Herec a komik Roman Pomajbo, známy svojou večne usmiatou tvárou, sa v nedávnych rozhovoroch otvoril nielen o svojej kariére, ale aj o radostiach a starostiach spojených s rodinným životom. Od účinkovania na rozprávkovom festivale pre deti až po úprimnú spoveď o tlaku živiteľa rodiny, Pomajbo ukazuje rôzne stránky svojej osobnosti.
Roman Pomajbo a rozprávkový festival SECRETevents KDE BOLO, TAM BOLO…
Roman Pomajbo spríjemnil deťom rána počas rozprávkového festivalu SECRETevents KDE BOLO, TAM BOLO. Čítal im rozprávky a hral sa s nimi rôzne hry. Svoje schopnosti predviedol aj na festivale, ktorý sa konal v Bratislave. Počas víkendu deťom každé ráno čítal rozprávky. Nechcel, aby sa nudili, preto k čítaniu pridal aj hry: „Keby som štyridsať minút čítal rozprávky, tak by ich to asi veľmi nebavilo. Mali sme rozprávkovú knižku, ale chcel som, aby aj ony niečo povedali a spoločne sme sa učili nejaké básničky alebo riekanky. Zabaviť veľkú skupinu detí je samé o sebe náročné. A keď to ešte nie sú deti rovnakej vekovej kategórie, tak je to ešte náročnejšie. „Bola to dosť rôznorodá veková kategória. Prvákom chodím čítať rozprávky do Univerzitnej knižnice a oni to majú v rámci vyučovacej hodiny. Na tento workshop ale prišli deti, ktoré mali jeden rok, ale aj také, ktoré mali sedem rokov. Je to obrovské rozpätie a nie všetci vydržia sledovať dej rozprávky. Prvý ročník festivalu SECRETevents KDE BOLO, TAM BOLO… priniesol okrem tohto workshopu deťom aj rôzne iné zaujímavé aktivity. S módnym návrhárom Ferom Mikloškom mali možnosť vytvárať kostýmy pre rozprávkové bytosti, ktoré na konci predviedli na módnej prehliadke.
Tlak živiteľa rodiny a úprimná spoveď
Byť otcom štyroch detí nie je len o radosti. 56-ročný slovenský herec a komik Roman Pomajbo odhalil vo svojej úprimnej spovedi v podcaste Fotroviny, čo všetko obnáša rola otca štyroch detí. S manželkou Petrou vychovávajú tínedžerky Vivien (17) a Noemi (16), mladšiu Timeu (11) a najmenšieho Eliota (5). „Nezvládam to. Radosť z početnej rodiny sprevádza aj obrovská záťaž. „Je to peklo. Nezvládam to. Finančne to je dosť náročné a stále niekde lietam. S vekom prichádza aj únava, a tak Roman priznáva, že už nemá silu ako kedysi. V hereckej kariére začína dávať prednosť kvalitným projektom pred kvantitou. „Už máš aj iné priority, ako sa niekde predvádzať a čím viac robíš menej komerčnejšie veci, tým máš menej peňazí. Hoci sa Roman snaží zo všetkých síl, vie, že skutočnou oporou ich rodiny je jeho manželka Petra. „Najdôležitejší článok v tomto je však tá žena, pretože ja si môžem myslieť, že to dokážem, ale nedokážem. Práve ona je tá, ktorá vychováva, komunikuje, vzdeláva a vytvára domov. Aj pri trávení času s deťmi cíti výčitky. Pomajbo sa však nevzdáva. Vie, že láska k deťom a rodine je silnejšia než únava. Všetci rodičia o svojich deťoch tvrdia, aké sú krásne, úžasné a výnimočné, ale naše také fakt sú, priznáva s úsmevom.
Roman Pomajbo o súkromí, humore a vzťahoch
Napriek popularite a strate súkromia si Roman Pomajbo myslí, že robí dobre každému, keď ho ľudia spoznávajú a usmievajú sa na neho. V utorkovej časti seriálu Nemocnica si zahrá epizódnu postavu: „Aj Turek mal byť v Hornej Dolnej iba v jednej časti a nakoniec sa stal členom rodiny celej dediny. Uvidíme! Možno motyka vystrelí,“ tvrdí na margo ďalšieho účinkovania v seriáli Nemocnica.
Súkromie a anonymita
Niekedy to ozaj nie je ľahké! S obľubou zvyknem hovoriť: „Nikdy nie si sám! Stále sú niekde nejaké oči, ktoré ťa pozorujú, sledujú a hodnotia. Za tie roky som si na to ale zvykol. Nedávno som vystúpil na Hlavnej stanici v Bratislave a naozaj mal pocit, že ma všetci zdravia a usmievajú sa na mňa. Dokonca ma aj páni policajti privítali: „Vitajte doma, pán Pomajbo!“ Neveril som vlastným očiam a ušiam. Usmial som sa a pomyslel si: „Tu si doma. Sem patríš.“ A klame každý, kto tvrdí, že mu nerobí dobre, keď ho ľudia spoznávajú a usmievajú sa na neho. Má to ale samozrejme aj obrátenú stranu. Občas nemáte chuť komunikovať, ste zamyslený a chcete byť sám. No ľudia vás neustále atakujú. Vtedy nevychádzam na verejnosť.
Prečítajte si tiež: Vojvodkyňa Kate a štvrté dieťa: Klebety vs. realita
Humor ako korenie vzťahu
Nedávno sme doma s deťmi hrali takú hru - všetci sme si zobrali papier, pero a každý mal o tom druhom napísať pár viet. Čo má na ňom rád, čo si na ňom váži, v čom ho obdivuje. Potom sa papiere posúvajú, až nakoniec príde k poslednému členovi rodiny a každý si to prečíta. Okrem iných dojemných vecí som sa dočítal, že som veľmi vtipný, a napätú situáciu vždy s humorom odľahčím. Takto ma zadefinovali moje deti. Celé to čítanie bolo prekrásne! Všetci sme si poplakali a uistilo nás to, že sa máme veľmi radi a sme milujúca rodina. Humor je vo vzťahu nesmierne dôležitá vec! Ak vás partner nedokáže nikdy rozosmiať, vzťah nemá žiadnu perspektívu. Veď koho by ste si vybrali do vzťahu? Krásneho, vyšportovaného Adonisa, ktorý sa nikdy neusmeje, alebo radšej usmievajúceho Pierota, s ktorým je vám dobre a vždy vás rozosmeje? Na druhej strane, nie je sem-tam toho humoru až príliš? To je pravda. Všetkého veľa škodí. Sú chvíle, keď vedľa seba potrebujete oporu a nie šaša.
Pohľad očami manželky
Viem, čo má na mne rada a samozrejme viem aj to, čo neznáša. Je šťastná, že som milujúci muž, manžel a otec našich detí. Všetci rodičia tvrdia o svojich deťoch, aké sú krásne, úžasné, výnimočné a dokonalé. Ale naše fakt také sú! Som na ne nesmierne hrdý a obdivujem každé z mojich detí zvlášť aj dohromady. Jednotka je vraj celá maminka, dvojka celý tatino, trojka mix maminky a tatinka a pán Eliot je úplne samostatná jednotka. Všetky štyri sú však nádherné bytosti.
Rady do života a spomienky na profesora
Vychovávame ich s láskou a k láske. Môžeme mať tisíce zaručených rád do života, no dôležité je, aby oni vedeli, čo je pre nich podstatné, a čo ich bude robiť šťastnými ľuďmi. Veľmi, veľmi som sa chcel stať hercom. Tak som sa už v štrnástich rokoch dostal na Janáčkovo konzervatórium v Brne. Tam ma učil herectvo staručký pán profesor. Vyzeral ako Werich, rozprával ako Werich, akurát, že to nebol Werich, ale pán profesor Ingr. Neskutočne som ho obdivoval a žral každú jeho vetu, pripomienku či radu. Bol som naozaj výborný, snaživý študent. Doteraz mi v hlave znie jeho rada: „Umění se musí dělat jednou rukou v prdeli“. Dlho, dlho som tomu nemohol rozumieť. Začal som to chápať až teraz po päťdesiatke.
Umenie ako terapia a čelenie nepriazni osudu
Umenie - divadlo je terapia. Skutočne to funguje tak, že keď niečo tvoríte (a máte byť niekým iným), zabudnete na to, že vás bolí hlava, prípadne noha, že neviete či budete mať na splátku, alebo ste sa pohádali s manželkou. V tú chvíľu ste tam, naplno. Žijete v prítomnom okamžiku. Snažím sa neustále na sebe pracovať. Stále viac a viac sa spoznávať. Pretože až vtedy, keď budem viac rozumieť sám sebe, lepšie pochopím aj tých ostatných.
Viera v osud
Fatalista slepo verí v osud. Ja verím v osud s otvorenými očami. Všetko je tak, ako má byť. Všetko sa pre niečo deje a my dnes ešte nevieme, prečo sa nám to deje. Odpoveď nájdeme v budúcnosti.
Prečítajte si tiež: Rozchody a Nové Začiatky
Seriál Nemocnica a herecké škatulkovanie
Keď som sa dozvedel, že v ňom budem hrať, tak som si ho pozrel. Mrzí ma, že v ňom neúčinkujem aj dlhšie? Áno. Mrzí! Mal som možnosť zažiť výrobu tohto seriálu. Je tam dobrá atmosféra a sú tam ľudia, ktorých mám rád. Aj Turek mal byť v Hornej Dolnej iba v jednej časti a nakoniec sa stal členom rodiny celej dediny. Uvidíme! Možno motyka vystrelí. Keď som žil v Prahe, českí kolegovia si vôbec nevedeli predstaviť, že na Slovensku som známy ako komediálny herec a robím rôzne skeč-show. U nich som hral výlučne dramatické postavy. U nás to je naopak. Bol to taký dvojaký herecký (mačací) život.
Priorita voľného času a existenčné obavy
Som v bode, keď si uvedomujem, čo je pre mňa dôležité, no a čo zas menej dôležité. Všetci to teraz máme trochu zložitejšie. Keď zrazu zistíte, že sú len výdavky a žiadne príjmy, logicky nastúpi strach. Som príliš zodpovedný a táto prezodpovednosť ma občas nepríjemne valcuje. Robím, čo sa dá. Skúšam divadlo, hrám v Hornej-Dolnej, sem tam sa podarí nejaký dabing, píšem blogy a učím “Tréning komunikačných schopností” na vysokej škole.
Rada pre mužov a samovzdelávanie
Keď chcú mať krásny a príjemný večer, nech túto vetu vôbec nehovoria. Nech sa samovzdelávajú. Nech sa prihlásia na kurz empatie (psychofonetiky) ako ja. Tam sa dozvedia veľa vecí… o sebe.
Pozitívna energia a predsavzatia
Nie je všetko zlato, čo sa blyští, ale energia je určite súčasťou mojej pozitivity. Nechcem si dávať predsavzatia, aby som nebol sklamaný, keby som ich nemohol dodržať. Ale každý rok nejakým tým predsavzatím začíname. Tak nech je to rok, počas ktorého budeme sami sebe zdrojom. Zdrojom spokojnosti, radosti, šťastia, zdravia k sebe samému.
Príbeh príchodu štvrtého dieťaťa - syna Eliota
Roman Pomajbo ešte donedávna tvrdil, že je kráľ, ktorý má doma tri dcéry a jeho životnou rolou je byť ockom. Po 18 rokoch manželstva sme sa s mojou milovanou ženou rozhodli pre neplánovaný výlet vo dvojici. Prišlo to v období, keď ma zasiahla zmena v divadle, mal som zrazu voľno. O deti bolo postarané a tak sme sadli do auta a vyrazili sme. Sami, bez detí, priznám sa, zaskočilo nás to ticho. Nevedeli sme, kam pôjdeme a kde budeme spať. Pripadalo nám to ako naša svadobná cesta. Vtedy som Peťke hovoril, že keď sa zoberieme, sadneme do auta, vyzlečieme sa dohola a pôjdeme, kam nás nohy zavedú. Teraz to bolo presne tak, akurát, že sme boli oblečení! Kamarát mi ponúkal ubytovanie v luxusnom zámku, ale moja žena ma pozná, vie, že som stále medzi ľuďmi a ťahá ma to inde. Hovorím jej: „Peťka, máš pravdu, najradšej by som išiel niekam do lesa, kde by sme boli sami dvaja. Predstavujem si chalúpku a pec, do ktorej by som prikuroval. Vidím oheň a teba, ako si čítaš - a boli by sme tí najšťastnejší ľudia na svete.“
Prečítajte si tiež: Úspechy Zlatice Švajdovej Puškárovej
Znamenia na ceste
Cestou sme sa zastavili u výnimočného maliara, ktorý nám len tak mimo rečou povedal, že jedno z jeho najlepších diel je to, že si ešte po päťdesiatke doprial dcéru. Tento jeho odkaz som pochopil až po všetkých tých udalostiach, ktoré nasledovali. Peťka sa po ceste snažila potvrdiť ubytovanie. Bol už večer, začal som byť nervózny, keď nám zrazu konečne zavolali naspäť, zistili sme, že majú obsadené. Majitelia nás však takto neskoro nechceli nechať bez ubytovania a tak nám ponúkli ich druhú chatu pre 16 ľudí. A keďže v nej nikto nebol, museli nám poriadne zakúriť v peci… V peci? Vo vysnívanej peci? Oheň? Bolo to presne to, čo sme si predstavovali. „Poďte k nám na pohárik. Bývame s manželkou hneď vedľa,“ - pozvali nás. Slovo dalo slovo a my sme do druhej v noci počúvali ich príbeh. O tom, ako veľmi túžili po dieťatku, a tak sa rozhodli pre adopciu a do pol roka dostali dcérku. Všetko navôkol voňalo bábätkom, na žehliacej doske boli plienky - dokonalá atmosféra šťastnej rodiny. Slzy mi tiekli od dojatia, že som stretol takých úžasných ľudí. Chytili sme sa s Peťkou za ruky a presunuli sa k vodnej nádrži, v ktorej sa odrážala nočná obloha. Nebo bolo jasné, plné hviezd. Sedeli sme tam v objatí a občas pozreli hore na oblohu… Už vtedy som tam videl toho malého človiečika. Visel tam na hviezde a pýtal sa nás: „Dokedy tu budem ešte čakať? Však sa konečne rozhýbte.“ Bol to nezabudnuteľný deň a čarovná noc… Ráno pred odchodom som si ešte zobral malé bábätko do náručia a poďakoval jeho rodičom, akú krásnu budúcnosť mu prichystali. Tak sme sa rozlúčili… Na druhý deň sme sa zastavili u našej známej, ktorej sme posunuli veci po dcérkach. Zrazu sme v našom kočíku videli ďalšie novorodeniatko. Jeho príchod na svet bol ťažký a náročný. Mali sme slzy v očiach, keď nám ho vyrozprávali. Ďalšie bábätko… a v našom kočíku. Za 48 hodín na výlete s mojou ženou som držal v náručí dve novorodeniatka, ktoré to na štarte nemali najľahšie. Boli to znamenia na našej ceste. Na ceste, na ktorej sme splodili Eliota. Prišli sme domov a povedal som Peťke len tak zo žartu: „Pre istotu si urob tehotenský test.“ Ten bol negatívny…
Dovolenka s otcom a prekvapenie
Prvý raz v živote som išiel na dovolenku k moru s otcom. Nastavil mi tam také zrkadlo, že som sa už tretí deň zahrabával do piesku. Ale krásne sme si to užili… Medzitým som volal domov, či je všetko v poriadku. A zrazu sa v telefóne ozvala najstaršia Vivinka: „Maminka má v brušku bábätko, v brušku má bábätko,“ opakovala. Peťa to vtedy zahrala do autu… Nechcela som, aby sa to dozvedel takto. A popravde, vôbec som nechápala, ako na to dcéra prišla. Žiadna z dcér ani netušila, že sme mali podozrenie a že sme si už robili jeden test. V ten deň ale ku mne Vivinka prišla, niekoľkokrát sa dotkla môjho bruška a povedala mi, že vie, že je tam bábätko. So smiechom som jej odpovedala, že to určite nie. Priznám sa, natoľko ma vyľakala, že som si v tajnosti urobila nový test. A s prekvapením som na ňom našla dve čiarky… Muselo byť náročné udržať v tajnosti, že čakáte štvrté dieťa, až do príchodu Romana. Bolo. Udržať to tajomstvo ďalšie dni… Keď prišiel Roman z dovolenky, chodila som stále za ním a naznačovala, že ho v kúpeľni čaká prekvapenie - a on NIČ.
Reakcia na tehotenský test a monológ
Mal som už hlavu inde, o tri dni ma čakala oslava 50. narodenín, hľadal som fotky z detstva, rozkladal ich na posteľ… A Peťka stále dobiedzala, že test je v kúpeľni - nech sa idem pozrieť. Nakoniec som sa teda zdvihol… A keď som tam zbadal tie dve čiarky, zmohol som sa len na: „Čo budeme robiť?“ Stál tam vo dverách, vyjavene na mňa pozeral a opakoval: „Čo budeme robiť?“ Zrazu som nedokázala prečítať jeho emócie. Máme tri deti, zodpovednosť veľká, nechcela som ho tlačiť do niečoho, čo by sám nechcel. Bola som pripravená na všetko. Chcela som, aby to bolo spoločné rozhodnutie… Pozrela som na neho: Vieš, sú dva varianty… A on zrazu spustil monológ. Ako herec som veľmi čitateľný. Hneď je na mne vidieť, čo si myslím. Ale v tej chvíli som bol úplne vypnutý, Peťka nevedela, čo si myslím. Netušila, či som šťastný alebo smutný. A potom mi to celé došlo. Osem rokov chodím po celom Česku a Slovensku so svojou humornou one man šou Ocko, kde hovorím o tom, aké je to byť otcom, ako to my, chlapi prežívame a ako to zvládame. Celý môj život je s tým spojený… Dokonca aj predstavenie končí vetou: „No čo, urobíme si ešte jedno…?“ Jasné, že urobíme, veď o tom to celé je - a my sa pýtame, čo budem robiť? Zrazu sme obaja plakali a objímali sa… Rodina je pre Romana všetkým. Bol by sám proti sebe. Všetko to, čo ľuďom hovorí, vlastne žije… Povedal mi: „Aj keby sme mali piť vodu a jesť suchý chlieb, nejako to dáme.“ Tak som na neho zamilovane pozerala a vravím: „Romi, toto je to, prečo som s tebou… Ty máš stále pocit, že nie si dostatočne veľký chlap. Ale toto ťa veľkým robí…Všetci tí chlapi, ku ktorým vzhliadaš ako k tým „veľkým“, ti nesiahajú ani po členky. Toto je to, prečo ťa milujem.“ Objali sme sa a povedali si, že to dáme…
Najlepší pôrod a reakcia dcér
Náš štvrtý pôrod bol najlepší. Nielen preto, že sme vedeli, do čoho ideme. Peťuška je stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace, je typická mamina, aj pôrod zvládla na jednotku, ak nie lepšie. Len čo jej zabrala epidurálka, obaja sme si na pôrodnej sále spolu zdriemli… Naozaj sme si dobre pospali, až kým neprišla pani doktorka Peťku skontrolovať. „Áaa, maminka je pripravená. Môžeme ísť na to!“ Teraz? Veď sme akurát vstali… A tak sme sa ešte takí ospalí a zívajúci pustili vstúpiť do života nášho Eliota. Peťa si dvakrát kýchla, dvakrát zatlačila a náš syn bol na svete. Je to zázrak, obrovský dar. Na svet prišiel hotový človiečik a pozeral na nás. Štyridsať minút po pôrode som tam už mal celú rodinu, aj dcéry. Sú to dievčatká, materský pud majú zakódovaný v génoch. Od prvého momentu sa o neho starajú. Mám doma štyri opatrovateľky, sotva sa k nemu dostanem. Malý má teraz mesiac a zatiaľ som ho prebaľoval len v noci alebo keď sú baby v škole. Takže keď sa chcem presvedčiť, či mám naozaj syna a rozbaliť ho, môžem len vtedy, keď nikto nie je doma.
Splnený sen o synovi a plány do budúcnosti
Bol som zmierený, že ostanem kráľom s tromi dcérami. A vidíte - mám syna. Každému to odporúčam. Nielenže to nanovo reštartuje manželstvo, ale je to aj jeho naplnenie. A vy si to všetko len užívate… Štvrté dieťa už vychovávajú súrodenci… A syn? Teraz ma všetci potľapkávajú - „konečne sa ti to podarilo. Tak si sa dočkal!“ Som spokojný, rod bude zachovaný. A vidím to aj na svojom otcovi, to hrdé „ÁNO, mám vnuka!“ Pre mňa je to len milý bonus k tomu všetkému, pretože ja som bol presvedčený, že to bude dcéra! Roman nechcel vedieť, čo to bude. Keďže som išla na genetický test, dozvedela som sa to už v prvom trimestri. V kolónke pohlavie plodu bolo zrazu MUŽSKÉ. Po tom všetkom, čo sme zažívali, hovorila som si, že to ani inak nemôže byť. A zrazu mi volá: „Hm, tak nič, nevadí, zase to bude dievča.“ Pýtam sa ho - „Podľa čoho si to zistil?“ „No, skúmal som to začiernené miesto, je nejaké dlhé a SYN je len na tri písmená, asi to bude DCÉRA.“ Pýtam sa ho pobavene: „A odkedy sa pohlavie plodu píše SYN alebo DCÉRA? Nie je to náhodou MUŽSKÉ A ŽENSKÉ? A to má rovnaký počet písmen.“ A bol na začiatku…
Zodpovednosť a slabšie chvíľky
Áno, moja žena si to užíva a ja mám strach. Teda mal som, keď som myslel na to, či zažijem jeho stužkovú, svadbu, deti… Ale sú to len myšlienky, dajú sa zahodiť a tak si len užívam tú krásu okamihu. Treba žiť v prítomnosti!
Ambície a vnútorný rozkol Petry
Keby sme s Romanom za posledné tri roky neprešli vnútorným posunom, tak by sa možno toto všetko neudialo. Odjakživa mi ľudia okolo mňa hovorili, aká som pozitívna osoba, aký mám pohodový život a ako mi všetko „samo sebou“ vychádza. Ja som si, naopak, uvedomovala, že to neprišlo len tak, že som si to musela vždy obhájiť, ale tým svojím „pozitívnym“ spôsobom. V čase, keď mala Timejka (tretia dcéra) tri roky, vtedy som zažila vo svojom vnútri rozkol. Som kreatívna duša a zrazu som sa cítila svojou rodinou zviazaná, mala som pocit, že by som chcela v živote ešte niečo dokázať, že môj ľudský potenciál nie je naplnený. Mnohé to zažívame, lebo odmalička počúvame - musíš ešte niečo dokázať - a nepodporuje sa v nás ženskosť. Prirodzená úloha byť ženou a mamou. Pred tými tromi rokmi som sa začala zaoberať sama sebou a pýtať sa - kedy niečo dokážem? Kedy, keď nie teraz…? Chcela som len naplniť svoju vnútornú potrebu. Minulý rok som mala 40 rokov a tak sme sa s kamarátkami vybrali do Ománu. Každý deň sme spali niekde inde, ráno a večer sme cvičili jogu. Štyri baby v jednom aute. Každý deň sme zažili niečo krásne a fascinujúce. Ten neporiadok, čo som si v sebe za dva roky spôsobila, som si musela upratať… Vnútornú nespokojnosť, že Roman je stále preč a ja som len mama, ktorá varí a perie a rieši manželovu administratívu. Kde je ta kreatívna Petra…? Poslednú noc nastal pre mňa v Ománe najdôležitejší moment. Na pláži neďaleko Perzského zálivu nás zavolali domáci, aby sme sa prišli na niečo pozrieť. Zobrali za hrsť piesku a hodili ho do vody. Hladina sa zrazu začala trblietať. Fosforujúci planktón… Kúzlo. A my sme na to fascinovane pozerali… Bola som dojatá tou krásou.
Pochopenie a návrat k rodine
Ráno sme sa balili a kamarátka si povzdychla - „Škoda, že sa musíme vrátiť do tých našich obyčajných životov…“ Aj ona mala v sebe rozkol. Ako žena-matka, ktorá si musí stále niečo dokazovať. A ja jej hovorím: „Vieš čo? Ja som vlastne včera večer na niečo prišla a až teraz som si to uvedomila. Ten planktón, ktorý sme videli a žasli nad jeho jedinečnosťou, máme pred očami každý deň, teda aj doma, len ho nevidíme. My nie sme naučení ho vidieť. Nie sme schopní oceňovať radosť z jednoduchých momentov, ktoré žijeme.“ Prišla som domov a zrazu som si uvedomila, že tá Peťa, ktorá chce ešte stále niečo dokázať - baví ma fotiť, baví ma grafika, maľovanie, učiť sa nové veci… je jedinečná taká, aká je. Uvedomila som si, že pre tú Peťu je najdôležitejšia rodina a deti. Keby som toto zanedbala, obzvlášť teraz v ich malom veku, a nešla za svojím srdcom, pokazila by som najdôležitejšiu vec na svete. Žiadne dosiahnuté ambície by ma potom nikdy neuspokojili. Uvedomila som si, že tá Peťka, ktorá isto ešte veľa dokáže, musí mať len viac vrások a sivých vlasov… Ten planktón mám doma -rovno pred očami… Keď je žena spokojná, celá rodina je spokojná…
Zmena režimu a reakcie okolia
Rovno sme do toho vplávali. Tak sme boli všetci natešení z nášho chlapca, z malého bábätka, že to išlo spontánne. Niekedy sa len tak pýtame - kde je, kto ho má? Áno, odvtedy je to cirkus a la Pomajbo. Viete, čo bolo najvtipnejšie? My dvaja dospelí ľudia, ja 50-ročný, maminka 40-tnička. A obom nám napadlo to isté: „Ako to povieme našim?“ Cítili sme sa ako 16-roční pubertiaci - „Och, ako to len povieme mojim rodičom…? A Roman, tvojim?“ Mali sme záchvaty smiechu. Stále sme to odkladali. Peťa mala výbornú odpoveď: „Vieš čo? My to budeme tajiť. Nikdy to nepovieme!“ Rodičia sa to vlastne dozvedeli ako jedni z posledných. Prijali to s radosťou, všetko je super, nič iné im ani nezostáva. Už ani nedúfali, že sa dožijú ďalšieho vnuka. Je to pre nich čarovné… Ale veď- dieťa je dar. Poznám veľa ľudí, ktorí by vymenili všetko za to, aby mohli mať bábätko. Berieme to s pokorou a radosťou. Máme šťastie, že máme štyri krásne a zdravé deti… Vážime si to a milujeme tento život.
Plány so synom a túžby do budúcnosti
Nedávno sa ma pýtal kamarát z Moravy, či budem moderovať ples jeho dcére. Hovorím: „Jasné, keď ty budeš môjmu synovi.“ A on, starý poľovník, vraví: „Roman, my sa o neho postaráme. Už v 5 rokoch dostane vzduchovku, bude loviť… A bude hrať futbal, hokej, kopať do lopty aj korčuľovať…
Roman Pomajbo: Herec, otec a inšpiratívna osobnosť
Rodený Ilavčan vyrastal v Bratislave a vyštudoval v nej aj VŠMU. Vídame ho hlavne v komediálnych postavách, ktoré exceletne stvárňuje, no vzhľadom na to, že je trojnásobným otcom troch dcér, stal sa aj prototypom otecka. Po Slovensku cestuje aj s vlastným programom, nazvaným OTECKO. Okrem toho účinkuje v programoch Partička, Kredenc a mnohých ďalších. Ako sa hovorí, momentálne mu ide karta, pretože čoraz častejšie sa objavuje aj v úlohe moderátora.
#