Nervozita a stres u detí sú čoraz častejšou súčasťou každodenného života. Hoci sa často predpokladá, že stres je problémom dospelých, aj deti môžu zažívať rôzne formy úzkosti. Je dôležité pochopiť, prečo sa to deje, ako sa stres u detí prejavuje a ako im môžeme pomôcť ho zvládať.
Stres u detí: Realita modernej doby
Deti môžu zažívať stres, paradoxne niekedy oveľa väčší ako dospelí jedinci. Faktory ako rozvod rodičov, šikana, finančné problémy v domácnosti, či tlak v škole môžu stresovať nie len mladšiu kategóriu detí, ale aj tínedžerov. Dlhodobý stres môže viesť k rôznym formám obezity, kardiovaskulárnym ochoreniam, úzkosti až depresii.
Prejavy stresu u detí
Deti často nevedia svoje pocity opísať, preto musíme pochopiť prečo je vlastne vystresované. Niektoré z prejavov, ktoré nám napovedia, že dieťa prežíva stres:
- Nočné mory a inkontinencia: Dieťa môže zažívať rôzne nočné mory, čo sa môže prejavovať aj s inkontinenciou.
- Zmeny v stravovacích návykoch: Dieťa môže jesť v menších intervaloch ako predtým, čo môže viesť až k mentálnej anorexii.
- Fyzické ťažkosti: Deti sa často sťažujú na bolesti hlavy alebo bruška.
- Zmena v správaní: Dieťa sa poprípade sa izoluje od ostatných alebo jednoducho iba zostane doma.
- Problémy v škole: Dieťa zanedbáva domáce úlohy.
- Zlozvyky: Dieťa si cmúľa palec alebo ohryzujú si nechty.
- Nervozita a trucovitosť: Dieťa je hrozne nervózne a trucovité.
Príčiny stresu u detí
Stres u detí môže mať rôzne príčiny, ktoré sa líšia v závislosti od veku a individuálnych okolností dieťaťa:
- Školský tlak: Nadmerné množstvo domácich úloh, zlé známky, tlak na dobrý prospech a podobne.
- Rodinné problémy: Rozvod rodičov, hádky, finančné problémy.
- Sociálne problémy: Šikana, problémy s kamarátmi, ťažkosti pri spoznávaní nových vecí alebo pri spoznaní nových ľudí.
- Traumatické udalosti: Strata blízkeho jedinca a dokonca aj presťahovanie sa do iného mesta.
- Stres u rodičov: I vystresovaný rodičia sa. Horší prípad je ak rodič prenáša svoj vlastný stres na svoje dieťa.
Ako pomôcť dieťaťu zvládať stres
Je dôležité, aby rodič dieťaťa, mal by sa najskôr pozrieť na seba, či tou príčinou nie je on sám. Pretože horšie boli stavy ich rodičov, tým viac stresu prežívali v dospelosti. Rodič by mal vedieť, ako naučiť svoje dieťa zvládať stres. Pocity, ktoré dieťa prežíva, sa majú riešiť, nemajú byť potláčané. Väčšinou to spustia negatívne myšlienky. Dieťa potrebuje prejav lásky a najmä pochopene. Rodič by mal prejaviť dostatok lásky a úcty. Dôležité je dieťa nekritizovalo a necítilo byť ponížené. Treba mu vytvárať situácie s dobrými skúsenosťami, ktoré ho posilnia.
Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o špeciálnych materských školách
Tu sú nasledovné rady:
- Staňte sa osobou, ktorej dieťa dôveruje: Vytvorte bezpečné prostredie, kde sa dieťa nebojí zdieľať svoje pocity.
- Vypočujte si dieťa: Nekritizujte ho, vypočujte si ho. Dovoľte mu aby sa prejavil - aby odovzdal svoje pocity a neskáčte mu do reči a neobviňovať ho.
- Učte dieťa rozpoznávať a pomenovávať emócie: Deti neovládajú dokonalo všetky emócie. Pomôžte mu pochopiť, čo cíti a ako o nich hovoriť.
- Venujte dieťaťu čas a pozornosť: Plánujte spoločné aktivity, ktoré spoločne budete vykonávať a pripravte ho, čo môže očakávať.
- Podporujte aktivity, ktoré dieťa baví: Hľadajte spôsoby, ako dieťa môže relaxovať a odbúrať stres, napríklad písanie denníku.
- Obmedzte čas strávený pred obrazovkou: Deti trávia oveľa viac času pred obrazovkou ako kedykoľvek predtým. Obmedzte túto aktivitu a podporujte sociálne vzťahy v rámci celej rodiny.
- Hrajte sa s dieťaťom: Nájdite si čas na hru s vašim dieťaťom a aby nemuseli riešiť svoje problémy a emócie.
Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu
Obdobie vzdoru a záchvaty hnevu u detí nie je veru ničím príjemným. Ešte včera trvala táto situácia minútku. Stačilo povedať pár slov a išli ste ďalej. No niečo sa zmenilo. Vaše dieťa odmietlo ísť ďalej, nestačilo ani ubezpečenie, ani inštrukcia. Ak nebude po jeho, bude explózia. A tá trvá už hodinu. Odkiaľ sa tu vzali tak silné záchvaty hnevu, pýtate sa. To je však nesprávna otázka…
Prečo deti vzdorujú?
Neexistuje perfektný ani jediný manuál na špecifické situácie, ktorý by nám mohol pomôcť vysporiadať sa s nimi, dal nám presné inštrukcie, čo robiť, nerobiť, ako sa správať a ako reagovať. Navyše je každé dieťa iné. Tak o čom chceme rozprávať?
O zložitých situáciách, v ktorých sa ocitnete, keď vaše dieťa pochytí jeden z povestných záchvatov hnevu a zúrivosti, že nepočuje ani seba ani vás, že nevníma okolitý svet, len je pohltený silou emócie. Stáva sa to každému rodičovi - jednému viac, inému menej. To, čo máme spoločné, sú spôsoby, vďaka ktorým sme prišli na to, ako im možno predchádzať, zmierniť ich, alebo ich prosto prečkať.
Ide totiž o situácie, počas ktorých svojmu dieťaťu možno nerozumiete. Len chcete situáciu zvrátiť, zlepšiť, ukázať správnu cestu alebo správanie. Lenže niekedy svojimi snahami spôsobujeme viac škody ako úžitku a zhoršujeme to.
Prečítajte si tiež: Záujmy detí pri striedavej starostlivosti
Čo je frustrujúce, pretože úmysel je dobrý. Napokon to končí vyčerpávajúco pre rodičov aj deti. Výbuchy hnevu dajú zabrať. Pripravili sme niekoľko pomôcok, ktoré by vám pri takýchto výbuchoch mohli prísť vhod. Minimálne vás môžu inšpirovať, ako zmeniť postoj, vydýchnuť, nadýchnuť sa a ísť ďalej. Stačí sa obrniť trpezlivosťou - a to chce cvik. Tu sú:
Nehovorte: „toto viac už nerob“ Podľa výskumov si 56% rodičov myslí, že deti do veku 3 rokov by mali byť schopné pochopiť, že nemôžu robiť niečo vyslovene zakázané. Že sú schopné odolať túžbe porušiť zákaz, racionálne mu porozumieť.
Podľa vedcov a vedkýň sa pritom táto schopnosť vyvíja do 4 rokov veku dieťaťa a niektoré s tým aj tak môžu mať problém kvôli individuálnemu vývoju. To je len jeden z príkladov, kedy si rodičia mylne predstavujú, že ich deti sú schopné sebakontroly a nerozumejú ich impulzívnemu správaniu.
Ako je možné, že keď poviete - toto už nerob - nehádž telefónom o zem, dieťa to o jedinú sekundu neskôr spraví? Ide o impulz, ktorý vysiela mozog a nedokáže ho kontrolovať. Sebakontrola, kapacita rešpektovať hranice, uvedomovať si ich a logicky zdôvodniť tak, že sa dokážu zastaviť a premýšľať - toto všetko sa plne vyvinie, až keď dieťa dosiahne tínedžerský vek.
Deti sa dovtedy len učia impulzy ovládať. Pravidlá porušovať budú, ale nemôžu za to. Proces učenia regulácie impulzov je pomalý a zdĺhavý. Kľúčom pre vás je preto byť trpezliví, ostať pokojní, nechať si čas na premyslenie a miesto „toto už nerob, nerob to viac, neopakuj to, opováž“ povedzte len „to je v poriadku, opravíme to nejako, čo povieš? Máš nápad?“
Prečítajte si tiež: Sprievodca pre rodičov: Dieťa v nemocnici
Za hyperaktivitou stojí aj priveľa stimulácie a podnetov Všimli ste si, že v jednu chvíľu má vaše dieťa dobrú náladu a potom sa zrazu dramaticky zmení: je umrnčané, zdá sa vám byť unavené, nevrlé, nahnevané a hádže sa o zem, odmieta komunikovať, odvracia tváričku, menšie deti zatínajú pästičky, kopú a plačú, staršie deti sa tvária znudene, alebo žiadajú viac pozornosti.
Problém je, že deti niekedy vidia priveľa hračiek, svetiel, ľudských tvárí, vecí, počujú priveľa hluku, zažívajú priveľa aktivít, situácií, priveľa možností na výber - v obchodných centrách, preplnených uliciach, ihriskách či v parku. To má za následok hyperaktivitu, dieťa sa prestáva ovládať a vy máte pocit, že máte vedľa seba Vezuv.
Ide o kumuláciu stresu v deťoch, ktorý nevidíme a necítime, preto niekedy nerozumieme, kde sa to v našich deťoch berie. To všetko sa odráža v ich náladách.
Nehovorte „upokoj sa, prestaň“, sú to frázy, ktoré nefungujú. Radšej sa spýtajte „si unavený/á? Potrebuješ pokoj a ticho?“ a poskytnite im prostredie, v ktorom sa môžu sami a v tichosti hrať, alebo odpočinúť si. Odložte aktivity na inokedy, redukujte intenzívne skúsenosti, aby ste dosiahli balans, rovnováhu v tom, čo denne prežívajú - a ich správanie sa zlepší.
Za náladami stojí záhada menom hlad, priveľa cukru, únava či choroba Emocionálne zvrtnutie nálady, teda v jednom momente dobrá, v druhom mrzutá, môže byť spôsobená aj faktormi, ktoré deti nemusia ešte vedieť vysvetliť alebo pomenovať. Skúste si spomenúť na situáciu, že ste v práci nevrlí, nechce sa vám komunikovať, najradšej by ste niekoho pohrýzli. Čo za tým stojí? Zlá noc, začínajúca choroba, hádka s manželom, stres alebo hlad. To isté sa deje deťom. S jediným rozdielom - deti nemajú emocionálnu kontrolu plne vyvinutú, nevedia nálady zvládať.
Potrebujete preto vysledovať znaky takejto únavy a zvrtnutej nálady a pomôcť dieťaťu prísť na to, čo sa deje a ako by ste mu mohli pomôcť. Potrebujete vedieť, ako sa cítia, čím prechádzajú - a na to potrebujete pokojné prostredie. Tam sa na deti môžete plne sústrediť. Naša nervozita vie totiž preskočiť aj na dieťa.
Silné emócie potrebujú uvoľniť miesto pozitívnym Ak deti vyjadrujú, ventilujú silné emócie, psychológovia a psychologičky radia - nechajte ich, emócie potrebujú vyjsť von. Nesmiete ich brať osobne, nereagujte, nehodnoťte ich. Len tam s nimi buďte a situáciu pozorujte - možno vám reakcie detí sami objasnia, o čo ide a čo potrebujú. Navyše keď výbuch prefrčí, dieťa zvyčajne samo nájde riešenie svojho problému, alebo sa len potrebuje pritúliť a uistiť sa, že je všetko v poriadku a vy ho stále ľúbite. Navyše sa mnohé deti vlastných výbuchov vedia zľaknúť.
Deti nemajú kapacitu vyjadriť svoje pocity slovami, regulovať výbuchy a ovládať emócie. Hnev, zúrivosť, úzkosť, strach, stres, nervozita, obavy, zahanbenie, vina, frustrácia, vzrušenie, smútok, žiarlivosť - ide o emócie s veľkou silou.
Myslite na to, že za každým správaním stojí emócia - treba ju pomenovať, aby sa jej deti nebáli. Identifikujte pocity v druhých, aby si ich deti vedeli spojiť. Učte ich, akým správaním ich môžu vyjadriť. Dajte im priestor, pokoj a čas. A hlavne buďte prítomní - tu a teraz.
Deti sú aktívne a potrebujú sa stále hýbať Ako rodičia nám nie je celkom jasné, ako je možné, že deti aj z obyčajnej ľahkej a rýchlej aktivity dokážu spraviť niečo komplikované a zdĺhavé. Že sa potrebujú stále hýbať, behať, robiť niečo s rukami, nohami, lietať, loziť, skákať, prečo sú stále aktívne?
Sú plné energie a potrebujú od nás pochopenie a zapojenie - veľakrát stačí pomôcť deťom energiu vybiť a napríklad sa pridať k šanteniu, aby sme s nimi zdieľali tieto pozitívne „vybúrenia“. Alebo im strčte pod zadok bicykel, na nohy korčule, skateboard, bežecké topánky, dajte ich na plávanie, futbal, akýkoľvek vyhovujúci šport. Ide o vývojovú potrebu, ktorej nepomôže naše „neskáč, nebehaj, nebi sa, nenaháňaj sa“. Deti nie sú zlé, len energické.
Vývojová potreba byť nezávislý Malé dieťa sa prebudí a odíde si do kuchyne spraviť raňajky. Má len tri roky a na tanier si naloží kinder čokoládu. Nie sú to správne raňajky a nerozumela som, prečo sa takto začala moja dcérka zrazu správať - lenže pre dieťa je vývojovo prirodzené, keď sa samo rozhodne realizovať svoje plány, iniciovať nápady, riešiť situácie po svojom.
Odstrihnúť si vlasy, obuť rôzne topánky, vyzliecť sa donaha. Ide o potrebu separovať sa, byť samostatnejšie a nezávislejšie, pretože sú myšlienkovo vyvinutejšie a chcú sa stať vlastnými pánmi. Nie všetky ich rozhodnutia a realizácie sú vhodné či správne, ale môžete ich aspoň podporiť v snahe robiť ich.
Miesto „nie takto, toto nerob, ja to spravím, radšej ti pomôžem“ povedzte „to si spravil/a úplne sám/a? Vyzerá to perfektne! Podarilo sa ti to!“ Podporte u detí ich pokusy o autonómiu, ide o potrebu, ktorú potrebujú rozvíjať aj do budúcnosti.
Ukážete im, že ich rešpektujete, dôverujete a posilníte ich sebadôveru. Uvidíte, ako pyšne a spokojne sa budú tváriť. Určite si pozrite aj dôležitú diskusiu s psychologičkou:
Nekomentujte osobnosť dieťaťa, iba jeho správanie Každé dieťa je iné - jedno je skvelé v matematike, ale doma nechce umývať riad, radšej kalkuluje a robí výpočty, čo s vreckovým. Iné je športovo zdatné, pomáha doma, ale nedokončí ani jednu domácu úlohu.
Nič z toho neznamená, že je dieťa lenivé, neposlušné, nezodpovedné či zlé. Za zlé môžete označiť jedine jeho správanie - pretože to sa dá zmeniť. Ak označíte dieťa zlým, môže tomu uveriť a rezignovať na zmenu. Okrem toho na kritizovanie sú deti obzvlášť citlivé - kritika ich zráža k zemi, ničí motiváciu, necítia sa dosť dobré a teda hodnotné, prestanú si veriť, pretože si to berú k srdcu.
Je potrebné, aby ste sa ako rodičia naučili odlišovať správanie dieťaťa v tom ktorom momente od toho, aké je - neodvádzali jeho osobnosť od jeho správania. Je lepšie im citlivo ukázať, čo za správanie nie je vhodné, nepovažujete za správne a ako to nabudúce spraviť inak. Tak im pomôžete lepšie.
Hra je všade a vo všetkom - je to základ pre učenie Maľuje si vaše dieťa tvár jedlom, steny fixkami, zo zubnej kefky sa stala loď bez kapitána - pozóóór, stroskotá! Na podlahe sú blatové stopy, jedenie bez naháňačky neexistuje - toto všetko je hra a nie neposlušné dieťa. Deti vidia hru vo všetkom a všade, v každom čase a nečase. Nie je ani zlé, ani sa nesnaží prekaziť vám všetky plány či narušiť režim. Deti milujú novosť, dobrodružstvo, zvláštnosti, vzrušenie, smiech, radosť. A vidia ich, vytvárajú. A zdieľajú ich - s nami, rodičmi.
Hra je fundamentálny základ pre učenie a rast, pomáha deťom vyvíjať sa, spoznávať svet vôkol seba a svoju úlohu v ňom. Preto miesto „prestaň s tým už konečne“ sa k nim radšej pridajte a nechajte sa nakaziť dobrou náladou. Vytvárate si spoločne prekrásne spomienky. A budujete úžasný vzťah.
Deti sú špongie - a emóciami dospelých sa ľahko nakazia Deti ako špongia reagujú na nálady, emócie a správanie dospelých vôkol seba. Ak je dospelý človek vystresovaný skoro stále, podľa neurovedy bude správanie detí túto náladu vyjadrovať - nepôjde však len o kopírovanie gest a tvárovej expresie, o imitáciu správania. Ale o doslova „emocionálnu nákazu“. Podľa výskumov stačia milisekundy na to, aby sme emóciami ako entuziazmus, radosť, smútok, strach, hnev nakazili ďalšiu osobu. A to bez toho, aby si to uvedomil jeden či druhý. Nieto naše deti.
Nevedomky preberáme pózu, gestá, vystupovanie, držanie tela, neverbálnu komunikáciu, čo prebudí v nás túto emóciu, ktorú „mimikrujeme“ a začneme ju zažívať, vyjadrovať. Preto je pre vývoj detí dôležité pokojné prostredie, v ktorom môžu kopírovať zdravé pozitívne aj negatívne emócie.
A ak to nejde, pomôcť by mohol smiech, ale aj obklopenie sa pozitívnymi vecami ako fotografie, talizmany, osobné veci špeciálneho významu, ktoré v nás vyvolávajú nádherné spomienky, lásku či nadšenie.
Deti len reagujú na nekonzistentné pravidlá Jeden večer prečítate jednu rozprávku, ďalší dve - potom sa nečudujte, že sa dieťa hnevá, ak nasledujúci odmietnete prečítať znovu dve alebo rovno tri rozprávky. Za pekné správanie dostane cukrík, tak prečo ho nedostane znovu, keď sa správa pekne? Ide o nekonzistentné pravidlá, ktoré sami rodičia nedodržiavajú, preto deti nerozumejú, prečo sa nemôžu naďalej meniť ako doteraz. Prežívajú frustráciu, plačú, hnevajú sa, lamentujú, vyjednávajú, protestujú.
Každé dieťa potrebuje vedieť, čo má očakávať, na čo sa môže spoľahnúť, čo sa bude stále opakovať. To zlepšuje ich správanie. Stačí len, aby v prvom rade rodičia dodržiavali sebou stanovené pravidlá.
Situácie z praxe
Rodičia iných, tých „druhých“ detí vedia veľmi dobre, čo je to detský vzdor. S úžasom a hrôzou zisťujú, čo všetko ich deti v tomto období „dokážu“, len aby dosiahli svoje. Poznáte tieto situácie?
- Situácia č. 1: Mama ide s trojročným dieťaťom na kontrolu k lekárke po týždni choroby. Prídete na rad, zavolajú ich dnu a v tom sa dieťa hodí na zem, vrieska, kope, bije mamu rukami, vôbec nechce spolupracovať. Dieťa vrieska ako nepríčetné, až kým neprídu domov.
- Situácia č. 2: Štvorročné dieťa ide na prechádzku s mladším súrodencom a otcom. Po schodoch však nezišli v takom poradí ako si predstavovalo. Dieťa začne plakať, kričať, nechce ísť ďalej a stále opakuje: „Až za mnou, až za mnou…“ Otec sa s deťmi vracia domov.
- Situácia č. 3: Je ráno. Dieťa sa má vyzliecť z pyžamka a obliecť si veci do škôlky. Vzdorovito si ľahne na posteľ. Mama by ho mohla vyzliecť len nasilu. Nepomáha dohováranie, tresty.
- Situácia č. 4: 20-mesačné dieťa sa hádže o zem, búcha do dverí, snaží sa udrieť mamu, vreští vždy vtedy, keď sa mu nestane po vôli.
- Situácia č. 5: Dvojročné dieťa. Nedovolíte mu vonku vbehnúť do mláky. Trucovito si sadne na zem a plače, až jačí. Keď vidí, že nič nedosiahne, ľahne si a budí pozornosť všetkých naokolo.
Obdobie vzdoru
Dieťa testuje hranice Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Ráno dieťa pozdraví, poobede nie. Ráno si umyje zuby, večer urobí kvôli tomu scénu. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Vzdor - riešenia
Najmä nekričať, nezvyšovať hlas, nevracať hnev inou formou. Pokúste sa situáciu pozorovať ako nestranný divák, ktorý má len nájsť optimálne riešenie (ako ľahko sa to píše…). Naším heslom nech sa stane: Mňa nič nemôže rozhodiť. Uvažujem triezvo a tak aj konám.
- Vzdor u malých detí: Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti. U nás doma fungujú napr. hviezdičky na oblohe alebo vtáčiky. Zoberiem dieťa na ruky a s nadšením hlasno opakujem, že sú na balkóne vtáčiky a ideme ich pozrieť. Ak tam nie sú, poviem, že odleteli, vyjdem s dieťaťom na balkón a hľadáme nejaké na oblohe, pričom vyzývam dieťa, aby spolupracovalo (kde sú vtáčiky, ukáž).
- Nechať dieťaťu možnosť rozhodnúť: Necháme dieťa čo najviac rozhodovať o veciach, ktoré sú pre nás nepodstatné. Najväčšie umenie je nájsť správny pomer v tom, kedy a v čom dieťaťu ustúpiť a kedy trvať na svojom. Ak dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť.
- Rozhodne sa nenechať biť: Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný.
- Dať presne opačný povel: Treba využiť našu dočasnú intelektuálnu prevahu a dať presne opačný príkaz ako to, čo by sme chceli od dieťaťa. Treba si, samozrejme, overiť, či to u toho nášho drobca funguje.
- Naučiť ich povedať, čo chcú: Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
- Vysvetľovať, vysvetľovať, vysvetľovať: Keď situácia prejde a nastane „dobrá chvíľka“, vrátiť sa ku vzniknutej situácii a s dieťaťom sa porozprávať.
- Určiť mentálny vek dieťaťa: Väčšinou sú tieto vzdorovité deti zároveň veľmi nadané. Ich mentálny vek je vyšší ako fyzický - napríklad dieťa, ktoré má tri roky, môže mať mentálny vek päť rokov, lenže emócie spracúva na úrovni svojich trojročných rovesníkov. Ich výrazná osobnosť sa presadzuje, ale schopnosť sebaovládania je rovnaká ako u detí s rovnakým fyzickým vekom. Dieťa sa musí naučiť zvládať seba samé. Mentálny vek stanoví detský psychológ.
- Hovoriť s nimi ako s partnermi: Tieto deti neznášajú direktívne zaobchádzanie, prístup k nim by mal byť partnerský. To však neznamená, že sa im všetko dovolí. Ide o spôsob, akým s nimi komunikujeme. Od rodičov to chce veľa trpezlivosti a pochopenia, ale aj dôslednosti, lebo bystré dieťa oveľa skôr odhalí medzery v našej výchove ako jeho priemerní vrstovníci.
Príklad z praxe
Pol štvrtej ráno. Náš 3,5 ročný chlapček sa budí so strašným revom. Keď večer zaspáva, ukladá si okolo seba plyšové hračky, ktoré „spinkajú“ s ním. Teraz sa budí a zisťuje, že sú hračky rozhádzané (logicky, veď sa v noci otáčal z boka na bok). Reaguje strašným ryčaním. Prenášame ho do obývačky. Ideme si ľahnúť (skúšame možnosť odísť z miestnosti - odíde divák, predstavenie sa skončilo). Po pol hodine sa nič nemení, dieťa ryčí ďalej. Preblyslo mi hlavou, že sú už hore všetci susedia a niektorí volajú políciu, že ho určite týrame… Ehm… Už to trvá dlho a som nervózna. Prichádzame k nemu a ja (stokrát cestou som to predýchavala) hlasno dookola opakujem: „Čo sa stalo? Bolí ťa niečo? No, keď takto strašne plačeš, asi si chorý. Ideme na pohotovosť. Tam ti dá pani doktorka liek. Tatko, choď sa obliecť, treba ísť na pohotovosť….“ Postupne (trvá to asi 20 minút) sa ukľudňuje. Našli sme vhodnú formu. Nakoniec chlapček vyhlasuje, že chce zostať spinkať v obývačke. Rozťahujem mu sedačku, ukladám ho. Najprv chce spinkať sám, ale ja si po niekoľkých minútach prenášam perinu a ľahnem si k nemu. Najprv sa odťahuje. Neskôr si nechá hladkať hlavičku, až nakoniec si prenáša sám svoj vankúšik k môjmu. Potom zaspáva - a držíme sa za ruku. Všetko to trvalo asi 90 minút. Tentokrát sme to zvládli. Ráno sa ho potom pýtam, čo sa to v noci stalo… A on mi hovorí (a zrejme sa aj hanbí): „Mami, ale to som nebol ja, vieš?“
Útecha pre rodičov
Vydržte, obdobie vzdoru prejde! Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!