Druhá svetová vojna bola obdobím nesmiernej brutality a utrpenia, ktoré zasiahlo milióny ľudí po celom svete. Okrem frontových bojov a koncentračných táborov sa vojna dotkla aj najzraniteľnejších - tehotných žien a novorodencov. Tento článok sa zameriava na slovenské pôrodnice počas vojny, na osudy takzvaných Wintonových detí a na ďalšie príbehy záchrany a utrpenia.
Dokument Ruky na skle: Pohľad na osudy Wintonových detí
Príbeh 669 Wintonových detí, ktoré zachránil pred nacistami Nicholas Winton, je známy po celom svete. Televízna a rozhlasová reportérka Veronika Homolová Tóthová sa zoznámila s piatimi z nich a nakrútila o tom dokument s názvom "Ruky na skle". Film je postavený na ich osudoch a na osudoch ich rodičov, ktorí boli najväčšími hrdinami ich záchrany.
Veronika Homolová Tóthová sa spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili nacistické peklo alebo komunistické väzenie a prenasledovanie, venuje už 15 rokov. Počas tejto doby natočila viac ako 70 reportáží a 15-dielny cyklus dokumentárnych filmov s názvom Neumlčaní. V roku 2016 vydala bestseller Mengeleho dievča: skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory.
Dokument Ruky na skle mal na Slovensku premiéru začiatkom septembra. Film je postavený na osudoch piatich detí z Československa, ktoré sa pred nacistami zachránili. Téma filmu sa na prvý pohľad nezdá byť smutná, pretože končí happyendom detí, ktoré mali šťastie. Pri sledovaní filmu však divák zistí, že aj tie deti, ktoré mali šťastie, pretože ich rodičia ušli alebo už boli predtým v zahraničí, reálne šťastné konce nezažili. To, čo sa im stalo, ako museli utekať a čo všetko zanechať, ich veľmi poznačilo.
Autorka dokumentu chce zachovať spomienky týchto ľudí, pretože ich je medzi nami už veľmi málo. Keď odídu, tak s nimi sa ich príbeh skončí, čo by bola škoda. Film má byť odkazom najmä pre mladých ľudí, že akékoľvek zlo, ktoré v spoločnosti dopustíme, sa nás napokon aj tak dotkne. S filmom by chcela chodiť po knižniciach a školách a ukázať mladým ľuďom, že v čase, keď sa začali transporty detí, vojna ešte nebola aktuálna. Napriek tomu sa tu ľudia cítili veľmi ohrození, dokonca až tak, že boli ochotní svoje deti poslať od seba preč. Samozrejme, vtedy ešte netušili, že to bude definitívne, pretože asi osemdesiat percent detí svojich rodičov už nikdy nevidelo.
Prečítajte si tiež: Starostlivosť o matku a dieťa v Krompachoch
Hlavní hrdinovia dokumentu
Dokument tvorí päť príbehov detí. Lady Milena Grenfell-Bainesová a jej sestra Eva patrili medzi zachránené Wintonove deti. Od lady Mileny dostala Veronika Homolová Tóthová kontakt na Huga Maroma, potom na pani Zuzanu Marešovú, ktorá žije v Prahe, a nakoniec sa jej podaril rozhovor aj s lordom Alfredom Dubsom, ktorý je členom britského parlamentu.
Po príchode do Británie boli tieto deti umiestnené do opatrovníckych rodín. Britská vláda nedovoľovala, aby boli so svojimi skutočnými rodičmi, ak aj náhodou tí rodičia v Británii boli. Súviselo to s tým, že vtedy sme ako Slovenský štát boli na strane nacistického Nemecka. V Británii sme teda boli vnímaní ako utečenci z nepriateľskej krajiny, často ako možní špióni.
Lady Milena aj sestra Eva mali v podstate šťastie, pretože ich rodina sa aj po odlúčení a vojne dokázala opäť stmeliť. Hugo Marom s bratom, žiaľ, svojich rodičov nikdy viac nevideli. Obaja zahynuli v roku 1942, otec v Majdanku a mama niekde blízko Osvienčimu. Zuzana žila takmer tri roky v adoptívnej rodine. Ako dieťa mala pocit, že ju rodičia nechceli, ale to nebola pravda. Oni sa len snažili nejako prežiť v novom svete. U jej mamy sa navyše prejavil zvláštny syndróm. Po skončení vojny sa viac na vlastnú dcéru nechcela viazať, pretože bolo pre ňu príliš bolestivé, že ju musela posadiť na vlak. Nájsť si cestu k vlastnej dcére sa jej podarilo až tesne pred smrťou, keď ju zároveň poprosila o odpustenie.
Opatrovnícke rodiny a ich vplyv
Boli deti, ktoré mali šťastie na dobrú anglickú rodinu, u ktorej mohli ostať aj po vojne, ak sa nemali ku komu vrátiť. Ale rodiny boli, samozrejme, rôzne. Zuzana Marešová bola umiestnená vo veľmi bohatej aristokratickej rodine. Mala zabezpečený rozprávkový život, vlastného koňa, chodila na krásne výlety, ale stále do tej rodiny akoby nepatrila. Za tie tri roky, ktoré tam strávila, ju nikto ani raz nezobral za ruku, nikto ju nepohladil, nepritúlil, stále jej dávali najavo, že k nim nepatrí. Hugo Marom nakoniec vyrastal v sirotinci, pretože preňho a jeho brata si na stanicu v Londýne nikto neprišiel.
Jeho opatrovníckou rodinou mal byť nejaký pán z vidieka, ktorý chcel prekvapiť svoju manželku, s ktorou nemohli mať dlhé roky deti. No cestou vo vlaku dostal infarkt a zomrel. Nikto nevedel o tom, že po deti neprišiel. Zobral si ich k sebe do jednoizbového bytu taxikár. Nechal ich u seba dve-tri noci prespať, až kým nezistil, kam ich umiestniť. Cestou domov sa ešte chlapcov pýtal, či nie sú hladní. Kúpil im „fish and chips“, čo bolo potom až do konca života Hugovo najobľúbenejšie jedlo.
Prečítajte si tiež: Hodnotenia pôrodnice Bánovce nad Bebravou
Vplyv lúčenia s rodičmi na životy detí
Malé deti to svojím spôsobom vytesnili alebo sa upínali k jednej spomienke na mamu, ako im dala pusu a posadila ich na vlak. To si pamätalo každé jedno z detí. Počas svojej práce sa Veronika Homolová Tóthová rozprávala približne so stovkou pamätníkov, ktorí prežili či už nacistické, alebo komunistické prenasledovanie v 50. rokoch. Väčšina z nich napriek všetkému mala vôľu žiť. Spomienky na vojnu či láger často na istý čas vytesnili, ale začali sa im vracať v časoch, keď si zakladali rodiny. Každý z nich to vnímal inak, ale všetci, ktorých osobne stretla, okrem jednej panej, mali jednu vec spoločnú: Nakoniec odpustili. Nezabudli, ale odpustili. Spomínaná pani neodpustila, lebo tí, ktorí jej chceli ublížiť, nakoniec neublížili najviac jej, ale jej maličkej dcérke. A toto neodpustí žiadna mama.
Pamätník rozlúčenia
Súčasťou dokumentu bol aj Pamätník rozlúčenia, ktorý dali Wintonove deti postaviť svojim rodičom. Spomínaním na svoje ťažké detstvo chceli títo ľudia zanechať nielen svedectvo o sebe, o tom, čo sa im stalo, ale najmä poďakovať svojim rodičom. Pamätník má tvar dverí od vagóna. Na skle sú z jednej strany odtlačky detských rúk a z druhej strany odtlačky rúk dospelých, ktorí sa s nimi lúčia. Je to posledná vec, na ktorú si každé zo zachránených detí pamätá.
Marie Schmolková: Zabudnutá hrdinka
Príbeh Wintonových detí je celosvetovo známy vďaka sirovi Nicholasovi Wintonovi, ktorý zohral veľmi dôležitú úlohu pri ich záchrane. Keby nebolo jeho odhodlania a toho, že našiel pre tieto deti náhradné britské rodiny, tak by nikdy nemohli vycestovať. Je však dôležité povedať, že v Protektoráte aj na Slovensku túto pomoc organizovalo niekoľko desiatok dobrovoľníkov. Nicholas Winton nebol sám a keď pôsobil v Prahe, tak nebol hlavným organizátorom. Bol tam ako pomocník, stážista, čo, samozrejme, nijako neznižuje hodnotu jeho pomoci. Vo filme sme však chceli ukázať, že pomoc začali organizovať Čechoslováci.
U nás ju mala pod palcom najmä Marie Schmolková. Žena, ktorá niesla najväčšie zásluhy na tom, že sa týmto utečencom, ale aj tým, ktorí utekali z nacistami obsadených Sudet, podarilo dostať do bezpečia. Zároveň to bola žena, o ktorej Jan Masaryk na jej pohrebe v Londýne povedal, že na ňu nikdy nezabudneme a budeme si vždy pripomínať, čo pre týchto ľudí urobila. Dnes Marie Schmolkovú nikto nepozná. V dokumente sme chceli ľuďom pripomenúť aj ju. A „deti“ zas chceli, aby tu ostala spomienka na ich rodičov. Nebyť toho, že v sebe našli odhodlanie a silu poslať ich od seba preč, nebolo by koho zachraňovať.
Tajná pôrodnica vo väzení a príbeh Emila Skamene
Veronika Homolová Tóthová plánuje spracovať príbeh o tajnej pôrodnici, ktorá bola zriadená v jednom veľkom československom väzení v 50. rokoch. Okrem toho existujú aj ďalšie príbehy záchrany detí počas vojny. Jedným z nich je príbeh profesora Emila Skamene, ktorý prežil hrôzy druhej svetovej vojny ako 18-mesačné dieťa vďaka tomu, že ho jeho rodičia poslali v batohu vojaka naprieč vojnovými líniami. Neuveriteľnou cestou sa z neho stal svetovo uznávaný genetik a imunológ. Za jeho celoživotným snažením stojí túžba dokázať, že stálo za to ho zachrániť.
Prečítajte si tiež: Skúsenosti mamičiek z pôrodníc Poprad a Spišská Nová Ves
Jeho príbehu sa chopila česká scenáristka a režisérka Alena Činčerová, ktorá natočila dokument Identita ES. Film odhaľuje dramatickú a tŕnistú minulosť, no zároveň s humorom ukazuje, ako sa zo zachráneného chlapčaťa stal uznávaný vedec.
STVR a pripomínanie si obetí holokaustu
STVR ponúka divákom pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu tematický program v televíznom aj rozhlasovom vysielaní. Divákov čaká hneď niekoľko filmových premiér v televíznom vysielaní a množstvo originálneho premiérového obsahu vo vysielaní rozhlasových okruhov.
Medzi premiérami je aj dokumentárny film režiséra Dušana Hudeca Aby jeho meno bolo vymazané, ktorý mapuje osudy slovenských židovských rodín v getách a vyhladzovacích táboroch Belzec, Sobibor, Treblinka a Majdanek. Zavraždili v nich vyše 39-tisíc obetí, desaťtisíce mužov, žien a detí zmizlo bez stopy, akoby neexistovali. Aj 79 rokov po skončení vojny zostávajú ich príbehy zahalené tajomstvom. Svedectvom o ich živote sú len príbuzní, ktorí spomínajú.
24 inšpiratívnych kníh pre deti o vojne a mieri
Mier nie je samozrejmosť. Je však podmienkou pre zdravý vývoj a svetlú budúcnosť našich detí. Ak chcete deťom priblížiť tému vojny a mieru, môžete využiť knihy. Tu je 24 nádherných príbehov, určených vekovo od najmenších po najstaršie deti, ktoré vám odporúčame si prelistovať, vypočuť a prečítať. Na záver pridávame rodinné filmy o vojne, ktoré si spoločne s tínedžermi pozrite.
Pri čítaní, pozeraní, vysvetľovaní súčasnej situácie a vecí s ňou spätými odporúčame hneď na začiatku jednu dôležitú vec: berte vážne emócie a pocity svojich detí. Nebagatelizujte ich prežívanie, ale im načúvajte pozorne, s láskou a otvorenosťou. Pristupujte k nim individuálne - každé dieťa je iné a má za sebou odlišné skúsenosti.
Medzi knihami pre deti vo veku 1-6 rokov nájdete napríklad Vojna, ktorá zmenila Rondo, The Peace (Mier, Todd Parr), What does Peace feel like? (Ako cítime mier?/Aké to je mať mier?, V.Radunsky) a Can You Say Peace? (Povedz „mier“!, Karen Katz). Pre deti vo veku 6-8 rokov sú vhodné knihy The Enemy, A Book About Peace (Nepriateľ, kniha o mieri, Davide Cali), A Bear In War (Medvedík vo vojne, Stephanie Innes a Harry Endrulant) a Terrible Things (Strašné veci, Eve Bunting). Pre deti vo veku 8-12 rokov sú určené knihy Why War Is Never A Good Idea (Prečo nie je vojna nikdy dobrý nápad, Alice Walker) a Chlapec v pásikavom pyžame (John Boyne). Tínedžeri (aj dospelí) môžu siahnuť po knihách Chlapec na vrchole hory (John Boyne), Denník Anny Frankovej, Ako Hitler ukradol ružového králička (Judith Kerr), Článek II. (Ján Lastomírsky), Sametová revoluce. Pád železné opony v komiksu (Zdeněk Ležák), Knihovníčka z Auschwitzu (Antonio Iturbe), Rose pod paľbou (Elizabeth Weinová), Vyhasnuté oči (Manca Schwalbová), Svetlo v temnotách (Sharon Cameron), Poslali je nalevo (Monica Hesse) a Papierové dievča z Paríža (Jordyn Tayor).
Aron Grünhut: Slovenský záchranca
Počas 2. svetovej vojny zachránil život viac ako 1300 ľuďom aj Slovák Aron Grünhut. Bratislavský obchodník vycítil, že Hitler chystá likvidáciu Židov a rozhodol sa pripraviť unikátnu záchrannú akciu. Zorganizoval riskantný lodný transport viac ako 1300 Židov do Palestíny. Začiatkom júla 1939 prenajal dva parníky, ktoré odplávali po Dunaji z bratislavského prístavu. Dokument Aron Grünhut - Srdcom záchranca je príbehom odvahy a ľudskosti. Predstavuje Slováka, ktorý počas druhej svetovej vojny zachránil viac ľudských životov ako vo svete známejší Oskar Schindler.