Život prináša nepredvídateľné situácie a niekedy sa stane, že očakávanie nového života sa premení na hlboký žiaľ. Smrť bábätka pri pôrode je jednou z najtraumatickejších udalostí, ktoré môžu rodičia zažiť. Táto strata je o to bolestivejšia, že prichádza v čase, keď sa očakáva radosť a šťastie. V tomto článku sa pozrieme na príbehy mamičiek, ktoré prežili túto tragédiu, a pokúsime sa pochopiť, ako sa s touto stratou vyrovnávajú.
Zmena pohľadu na interrupcie po strate dieťaťa
Pani Marzena, pôvodne zarytá odporkyňa interrupcií, prehodnotila svoj postoj po silnej osobnej skúsenosti. "Nezažila som bremeno výchovy chorého dieťaťa. Počas tehotenstva som si nevypočula diagnózu, ktorá zničila všetky moje plány a sny o materstve. Nezažila som, aké to je… vyberať rakvu pre svoje dieťatko. Nemám právo súdiť," hovorí otvorene. Jej príbeh poukazuje na to, že téma interrupcií je veľmi komplexná a osobná, a nemala by byť zneužívaná ako zbraň v politickom boji.
Marzena poukazuje na to, že v Poľsku sa téma interrupcií často využíva ako zbraň v politickom boji a úplne sa zabúda, aká je ťažká, bolestivá a chúlostivá pre tých, ktorých sa v skutočnosti dotýka. Aj ona sama bola dlhý čas zarytým odporcom potratov, pretože je veriaci človek a pozná prikázania, ktoré hovoria, že sa nemá zabíjať. Verila, že nemá právo rozhodovať o živote a smrti inej ľudskej bytosti, a plod v maternici je pre ňu nepochybne ľudská bytosť.
Po skúsenosti so stratou priateľovho dieťaťa, ktoré trpelo v inkubátore, si uvedomila, že nikto, kto nezažil podobnú tragédiu, si nevie predstaviť bolesť rodiča, ktorý sa pozerá na umierajúce dieťa. Je presvedčená, že rozhodnutie pre potrat je vždy voľba vykúpená utrpením, a nie je jej úlohou posudzovať, či je rozhodnutie správne alebo nesprávne.
Príbehy mamičiek, ktoré stratili svoje bábätká
Mnohé mamičky sa podelili o svoje bolestivé skúsenosti so stratou bábätka pri pôrode alebo v krátkom čase po ňom. Tieto príbehy sú svedectvom o hlbokom žiali, ale aj o sile a odhodlaní žiť ďalej.
Prečítajte si tiež: Očkovanie a sloboda rozhodovania
Zuzanka: Anjelik, ktorý chcel pomáhať deťom
Príbeh Zuzanky je veľmi smutný a skutočný. Zuzka bola mladé krásne dievča, plné života a optimizmu, študovala v poslednom ročníku pre diplomované zdravotné sestry, chcela pracovať na detskom oddelení a pomáhať detičkám. Bola kamarátkou autorky príbehu, ktorá o nej píše s veľkou bolesťou. Zuzanka zomrela ráno 15. augusta 2002. Bola chorá, mala závažné ochorenie astmu, a svoj boj s chorobou navždy prehrala a stala sa aj ona anjelikom.
Ráno sa Zuzke veľmi ťažko dýchalo, chcela si uľahčiť dýchanie, strekla si aerosolový spray na zlepšenie dýchania, ale nastala u Zuzanky ťažká, veľmi silná reakcia na liek, došlo k ochrnutiu hlasiviek a priedusiek, už sa nedokázala nadýchnuť a zadusila sa. Nepomohol už ani privolaný lekár, Zuzka bola už anjelikom. Zostala po nej smútiaca rodina, otecko s maminkou, brat a jej snúbenec, ktorí zažili obrovskú bolesť. Je to veľmi ťažké pre nich a autorka vie, že sa nikdy so smrťou drahej dcéry, sestry a snúbenice nevyrovnajú. Jediné, čo im zostane, budú len krásne, ale veľmi bolestné spomienky na ich milovanú Zuzku.
Hanicka: Výčitky matky po strate dieťaťa
Ďalšia mamička sa podelila o svoj zážitok, keď videla svoje ešte nenarodené dieťatko v duchu. V duchu som jej dala meno Hanicka. Nebol to však zážitok, ktorý by mi priniesol pokoj a vedomie, že je jej už teraz dobre. Zomrela ešte v brušku, keď som bola v 13 tyzdni tehotenstva (nejaky virus si letel okolo). Museli ju dat prec. Kratko potom sa mi v bdelom stave pred ocami zjavilo bondate modrooke dievcatko (velmi sa na mna podobalo), ale malo znetvorenu zakrvavenu tvaricku a divalo sa na mna zufalo s velkou vycitkou v ockach. Ako by mi hovorila: mama, bola to tvoja vina, ze tu s vami nie som.
Peťka: Krátky život plný bolesti a nádeje
Jedno aprílové ráno som si urobila tehotenský test a vyšiel pozitívne. Boli sme s manželom veľmi šťastní. Zariadili sme detský kútik, nakúpili vecičky. V decembri päť dní po vypočítanom termíne pôrodu ma hospitalizovali v nemocnici, bol to piatok. Až v utorok 10.12. 2002 sa rozhodli, že mi pôrod vyvolajú, hoci už tri dni mi môj kvietoček veľmi protestoval. Od rána som ležala s infúziou a nie a nie sa to rozbehnúť, lekár hovoril stále niečo o cisárskom reze, no nakoniec sa rozhodol pre klasický pôrod, čo sa neskôr ukázalo ako veľká chyba. Maličká bola veľmi omotaná pupočnou šnúrou - okolo krku, pleca, ruky, hrudníka. Narodila sa a ja som nepočula žiadny plač. Hoci som sa pýtala lekárov, čo sa deje, nechceli mi nič povedať, iba toľko, že všetko bude v poriadku.
Srdiečko naskočilo po minúte a dýchanie po dvadsiatich. Lekár, ktorý ju priviedol na svet sa priznal, že on urobil chybu, keby sa bol rozhodol pre pôrod už v piatok nič sa nemuselo stať. Nasledovalo dlhé obdobie na JISke, kde sme malú Peťušku chodili stále navštevovať. Tam sa nás aj spýtali, či ju nechceme pokrstiť, lebo nám na 50% neprežije - a tak sme ju pokrstili. Po čase sa stav zlepšil a dostali sme sa na oddelenie, kde sme už mohli ležať spoločne. Povedali nám hroznú diagnózu. Následkom nedostatku kyslíka - odumrela časť mozgu. Náš kvietoček nemal hýbať rukami, nemal chodiť, vidieť ani počuť. Dňa 23.1.2003 sme prišli z nemocnice konečne domov. Bolo to ťažké, ale verili sme, že s božou pomocou to dokážeme prekonať. Začali sme cvičiť Vojtovu metódu - podarilo sa nám rozhýbať ruky. Pekne sme si držali hlavičku - veľmi sme sa tešili.
Prečítajte si tiež: Interrupcie: Minulosť a súčasnosť
Keď mala Peťka tri mesiace dostala reflux, stav sa jej začal zhoršovať. Mysleli sme, že on to má všetko na svedomí - REFLUX. Ale nebola to prevda - to poškodený mozoček aj napriek Peťkinej silnej vôli prestával pracovať. Dňa 23.3.2003 nám naša Peťka zomrela.
Sofinka: Túžba po ďalšom dieťati po strate
Ďalšia mamička sa podelila o svoju túžbu po bábätku a o to, ako jej Sofinka pri pôrode zomrela. A tak túžim po ďalšom, no neviem, či nájdem odvahu na to, aby som zase otehotnela. Určite sa s tým nedá nič robiť? Snáď by sa našli nejaké lieky, alebo niečo čo by pomohlo. Napísala by som ti, aby si sa netrápila, ale viem, že to nejde.
Milinka: Štatistika, ktorá zmenila život
Aj ja mam anjelika - Milinku. Teraz by mala 4 rocky. Bola nase vytuzene dieta a narodila sa mrtva, lebo na nu vysla statistika 1:1000, ona bola ta jedna proti tisic narodenym detom. Jej dovod umrtia bol "pravy uzol" na pupocnej snure, ktory vznika este v pociatocnom stadiu tehotenstva zvacsa tak, ze dieta "prepadne" cez snuru a vytvori sa slucka, ktora sa stahuje ked dieta rastie, otazieva a klesa ku krcku maternice. Vytvori sa uzol, ktory zaskrti privod zivin od matky cez pupocnikovu snuru. Vidiet na sono sa to vraj neda, daju sa udajne zmerat iba "prietoky" cez pupocnu snuru a aj to iba vo vyssom stadiu tehotenstva. Robieva sa to po 35 tyzdni. Tak ma informovali, ked som bola schopna trochu mysliet a vnimat. Proste statisicka smola. Inak bola zdrava a samozrejme najkrajsia.
Ked sme sa s partnerom rozhodli mat dieta, otehotnela som hned. Partner po dietati velmi tuzil a skutocnost, ze som tehotna mu vohnala slzy stastia a dojatia do oci. V 8. tyzdni plod odumrel a podstupila som kyretaz. Vraj tak konci 15% tehotenstiev. Po 6 mesiacoch nam lekar schvalil novy pokus. Opat som otehotnela. Vsetko prebiehalo fajn, prezili sme s uzkostou prvy trimester, testy v 16. tyzdni boli v poriadku, ved som cakala zdrave dievcatko. Asi v 33. tyzdni som mala "problemy", ktore moj lekar oznacil za predcasne kontrakcie a hroziaci predcasny porod. A tak ma hospitalizovali v nemocnici a podavali lieky na zastavanie kontrakcii, aby sa tehotenstvo udrzalo co najdlhsie s tym, ze ma v 36. tyzdni pustia domov,… Denne som minimalne raz bola kontrolovana na monitore, ktory kontroluje ozvy srdca matky, dietata a sleduje kontrakcie. Vsetko bolo v poriadku. Uz som sa po dvoch tyzdnoch pomaly chystala z nemocnice domov…
Stalo sa to v noci, den po Milinkinych meninach. Rano som sa zobudila a v brusku bolo ticho. Okamzite ma prepadli mrakoty. Ved Milinka sa neustale mrvila. A teraz nic. Skusala som do nej stuchat, nech sa zobudi a da mi vediet, ze sa jej to nepaci. Nic. Skusala som sprchovanie, ved co dokazete robit v nemocnici nad ranom… Ked prisla pred vizitou mlada lekarka, ktora zastupovala mojho izboveho lekara, povedala som jej o svojich obavach. Prilokladala si na moje velke brucho opakovane stetoskop, ale na koniec len pokrutila hlavou, ze nic nepocuje. (Stetoskopom sa pocuva srce babatka). Prisla vizita. Pan najmudrejsi primar sa lezerne sklonil nad moje brucho, pocuval a povedal:"v poriadku". Ja ani p. doktorka sme mu nic nehovorili, lebo mi slubila, ze pojdem prva na monitor a to uz je jasnejsie ako stetoskop. A hovorte pred davom lekarov, sestier a medikov o svojich obavach… Len co dav vizitarov odisiel brali ma na monitor. Sestricka hladala ozvy srdiecka Milinky. Zavolala mojho lekara. Ten zacal hladat lezerne, postupne bledol, vyzliekol si plast a nakoniec zavolal na sono, ze potrebuje urgentne vysetrit pacientku. Tak som zisla na prizemie a postavila sa do radu na sono. Asi som bola patricne zelena, ked nik neprotestoval, ze som sa predbehla. Na sone ma vysetrili a lekar cosi zabrblal popod nos. Tak som sa ho v poslednej nadeji priskrtenym hlasom pytala, ci Milinka zije, co je s nou. Sestricka mi odvrkla, ze ci som nepocula, ze je mrtva… Nepocula som to a ani som ten konecny ortiel pocut nechcela. Cestou vo vytahu na oddelenie som sa uz psychicky zlozila. Stretla som mladeho, neznameho lekara, ktory ma po mojej odpovedi na jeho otazku:"co mi je" objal. Potom som volala partnerovi. Blizkym dusiam som poslala SMS: "Milinka zomrela, nevolaj". S bolom sa neda podelit, ten sa asi neda ani vyslovit. Je to lahsie taraz vyrozpravat cudzim ludom cez internet. Potom nasledovalo vyvolavanie porodu. Druhe rano som isla rodit. Sestricky na porodnici boli dost odporne, oslovovali ma mamicka a okrikovali ma, ze co stale placem, ved doma mam jedno dieta. Na moju odpoved, ze pred rokom som potratila mi povedali, ze to citali v sprievodnej sprave. Prezila som to. Milinka sa narodila a jej narodenie spravadzalo ticho. Partnera poslal porodnik v poslednej faze porodu von a tak som Milinku videla iba ja. Potom ju dali do kovoveho "pekaca". Bola ako male vtacatko. Odniesli ju na patologiu, aby zistili, ze naozaj bola zdrava, mala len ten uzol, ktory som aj videla… Na druhe rano som odisla z nemocnice, ved uz tam nebol dovod zotrvat. Zacali sme vybavovat pohreb.
Prečítajte si tiež: Bolesť a uzdravenie po potrate
A na pohrebe som stretla Cloveka. Cloveka, ktory zmiernil moju tupu bolest, mladeho kaplana. Na pohrebe nam vysvetlil, ze mame anjela. A nemame sa modlit za nu, lebo ona je anjel bez hriechu, ale k nej. Hovoril, ze pri pohreboch sa casto boji, lebo nepozna duse zosnulych, ale ona je anjel a teraz stoji pri nas. Mozno to znie banalne, ale po tom vsetkom som zacala citit zmysel tej straty. Vyrovnat sa so startou dietata je velmi tazke a hlavne clovek straca prave ten zmysel umrtia, ved dieta nebolo na rade, aby zomrelo!!!
My vsak mame happy end. Nas, teraz uz priatel, p. farar, ktory nam Milinku "pochovaval" v krematoriu a potom ukladal do hrobu nas zosobasil a trinast mesiacov po Milinke sa nam narodili dve krasne dievcatka, nase slniecka. Tak vam vsetkym, ktore ste "zabludili" na tieto stranky z dovodu straty dietatka, drzim palce.
Vyrovnávanie sa so stratou a hľadanie pomoci
Po strate dieťaťa je dôležité nájsť si spôsob, ako sa s touto traumou vyrovnať. Niektorým pomáha rozhovor s blízkymi, iným vyhľadanie odbornej pomoci. Dôležité je nezostávať s bolesťou osamote a hľadať podporu v okolí.
Jedna z mamičiek, ktorá prežila stratu dieťaťa, zdôrazňuje dôležitosť viery a duchovnej podpory. Po smrti Milinky im mladý kaplan na pohrebe vysvetlil, že majú anjela, a nemajú sa modliť za ňu, lebo ona je anjel bez hriechu, ale k nej. Hovoril, že pri pohreboch sa často bojí, lebo nepozná duše zosnulých, ale ona je anjel a teraz stojí pri nich. Po tom všetkom začala cítiť zmysel tej straty.
Ďalšia mamička sa podelila o svoj príbeh o tom, ako sa s manželom vyrovnávali so stratou dieťaťa. Po pôrode som bola este 2 dni hospitalizovana, kde bol moj manzel vsetok svoj volny cas pri mne a s pomocou personalu v nemocnici, s psychologickou a s fararom sme to pocas tych 2-ch dni velmi pekne spracovali. Bola som na mojho manzela velmi hrda a myslela som si ,ze sme to spolocne krasne zdolali. No po navrate domov mi ca. 5 dni velmi pomahal s domacnostou aj nasou 3 1/2 rocnou dcerkou. No po kratkom case sme zacali mat strasne velke problemi, ktore som nechapala a pytala som sa sama seba preco prave teraz. Zacali sme sa velmi hadat, moj muz mi tyzden po tej strasnej udalosti povikrykoval strasne veci. Z dna na den som bola zla zena , matka neohladuplna voci nemu, ako strasne som ho za posledne roky zanedbala a aj hrobcek ktory som s takou velkou laskou spravila bol podla neho strasny. Boli to pre mna strasne chvile. Dospeli sme tak daleko, ze som na dva tyzdne s mojou dcerkou odisla k mame a po navrate som bola pripravena na rozchod.
Pomyslela som si ,ked mi nevie byt moj manzel v tejto strasne bolestivej situacii po boku a este k tomu mi tak strasne ublizuje nech ide do certa. Je ich tazko pocopit aoni nechapu nas. Vo dvojici je to velmi vela krat nemozne prekonat, staci vela krat s pomocou tretej osoby ( psycholog , kamarad, kamaradka ) a problem sa stava mensi a mensi. Moj manzel napriklad z jeho rozhovoru sa citil byt strasne sam nikto mu nepomohol (podla jeho slov) vsetko sa tocilo okolo mna, vsetci lutovali iba mna a on? Nevedel to sam spracovat a aj ked to tak nechcel ublizoval mne.
Príbeh Jany: Hľadanie stratenej dcéry po desaťročiach
Príbeh Jany je výnimočný a plný nejasností. Dňa 17. decembra 1970 porodila v Dečínskej pôrodnici dievčatko, živé a zdravé. Ani mi ho neukázali, a hned ho odniesli. Na druhý deň som sa pýtala zdravotnej sestry, kedy mi ho prinesú. Sestra ma odbila, a povedala, že gynekologička rozhodne," povedala Jana. "Tak som čakala. Nepriniesli ju ani na tretí deň. Večer okolo deviatej som na chodbe stretla zdravotnú sestru, a spýtala som sa kedy uvidím moje dieťa, spýtala sa ma na meno, a zobrala ma do miestnosti, kde bola moja dcéra. Povedala mi nech sa na ňu pozriem, a že je krásna a pôjde so mnou domov. Bola som tam asi 5 minút, zrazu tam prišla gynekologička, a začala na mňa kričať. Vyhodila ma z miestnosti, a vynadala zdravotnej sestre,“ povedala Jana. Spomenula aj to, že na nožičke mala napísané priezvisko, ako sa to zvyklo robievať kedysi. Na druhý deň, v skorých ranných hodinách, prišla lekárka, a oznámila jej, že bábätko zomrelo.
"Bolo to čudné. Verila som, že nezomrela. Gynekologička mi hneď strčila do rúk nejaký papier, aby som ho podpísala. Mal to byť súhlas s tým, že nemocnica sa o všetko súvisiace s úmrtím postará, a ja nemusím urobiť nič. Cez všetky tie slzy som ani nevidela čo je na papieri, nechcela som podpísať. Lekárka chytila moju ruku, a v podstate to podpísala za mňa,“ opísala pocity Jana, ktorá vtedy v nemocnici bola v riadnom šoku. „Podpísala som.
Po rokoch sa Jana dozvedá nezrovnalosti v dokumentoch a začína mať podozrenie, že jej dieťa nezomrelo, ale bolo dané na adopciu. Začína rozsiahle pátranie, ktoré ju vedie k šokujúcim zisteniam a odhaľuje možné praktiky nelegálnych adopcií v minulosti.
Janin príbeh poukazuje na dôležitosť dôkladného preverovania informácií a na to, že nikdy nie je neskoro hľadať pravdu.
Príbeh Sarah Dawsonovej: Zlyhanie lekárov a strata Olivera po 61 hodinách
Príbeh Sarah Dawsonovej je nočnou morou každej tehuľky, ktorá sa obáva pôrodu. Napriek prosbám i naliehaniu ju lekári nechali v bolestiach rodiť 61 hodín. Keď sa potom konečne rozhodli pre cisársky rez, bolo už neskoro. Chlapček, ktorý dostal meno Oliver, zomrel necelú hodinu po svojom príchode na svet.
Učiteľka Sarah Dawsonová (33) a jej priateľ Phillip Schofield z Británie sa veľmi tešili na svoje prvé dieťatko. Keď prišiel čas pôrodu a Sarah praskla plodová voda, ihneď sa vybrali do najbližšej pôrodnice Dewsbury v Bradforde. To bolo v pondelok večer. Lekári ju síce vyšetrili, ale poslali ju domov - vraj má ešte aspoň 24 hodín čas, aby sa nechal priestor prírode a prirodzenému pôrodu. Má sledovať kontrakcie a potom prísť. Vystrašená Sarah sa teda druhý deň - v utorok večer do nemocnice vrátila, no po vyšetrení jej povedali, že ide noc a nebudú predsa viesť pôrod v noci. Nech príde hneď ráno a potom porodí. Tak sa jej čakanie natiahlo na ďalších 38 hodín. V stredu ráno sa Sarah podľa inštrukcií dostavila do nemocnice, ale lekári ju len poslali odpočívať na izbu a kázali monitorovať srdiečko dieťatka. Akoby nemali na ňu čas, starali sa o iné rodičky a vyčkávali, či Sarah porodí alebo nie. Vo štvrtok v skorých ranných hodinách mala Sarah už naozaj neuveriteľné bolesti, bola unavená a v slzách prosila lekárov, aby už konečne niečo urobili. Pomohli jej "aspoň" epidurálkou. Jeden lekár chcel v tú chvíľu urobiť dieťatku krvný test, aby zistil, v akom je stave, ale nenašiel zdravotnícky materiál potrebný k tomuto zákroku a tak ho jednoducho neurobil.
Keď napokon pristúpili k cisárskemu rezu, pôrod trval už neuveriteľných 61 hodín - od pondelka večera, kedy Sarah praskla plodová voda, sa malý Oliver sa narodil až vo štvrtok o 8:15 ráno. Bohužiaľ, o 42 minút neskôr zomrel. Výsledky pitvy dieťatka ukázali, že malý Oliver zomrel na zápal pľúc, keď sa nakazil infekciou z plodovej vody kvôli dlhému pôrodu. Nešťastnú Sarah táto správa zdrvila. Iný lekár jej neskôr potvrdil, že keby sa Oliver narodil do 24 hodín, najneskôr však do 48 hodín po prasknutí plodovej vody, bol by zdravý a hlavne by žil. Sarah, aj jej partner obvinili nemocnicu z nedbanlivosti, avšak súdne ťahanice nemajú konca.
Sarahin príbeh je tragickým príkladom toho, ako zlyhanie zdravotníckeho personálu a nedostatočná starostlivosť môžu viesť k zbytočnej strate života.
Intuícia matky a zanedbanie lekárskej starostlivosti
Príbeh Denisy, mladej matky, ktorá stratila dcérku kvôli nemocničnej baktérii Klebsiella, poukazuje na dôležitosť intuície matky a na to, ako zanedbanie lekárskej starostlivosti môže mať tragické následky.
Denisa tvrdí, že jej dcérka pri narodení vykazovala znaky zdravého dieťaťa, no matka mala zlý pocit. Napriek jej obavám ju lekári uistili, že je všetko v poriadku a označili ju za “hysterickú prvorodičku”. Na 4-ty deň ich prepustili domov, ale už o pár hodín skončili v nemocnici znova. Vysvitlo, že dcérka sa nakazila nemocničnou baktériou Klebsiella. Narodila sa bez infekcie, všetko bolo v poriadku, no po prvom dni začala prejavovať známky, ktoré nasvedčujú infekcii. Ale podľa lekárov to boli všetko len prejavy novoredeneckej žltačky. Žiaľ, neboli…
Mamička tvrdí, že keby ju lekári počúvali a venovali väčšiu pozornosť symptómom, mohlo sa tragédii predísť. „Po týždeň dlhom boji o život našej dcérky a snahe lekárov sme sa aj tak vrátili domov bez nej… tá baktéria ju zabila. Stačilo si len všimnúť a počúvať ma“ dodala bolestivo.
Podobné skúsenosti zdieľali aj ďalšie matky, ktoré sa stretli s neochotou lekárov počúvať ich obavy a s následnými tragickými dôsledkami.