Úlohou sociálneho štátu je chrániť najzraniteľnejších, a existuje niekto slabší ako deti, ktoré nemajú to šťastie narodiť sa do riadne fungujúcich rodín? Pozrime sa teda, aká je realita v slovenských detských domovoch a ako štát zabezpečuje ich ochranu a podporu. Tento článok sa zaoberá situáciou detí v detských domovoch na Slovensku, pričom sa zameriava na otázku poplatkov, príčin umiestňovania detí do ústavnej starostlivosti, a na úlohu štátu a iných organizácií pri zabezpečovaní ich blaha.
Súčasný Stav Detských Domovov na Slovensku
V klasických detských domovoch, ako ich poznáme ešte z čias minulých, už nie sú žiadne deti do šesť rokov. Tie idú do profesionálnych rodín. Na konci septembra 2020 žilo na Slovensku mimo svojich rodín 13 820 detí. Z nich najviac, takmer 7-tisíc, je v náhradnej osobnej starostlivosti. To znamená, že sa o ne starajú ich príbuzní, napríklad starí rodičia, strýkovia, tety alebo aj dospelí súrodenci. Ďalších vyše tisíc detí žije v pestúnskej starostlivosti. Biologickí rodičia v tomto prípade nestrácajú svoje práva a za istých podmienok je možné, aby sa k nim dieťa vrátilo. Niekoľko ďalších stoviek detí je v polepšovniach. V klasických detských domovoch (po novom premenované na Centrá pre deti a rodiny), zostáva aktuálne 4 668 detí. Menšie, ktoré pôjdu ďalej na adopciu, sú v profesionálnych rodinách. Väčšinou sú to Rómovia, viaceré výskumy hovoria približne o 60 percentách. Sú staršie a do domova prišli s viacerými súrodencami. Mnohé z nich trpia rôznymi poruchami správania či inými diagnózami. Ďalšou skupinou sú ťažko postihnuté deti. Ich situácia je najhoršia. Šanca, že raz opustia detský domov, je minimálna a ani v dospelosti sa ich život nijako nemení. Len ich presunú do zariadenia pre dospelých.
Adopcia a Čakacia Doba
Tieto fakty vysvetľujú, prečo sa v súčasnosti čakacia lehota na osvojenie dieťaťa počíta na dlhé roky. Momentálne je v poradovníku na adopciu 1075 žiadateľov. O adopcii väčšinou premýšľa pár, ktorému sa nedarí mať vlastné deti. Je len prirodzené a nemôžeme im to nijako zazlievať, že chcú čo najmenšie dieťa, zdravé a "biele". A na také dieťa sa čaká aj dlhé roky. „Čím sú žiadatelia otvorenejší k prijatiu detí, tým je doba čakania kratšia. Napríklad, keď má väčšina žiadateľov záujem o novorodenca bez akýchkoľvek znevýhodnení a chcú ho výlučne len do osvojenia, čakacia doba môže byť aj štyri až päť rokov. Ak by však prijali ročné dieťa a etnicita by u nich nehrala rolu, čakajú napríklad dva roky. Ak chcú prijať aj dieťa, ktoré nie je právne voľné - teda sú stotožnení s myšlienkou pestúnskej starostlivosti -, môže im byť dieťa ponúknuté aj hneď po ukončení prípravy,“ povedala pre Postoj psychologička Soňa Očkášová z občianskeho združenia Návrat. Neochota adoptovať si rómske dieťa má širší spoločensko-kultúrny rámec. Podľa psychologičky sa mnohé páry obávajú reakcií okolia, najmä svojich rodičov a širšej rodiny. Obávajú sa aj rasizmu na škole, s ktorým by sa dieťa v budúcnosti stretávalo. Deti sa nevedia z detských domovov dostať aj preto, že sú z viacdetných rodín a v ústave sa ocitli všetci súrodenci. Nemalo by sa zabúdať ešte na jeden dôležitý fakt, prečo deti zostávajú v domovoch. Nie všetky deti v nich sú právne voľné. Ak sa rodičia či starí rodičia o deti zaujímajú a sporadicky alebo pravidelne ho v domove navštevujú, nemôžu byť adoptované.
Chudoba ako Príčina Umiestňovania Detí do Ústavov
Na Slovensku sa mnohé deti dostanú do štátnych ústavov vinou extrémnej chudoby. Sociálni pracovníci s rodinami v núdzi, a to najmä s Rómami v osadách, nepracujú. Situácia sa tak vyhrotí do extrému a potom úrady prídu a odoberú deti. Pričom keby sociálni pracovníci s týmito rodinami aktívne pracovali, mnohé deti vôbec nemuseli skončiť v detských domovoch. V extrémne chudobných rodinách nefungujú základné veci. Nie je práca, nie sú peniaze, rodiny často žijú v podmienkach, keď v jednej izbe býva aj dvadsať ľudí. V zime nemajú čím kúriť, nemajú riadne oblečenie. Tu by malo byť riešením sociálne bývanie. Sociálne byty však na Slovensku žalostne chýbajú. „Tu by mala nastúpiť samospráva, ale nerobí to. Je to jej zodpovednosť zo zákona. Keď rodina stratí bývanie, ocitá sa na ulici, a to z toho dôvodu, že u nás neexistuje trh sociálnych bytov alebo verejných bytov na prenájom,“ povedal pre Postoj predseda o. z. Návrat Marek Roháček. Samosprávy akoby zaspali a situáciu ponechávajú na štát a jeho úrady práce. „To sú vzdialené úrady, nepoznajú tieto rodiny, nepoznajú kontext ich situácie. Samospráva nám jednoducho deti nezachytí, nevie im poskytnúť podporu a sprevádzanie. Dlho sa nechá situácia tak a keď je to už naozaj zlé, príde úrad a deti vyjme z rodiny,“ vysvetlil Roháček. Štát rodinám v extrémne zlých podmienkach nepomáha ani sociálnymi dávkami. Typickým príkladom môže byť príspevok na bývanie. Človek si logicky myslí, že slúži práve v takýchto prípadoch. Ale to je omyl. Mnohí z tých, ktorí skutočne potrebujú náhradné bývanie, nespĺňajú podmienky na získanie príspevku.
Podpora Rodičov a Prevencia Umiestňovania Detí do Domovov
„Takže tí, ktorých životná situácia je najťažšia a ktorí to najviac potrebujú, sa najprv vlastnými silami musia dostať na určitú úroveň, aby im potom štát mohol poskytnúť akú-takú pomoc. Pomoc potrebujú aj iné skupiny rodičov. V detských domovoch totiž často končia deti tých, ktorí sami v tomto prostredí vyrastali. Nielen že nevedia odovzdávať svojim deťom rodičovské zručnosti, oni ani nevedia, čo im majú odovzdávať. „Je veľmi dôležité, aby im úrady nehovorili len to, čo robia zle, ale aj ako majú robiť. Potrebujú podporu. Čo je podľa neho dôležité a nerobí sa to? Podľa neho tieto rodiny potrebujú oceniť, že u nich aj niečo funguje, hoci by to bola pre nás samozrejmosť. Napríklad, že dieťaťu treba dať jesť viac ako jeden raz za deň. To ich povzbudí, aby správne veci opakovali. „Rodičov sprevádzame aj v zručnostiach, aby deťom čítali rozprávku, lebo to nie je banalita. Buduje to veľmi veľa vecí, je to dôležité pre deti i rodičov. Je to príležitosť pre rozhovor, vzťah, pre dôveru, intimitu, dotyk, pre spracovanie dňa. Vedieme ich k tomu, aby mali vzťah ku škole, aby do nej chodili a zvládali prípravu. To ich musí niekto naučiť. Podľa Roháčka by štát spravil dobre, keby viac investoval do podpory neštátnych a cirkevných subjektov, ktoré v tomto prostredí prirodzene fungujú. Prebudiť sa musia aj samosprávy, ktoré by mali oživiť spoluprácu so školami. „Sú to prirodzené inštitúcie, poznajú tie deti, kontext rodiny a vedia nájsť nejaké riešenie. „Niekedy sa hovorí, že je zlý zákon a je málo peňazí. Ja si myslím, že ani jedno ani druhé v tomto prípade nie je pravda,“ myslí si šéf Návratu. Horšie je to však už s efektívnosťou prerozdelenia peňazí. O tom, ako namiesto reálnej pomoci ľuďom v núdzi zbytočne plytváme peniazmi na projekty, ktoré nedávajú zmysel, cituje vyššie spomínaná štúdia aj sociálnu pracovníčku z jedného neštátneho detského domova v Prešovskom kraji. „Rómovia sami svoju situáciu ovplyvniť nevedia a nám (spoločnosti) to takto vyhovuje. My sa tým živíme, vymýšľame EÚ projekty a my ich učíme, dajme tomu 30 Rómov, ako zapnúť počítač. Alebo urobíme prednášku o tom, ako nebyť rasistami.
Prečítajte si tiež: Kto platí odvody na materskej?
Starostlivosť o Ťažko Postihnuté Deti
Štát fatálne zlyháva najmä v rodinách s ťažko postihnutými deťmi. Je až neskutočné, v akej bezradnosti sa ocitajú. Chýba tu sieť služieb, ktorá by umožnila dennú starostlivosť o postihnuté deti. „Donedávna tu totiž bola politika, že na prvé tri roky života rodina s postihnutým dieťaťom nedostala nič. Veď ešte nevieme, ako sa postihnutie vyvinie, tak nemôžeme im dať nejaké peniaze alebo kompenzačné pomôcky. Možno bude časom dieťa zdravšie. Keď sa to vykryštalizuje, tak potom im dáme,“ opisuje štátnu filozofiu v tejto oblasti Marek Roháček. Za posledných päť rokov sa situácia trochu zlepšila vďaka sieti Centier včasnej intervencie (CVI), ktoré sa zameriavajú na pomoc ihneď po narodení dieťaťa. Situácia, keď prvé roky po narodení dieťaťa neprichádza žiadna podpora od štátu, dokázala dostať mnohých rodičov na kolená. Rodiny to nezvládli, mnohé manželstvá sa rozpadli. „Alebo tí ľudia kolabovali fyzicky či psychicky. Svoje deti milovali, chceli sa o ne starať, ale nakoniec ich nechali v starostlivosti štátu,“ opisuje ich situáciu Roháček. Dostať ich do tohto psychického stavu niekedy pomôžu aj samotní lekári. Tí často namiesto podpory rodičov povzbudia, aby dieťa dali do ústavu, lebo sa nebudú vedieť o neho postarať. Deti sa tak ocitnú v detských domovoch v starostlivosti zdravotníkov. Aj keď sú už v opatere štátu, ten na ne nemyslí ani teraz. Mnoho z nich by si totiž dokázalo nájsť svoje miesto u pestúnov či profesionálnych rodičov, to by im však musel štát chcieť pomôcť. „To je už služba štátu, poskytnúť väčšiu nielen finančnú, ale aj sociálnu a technickú podporu,“ povedal Roháček. Táto služba však v praxi nefunguje. Napríklad keby si postihnuté dieťa zobral niekto do pestúnskej starostlivosti, sám sa uvrhne do chudoby. Pestúni totiž nie sú ako profesionálni rodičia zamestnancami detských domovov, teda štátu. Musia chodiť do práce. Adopcia ťažko postihnutých detí je výnimočná. „Poznám ľudí, ktorí si zobrali dieťa s Downovým syndrómom do adopcie, ale to sú prípady, ktoré spočítate na jednej ruke,“ doplnil na záver Roháček. Keď sa ťažko postihnuté dieťa prepadne do starostlivosti štátu, len výnimočne sa z nej dostane von.
Vyživovacia Povinnosť Rodičov
Rozhodovanie o vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je bežnou praxou slovenských súdov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Pri zisťovaní majetkových pomerov povinného rodiča súd berie do úvahy jeho zdaniteľné príjmy a vlastníctvo majetku. Ak povinný rodič nepreukáže súdu všetky požadované dokumenty o jeho príjme a majetku, súd môže rozhodnúť o výške výživného na základe predpokladu, že rodič má mesačné príjmy vo výške 20-násobku životného minima dospelej osoby. Od 1. Existujú prípady, kedy súd stanovil zaplatenie výživného na niekoľko mesiacov vopred. Minimálne výživné je stanovená zákonom. Jeho výška je 30% zo sumy životného minima nezaopatreného dieťaťa. Od 1. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Vyživovacia povinnosť voči deťom nie je časovo obmedzená. Nezanikne teda ani dovŕšením 26 rokov, ako sa občas nesprávne interpretuje. Rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, ktoré študujú dennou formou na strednej škole alebo na vysokej škole. Môže sa však stať, že súčasťou dedičského konania sú nedoplatky na výživnom vypočítané ku dňu smrti. Obnovenie vyživovacej povinnosti nastáva vtedy, keď dieťa nemá schopnosť samo sa živiť.
Bývanie a Ohrozenie Detí
Osobitným problémom nízkopríjmových rodín s deťmi v dnešnej dobe je udržanie si bývania. Množstvo rodín s deťmi, ktoré si okrem hypotekárnych úverov berú pôžičky aj od nebankových subjektov, sa dostáva do platobnej neschopnosti a to nie len v období, kedy rodičia prídu o zamestnanie. Viacdetné nízkopríjmové domácnosti pri platobnej neschopnosti prestanú platiť poplatky súvisiace s bývaním, následkom čoho je strata bytu a to aj napriek tomu, že boli vlastníkmi tohto bytu. Získať nový byt je pre nich prakticky nemožné! Rodina sa ocitne na ulici, v tom lepšom prípade ich prichýlia starí rodičia. Čo však, ak bývajú v osobitnom zariadení v dome s opatrovateľskou službou. Do garsónky sa prisťahuje dcéra s piatimi deťmi, z toho jedno s ťažkým zdravotným postihnutím. Deti s matkou spia na zemi, inak sa nezmestia a zriaďovateľ nemá zľutovanie, skončí nájom so starými rodičmi a na ulici sa ocitne päť detí a traja dospelí. Nájsť náhradné bývanie pre nich je nemožné! Dospelých do ubytovne vezme majiteľ aj so psami, prípadne mačkami, či inými zvieratami, ale s deťmi NIE!!! Dôvodom na odňatie dieťaťa, či detí, zo starostlivosti rodičov nemôže byť „problém bývania“, ale povedzme si, je tým ohrozené fyzické i psychické zdravie dieťaťa a zdravý sociálny vývoj maloletého. Deti následne končia v detskom domove!!! Stojí za zváženie napr. iná situácia, umiestniť do detského domova osem detí. Prečo? Otec je vo výkone trestu, matka sa dostáva do obdobnej situácie v dôsledku záškoláctva detí. Rodina žije z dávok v hmotnej núdze. Na príspevok na bývanie nemajú nárok a bývajú v chatrči. Náklady na cestu do školy pre šesť školopovinných detí predstavujú 79,20 €, t. j. viac ako jedna tretina finančnej dávky. Ako použiť túto dávku - neobliekať sa, nejesť, nepiť, nechodiť do školy, nekúriť, nesvietiť…. Jednoduché riešenie je dať deti do detského domova - čo na tom, že ani detský domov nevie donútiť dieťa, aby navštevovalo povinnú školskú dochádzku? Pričom náklady na jedného maloletého jedinca predstavujú viac ako 1450 € na mesiac.
Právo na Styk s Rodičmi
Dôsledkom toho, že je dieťa v ústavnej starostlivosti ešte nie je zánik jeho práva na styk s jeho rodičmi. Právo styku s dieťaťom by zaniklo len za predpokladu, že by rodičia boli pozbavený svojich rodičovských práv a povinností. Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele "Dieťa, pre ktoré je v centre (rozumej v detskom domove) vykonávané pobytové opatrenie súdu, má právo stretávať sa s rodičom, ak nebolo rozhodnutím súdu ustanovené inak. Centrum, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a obec poskytujú dieťaťu a jeho rodičovi pomoc na uľahčenie priebehu stretnutí, na rozvoj a úpravu ich vzájomných vzťahov a na úpravu ich rodinných pomerov. Súčasne zákon uvádza aj obmedzenia, že v prípade ak je to v záujme dieťaťa nevyhnutné, centrum je oprávnené určiť, že rodič dieťaťa sa nemôže stretnúť s dieťaťom alebo, že sa môže stretnúť napr. len za prítomnosti zamestnanca detského domova. Avšak vždy to musí byť odôvodnené potrebami dieťaťa.
Prečítajte si tiež: Cestovný doklad pre deti
Prečítajte si tiež: Čo hradí poisťovňa u zubára?