Urážlivosť u detí je bežný jav, ktorý môže mať rôzne príčiny a prejavy. Tento článok sa zameriava na pochopenie príčin urážlivosti u detí, jej potenciálnych negatívnych dôsledkov a stratégií, ako s ňou konštruktívne pracovať. Cieľom je poskytnúť rodičom a opatrovateľom komplexný pohľad na túto problematiku, ktorý im pomôže lepšie porozumieť svojim deťom a podporiť ich zdravý emocionálny vývoj.
Úvod
Urážlivosť je emočná reakcia, ktorá sa u detí prejavuje rôznymi spôsobmi, od tichého uzavretia sa do seba až po hlasné prejavy nespokojnosti. Je dôležité rozlišovať medzi občasnou urážlivosťou, ktorá je prirodzenou súčasťou detského vývoja, a chronickou urážlivosťou, ktorá môže signalizovať hlbšie problémy. Pochopenie príčin a prejavov urážlivosti je kľúčové pre efektívne riešenie tejto problematiky.
Príčiny detskej urážlivosti
Detská urážlivosť môže mať rôzne príčiny, ktoré sa dajú rozdeliť do niekoľkých kategórií:
1. Potreba pozornosti
Deti, ktoré sa cítia prehliadané alebo nemajú dostatok pozornosti od rodičov a opatrovateľov, môžu používať urážlivosť ako spôsob, ako na seba upozorniť. Až v 90 % prípadov, keď dieťa neposlúcha alebo je nevrlé, je dôvodom, že chce upútať pozornosť. Správanie dieťaťa obťažuje a dieťa robí naschvál veci, ktoré rodičia nemajú radi, aby získalo pozornosť.
2. Boj o moc
Ak rodičia reagujú na urážlivé správanie dieťaťa zvýšenou pozornosťou, môže sa to premeniť na boj o moc. Pre mnoho detí je dôležité, keď môžu riadiť a kontrolovať dospelých. Správanie dieťaťa provokuje a dráždi rodičov, ktorí sa začnú obávať o svoju autoritu a ešte viac na dieťa tlačia.
Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o špeciálnych materských školách
3. Nedostatok hraníc a pocit osamelosti
Deti vychovávané bez hraníc sa cítia osamotené a nebudujú si osobnosť, o ktorú by sa mohli oprieť. Jasne dané hranice ponúkajú pocit spolupatričnosti s určitou skupinou. Dieťa môže reagovať ignorovaním, pocitom zúfalstva, násilím voči ostatným, urážaním, nadávaním, vulgarizmami a ničením vecí okolo seba, alebo pasivitou, mrzutosťou, tvrdohlavosťou či vyplazovaním jazyka.
4. Strach zo zlyhania
Deti majú dojem, že sa od nich očakáva len víťazstvo a prvenstvo. Zle prijímajú to, keď nevyhrajú alebo sa im niečo nedarí. Dieťa sa vyhýba úlohám, pri pokuse sa ihneď vzdá, narieka, že nič nedokáže, izoluje sa od ostatných. Po prehre nastane veľká emocionálna reakcia, ako je plač alebo zlosť.
5. Vplyv rodinného prostredia
Narušená rodinná dynamika, hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.) v domácnosti môžu viesť k tomu, že deti si osvoja agresívne správanie ako spôsob riešenia situácií. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania.
6. Syndróm zavrhnutého rodiča
Syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča (PAS) je porucha, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Warshak dopĺňa, že syndrom zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa.
7. Obdobie vzdoru
Obdobie vzdoru alebo obdobie negativizmu, ktoré začína okolo 3. roku života dieťaťa, je charakteristické odpoveďou "nie" na všetko. Vzdorovitosť dieťaťa nie je závislá na len nesprávnej výchove a nie je ani patologická. Patrí zákonite k vývinu dieťaťa, ktoré usiluje o svoju autonómiu ale naráža na prekážky dané jeho nevyspelosťou a hranicami, ktoré mu musia dávať ostatní ľudia. Ide vlastne o protiklad vôle dieťaťa a vôle ostatných ľudí.
Prečítajte si tiež: Záujmy detí pri striedavej starostlivosti
8. Stret hodnôt
Niekedy je rebríček hodnôt rodičov a školy rozdielny a dieťa sa tak dostáva do konfliktnej situácie.
9. Emocionálne zneužívanie
Emocionálne zneužívanie dieťaťa, ktoré nemusí zanechať žiadne viditeľné telesné poranenia, môže mať závažné následky na jeho psychický vývoj. Medzi typické vzorce emocionálneho zneužívania patrí aj syndróm zavrhnutého rodiča, ktorý výslovne spomína aj MUDr. Peter Pöthe.
Následky detskej urážlivosti
Dlhodobá alebo intenzívna urážlivosť môže mať negatívne následky na emocionálny a sociálny vývoj dieťaťa:
1. Problémy vo vzťahoch
Deti, ktoré sa často urážajú, môžu mať problémy pri nadväzovaní a udržiavaní zdravých vzťahov s rovesníkmi a dospelými.
2. Nízka sebaúcta
Chronická urážlivosť môže viesť k nízkej sebaúcte a pocitu menejcennosti. Dieťa má pocit, že je nechcené, zbytočné, hlúpe.
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Dieťa v nemocnici
3. Problémy so správaním
Urážlivosť môže byť spojená s ďalšími problémami so správaním, ako je agresivita, vzdor alebo úzkosť.
4. Riziko duševných porúch
V extrémnych prípadoch môže dlhodobá urážlivosť prispieť k rozvoju duševných porúch, ako je depresia alebo úzkostné poruchy.
5. Narušený emocionálny vývoj
Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narúča jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech.
Ako reagovať na urážlivé správanie
Efektívne riešenie urážlivosti u detí vyžaduje trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup:
1. Identifikácia príčiny
Je dôležité pokúsiť sa identifikovať príčinu urážlivého správania. Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť?
2. Zameranie sa na pozitívne správanie
Namiesto neustáleho upozorňovania na negatívne správanie je dôležité zamerať sa na pozitívne správanie a oceniť ho. Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”
3. Komunikácia a empatia
Rozhovor s dieťaťom o jeho pocitoch a prežívaní môže pomôcť pochopiť jeho pohnútky a naučiť ho vyjadrovať svoje emócie zdravým spôsobom. Pokiaľadajte otázky a načúvajte. Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte.
4. Stanovenie hraníc
Je dôležité stanoviť jasné hranice a pravidlá, ktoré dieťaťu poskytnú pocit bezpečia a istoty. Presne určiť hranice skôr ako budeme vyžadovať ich dodržiavanie - dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné.
5. Učenie emocionálnej regulácie
Pomôžte dieťaťu naučiť sa rozpoznávať a regulovať svoje emócie. Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek. Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla”, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naućiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani nemu samému. Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať.
6. Vytvorenie bezpečného prostredia
Vytvorte pre dieťa bezpečné a podporujúce prostredie, v ktorom sa bude cítiť milované a akceptované. Dbajte na konzistenciu. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu.
7. Hľadanie odbornej pomoci
Ak urážlivosť pretrváva alebo sa zhoršuje, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc psychológa alebo psychoterapeuta. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.
8. Riešenie problémov vo vzťahoch
Ak je príčinou urážlivosti narušená rodinná dynamika, je dôležité riešiť problémy vo vzťahoch medzi rodičmi a súrodencami.
9. Zlepšenie vzťahu k dieťaťu
Ak chce rodič zlepšiť opozičné správanie dieťaťa, mal by v prvom rade zlepšiť svoj vzťah k dieťaťu, zlepšiť vlastné prežívanie a tiež by mal chápať prežívanie dieťaťa. Platí, že ak budú v rodine uspokojené jeho potreby, bude si oveľa ochotnejšie umývať zuby, upratovať si izbu a prestane byť neustále v opozícii.
Konkrétne techniky na zvládanie agresie dieťaťa
Okrem všeobecných stratégií existujú aj konkrétne techniky, ktoré môžu pomôcť dieťaťu zvládnuť pocity ukryté za agresiou:
- Odmietavá reakcia: Na agresívne správanie (bitie, rev, hryzenie) reagujte odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie.
- Kútik na upokojenie: Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť. Nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú.
- Rekapitulácia pred spaním: Pozhovárajte sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie?
- Prehrávanie situácií s bábikami: Prehrávajte pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.
- Kreslenie agresie: Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia. Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju.
- Uvoľňovanie svalového napätia: Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čelusť prípadne akékoľvek iné svaly.
Čomu sa vyhnúť pri neúctivom správaní
Psychoterapeutka a expertka na komunikáciu Megane Devine radí, aby ste sa vyhli týmto chybám:
- Neberte všetko osobne a nereagujte prehnane: Keď ste pod vplyvom silných negatívnych emócií, neviete konať konštruktívne.
- Nesprávajte sa bez rešpektu k iným ľuďom: Deti od svojich rodičov všetko kopírujú.
- Nestavajte sa vždy na stranu svojho dieťaťa: Dieťa sa naučí, že je v poriadku na všetko frflať.
- Nezabudnite si všímať dobré a pozitívne správanie: Je dôležité poukázať na správanie, ktoré je pozitívne a správne.
- Nevynucujte si rešpekt: Mocou a tlakom rodičia nikdy nič nedosiahnu.
Dôležitosť rodičovskej sebareflexie
Kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie vlastným emóciám a spôsobu, ako ich rodičia spracovávajú. Rodičia by sa mali pozrieť na svoje správanie a zamyslieť sa nad tým, ako reagujú v náročných situáciách. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť. Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že agresivita je spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené.