. mesiacom, kedy sa zvykne separačná úzkosť objavovať. Tiež sa pokúste dieťa neopúšťať v čase, keď je hladné alebo unavené.
- Skúsenosť s inou osobou. Nácvik alebo zážitok dieťaťa hrá svoju úlohu. Opatrovateľov a prípadne cudzie miesto by malo spoznávať postupne. Ak ho plánujete nechať v starostlivosti príbuzných alebo opatrovateľky, pozvite tohto človeka ku vám, aby spolu mohli stráviť nejaký čas, spoločne s vami. Postupne odchádzajte, na kratší čas a potom na dlhší, do susednej miestnosti a potom aj na polhodinu - hodinu z bytu.
- Pokoj a dôslednosť. Vytvorte si rituál, počas ktorého sa s dieťaťom milo, láskyplne, ale dôrazne rozlúčite. Ostaňte pokojní a ukazujte dieťaťu svoju istotu. Uistite ho, že sa vrátite. Môžete mu aj povedať, ako dlho to bude trvať - tak aby tomu porozumelo, napr. po obede, keď sa vyspinkáš.
- Dodržte svoje sľuby. Je dôležité, aby ste dodržali, to čo dieťaťu prisľúbite. Teda, že sa vrátite v čase, ktorý ste oznámili. Toto je spôsob, akým si vaše dieťa buduje istotu, že budete späť a všetko bude OK.
Ako na separačnú úzkosť?
- Minimalizujte separáciu na čo najnižšiu možnú mieru a ak si to môžete dovoliť, vždy, keď cítite, že má dieťa obavy, zoberte ho so sebou. Týmto spôsobom prekonáte obdobie strachu z odlúčenia najpohodlnejšie.
- Ak nemáte možnosť byť s dieťatkom čo najviac, nechávajte ho čo najčastejšie s ľuďmi, ktorých pozná, teda s otcom, starými rodičmi alebo blízkymi kamarátkami. Dieťa asi bude protestovať, no obklopené blízkymi tvárami sa situácii ľahšie prispôsobí.
- Opúšťanie domácnosti by mali rodičia aj deti "trénovať" (od krátkych chvíľ po dlhšie) a opúšťanie/odchod by malo byť pokojné, bez emócií a stresu.
- Odchod by mal prebiehať v čase, keď je dieťa v dobrej nálade - vyspinkané, napapané, nie hladné, mrzuté, choré, ubolené.
- Ak rodič opúšťa domácnosť, mala by prebehnúť rýchle rozlúčka a opustenie domácnosti bez zbytočných vysvetľovaní, predlžovaní a prieťahov. Rozhodne by sa rodičia nemali vracať, prejaviť emócie, že je im to ľúto, že musia odísť. Týmto úzkosť u dieťaťa ešte viac posilnia a prehĺbia. Každé ďalšie odlúčenie tak bude ťažšie a zdĺhavejšie.
- Keď nemáte možnosť nechávať dieťa s blízkymi ľuďmi a musíte sa spoľahnúť na opatrovateľku, zoznámte ich. Dajte si tú námahu a dajte mu šancu spoznať sa s novou osobou v jeho živote za vašej prítomnosti. Nechajte ich spolu, no stále sa pohybujte v blízkosti, aby vás dieťa videlo. A so zoznamovaním by ste mali začať ešte v čase, keď je dieťa v pohode a neprežíva práve úzkosť tohto typu. Ideálne je, ak má dieťa iba 1 opatrovateľku. Striedanie na neho môže pôsobiť negatívne, stresovo.
- Rodič by mal dieťa nechať "osamote" s opatrovateľkou v domácom prostredí, ktoré dôverne pozná a cíti sa v ňom v bezpečí.
- Za každé zvládnuté odlúčenie by malo dieťa dostať pochvalu.
- Domácnosť by sa nemala opúšťať bez rozlúčky, aby dieťa nemalo pocit, že sa na neho zabúda a nemôže sa na rodičov spoľahnúť.
- Načúvanie a následné reagovanie na žiadosť dieťaťa, aby rodič zostal, sú na mieste.
Typy na zvládnutie separačnej úzkosti u najmenších:
- Nechoďte preč poza jeho chrbát, bez rozlúčenia. Môže sa stať, že to niekedy vyšlo, ale dieťa sa môže cítiť oklamané a nerozumie takejto situácii.
- Ten, kto dieťa preberá do starostlivosti by mal prísť o niečo skôr, aby sa na seba stihli „naladiť“.
- Skúste sa vyhnúť odchodu v zhone, aby ste mali dostatok času na rozlúčku, avšak zároveň ju zbytočne nenaťahovali - treba odísť hneď, ako ste sa rozlúčili.
- Pri odchode povedzte dieťaťu, že ho máte radi a uistite ho, že sa vrátite.
Zníženie separačnej úzkosti u detí vieme ovplyvniť pár „drobnosťami“. Uvádzame niekoľko typov, ktoré je možné využiť pri deťoch od 1 roka:
- Postupné predlžovanie času bez milovanej osoby.
- Vytvorenie si vlastného rituálu pred odchodom, pri rozlúčke, ktorý vždy treba zopakovať. Dieťa tým získa pocit bezpečia, že mama sa vráti, ako vždy (3xbozk-čelo, líčko, líčko, zamávanie z okna a pod.).
- Dieťaťu je užitočné nechať niečo svoje (šatka, fotka).
- Dieťaťu je možné sľúbiť niečo, na čo sa môže pri vašom návrate tešiť. Samozrejme, to treba následne dodržať (čítanie rozprávky pred spaním).
V postieľke cez deň pri hraní ale aj cez deň v iných častiach domu/bytu, sa skrývajte za blízky nábytok (posteľ, gauč a pod.) na pár sekúnd a hovorte, “Kde je maminka?… Tu je maminka!” alebo “Kukuk!“. Takýmto spôsobom ukazujete, že veci existujú, aj keď ich nevidíme. Hrajte si napríklad s plyšiakmi, autíčkami alebo bábikami divadielko o maminke a dieťatku. Simulujte modelové situácie, kedy maminka (hračka) na chvíľku odíde a potom sa s k svojmu dieťatku opäť vráti. Je dobré a vhodné, aby detičky občas boli chvíľku aj samé s niekým iným, napr. ockom, babkou a pod. Niekedy sú situácie, že maminka jednoducho potrebuje odísť k lekárovi, do obchodu, na úrad alebo do práce bez dieťatka. Odlúčenie v období separčnej úzkosti dieťatko lepšie zvládne, ak je zvyknuté bývať aj s niekým iným.
Neodchádzajte od dieťatka únikom, kazí to vzťah a dôveru medzi vami a dieťaťom. Separačnú úzkosť lepšie zvládajú deti, ktoré nepozerajú programy a nečítajú knižky podporujúce strach, sú menej bojazlivé. Podporte staršie deti v tom, aby činnosti, ktoré už vedia, robili samostatne bez vašej asistencie. Jedenie, oblieknie ponechajte v ich zodpovednosti. Separačnú úzkosť nemôžete preskočiť, ani zrýchliť.
Ako rozpoznať chorobnú separačnú úzkosť?
V prípade, ak hovoríme o separačnej úzkosti u detí do 3 rokov veku, je plač prirodzenou súčasťou stresujúcej situácie. Prežívanie smútku z odlúčenia je teda prirodzené, avšak aj rodič by mal mať na pamäti, že jeho plač nie je v takomto prípade na mieste, keďže fungujú zrkadlové neuróny u dieťaťa, začne opakovať správanie, ktoré vidí. Na mieste je však uznanie pocitov dieťaťa. U dospelých nie je tento typ úzkosti častý. Niektorí dospelí poznajú mierny stres tohto druhu napr. pri odchode partnera na služobnú cestu. Väčšinou však tento stav súvisí s reakciou typu boj-útek-zmrazenie. Pri pochopení, že sa nejedná o nebezpečenstvo, môže byť do istej miery aj táto úzkosť užitočná.
O chorobnej separačnej úzkosti môžeme hovoriť vtedy, ak v oblasti prežívania ide o intenzívny a iracionálny strach, že sa niečo blízkej osobe stane, pokiaľ práve nie je s nami. Samozrejme tento strach je natoľko intenzívny, že výrazne obmedzuje každodenné fungovanie. Prítomné sú rovnako fyzické a psychické príznaky, o ktorých sme už hovorili. Je dobré spomenúť, že ľudia trpiaci separačnou úzkosťou sami hodnotia svoje prežívanie v minulosti vo viacerých životných okolnostiach ako úzkostné.
Separačná úzkosť sa môže vyskytnúť aj u detí v predškolskom a školskom veku. Separačná úzkosť môže prerásť až do separačnej úzkostnej poruchy, a to najmä vtedy, keď aj v predškolskom a mladšom školskom veku pretrváva intenzívna úzkosť z odlúčenia. Táto porucha postihuje približne 4% detí predškolského a mladšieho školského veku. So separačnou úzkostnou poruchou sú spojené záchvaty paniky, nevoľnosť, vracanie, dýchavičnosť, nočné mory, strach zo spánku v samostatnej izbe a dokonca nadmerné obavy z únosu.
Separačná úzkostná porucha - diagnóza
Čo je separačná úzkosť, čo je normálne a kedy už hovoríme o separačnej úzkostnej poruche, ktorú treba riešiť s odborníkom?
Aká je prevencia separačnej úzkosti?
U detí aj dospelých môžeme hovoriť o vytváraní bezpečného a podporného prostredia. Rodičia by mali byť citliví na potreby svojho dieťaťa, dospelý potrebuje zas oporu v rodine a priateľoch. Možnosť otvorenej komunikácie a pochopenie prežívania človeka, mať možnosť komunikovať bez posudzovania a cítiť uznanie a prijatie svojich pocitov.
Možnosti liečby separačnej úzkosti
V prípade detí sa postupom veku a zrením mozgu separačná úzkosť vytratí. V určitých situáciach počas života sa môže opäť akoby vynoriť, avšak keďže sa jedná o situácie, kedy sa tento mierny strach môže objaviť u väčšiny (napr. u detí - pobyt v tábore, na školskom výlete), nejedná sa o chorobný stav. V prípade, že u dospelých sa nepríjemné stavy opakujú a evidentne nezlepšujú, vyslovene sa nevedia s danou situáciou vysporiadať, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc.
Psychológ postupuje individuálne, v prvom rade je dôležité pochopenie prežívania. Psychoterapia je účinná pri zvládaní úzkostných symptómov, často aplikovaná je najmä kognitívno-behaviorálna terapia. Správne prevedenie týchto techník sa prejaví v zlepšení celkového fungovania dieťaťa, či dospelého. V niektorých prípadoch, najmä tých ktoré znemožňujú každodenné fungovanie človeka s touto diagnózou je nevyhnutné na zníženie intenzity symptómov aj nasadenie psychofarmatík. V spojení so psychoterapiou sa však môže následne opäť človek plnohodnotne zaradiť do každodenného života.
U starších detí, ako i dospelých môže ísť o postupné vystavenie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť, ideálne pod dohľadom odborníka (tzv. Metóda expozície). Relaxačné techniky môžu výrazne pomôcť lepšie zvládať stresové situácie a navodiť celkovú pohodu. Pravidelná rutina - u detí mať vytvorený harmonogram dňa, čas jedla, spánku, hry, vzdelávania. U dospelých pevný pracovný čas, vyhradené hodiny na cvičenie, relax, záujmy.
Ak ste prejavy separačnej úzkosti u seba, alebo svojich blízkych v niektorých zo spomínaných bodov našli, aj touto cestou je možné nájsť odbornú pomoc.