Úvod
Článok sa zameriava na históriu pôrodníctva na Slovensku, s dôrazom na vývoj pôrodníc a starostlivosť o matku a dieťa. Priblížime si vývoj zdravotníckej starostlivosti od povojnových čias až po súčasnosť, s osobitným zameraním na oblasť Starej Ľubovne a Košíc.
Začiatky zdravotníctva v Starej Ľubovni po roku 1945
Po roku 1945 bolo zdravotníctvo v okrese Stará Ľubovňa sústredené v dvoch mestách: v Starej Ľubovni a v Podolínci. V Starej Ľubovni pôsobila len obvodná lekárka MUDr. Šarlota Grünwaldová a v Podolínci bol tiež len jeden lekár MUDr. Ján Rajec. Neskôr pribudli ďalší dvaja lekári - MUDr. J. Hrnčírik a MUDr. J. Moščovič. Ich pracovné povinnosti však boli veľmi veľké, preto sa často stávalo, že pre vyčerpanosť bol v službe iba jeden lekár. Okres bol bez nemocnice a nemocničné ošetrenie poskytovali najbližšie nemocnice v Kežmarku, Spišskej Sobote, Levoči alebo v Prešove. Na prevezenie chorých však okres nemal k dispozícii ani jedno sanitné auto.
K 1. januáru 1947 okrem uvedených troch lekárov v celom okrese pôsobil iba jeden zubný technik, 20 pôrodných asistentiek, z ktorých 10 bolo diplomovaných, a 3 lekárnici. Po odchode MUDr. Moščoviča nastúpil do služby MUDr. Prvé sanitné vozidlo na prevoz a návštevu pacientov bolo do Starej Ľubovne dodané v novembri 1947. Šoférom toho vozidla sa stal Pavol Lukáč, ktorý bol začlenený do Československého Červeného kríža (ČSČK). Išlo o osobné auto značky Škoda 1101, za ktoré ONV zaplatilo 109 000 Kčs.
Zriadenie Ústavu národného zdravia a reorganizácia zdravotníctva
Systém zdravotníctva sa po oslobodení podstatne zmenil. V Starej Ľubovni bol 1. januára 1948 rozhodnutím Povereníctva zdravotníctva zriadený Ústav národného zdravia. Prvým riaditeľom sa stal MUDr. J. Hrnčírik a správcom Eduard Haas. Organizačné zjednotenie zdravotníctva sa uskutočnilo na základe uznesenia vlády z 3. júla 1951. Zdravotná služba v okrese bola zreorganizovaná a 1. decembra 1951 začal činnosť Okresný ústav národného zdravia v Starej Ľubovni. Umiestnený bol v budove č. 5 na Popradskej ulici, ktorá bola v roku 1952 odkúpená od súkromného vlastníka a adaptovaná pre účely zdravotníctva.
Ambulantné služby poskytovali obyvateľom okresu v dvoch zdravotných strediskách (v Podolínci a Starej Ľubovni). Pre väčšiu starostlivosť o občanov bolo v roku 1949 pridelené ďalšie sanitné vozidlo, ktoré mal na starosti šofér Július Krajger, a potom v roku 1950 dodala Štátna poisťovňa tretie sanitné vozidlo, ktoré obsluhoval vodič Štefan Kocún. V zdravotnom stredisku v Starej Ľubovni boli v činnosti dve lekárske ambulancie a v Podolínci ambulantnú starostlivosť poskytoval jeden lekár.
Prečítajte si tiež: Kniha Porodník: Kritika zdravotnej starostlivosti
Problémy a zlepšenie starostlivosti
Preťaženosť lekárov bola v tej dobe veľmi veľká a na jedného lekára v roku 1950 pripadalo 7437 obyvateľov. Zmena tohto stavu a zlepšenie lekárskej starostlivosti nastali príchodom ďalších lekárov do okresu. Koncom roku 1953 v okrese poskytovali ambulantné služby 7 lekári, z nich jeden v Liečebnom ústave ROH vo Vyšných Ružbachoch. V roku 1959 v OÚNZ pracovalo už 16 lekárov a vzrástol aj počet zdravotníckeho personálu. Kým v roku 1949 bolo v celom Staroľubovnianskom okrese iba 5 stredných zdravotníckych pracovníkov, v roku 1957 v zdravotníckych zariadeniach pracovalo už 34 pracovníkov tejto kategórie. K zlepšeniu lekárskej starostlivosti prispelo aj rozšírenie vozového parku OÚNZ. V roku 1960 mal k dispozícii už 9 sanitných áut.
Zdravotný stav obyvateľstva a detská úmrtnosť
Zdravotný stav obyvateľstva okresu v povojnovom období bol nepriaznivý a v plnej šírke sa prejavili dôsledky predchádzajúceho vývoja. Nedostatok potravín a podvýživa ľudí boli príčinou rôznych chorôb. Zlé hygienicko-sociálne podmienky a nedostatočná zdravotnícka starostlivosť sa odrazili najmä vo vysokej detskej úmrtnosti. V roku 1946 zo 645 živo narodených detí zomrelo 115 do jedného roka. V samotnej Starej Ľubovni zomrelo 17 zo 44 narodených detí. V správe o zdravotníctve v okrese v roku 1951 sa uvádza, že „zdravotný stav obyvateľstva je biedny a je len málo podobných okresov na Slovensku“. Medzi obyvateľstvom bola značne rozšírená tuberkulóza, najmä v obciach Hniezdne, Nová Ľubovňa, Mníšek nad Popradom a Údol.
Pediatrická starostlivosť a pokles detskej úmrtnosti
Prvú špecializovanú pediatrickú starostlivosť v okrese poskytovala od roku 1953 MUDr. A. Šimková so sestrami A. Kováčovou, M. Leščinskou a K. Kafkovou. Výsledkom zvýšenej starostlivosti o zdravie obyvateľov bol rapídny pokles detskej úmrtnosti. Dokumentuje to aj skutočnosť, že v roku 1956 zo 757 narodených detí zomrelo iba 37 detí do jedného roka.
Reorganizácia zdravotného systému a budovanie nemocnice
V roku 1953 dochádza k reorganizácii zdravotného systému zavedením zdravotných obvodov, ktorých sídlami sa stali: Malý Lipník, Plavnica, Nová Ľubovňa, Kamienka, Podolínec, Stará Ľubovňa a Stará Ľubovňa - vidiek. Zo siedmich zdravotných obvodov boli lekármi obsadené štyri. Obvodné ordinácie okrem obvodu Podolínec boli umiestnené v budove OÚNZ v Starej Ľubovni. Neskôr v súlade s potrebami okresu bol obvod Kamienka a Stará Ľubovňa - vidiek zrušený a zriadený obvod Hniezdne a Mníšek nad Popradom.
S prípravnými prácami na výstavbu nemocnice sa začalo už v roku 1953. Okresný ústav národného zdravia v Starej Ľubovni poskytol Stavoprojektu Prešov všetky podklady na vypracovanie úvodného projektu stavby, ktorá však do investičného plánu na najbližšie obdobie nebola zaradená. Až po rokovaniach zástupcov Krajského národného výboru a Stavoprojektu Prešov na Povereníctve zdravotníctva v Bratislave bola výstavba ambulantnej časti zaradená do plánu na rok 1954. Povereníctvo zdravotníctva projekt schválilo 16. októbra 1953. Celkový rozpočet stavby bol stanovený na 20 miliónov korún.
Prečítajte si tiež: Gynekologická starostlivosť – prehľad
V rokoch 1956 - 1958 prebiehala výstavba ambulantnej časti a od roku 1959 výstavba lôžkovej časti. V lôžkovej časti sa počítalo so štyrmi oddeleniami: interným, chirurgickým, detským (s kapacitou 50 postelí pre každé oddelenie) a gynekologicko-pôrodníckym s 38 posteľami. Celkový náklad na stavbu ambulantnej časti činil 4 200 000 Kčs. Kolaudácia stavby sa uskutočnila 12. novembra 1958. Novostavba sa však nemohla uviesť do prevádzky, lebo nebola zapojená na elektrickú sieť a nemohla sa dokončiť montáž strojného zariadenia a röntgenových prístrojov. Práce na ambulantnej časti boli ukončené až začiatkom roka 1959 a prevádzka v novej budove OÚNZ sa začala vo februári 1959. Dňa 1. júla 1959 bolo v novopostavenej budove OÚNZ zriadené detské oddelenie s 21 lôžkami pod vedením MUDr. A.
Pôrodnica v Kamienke
V roku 1955 sa začalo s adaptáciou budovy kultúrneho domu v Kamienke pre zriadenie pôrodnice. Povereníctvo zdravotníctva na vytvorenie zdravotného strediska poskytlo 6 miliónov Kčs. Zriadenie pôrodnice vyžadovalo dôkladnú adaptáciu priestorov kultúrneho domu, ktorá bola sťažená tým, že obec nebola elektrifikovaná. Adaptačné práce boli ukončené v roku 1956 a prevádzka začala 27. decembra 1956. V čase otvorenia mala 16 postelí, ale po vysťahovaní obchodných prevádzok z ďalších miestností bola rozšírená na 23 postelí. V pôrodnici pracovali iba dvaja lekári. Primárom pôrodnice bol MUDr. A. Rusev. Pôrodnica nemala vlastné sanitné auto a dovoz pacientov zabezpečovali sanitné autá OÚNZ v Starej Ľubovni.
I napriek uvedeným ťažkostiam sa zriadením gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia výrazne zlepšila starostlivosť na tomto úseku, lebo práve v tejto oblasti sa markantne prejavilo neblahé dedičstvo v starostlivosti o zdravie žien, ako to uvádza vo svojej správe prednosta oddelenia: „Naozaj nevidel som v žiadnom inom okrese toľko zanedbaných žien po stránke ženskej chorobnosti, zápalov a pôrodnej pomoci“. Po dvoch rokoch sa stal primárom pôrodnice MUDr. Z. Markovič. Po ukončení výstavby nemocnice v Starej Ľubovni a jej odovzdaní do užívania v roku 1964 v jednej jej časti bolo zriadené aj gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, pôrodnica v Kamienke bola postupne zrušená.
Výstavba nemocnice v Starej Ľubovni
Pre nedostatok lôžkových miest v okrese sa pristúpilo k stavbe nemocnice v Starej Ľubovni. Výstavbu nemocnice, s ktorou sa začalo 5. júna 1960, uskutočňovali Pozemné stavby Prešov pod vedením Ing. Cyrila Svrčka. Budova nemocnice mala byť odovzdaná do užívania v roku 1963, avšak pre problémy s vodou a nedodaním niektorých zariadení sa výstavba predĺžila. Nakoniec stavba bola dokončená v septembri 1964. Technologickú časť vybavenia nemocnice dodala Chirana n. p. Praha. Budova nemocnice mala celkovú kapacitu 199 lôžok, ktoré boli rozdelené do 4 základných oddelení: interné (62 lôžok), chirurgické (53 lôžok), detské (40 lôžok) a gynekologicko-pôrodnícke (44 lôžok) oddelenie.
Ďalší rozvoj zdravotníctva po roku 1968
V nasledujúcom období, najmä po znovuobnovení okresu v roku 1968, dochádza k ďalšiemu skvalitňovaniu zdravotníckych služieb pre obyvateľstvo výstavbou nových obvodných zdravotníckych stredísk s potrebným lekárskym a zdravotníckym personálom v Ľubotíne, Malom Lipníku, Plavči, Podolínci, rozšírením odborných ambulantných služieb, pediatrickej a stomatologickej starostlivosti, využívaním modernej techniky pri vyšetrovaní a liečbe pacientov. Bolo zriadených aj viacero závodných ambulancií. Najprv v roku 1975 v podniku Skrutkáreň Stará Ľubovňa pre všetky podniky v okrese a neskôr v roku 1978 v Okresnom stavebnom podniku, v roku 1982 v Závodoch 1. mája, Jednoty a pri ČSAO.
Prečítajte si tiež: Pôrodnícke služby v Bratislave
K ďalšiemu rozvoju došlo aj na poliklinike, kde v rokoch 1972-1978 vznikli tieto ambulancie a odborné pracoviská: očná, ortopedická, otorinolaryngologická, kožná, neurologická a psychiatrická. V roku 1977 pribudlo aj oddelenie klinickej onkológie. Na poliklinike boli zriadené viaceré poradne: poradňa bezpečnosti cestnej premávky, poradňa pre diabetikov a poruchy tráviaceho ústrojenstva, protialkoholická, kardiologická a nefrologická.
V roku 1978 bola pre Hygienickú stanicu odovzdaná do užívania nová budova v hodnote 2 mil. Kčs. V roku 1983 bolo na stanici zamestnaných 36 odborných a 6 technických pracovníkov. V tomto roku bolo uskutočnených 23 381 vyšetrení, čím sa podarilo štatisticky podchytiť viacero ochorení. V okrese sa vyskytlo najmä ochorenie dýchacích ciest a bacilárna dizentéria (úplavica).
Rozvoj nemocnice v Starej Ľubovni
Od svojho vzniku sa postupne rozvíjala aj nemocnica. V roku 1980 pribudlo nové anestéziologicko-resuscitačné oddelenie, pracovisko pod vedením MUDr. P. Krišku. Pri oddelení od roku 1985 pracovala aj rýchla zdravotnícka pomoc. Tieto základné oddelenia v nemocnici dopĺňali už predtým vybudované oddelenia spoločných vyšetrovacích zložiek: OKB (oddelenie klinickej biochémie), FRO (fyziatricko-rehabilitačné oddelenie ) a RTG pracovisko. Tieto pracoviská úzko spolupracovali s OÚNZ a líniou prvého kontaktu. V roku 1985 bolo do prevádzky uvedené doliečovacie oddelenie, ktoré až do roku 1997 pracovalo mimo areálu OÚNZ. Prvým primárom oddelenia bol MUDr. J. Koleják. Podobne mimo areálu vzniklo v roku 1988 lôžkové oddelenie fyziatricko-rehabilitačné, ktoré malo 15 lôžok. Primárom sa stal MUDr. V. Brunovský.
S budovaním a rozvojom nemocnice v Starej Ľubovni sa pokračovalo aj v zmenených podmienkach po roku 1989. Významnou udalosťou pre celý okres bolo zriadenie nového hematologicko-transfuziologického oddelenia v roku 1991. Prvou primárkou oddelenia bola MUDr. Ružena Michalová. Nemocnica sa tak stala samostatnou v zásobovaní klinických oddelení krvou, pretože dovtedy musel darca cestovať do Popradu.
Transformácia zdravotníctva po roku 1990
Po roku 1990 nastali zmeny v štruktúre, riadení a financovaní zdravotníctva. Postihlo to aj OÚNZ v Starej Ľubovni, ktorý na základe tejto reformy zanikol a vznikli dva subjekty s vlastnou právnou subjektivitou - Nemocnica s Poliklinikou Stará Ľubovňa a Okresná hygienická stanica Stará Ľubovňa. Následne bolo ešte z činnosti OHS vyradené oddelenie klinickej mikrobiológie a pridelené k NsP. Zriaďovateľom NsP sa stalo MZ SR a nadobudlo status príspevkovej organizácie MZ SR. Po sérii rôznych zákonných úprav a noviel v rokoch 1992-1994 sa viaceré pracoviská NsP odštátnili a prešli do súkromného sektora. Tento proces mal aj určitý vplyv na ďalší chod NsP. Bol to napríklad aj prípad pracoviska dialýzy, ktoré bolo pri internom oddelení vybudované v roku 1996. Od roku 1997 do januára 2003 pracovisko pôsobilo samostatne v rámci NsP ako hemodialyzačné oddelenie.
V roku 1992 sa OHS zmenila na Ústav hygieny a epidemiológie (ÚHE). Kvôli tejto zmene sa zrušil odbor mikrobiológie a klinická mikrobiológia sa presunula pod NsP. V rámci ÚHE sa vytvoril odbor laboratórií s oddelením chemických analýz a oddelením mikrobiológie životného prostredia. V tomto období bola okresnou hygieničkou MUDr. Viera Mitlöhnerová. K ďalšej zmene došlo v roku 1995, keď sa ÚHE pretransformoval na Štátny zdravotný ústav. Funkciu riaditeľky a okresnej hygieničky prebrala MUDr. Anna Bencová, MPH. Podľa štatistiky z roku 1995 bolo v okrese 42 ambulantných zariadení, v ktorých bolo ošetrených 878 tisíc pacientov. V tom istom roku bol celkový počet lôžok v okrese 305, čo bolo maximum počas rokov 1945-1995.
Transformácia na neziskovú organizáciu
Ďalšie výrazné zmeny sa uskutočnili v rokoch 2003-2005. Najprv sa na Slovensku reformovala samospráva a vytvorilo sa osem vyšších územných celkov. Tie prevzali do vlastníctva aj nemocnice I. a II. stupňa. Tak sa od 1. januára 2003 novým zriaďovateľom NsP v Starej Ľubovni stal Prešovský samosprávny kraj. Napriek zmene zriaďovateľa naďalej pretrvali finančné problémy NsP. V roku 2004 sa realizovala privatizácia psychologickej, kardiologickej, alergiologickej ambulancie a pracoviska patológie. V NsP bol zavedený nemocničný informačný systém, vďaka ktorému sa zefektívnila práca jednotlivých oddelení.
Prelomovým rokom pre NsP sa stal rok 2005, keď sa z príspevkovej organizácie pretransformovala na neziskovú organizáciu pod názvom Ľubovnianska nemocnica, n. o. Nemocnica tak prešla komplexnou zmenou organizačnej štruktúry. Vytvorila si dokonca nové logo. Nemocnica pri tejto zmene prevzala na seba dlh 100 mil. Sk po predchádzajúcom období. Avšak napokon po dohode so zriaďovateľom na nové vedenie prešiel dlh len vo výške 20 mil. Sk. Tento dlh sa v ďalšom období riadenia podarilo postupne ĽN eliminovať, a tak sa mohla aj naďalej rozvíjať. V roku 2005 bola privatizovaná ortopedická ambulancia a v roku 2006 sa zrušilo oddelenie urgentnej medicíny a medicíny katastrof, ktoré bolo v činnosti od roku 1999. Ešte v roku 2005 sa realizovala komplexná rekonštrukcia pracovísk práčovne, kuchyne a tepelného hospodárstva, ktoré boli v havarijnom stave.
Súčasnosť a výzvy
Ľubovnianska nemocnica, n.o. prekonala počas svojej viac ako 50. ročnej existencie množstvo prekážok, ktoré viedli v konečnom dôsledku k jej posilneniu a stabilizácii v sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nielen v našom regióne. A aj dnes pred ňou stoja výzvy týkajúce sa jej ďalšieho rozvoja dané medicínskym, ako aj technologickým pokrokom. V sektore, v ktorom je isté iba to, že zajtrajšok bude určite iný, je veľmi náročné prispôsobiť sa novým podmienkam.
História gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Košiciach na Moyzesovej ulici
V Košiciach už v januári 1903 uvažovalo mesto na podnet spolku Biely kríž o postavení detského domova, pôrodnice a školy pre výchovu pôrodných asistentiek. Na tento účel vykúpilo pozemky staviteľa Petra Jakaba a tzv. Czitóov dom na ploche medzi ulicami Rákócziho okružnou (Moyzesova) a Bethlenovou okružnou (Kuzmányho) na bývalej Strednej Vonkajšej promenáde. K stavbe maďarského kráľovského Štátneho ústavu na výchovu pôrodných asistentiek prikročila stavebná firma bratov Arpáda a Gejzu Jakabovcov v júli 1905 a do septembra 1906 boli jeho dve hlavné secesno-romantické budovy hotové.
V severnom menšom objekte boli učebne a sídlo výchovného ústavu. V centrálnej budove bola pôrodnica ako súčasť ústavu a internát jeho poslucháčok. Budova pôrodnice slúžila aj na nemocničnú a ambulantnú liečbu gynekologických chorôb. Pôvodne bolo v 12 izbách 20 lôžok pre rodičky a 14 pre gynekológiu, do roku 1916 sa počet izieb zvýšil na 18 so 78 lôžkami. Ostatné izby využíval internát. Za prvých 10 rokov činnosti sa v ústave uskutočnilo vyše 3 600 pôrodov a na gynekológii urobili 1 928 ošetrení. Vzdelávanie pôrodných asistentiek bolo ročne v dvoch 5-mesačných kurzoch. Konali sa tu aj doškoľovacie kurzy pre lekárov a detské sestry.
Prvým riaditeľom ústavu bol od októbra 1906 kráľovský radca doktor Ignác Widder, po jeho smrti až do roku 1918 budapeštiansky lekár Lajos Kalledy. Začiatkom roku 1919 sa pôrodnica pri Ústave na výchovu pôrodných asistentiek zmenila na Československú štátnu pôrodnicu a nemocnicu pre ženské choroby, ako to hlásal nápis pod korunnou rímsou budovy. Aj pôvodný štátny znak na štíte strechy vymenili za štátny znak Československa. Vedením pôrodnice a ústavu bol poverený asistent ženskej a pôrodníckej kliniky v Prahe Otakar Frankenstein.
Personál spočiatku tvorili aj jeho dvaja asistenti, niekoľko externých lekárov, ošetrovatelia a osem pôrodných asistentiek. Aj ústav v roku 1928 zmenil názov na Štátny ústav pre vzdelávanie a výcvik pôrodných asistentiek a odvtedy podliehal pod pôrodnicu a ženskú nemocnicu. V tom čase počet lôžok stúpol na 90. Po pričlenení Košíc k Maďarsku boli vedením poverení maďarskí lekári Gábor Páll a po ňom od roku 1945 Béla Gyulai. Ústav na vzdelávanie pôrodných asistentiek po roku 1945 už neobnovili a Štátna pôrodnica a nemocnica pre choroby ženské sa od 1. januára 1949 stala Univerzitnou gynekologicko-pôrodníckou klinikou. Jej prvým prednostom až do roku 1963 bol prof. MUDr. Teodor Schwarz. V roku 1972 sa uskutočnili rozsiahle adaptácie jej obidvoch objektov a od 1. januára 1973 pôsobila ako II. gynekologicko-pôrodnícka klinika. V roku 2003 zdravotníci objekty vrátili mestu a v roku 2007 ich odkúpila Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. Po rekonštrukcii celého areálu sú tam priestory jej Filozofickej fakulty.
Súčasný pohľad na pôrodnícku starostlivosť
Dnes je pôrodnícka starostlivosť na Slovensku na vysokej úrovni. Moderné pôrodnice sú vybavené najnovšou technikou a poskytujú komplexnú starostlivosť matke a dieťaťu. Dôležitý je aj ľudský prístup zdravotníckeho personálu, ktorý sa snaží vytvoriť pre rodičku príjemné a bezpečné prostredie.
Avšak, ako uvádza Jozef Záhumenský, prednosta v pôrodnici v bratislavskom Ružinove, dôležité je neustále prehodnocovať tradičné postupy a aplikovať medicínu založenú na dôkazoch. Taktiež zdôrazňuje význam prenatálnych kurzov a debát, ktoré pomáhajú matkám získať dôveru k sebe, zdravotníkom a zariadeniu.
Kritika filmu o pôrodoch
Záhumenský kritizuje film Medzi nami o pôrodoch, ktorý podľa neho zbytočne vyvoláva negatívne emócie a manipuluje s faktami. Zdôrazňuje, že film zobrazuje negatívny obraz prostredia a priebehu pôrodného deja, čo môže viesť k nadmerným obavám rodičiek a preferencii neindikovaného cisárskeho rezu.
Pôrodné plány a práva pacientov
Záhumenský je priaznivec pôrodných plánov, pokiaľ ide o vyjadrenie predstáv a prianí o priebehu pôrodu. Zdôrazňuje, že žiadnemu pacientovi by nemal byť vykonaný zákrok alebo medicínsky výkon proti jeho vôli a prianiu, s výnimkou stavu najvyššej núdze, keď je priamo akútne ohrozený pacientov život.