Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím predstavuje pre rodinu obrovskú výzvu. Okrem zabezpečenia špecifickej starostlivosti, ktorú dieťa potrebuje, je dôležité venovať pozornosť aj psychologickej pohode dieťaťa a celej rodiny. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na psychologickú pomoc pre postihnuté deti a ich rodiny, ponúknuť praktické rady a zdroje podpory, ktoré môžu pomôcť zvládnuť túto náročnú životnú situáciu.
Včasná diagnostika a jej význam
„Sluchové postihnutie je jedným z mála hendikepov, s ktorým sa dá plnohodnotne žiť, ak sa u dieťaťa odhalí ešte v ranom veku a dostane starostlivosť, akú potrebuje,“ hovorí František Majtán, predseda OZ Nepočujúce dieťa. Podľa neho je dôležité, aby sa postihnutie odhalilo čo najskôr. „Ideálne je, ak dieťa s poruchou sluchu dostane od 6. mesiaca špeciálno-pedagogickú starostlivosť a kvalitné načúvacie prístroje.
Včasná diagnostika zdravotného postihnutia je kľúčová pre zabezpečenie adekvátnej starostlivosti a podpory dieťaťa a jeho rodiny. Skoré odhalenie umožňuje začať s včasnou intervenciou, ktorá môže výrazne ovplyvniť vývoj dieťaťa a zlepšiť jeho kvalitu života.
Od októbra zdravotné poisťovne začnú preplácať načúvacie prístroje sluchovo postihnutým deťom a mladým v oveľa vyššej sume ako doteraz. „Načúvacie prístroje predpisujem od roku 1993. Za tú dobu som sa často stretla so situáciou, že rodičia nemohli deťom doplatiť na lepší načúvací prístroj,“ hovorí foniatrička Dagmar Volmutová. Preto sa OZ Nepočujúce dieťa s pomocou lekárov snažili dosiahnuť, aby kvalitné načúvacie prístroje, ktoré bez doplatku predpisujú deťom v Rakúsku, Nemecku alebo Veľkej Británii, boli samozrejmosťou aj pre slovenské deti.
Fázy vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa
Rodičia po narodení postihnutého dieťaťa prežívajú ťažké obdobie plné smútku, hnevu, úzkosti a beznádeje. Je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že tieto pocity sú normálne a že potrebujú čas na to, aby sa s novou situáciou vyrovnali. Autorka príspevku Lucia Ludvigh Cintulová sama trpí zdravotným postihnutím, preto dokáže identifikovať základné štádiá vývoja rodiny a fázy zmierenia sa a akceptácie novej životnej situácie spojenej s narodením postihnutého dieťaťa. Vyrovnávanie sa s postihnutím dieťaťa je dlhodobý proces, ktorý prebieha v niekoľkých fázach:
Prečítajte si tiež: SIDS a bezpečnosť dojčiat
- Fáza šoku: Sprevádza ju iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia. Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Tá je často oznamovaná neprofesionálnym a neľudským spôsobom s negatívnym nábojom: „Vaše dieťa aj tak nebude nikdy chodiť, môžete byť radi, že nie je mentálne postihnuté“, alebo v prípade narodenia dieťaťa s mentálnym postihnutím sú reakcie personálu v nemocnici podobne nevhodné : “Nezľaknite sa, ale narodilo sa vám mentálne postihnuté dieťa, bohužiaľ, nemôžete od neho nič očakávať.
- Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní. Rodičia môžu až vytesniť nepríjemnú skutočnosť (informáciu o diagnóze).
- Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
- Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov, mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmerne veľkú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
- Fáza smútku: Pocity viny, zlosti, úzkosti - tu sú už rodičia schopní racionálne uvažovať nad konkrétnou skutočnosťou.
- Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj : „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
- Fáza rovnováhy: Dochádza k ústupu depresií a úzkosti a dochádza k čiastočnému prijatiu situácie. V tejto fáze sú rodičia schopní spolupracovať pri liečbe a intenzívnej starostlivosti o dieťa.
- Fáza reorganizácie: Rodičia sú zmierený a hľadajú cesty do budúcnosti.
- Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodinne, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevok alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Iným negatívnym spôsobom je odmietnutie dieťaťa a snaha o jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti.
- Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťaťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt, rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.
- Fáza rozvratu: Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie, nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
- Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú radi, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa, napr. Žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktorý neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmiem robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napr. aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.
Obdobie vyrovnávania sa so situáciou je individuálne a môže prebiehať v rôznej intenzite. Racionálnemu spracovávaniu často bráni smútok, depresia, zlosť alebo zúfalstvo rodičov. Úroveň vyrovnávania sa so závažnou situáciou závisí od zrelosti osobnosti rodičov, od ich životných skúseností.
Rodina ako prvoradý zdroj podpory
Rodina je pre dieťa s postihnutím najdôležitejším prostredím. Harmonické rodinné prostredie má výrazné psychoterapeutické a motivačné účinky. Rodina by mala dieťaťu poskytovať lásku, oporu, istotu a bezpečie. Rodičia by sa mali navzájom podporovať a hľadať pomoc u odborníkov, ako sú psychológovia, terapeuti a špeciálni pedagógovia. Títo odborníci môžu pomôcť rodičom zvládnuť stres, úzkosť a depresiu a naučiť ich, ako efektívne komunikovať s dieťaťom a podporovať jeho vývoj. Dôležité je, aby rodičia nezabúdali na svoje vlastné potreby. Starostlivosť o ťažko postihnuté dieťa je veľmi náročná a vyčerpávajúca, preto je dôležité, aby si rodičia našli čas na oddych, relaxáciu a záľuby.
Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah
Vplyv postihnutého dieťaťa na manželský vzťah rodičov je veľký. Vyskytujú sa štúdie, ktoré zdôrazňujú zvýšenú súdržnosť a pevnosť týchto rodín, ale zároveň poukazujú na obrovské riziko narušenia stability až rozpad manželského/partnerského vzťahu. Medzi faktory, ktoré môžu negatívne ovplyvniť manželský vzťah, patria:
- Neustále výčitky alebo obviňovanie partnera.
- Narušenie chodu a organizácie domácnosti.
- Zvýšená finančná záťaž.
- Zvýšená časová záťaž.
- Sociálna izolácia.
Je dôležité, aby partneri spolu otvorene komunikovali, delili sa o svoje pocity a navzájom sa podporovali.
Výchova postihnutého dieťaťa
Pri výchove postihnutého dieťaťa je dôležité zamerať sa na jeho silné stránky a podporovať jeho samostatnosť a sebaúctu. Rodičia by mali dieťaťu poskytovať lásku, povzbudenie a príležitosti na rozvoj. Je dôležité vyhnúť sa príliš úzkostlivej, rozmaznávajúcej, perfekcionistickej, protekčnej alebo zavrhujúcej výchove. Tieto výchovné štýly môžu dieťaťu uškodiť a brániť jeho vývoju.Rodina by mala dieťaťu poskytovať lásku, oporu, istotu a bezpečie.
Prečítajte si tiež: Možnosti a perspektívy vzdelávania
Starostlivosť o súrodencov
V prípade, že má dieťa s postihnutím súrodencov, je dôležité venovať pozornosť aj im. Zdravý súrodenec často prijme ochranársku úlohu a podporuje chorého súrodenca, pričom musí čeliť poznámkam ostatných detí. Ak u rodičov dochádza ku príliš veľkému sústredeniu na dieťa s postihnutím a vyžadujú súčasne od zdravých súrodencov väčšiu pomoc, tak to môže byť zdravým súrodencom vnímané ako preťažovanie. V opačnom prípade sa môžu rodičia extrémne sústrediť na zdravé dieťa. V oboch prípadoch sú na zdravých súrodencov kladené neprimerané nároky. Je dôležité, aby rodičia venovali zdravým súrodencom dostatok pozornosti a dali im najavo, že ich majú rovnako radi ako postihnuté dieťa. Taktiež je dôležité, aby mali zdraví súrodenci možnosť vyjadriť svoje pocity a obavy a aby sa cítili vypočutí a pochopení.
Ako reagovať na zvedavé otázky detí
Jednou z bežných situácií, ktorým rodičia čelia, sú zvedavé otázky iných detí na ihriskách, v obchodoch alebo v zoo. Ako odpovedať na otázku "Mami, čo mu je?" bez toho, aby sme zranili city postihnutého dieťaťa alebo jeho rodiča? Je dôležité reagovať citlivo a primerane veku dieťaťa. Namiesto zahriaknutia dieťaťa, že sa nemá pýtať, je lepšie vysvetliť situáciu jednoducho a úprimne. Môžete povedať: "Niektoré deti sa narodia s tým, že potrebujú trochu viac pomoci. Možno ich nožičky nefungujú tak dobre, alebo majú ťažkosti s rozprávaním. Ale aj tak sú to úžasné deti, ktoré majú radi hry a zábavu." Dôležité je zdôrazniť, že aj napriek rozdielnostiam majú všetky deti spoločné záujmy a túžby. Môžete dieťaťu povedať, že aj postihnuté dieťa má rado hračky, rozprávky a kamarátov. Týmto spôsobom pomôžete svojmu dieťaťu pochopiť, že rozdielnosť nie je prekážkou pre priateľstvo a rešpekt. Niektorí rodičia volia diplomatickú odpoveď, ako napríklad: "Nič zlatko, len dostal dar, že svet vidí krajšími očami. Ak má vaše dieťa otázky o konkrétnom postihnutí, odpovedzte úprimne, ale jednoducho. Napríklad: "Tak ako niekto nosí okuliare, lebo dobre nevidí, tak on nosí prístroje, aby dobre počul." Dôležité je vysvetliť, že zdravotné pomôcky sú bežnou súčasťou života a pomáhajú ľuďom prekonať určité obmedzenia.
Včasná intervencia
Včasná intervencia je dôležitá pre podporu vývoja dieťaťa s postihnutím a pre pomoc rodine. Ide o komplex služieb, ktoré sú poskytované rodinám s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo s ohrozeným vývinom. Cieľom včasnej intervencie je podporiť rodinu tak, aby našla vnútorné zdroje na zvládnutie starostlivosti o dieťatko, aby deti so zdravotným postihnutím nekončili v ústavoch a zároveň, aby sa rodiny nerozpadávali, ani sa nedostávali do sociálnej izolácie. Včasná intervencia sa spravidla uskutočňuje terénnou formou, to znamená, že poradca navštevuje rodinu v domácom prostredí a rieši ich aktuálne problémy. Terénna forma je pre rodinu prínosnejšia ako ambulantná, lebo dieťatko nie je stresované presunmi a doma vo svojom prirodzenom prostredí sa prejavuje lepšie.
Možnosti vzdelávania
Deti s postihnutím majú právo na vzdelanie. Rodičia majú možnosť vybrať si pre svoje dieťa bežnú materskú alebo základnú školu, špeciálnu materskú alebo základnú školu, alebo individuálne vzdelávanie. Dôležité je, aby vzdelávanie dieťaťa bolo prispôsobené jeho individuálnym potrebám a schopnostiam. V prípade potreby môže dieťa využívať služby asistenta učiteľa alebo špeciálneho pedagóga.
Sociálna integrácia
Sociálna integrácia je dôležitá pre rozvoj dieťaťa s postihnutím a pre jeho začlenenie do spoločnosti.
Prečítajte si tiež: Vek a trvanie výživného
Psychické ťažkosti u detí a dospievajúcich
Pedopsychiatri sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov. Medzi najčastejšie patria:
- Úzkosti: Neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
- Poruchy príjmu potravy: Posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku. Chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek, často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
- Depresívna porucha: Smútok, strata záujmu o aktivity, izolácia, nechutenstvo, problémy so spánkom. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
- Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Výrazná emocionálna úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP): Výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Medzi varovné signály patria:
- Častý plač bez jasného dôvodu.
- Neustály smútok.
- Strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým bavili.
- Izolácia od kamarátov a blízkych.
- Problémy so spánkom a jedením.
- Zmeny v správaní (podráždenosť, agresivita).
Ak si všimnete na svojom dieťati tieto príznaky, neváhajte vyhľadať odbornú pomoc. Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc.
Formy psychologickej pomoci
Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
- Psychoterapia: „Rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike.
- Farmakoterapia: Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Formy psychologickej pomoci sú vhodné hlavne keď človek potrebuje poradiť s určitou konkrétnou situáciou, hľadá rýchle riešenie, nejde do väčšej hĺbky.
Kde hľadať pomoc?
Na Slovensku existuje množstvo inštitúcií a odborníkov, ktorí poskytujú psychologickú pomoc deťom s postihnutím a ich rodinám. Medzi ne patria:
- Centrá poradenstva a prevencie (CPP): Poskytujú psychologické, pedagogické a špeciálnopedagogické poradenstvo a diagnostiku.
- Pedopsychiatrické ambulancie: Zameriavajú sa na diagnostiku a liečbu psychických porúch u detí a dospievajúcich.
- Psychologické ambulancie: Poskytujú individuálnu, rodinnú a skupinovú psychoterapiu.
- Občianske združenia: Zameriavajú sa na podporu rodín s deťmi s postihnutím a na presadzovanie ich práv. Napríklad OZ Nepočujúce dieťa, ktoré vzdeláva a obhajuje práva rodín sluchovo postihnutých detí.
- Linky pomoci: IPčko poskytuje krízovú psychologickú pomoc 24 hodín denne, 7 dní v týždni.
Prevencia duševných porúch
Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy.
tags: #postihnute #dieta #pomoc #psychologa