V súčasnej dobe, kedy technológie a médiá neustále napredujú, sa čoraz častejšie stretávame s deťmi, ktoré majú problém vziať do rúk knihu a čítať. Tento fenomén obrazovkových detí vyvoláva otázky o vplyve čítania rozprávok na ich psychologický vývoj. Rozprávky sú viac než len príjemný spôsob trávenia času pred spaním; sú to mocné nástroje, ktoré formujú detskú myseľ, srdce i ducha.
Úvod
Rozprávky predstavujú špecifický literárny žáner, ktorý kombinuje fantáziu s morálnymi ponaučeniami a ponúka deťom bezpečný priestor na spoznávanie sveta. Môžeme na ne nazerať z rôznych uhlov pohľadu - psychológovia zdôrazňujú ich terapeutickú hodnotu, pedagógovia vyzdvihujú vzdelávacie aspekty, zatiaľ čo antropológovia vidia v rozprávkach dedičstvo kultúrnej múdrosti predkov. Tento článok prinesie komplexný pohľad na to, ako rozprávky ovplyvňujú emocionálny, sociálny a kognitívny vývoj detí. Dozviete sa, ktoré konkrétne schopnosti rozvíjajú, ako správne vyberať rozprávky pre rôzne vekové kategórie a akým spôsobom môžete rozprávanie využiť na posilnenie vzťahu s vaším dieťaťom.
Problémy s čítaním v digitálnej dobe
Prečo majú deti v súčasnosti problém čítať knihy? Za posledné roky nastal obrovský posun v oblasti technológií a médií, čo spôsobilo, že nám rastú obrazovkové deti. Je pre ne čítanie náročnejšie ako pre deti kedysi? Áno, je to tak. Deti v dnešnej dobe čítajú menej hlbokú literatúru, čo má negatívny vplyv na vývoj ich mozgu. Dokážu čítať orientačne, rýchlo a plytko, čo vedie k nedostatočnému rozvoju mozgu. Aj načrtnutá obrazovková „pažravosť“ má vplyv na zmenu mentálnych schopností a motivácií detí.
Ak sa u dieťaťa schopnosť čítať netrénuje, bude sa stále zhoršovať a v škole bude zaostávať stále viac. Môže sa u neho vytvoriť cyklus zlyhávania, ktorý je spojený so slabšími výkonmi, vyhýbaním sa čítaniu a demotiváciou. Je možné to dohnať na začiatku školy, alebo bude už takéto dieťa zaostávať stále? Dohnať to ide, ale chce to dvojnásobné úsilie. Naučiť sa čítať je veľmi ťažké. A doháňať zanedbané a preklenúť to ťažké, je v jednom čase naozaj priveľa. Dieťa, ktoré má v 6 rokoch výbornú posluchovú pozornosť, veľkú slovnú zásobu, rozvinutú obrazotvornosť, ktoré sa dokáže do príbehu zahĺbiť a navyše je motivované, začne túžiť vedieť čítať.
Príčinou vzniku týchto deficitov je rané detstvo. Čítanie je vec, ktorá je podmienená sociálnym učením. To znamená, že ak dieťa vo svojom okolí nevidí, že je čítanie potrebné, nevidí čítať svojich rodičov, rovesníkov, nemá dôvod to robiť. Už v škôlkach neuveriteľne zreteľne vidno, ako deti kopírujú naše spoločenské návyky. Čítanie nie je vrodené, musí sa naučiť. Nemyslím tým len techniku čítania s porozumením, ale čítanie sa musí do nás vryť ako nevyhnutná aktivita.
Prečítajte si tiež: Rozvoj mesačného bábätka
Proces učenia sa čítať
Dieťa si pripravuje svoju hlávku, vnímanie, receptory, psychiku a príslušné oblasti mozgu ďaleko skôr, ako začne reálne čítať. Deje sa to od narodenia. Niektoré výskumy hovoria, že môžeme deťom začať čítať už v embryonálnom štádiu, pretože sluch je jeden z prvých zmyslov, ktorý sa začína rozvíjať a deti čítanie už v tomto štádiu vnímajú. Dokážu vnímať hlas maminky aj rytmus literatúry. Pre čitateľa - novorodenca alebo čitateľa - dojča je literárny prejav rodiča iný ako jeho bežná reč. Musí si naň postupne zvyknúť. Hoci rodičov počúva denne celé hodiny a dobre na nich reaguje, ak začnú čítať, je to iné. Ich hlas je úplne iný a dieťa to môže zo začiatku odmietať.
Čítaním sa v predškolskom veku trénuje hlavne sluchová senzitivita, schopnosť počúvať s porozumením, schopnosť sústrediť sa na slovo a na počúvaný príbeh, schopnosť spracovávať počuté informácie, tvoriť predstavy, okrem toho malý poslucháč prudko naberá slovnú zásobu. Keď dieťa príde do prvej triedy a nemá rozvinutú slovnú zásobu, všetko sa preň stáva omnoho ťažšie.
Rozdiel medzi čítaním a sledovaním rozprávok
Pri čítaní knihy a pri sledovaní rozprávky na obrazovke sa zapájajú iné časti mozgu. Ak sledujú deti televíziu, nerozvíja sa u nich napríklad v potrebnej miere reč, pretože sú zapojené hlavne tie časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za spracovanie vizuálnych informácií. Zvuk je tu len doplnok. Pri počúvaní čítaného textu sa mozog zaoberá spracovaním slov. A práve vynikajúca sluchová pozornosť je pre dieťa v škole veľmi dôležitá. Viac sa teda pri obrazovke trénujú oči ako sluch.
Ďalšou nevýhodou obrazovky v porovnaní s knihou je množstvo efektov, ktorými sú deti neustále bombardované - výkriky, výbuchy, dramatická hudba, svetelné a iné obrazové efekty, neustály strih - to sú základné prostriedky neustáleho emocionálneho burcovania a upútavania pozornosti detského diváka. Médiá tiež vyvolávajú v dieťati strach až fóbie. Ak o zlom vlkovi počuje pri čítaní a nevie, čo je rozpárané brucho, psychika dieťaťa si to vykreslí tak, ako to znesie. Malý človiečik sa musí naučiť v pokoji a dôsledne vnímať, musí nechať podnetom priestor. Učí sa, aby sa podnet dostal do mozgu až na miesto, kde sa má spracovať. Na to potrebuje čas a nebyť presýtený stále novými podnetmi.
Ak ho nedostáva, dieťa pozerá na obrazovku a už by sa aj chcelo zamyslieť, spracovať nejakú myšlienku, slovo či obrázok, ale prídu efekty, strih a nové udalosti… a je po všetkom. Kniha dáva väčší priestor rozvoju myslenia. Už sme napríklad hovorili o tom, že audiovízia dáva veľmi malý časový priestor na spracovanie podnetov - teda na zamyslenie sa, uvažovanie… Pri audiovízii platí, že ak je v rozprávke zobrazené niečo, čo dieťa nepozná, tak to ignoruje. Keď čítate knihu a hovoríte, že vtáčiky leteli na juh, dieťa vás preruší a spýta sa, prečo tam leteli. Pri audiovízii sa to nedeje.
Prečítajte si tiež: Rozprávky pre deti
Dieťa má nalepené oči na obrazovke, ale nemusí pri tom o príbehu naozaj rozmýšľať. Máme pocit, že dáva pozor, ale jeho vnútorná psychika čaká len na výbuch, zablysnutie, strih. Na to si jeho mozog zvykne, a potom takéto podnety stále hľadá. Odborníci hovoria o zotrvačnosti vizuálnej pozornosti. V predškolskom veku by si malo dieťa trénovať predovšetkým „ucho“ (schopnosť počuť a počúvať) a pozornosť.
Dôležitosť príbehov pre deti
Dieťa potrebuje čítaný príbeh ako soľ. Hľadá v ňom odpovede na svoje otázky. Dáva mu podnety na rozvoj svojej fantázie. Prežíva tu svoje emócie a spoznáva ich. Hranica medzi príbehom a dieťaťom je do určitého veku veľmi citlivá a nejasná. Dieťa ním žije, ponára sa do neho. Fantázia a skutočnosť majú k sebe veľmi blízko - dieťa stotožňuje skutočné s neskutočným, čo je možné aj vďaka silným emóciám, ktoré prežíva, bujnej obrazotvornosti, ktorou disponuje a schopnosti stotožniť sa s postavou príbehu. Psychológ by povedal, že dieťa je štrukturálnou súčasťou príbehu.
V dnešnej dobe sa zbavujeme lineárneho literárneho myslenia v súvislostiach. Denne prečítame more textov, ale efekt literárnych príbehov je práve v tom, že formuje naratívne myslenie. Človek potrebuje naratívne myslenie pre čokoľvek. Príbeh u nás formuje schopnosť hľadať a vidieť súvislosti. Je v ňom príčina a efekt, následok. Detektívky sú v tom pre deti úplne najlepšie. Vysvetľujú, ako a prečo sa niečo stalo, a učia týmto spôsobom mozog fungovať. Ten si navyše aj sám počas čítania tvorí hypotézy. Predvída, vytvára si hypotézy, očakáva a neustále vyhodnocuje a prehodnocuje.
Schopnosť dávať si veci do súvislostí, urobiť si nejaký rámec príbehu, sa u detí v predškolskom veku ešte len vynára. V toto obdobie sa formuje kauzálne myslenie. V 3 rokoch sa pýtajú: „Čo?“ a v 5 rokoch „Prečo?“ Príbeh im prináša kauzalitu. Keď sa dieťaťu v predškolskom veku číta, učí sa vnímať makroštruktúru, niektoré nepodstatné detaily sa učí ignorovať a vytvárať si celok príbehu.
Koľko čítať predškolákom?
Ideálne aspoň 20 minút denne. Nemusí to byť v kuse, ak to nevydrží naraz, ale to by malo byť asi to minimum. Ak každý deň dieťatko príde do kontaktu s počutým slovom, tak si trénuje schopnosť počúvať a vizualizáciu. Dobré je, ak sa číta aj viackrát denne. Napríklad v škôlke a večer doma. Ale pri rozvoji posluchovej pozornosti nemusí ísť vyslovene iba o čítaný text. Môžete si ráno pri raňajkách alebo cestou zo škôlky povedať nejakú básničku, riekanku alebo vymyslený príbeh. Kniha je však vždy zárukou, že ideme dôsledne po príbehu, že je tam bohatá slovná zásoba, že je kvalitne a vhodne spracované posolstvo príbehu. Okrem toho, dobrý autor vie, ako napružiť psychiku dieťaťa. Ak si však myslíte, že viete príbehy rozprávať pekne, tak môžete.
Prečítajte si tiež: Klindamycín počas dojčenia
Ako navodiť správnu atmosféru na čítanie?
Deti vítajú zmeny hlasu, ale niektoré si to nevyžadujú. Tie s veľmi bujnou fantáziou to tak počujú aj bez pričinenia rodiča. Ale hyperaktívejším neposedom to zase pomáha pri sústredení, ľahšie si dokážu upratať v hlave, ktorá postava čo rozpráva. Majú z čítania lepší pocit, možno viac humoru a radosti, viac si príbeh „užijú“.
Mali by ste sa stále deťom pokúšať čítať. Ich nepozornosť môže mať rôzne dôvody. Dieťa môže byť napríklad len temperamentnejšie alebo skúša vašu trpezlivosť. Nenechajte sa však odradiť a čítajte. Keď budú mať trošku vycvičenú schopnosť počúvať a pozornosť, čítanie odmietať nebudú. Ak dieťa pri čítaní pobehuje po izbe a mení polohy, dokonca ani keď robí stojky, vôbec nemusí byť problém. Ak máte extrovertné deti, tie potrebujú stále nejako komunikovať. To, čo sa im zrodí v hlavičke, potrebujú okamžite riešiť s blízkymi ľuďmi. Takým sa číta možno ťažko, ale treba vydržať a vyberať im vhodné knižky, napr. s veľkými obrázkami, vypytovať sa ich na dej, stimulovať ich k predvídaniu. Dbať však na to, aby sa v nich príbeh vyrozprával celý. Je tiež dobré, keď sa dieťa pýta. Je to znakom, že je zapojené. Nevadí ani to, keď dieťa odbáča od príbehu vlastnou skúsenosťou, napr. v knihe plače psík a dieťa si spomína, ako v lete kňučal psík, keď odchádzali od babky z prázdnin. konfrontácia príbehu s vlastným životom je veľmi vzácna - dieťa sa tak utvrdzuje v tom, že literatúra patrí do jeho života, lebo dokáže riešiť aj jeho problémy.
Ak nás dieťa prerušuje otázkami, kedy už bude koniec alebo čo bude na večeru, treba pokračovať ďalej, povedať, že už máme len pár riadkov a podobne. U niektorých detí na predĺženie udržania pozornosti pomáha predbiehanie deja a práve už spomínané predvídanie. Osvedčuje sa, keď im dávam otázky, čo bude nasledovať a privediem ich tým k zamysleniu a zvedavosti. Čím viac človek niečo nevie, tým viac sa napružuje jeho zvedavosť. Na konci sa dostaví AHA efekt, kedy sa vyplavia endorfíny. Introvertnejšiemu dieťaťu, ktoré je zvyknuté čítať, však otázky a prerušovania môžu vadiť.
Ako si vyberať s deťmi knihy?
Treba s nimi čo najviac chodiť do knižníc a kníhkupectiev, ale nechať ich tam vybrať si knihu, ktorá ich zaujme. Vziať ich k regálom, kde je pre ne vhodná literatúra, ale nechať ich, aby finálny výber urobili samé. Pre každú vekovú kategóriu je to jeden z výrazných motivačných prvkov pri čítaní. Veľkú rolu zohráva aj vizuálna stránka knihy. Žijeme jednoducho v takej ére a musí sa nám páčiť aj vizuálne, aby sme po nej siahli.
Emocionálny rozvoj prostredníctvom rozprávok
Rozprávky fungujú ako emocionálne zrkadlo, v ktorom sa deti vidia a učia sa rozpoznávať vlastné pocity. Keď počúvajú o smutnej Popoluške alebo statočnom Janošíkovi, nevnímajú len príbeh - prežívajú ho celým svojím bytím. Príbehy poskytujú deťom bezpečný priestor na prežívanie intenzívnych emócií. V reálnom živote môže byť strach, hnev či smútok pre dieťa ohromujúci, ale v kontexte rozprávky sa s týmito pocitmi môže stretnúť postupne a kontrolovane. Dôležitou súčasťou emocionálneho rozvoja je aj schopnosť regulovať vlastné emócie. Rozprávkové postavy často prechádzajú transformáciou - od strachu k odvahu, od smútku k radosti.
Sociálny rozmer rozprávok
Každá rozprávka je v podstate sociálnym laboratóriom, kde sa deti stretávajú s rôznymi typmi vzťahov, konfliktov a ich riešení. Rozprávky často obsahujú archetypy ľudského správania - dobrých a zlých postáv, pomocníkov a prekážky, víťazov a porazených. Deti sa učia rozoznávať tieto vzorce a chápať, že v reálnom svete nie je všetko čiernobiele. Osobitne cenné je učenie sa o spravodlivosti a morálke. Rozprávky tradične končia tým, že dobro zvíťazí nad zlom, čo deťom poskytuje jasné morálne kompas.
Kognitívny rozvoj a rozprávky
Kognitívny vývoj dieťaťa dostáva cez rozprávky obrovský impulz. Počúvanie príbehov aktivuje viaceré oblasti mozgu súčasne - jazykové centrá spracovávajú slová, vizuálne oblasti vytvárajú obrazy a emocionálne centrá reagujú na dej. Rozprávky rozvíjajú abstraktné myslenie spôsobom, ktorý je pre deti prirodzený a zábavný. Keď dieťa počúva o kúzelných predmetoch alebo nadprirodzených schopnostiach, učí sa pracovať so symbolmi a metaforami. Pamäť a koncentrácia sa rozvíjajú prirodzene cez sledovanie dejovej línie. Deti si musia zapamätať postavy, ich vlastnosti a vzájomné vzťahy. Musia sledovať chronológiu udalostí a pochopiť príčinno-následné súvislosti.
Výber rozprávok pre rôzne vekové kategórie
Nie všetky rozprávky sú vhodné pre všetky vekové kategórie. Vývojová psychológia nás učí, že deti v rôznych vekových obdobiach majú odlišné potreby a schopnosti. Pre najmenšie deti vo veku 2-4 roky sú ideálne jednoduché rozprávky s opakujúcimi sa prvkami. Deti v tomto veku milujú predvídateľnosť a rituály. Predškolské deti (4-6 rokov) už zvládajú komplexnejšie deje s viacerými postavami. V tomto veku je dôležité vyberať rozprávky, ktoré podporujú rozvoj morálneho cítenia a sociálnych zručností.
Rozprávky ako nástroj na prekonávanie detských strachov
Detské strachy sú prirodzenou súčasťou vývoja, ale môžu byť pre dieťa aj jeho rodičov veľmi náročné. Rozprávky poskytujú jedinečný spôsob, ako sa s obavami vyrovnať. Strach z temnoty, rozlúčky s rodičmi alebo neznámych situácií sú časté detské obavy. Rozprávky ponúkajú symbolické riešenia týchto problémov. Dôležité je vyberať rozprávky, ktoré korešpondujú s aktuálnymi potrebami dieťaťa. Ak sa dieťa bojí spať samo, môžeme mu čítať rozprávky o statočných hrdinoch, ktorí prekonávajú nočné dobrodružstvá.
Rozprávky a rozvoj kreativity
Rozprávky sú nekonečným zdrojom inšpirácie pre detskú kreativitu. V rozprávkovom svete nie sú žiadne hranice - zvieratá hovoria, predmety ožívajú a nemožné sa stáva možným. Keď deti počúvajú rozprávky, v ich mysli sa vytvárajú bohaté vizuálne predstavy. Na rozdiel od filmov alebo televízie, kde sú obrazy hotové, rozprávky nechávajú priestor pre vlastnú interpretáciu. Rozprávky tiež inšpirujú k vlastnej tvorbe. Deti často začnú vymýšľať svoje vlastné príbehy, kresliť postavy alebo hrať rozprávkové situácie.
Rozprávky v digitálnom veku: tradícia verzus moderné technológie
Žijeme v ére, keď sa tradičné rozprávanie stretáva s digitálnymi technológiami. Vzniká otázka, či majú klasické rozprávky stále svoje miesto, alebo ich nahradili interaktívne aplikácie a animované filmy. Digitálne rozprávky ponúkajú vizuálnu a auditívnu stimuláciu, ktorá môže byť pre deti veľmi atraktívna. Interaktívne prvky umožňujú deťom ovplyvňovať dej a stávať sa súčasťou príbehu. Na druhej strane, tradičné rozprávanie má jedinečné výhody, ktoré digitálne médiá nemôžu plne nahradiť.
Umenie rozprávania príbehov
Rozprávanie je umenie, ktoré si môže osvojiť každý rodič či pedagóg. Nie je potrebné byť profesionálnym rozprávačom, aby ste dokázali zaujať dieťa a maximalizovať výhody rozprávok. Atmosféra je kľúčová pre úspešné rozprávanie. Vytvorte pokojné prostredie bez rušivých elementov - vypnite televízor, odložte telefóny a venujte sa plne dieťaťu. Modulácia hlasu a gestá môžu rozprávku výrazne oživiť. Meňte tón hlasu pre rôzne postavy, používajte pauzy pre vytvorenie napätia a nebojte sa byť trochu teatrálni.
Rozprávky ako spojivo medzi generáciami
Jedna z najkrajších stránok rozprávok je ich schopnosť spájať generácie. Rozprávky, ktoré počúvali naši starí rodičia, stále rezonujú s dnešnými deťmi. Keď starí rodičia rozprávajú vnúčatám tie isté príbehy, ktoré kedysi rozprávali ich rodičom, vytvárajú sa emotívne väzby, ktoré presahujú generačné hranice. Rozprávky tiež prenášajú kultúrne hodnoty a tradície z generácie na generáciu. Slovenské ľudové rozprávky obsahujú múdrosť našich predkov, ich pohľad na svet a životné skúsenosti.
Terapeutický potenciál rozprávok
Rozprávky majú výrazný terapeutický potenciál, ktorý využívajú psychológovia a terapeuti po celom svete. Rozprávky poskytujú bezpečný spôsob, ako sa vyrovnať s traumami a ťažkými životnými situáciami. Dieťa, ktoré prežilo rozvod rodičov, môže nájsť útechu v príbehoch o deťoch, ktoré sa vyrovnávajú s podobnými problémami. Symbolický jazyk rozprávok umožňuje deťom vyjadriť pocity, pre ktoré nemajú slová. Môžu sa identifikovať s postavami a cez ich príbehy komunikovať svoje vlastné skúsenosti.
Rozprávky a láska ku knihám
Rozprávky sú prirodzenou cestou k láske ku knihám a čítaniu. Proces je postupný a prirodzený. Najprv dieťa počúva rozprávky, potom sa učí sledovať obrázky v knihách a nakoniec samo číta. Každý krok je dôležitý a mal by byť podporovaný bez nátlaku. Spoločné čítanie posilňuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom a zároveň rozvíja čitateľské zručnosti. Keď rodič číta dieťaťu, ukazuje mu, že knihy sú cenné a čítanie je príjemná aktivita. Ideálne je čítať deťom denne, aj keď len na krátky čas. Pri výbere zohľadnite vek, záujmy a emocionálnu zrelosť dieťaťa.
Prečo je dôležité čítať deťom pred spaním?
Keď deťom pred spaním čítate rozprávky, prídu do školy šikovnejšie, vysvetľuje rodičom detská psychologička. Okrem toho dieťa spozná emócie a čítanie ho pred spaním správne upokojí. Tento rituál by sa mal objaviť v každej domácnosti. Má totiž na deti a ich vývoj pozitívny vplyv. Čítanie je veľmi dôležitá súčasť predškolskej prípravy a výsledky sa dostavia neskôr. „Deti, s ktorými si rodičia čítajú majú oveľa lepšie výsledky z diktátov, lebo majú naučené slovíčka, ktoré vidia v knihe, vedia si to uložiť do pamäte a veľmi dobre rozlíšiť tvrdé a mäkké i/y,“ doplnila odborníčka.
S čítaním začnite vtedy, keď je na to vaše dieťatko emocionálne pripravené a zvládne pár minút sústredene počúvať. „Odkedy dieťa vie sedieť, tak ho zaujímajú obrázky, farby, chce chytať leporelá do rúk a už aj to vplýva na jeho rozvoj. Ale až od veku 2-3 roky je určite vhodné deťom pred spaním začať čítať knižky s príbehom. Dieťa je vtedy už schopné počúvať, vie rozoznať zvieratká, farby, tvary a nenásilnou formou sa tak pripravuje na škôlku a neskôr na školu,“ odporúča psychologička.
Pri starších deťoch môžete voliť aj príbehy na pokračovanie. Najvodenejšie je čítať deťom rozprávky tesne pred spaním a zaradiť si to do príjemného predspánkového rituálu spolu s večernou hygienou, čistením zúbkov či modlitbou.
Blahodarný vplyv na rozvoj jazykových zručností detí má čítanie od ockov. Kým mamičky majú tendenciu klásť deťom „učiteľské“ otázky, otcovia kladú otázky, pri ktorých sa viac rozvíja detské abstraktné myslenie. Viac s deťmi diskutujú, bavia sa s nimi, deti musia viac využívať mozog.
Je veľmi dôležité podporiť ich fantáziu a obrazotvornosť. Je fajn, ak rodičia vedia aké rozprávky ich deti zaujímajú, ako by mali príbehy skončiť a postupne deti navedú tak, aby príbeh samé dotvorili až do konca.
Práve vďaka spoločnému čítaniu svoje deti navediete k tomu, aby si postupne samé vedeli zobrať knihu do rúk a čítať si. Ale rodič je vzorom pre dieťa a keď sú v dome knižky, rodič si sám číta a deti to vidia, tak aj oni sa naučia striedať aktivity denné s pocitom oddychu pri čítaní príbehu.
Vplyv digitálnych technológií na deti a dôležitosť regulácie
Mnohí rodičia váhajú, ako doma nastaviť používanie digitálnych technológií tak, aby to deťom neškodilo. Technológie samy osebe nie sú škodlivé ani zlé, dokonca môžu byť pre deti prospešné. Rodič by mal byť pre dieťa vzorom a učiť ho, ako k technológiám pristupovať a ako ich používať. Veľmi dôležité je používať technológie spoločne s dieťaťom a nenechať ho, aby sa v ich používaní vychovávalo samo.
Rodič vie dieťa kontrolovať len do určitého veku. Preto je vhodné deťom už od najútlejšieho veku pravidlá vysvetľovať, komunikovať s nimi o nich, aby rozumeli, načo sú dobré, a zároveň aby sa na ich tvorbe aktívne podieľali.
Ľudia najčastejšie riešia čas, no ten sám osebe nie je tým najdôležitejším faktorom. Ešte do toho vstupuje samotný obsah, ako aj kontext, teda okolnosti používania technológií, a v neposlednom rade samotné dieťa. Bezpečné používanie technológií treba vždy zasadiť do kontextu daného veku.
Väčšina štúdií sa zhodne, že do dvoch rokov veku sú digitálne technológie dieťaťu skôr na škodu než na úžitok. Malé deti by nemali mať vôbec prístup k digitálnym technológiám, s výnimkou komunikácie so starými rodičmi či s inými blízkymi.
Televízia by nemala slúžiť len ako „podmaz“. K stolovaniu a spoločným aktivitám rodičov a detí digitálne technológie jednoducho nepatria. Spoločné stravovanie by malo byť vyhradené pre sociálnu interakciu v rodine. Odporúčam si doma vytvoriť časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, nazvime to „oddychovým kútikom“, kde sa smartfóny či iné zariadenia jednoducho nepoužívajú.
U školopovinných detí je vhodné jasne stanoviť, že telefóny ostávajú položené v obývačke na stolíku pri nabíjačkách a navyknúť na to všetkých členov domácnosti.
U predškolákov už používanie technológií nebude vyslovene len na škodu. Je však veľmi dôležité, aby bol rodič akýmsi aktívnym kurátorom obsahu. Mal by mať naplno pod kontrolou všetok obsah a vedieť, čo dieťaťu púšťa a prečo. Nemal by to rozhodne brať tak, že posadí dieťa pred rozprávku a má polhodinku pre seba.
Mnohé dnešné rozprávky majú veľmi rýchly strih, scény sa striedajú v rýchlom slede. Väčšina výskumov pritom ukazuje, že deti, ktoré sa dívajú na takýto typ obsahu, sú prepodnetované a nestíhajú spracovať to, čo sledujú. Rodič by sa mal posadiť vedľa dieťaťa a rozoberať s ním to, na čo sa pozerajú. Pokiaľ digitálne technológie slúžia len ako akési „odkladisko“ dieťaťa, rodič si musí byť vedomý, že si tak kupuje čas pre seba, keď sa venuje niečomu inému na úkor dieťaťa.
Dnešní rodičia dávajú podľa mňa deťom smartfóny priskoro. Mnohí rodičia preskočia štádium tlačidlového telefónu, pritom na tie účely, na ktoré potrebujú dať dieťaťu telefón, úplne stačí.
Príklad z praxe: Labková patrola
Rozprávka o animovaných psíkoch, ktorí zachraňujú mesto, pôsobí nevinne. Avšak, rýchly strih, intenzívna akcia a hlasité zvuky, ktoré sú pre Labkovú patrolu typické, môžu viesť k preťaženiu nervového systému detí do približne šiestich rokov, ktoré spracúvajú informácie pomalším a senzitívnejším spôsobom. Naopak, pre zdravý vývin sú vhodné pokojné podnety, pomalé tempo, priestor na vlastnú tvorivosť a schopnosť uniesť nudu.
Cieľom nie je démonizovať Labkovú patrolu, ani televíziu ako takú. Pointa spočíva v tom, aby rodičia pristupovali k obrazovkám vedome a s rešpektom k vývinovým potrebám dieťaťa. Labková patrola môže byť zábavná a v istých prípadoch aj hodnotná. No pre veľmi malé deti je často príliš rýchla, príliš hlasná a príliš návyková.