Objavte všetko o pediatrii: Definícia, štúdium a špičková starostlivosť o dieťa

Úvod

Pediatria je medicínsky odbor, ktorý sa špecializuje na zdravie a lekársku starostlivosť o dojčatá, deti a dospievajúcich. Zahŕňa široké spektrum zdravotných služieb od preventívnej starostlivosti až po diagnostiku a liečbu akútnych a chronických ochorení. Pediatria sa nezaoberá len biologickými aspektmi zdravia, ale berie do úvahy aj psychosociálny vývoj dieťaťa a vplyv rodiny a prostredia.

Definícia a zameranie pediatrie

Pediatria sa na lekárskych fakultách koncentruje na špecifické otázky detského a adolescentného veku. Zameriava sa na vývojovú biológiu človeka s dôrazom na vplyv rodiny, komunity a spoločnosti na zdravie a blahobyt dieťaťa. Skúma vývoj rôznych funkcií, mechanizmov a regulácií od intrauterinného života do dospelosti, pričom sa zameriava na vplyv choroby a jej liečby na vyvíjajúci sa organizmus. Dôraz sa kladie na rast a vývoj, princípy starostlivosti o zdravie a rozpoznanie bežných zdravotných problémov. Pediatria skúma životné prejavy závislé nielen na štruktúre a funkčnom usporiadaní detského organizmu, ale tiež v interakcii s prostredím, ktoré ho obklopuje.

Najvýznamnejším pre vznik detského lekárstva bolo jeho vyčlenenie z vnútorného lekárstva. Lekári, ktorí sa zaoberali medicínou pre dospelých sa postupne začali špecializovať na detský vek. Preventívne snahy sa v pediatrii začali uberať smerom hygienickým, epidemiologickým a sociálnym. Všetky uvedené okruhy vytvárajú a postupne rozvíjajú detské lekárstvo ako samostatný medicínsky odbor.

Pediatria ako samostatný vedný odbor sa zameriava na človeka v jeho najzraniteľnejších obdobiach života. Dieťa je viac menej odkázané na starostlivosť dospelých, predovšetkým svojich rodičov a tiež je viac disponované na rôzne ochorenia. Osobitosťou detského pacienta je aj to, že dieťa neprichádza k lekárovi samo, ale v sprievode dospelých, a teda nie ako subjekt rozhodujúci z vlastnej vôle. Trojrozmerný vzťah dieťa - lekár - rodič je veľmi zložitý.

Štúdium pediatrie

Pediatria sa študuje v 3. stupni vysokoškolského štúdia (PhD) - v rámci doktorandského študijného programu. Štandardná dĺžka štúdia tohoto odboru je podľa § 54 ods.2 Zákona č. 131/2002 Z.z. v dennej forme štúdia najmenej 3 roky a najviac 4 roky, v externej forme štúdia najviac 5 rokov. Na štúdium Pediatrie v 3.stupni sa vzťahuje kreditový systém štúdia. Doktorandské štúdium v odbore Pediatria sa skladá zo študijnej časti a vedeckej časti. Vedecká časť študijného programu má rozhodujúcu prevahu v doktorandskom štúdiu v odbore Pediatria. Dizertačná skúška musí preukázať, že študent má schopnosť samostatne získavať teoretické a praktické poznatky, ovládať ich a dokázať ich transformovať do ucelenej formy (písomná časť).

Prečítajte si tiež: Špecializácia pediatria: 2,5 roka

Absolventi študijného odboru PEDIATRIA (PhD) sú spôsobilí vykonávať náročné činnosti v oblasti starostlivosti o zdravé a choré detí, ovládajú a primerane aplikujú vedecké metódy základného a klinického výskumu s orientáciou na riešenie konkrétnej chorobnej entity či už na úrovni jej patogenézy, diagnostiky alebo terapie. Absolvent študijného odboru Pediatria má schopnosť samostatne vedecky pracovať a prinášať vlastné riešenia problémov v danom odbore.

Nosné témy jadra znalostí:

Funkcie, mechanizmy, regulácie a adaptačné procesy funkcií detského organizmu od molekulárnej úrovne až po celistvý organizmus v interakcii so spoločnosťou a prírodou - environmentálnymi faktormi.
Vedecký výskum aktuálneho problému z uvedeného odboru, alebo multidisciplinárneho problému s ťažiskom v oblasti pediatrie.

Štúdium pediatrie je dlhý a náročný proces s následnou špecializáciou v pediatrii, ktorá môže trvať ďalších 3-6 rokov.

Princípy starostlivosti o dieťa v pediatrii

V rámci starostlivosti o dieťa je dôležité sa zamerať na tri oblasti:

Záujmy a práva detského pacienta
Autorita a povinnosti lekára
Povinnosti rodiča

O rozvoji starostlivosti pre každé jednotlivé dieťa hovorí jeden z najdôležitejších programov WHO „Zdravie pre každého do roku 2000“. Preto si vytvára obecná pediatria samostatný pododbor - sociálnu pediatriu. Táto prežíva svoj rozkvet vďaka WHO a UNICEF. Sociálny má niekoľko významov: význam spoločenský - žijúci v spoločnosti - kolektívny/napr. liečbu ochorení u detí od narodenia do adolescencie. všetkých vekových kategórií.

Prečítajte si tiež: Pediatrická učebnica pre sestry

Charta práv hospitalizovaného dieťaťa

V snahe zabezpečiť optimálne prostredie pre harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa i počas jeho hospitalizácie bola vypracovaná a schválená na prvej európskej konferencii o hospitalizovaných deťoch (máj 1988) Charta práv hospitalizovaného dieťaťa, ktorá obsahuje nasledovné najdôležitejšie zásady:

Dieťa sa má hospitalizovať len vtedy, ak starostlivosť, ktorú jeho aktuálny stav vyžaduje, nie je možné rovnako dobre zabezpečiť doma a v ambulantnej starostlivosti.
Dieťa v nemocnici má vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcov.
Dieťa má byť chránené pred zbytočnými vyšetreniami, výskumom a liečbou.
Deti by mali mať všetky podmienky na odpočinok, hranie i vyučovanie, nemali by byť hospitalizované na oddelení pre dospelých.
Starostlivosť o dieťa v nemocnici vyžaduje zo strany ošetrujúceho personálu osobitný takt, pochopenie a rešpektovanie súkromia. Zdravotnícki pracovníci by mali byť vyškolení, aby boli schopní a pripravení odpovedať na fyzické, emočné a sociálne potreby dieťaťa a jeho rodičov.

Zásady prístupu zdravotníckych pracovníkov k dieťaťu

Pokroky a úspechy pediatrie tak v prevencii ako aj diagnostike a liečbe nezmenili veľa na skutočnosti traumatizácie dieťaťa v prípade jeho ochorenia. Traumatizácia dieťaťa chorobou sa môže ešte znásobiť diagnostickými a terapeutickými postupmi, najmä hospitalizáciou. Preto ošetrovanie chorých detí vyžaduje nielen adekvátne odborné vedomosti a zručnosti, ale najmä etický a láskavý prístup.

Deti v nemocnici, zvlášť dlhodobo hospitalizované trpia mnohými emočnými poruchami, ktoré majú svoj pôvod v zmene prostredia, v odlúčenosti od rodičov a rodiny prejavujúcich sa rôznymi formami strachu a úzkosti. Tento jav emocionálnej nestability charakterizovaný súborom fyzických ťažkostí a psychickej nerovnováhy sa nazýva hospitalizmus. Prejavuje sa stratou aktivity, zdanlivým nezáujmom o okolie a oneskorením mentálneho vývoja. Príprava dieťaťa na hospitalizáciu by mohla zmierniť jeho reakcie na pobyt v nemocnici. Menšie deti vnímajú odlúčenie od rodičov oveľa intenzívnejšie. Prejavujú to krikom, plačom, aktívnym odporom. Preto je vhodné prijať dieťa spolu s matkou, resp. s rodičom.

Staršie deti tlmia tieto prejavy, budia dojem, že strach nemajú, ale zvyčajne to nie je pravda. Keď sa príjem robí spoločne s rodičom, vzbudzuje to väčšiu dôveru rodičov v zdravotníckych pracovníkov, lebo vedia, kde dieťa bude ležať a ako s ním zaobchádzajú. Prítomnosť rodičov sa využíva na získavanie informácií o dieťati, jeho zvykoch, jedení, spánku, záľubách.

Deťom nehovoríme nič nepravdivé. Oboznámime ich približne ako dlho tam zostane, u menších detí koľkokrát sa vyspí. Vysvetlíme im potrebu, prečo musí byť hospitalizované. Povieme im o ľuďoch, ktorí tam s nimi prídu do kontaktu - sestričky, lekári, učiteľky a noví kamaráti. Tiež ich informujeme o tom, čo sa s nimi bude robiť, kedy je čas raňajok, obeda, vyšetrení, kedy ho môžu prísť navštíviť, prípadne možnosť telefonovania. Vybavenie detského oddelenia nábytkom, vymaľovaním a výzdobou by mali dieťa celkovo stimulovať a byť v súlade s jeho potrebami. Za optimálne riešenie považujeme, ak je dieťa hospitalizované spolu s rodičom. Je samozrejmé, že prítomnosť rodičov a blízkych osôb na oddelení občas prináša problémy. Lekárske rozhodnutia a zákroky sú starostlivo sledované rodičmi, ktorí nemusia vždy úplne chápať význam a nutnosť jednotlivých postupov, pretože sa v danej situácii ocitli spravidla po prvýkrát, a naviac sa nachádzajú v emočne náročnom stave obáv o zdravie a život svojich detí.

Prečítajte si tiež: Prehľad laboratórnych vyšetrení v pediatrii

Bolesť u dieťaťa

Prah vnímania bolesti je subjektívny fenomén. Strach pred bolesťou patrí k najčastejším pocitom človeka vo vzťahu k chorobe a liečbe. U dieťaťa je bolesť o to trýznivejšia, že ju nedokáže rozumovo prijať ako súčasť choroby a jej liečby. Jednou z najdôležitejších úloh pri diagnostike a terapii je predchádzať alebo redukovať bolesť pri zdravotníckych úkonoch na najmenšiu možnú mieru. Najdôležitejšie úlohy manažmentu bolesti sú pochopenie utrpenia a bolesti u dieťaťa, jej predchádzanie a medikamentózne potlačovanie, ako aj zrozumiteľné informovanie dieťaťa o tom, čo sa s ním práve deje a bude diať. Dôležité je nezatajovať bolesť, vhodné je vysvetliť aj to, že bolesť pominie a my mu budeme pomáhať, aby sa vyliečilo.

Komunikácia s chorým dieťaťom

V kontakte s dieťaťom nie sme len zdravotníkmi - môžeme byť pre nich partnermi v hre, náhradou kamarátov a rodičov. Vždy by sme mali byť tými, čo zostávajú pokojní, vedia si rady, sú zdrojom istoty a porozumenia.

Zásady komunikácie:

očný kontakt a úsmev,
postoj - zvoliť výšku na úrovni dieťaťa (zohnúť sa, drepnúť si, posadiť sa),
dotyk, pohladenie, držanie za ruku, nosenie na rukách (tu je dôležitá citlivosť k nastaveniu dieťaťa na dotyk - môžeme ho ukľudniť, ale aj rozrušiť),
úprava zovňajšku (neformálne oblečenie, alebo vykúkajúci plyšák z vrecka) významne mení emocionálne naladenie detí (tzv. lámanie ľadov),
zrkadlenie v gestikulácii, v pohybe (dieťa sa prechádza, tak sa pridáme k nemu a môžeme sa porozprávať),
významnú rolu hrá úprava prostredia, ktoré je vždy zdrojom
dieťaťu neklameme,
trpezlivo vysvetľujeme všetko s prihliadnutím ku zrelosti dieťaťa,
používame jednoduchý slovník a krátke zrozumiteľné vety,
neignorujeme detské otázky,
pripravujeme na bolesť, nikdy netvrdíme opak,
vždy chválime a oceňujeme akékoľvek úsilie, činnosť,
neporovnávame s inými deťmi,
pri nadviazaní kontaktu využívame hračky, obrázky,

Úloha sociálneho pracovníka v pediatrii

Skladba pacientov v detskej nemocnici (DN) je od novorodeneckého veku až po adolescentov, z čoho vyplýva široká škála sociálnej problematiky. Sociálny pracovník v DN zabezpečuje kvalifikovanú, zodpovednú a náročnú prácu, predovšetkým v akútnych krízových situáciách. Niekedy sú tieto aktivity spojené s osobným rizikom (napr. pri problematike týraného a zneužívaného dieťaťa). Veľmi dôležitá je interdisciplinárna spolupráca - nielen s ďalšími zdravotníckymi odborníkmi (lekármi, psychológmi, zdravotníckym personálom atď.), ale aj s celou radou inštitúcií.

Deti z dysfunkčných rodín, zdravotne postihnuté a chronicky choré deti

Sociálny pracovník na pediatrii venuje výraznú pozornosť ohrozeným deťom. Patria sem deti v zdravotníckom zariadení bez primeraného rodičovského záujmu či deti, ktorých rodičia nerešpektujú pokyny lekára alebo odďaľujú prevzatie dieťaťa z nemocnice do domácej starostlivosti. Početnú skupinu tvoria rodičia, ktorí sa dožadujú opakovaných, odborne neodôvodnených hospitalizácií dieťaťa (tzv. Münchhausenov Syndrom by Proxy - synonymum predstierania a vymýšľania príčin ochorenia).

Sociálny pracovník venuje zvláštnu pozornosť deťom z dysfunkčných rodín, zdravotne postihnutým, deťom neplnoletých rodičov, bezdomovcov, delikventov, deťom z rodín s výskytom alkoholizmu, toxikománie. V niektorých prípadoch rodičia nejavia o dieťa záujem (napr. útek matky z nemocnice po pôrode, vyhýbanie sa kontaktu s ním atď.). V záujme dieťaťa napomáha sociálny pracovník jeho návratu do rodiny. Hlavným cieľom plánu je stanovenie návrhov riešenia situácie dieťaťa za účelom vykonávania vhodných opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Pri jeho tvorbe a stanovení si cieľov je nevyhnutné vychádzať predovšetkým z anamnestických údajov o rodine, z poznania rodiny ako celku a zamerať sa na príčiny vyňatia dieťaťa z rodiny. Cieľ plánu sociálnej práce s rodinou a dieťaťom sleduje v prvom rade záujem dieťaťa a smeruje k možnému návratu dieťaťa do pôvodného rodinného prostredia alebo k zvereniu dieťaťa do náhradnej rodiny.

Chronické ochorenie detí je pre väčšinu rodičov veľkou ranou a ťažko sa s touto skutočnosťou vyrovnávajú. Patria sem napr. deti s vrodenými vývojovými vadami typu rázštepov, či s ťažkými vadami srdca, ktoré vyžadujú zvýšenú ošetrovatelskú starostlivosť. Zaraďujeme sem aj deti s metabolickými chybami - diabetici, fenylketonurici, deti, ktoré musia dodržiavať rôzne diéty, napr. bezlepkovú diétu. Ak rodina nie je schopná zabezpečiť dieťaťu kvalitnú ošetrovateľskú starostlivosť, sociálny pracovník dáva návrh na umiestnenie dieťaťa do DD (môže ísť o umiestnenie na prechodnú dobu, pokiaľ sa rodinná situácia alebo stav dieťaťa stabilizuje alebo dlhodobo).

Na detských oddeleniach sú nezriedka hospitalizované deti s poruchou príjmu potravy (mentálna anorexia, bulímia), ktoré žijú v nezdravej rodinnej atmosfére. V tomto prípade je nutná pomoc psychológa, psychiatra a sociálneho pracovníka. Úzka spolupráca sociálneho pracovníka s psychiatrickou ambulanciou DN je aj v prípadoch samovražedných pokusov. Častokrát sú za týmto zúfalým činom neusporiadané, ťažko narušené rodinné vzťahy. Podobná situácia je u detí, ktoré boli prijaté do DN z dôvodu intoxikácie, pod vplyvom návykových látok.

Týrané, zneužívané a zanedbávané dieťa (syndróm CAN)

Syndróm týraného dieťaťa označujeme skratkou CAN (angl. Child Abuse and Neglect), čo v preklade znamená syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Zdravotnícka komisia Rady Európy (1992) v problematike CAN rozlišuje „fyzické, sexuálne a emocionálne týranie, zanedbávanie a tzv. systémové týranie (sekundárne, inštitucionálne)“. Väčšinou ide o nenáhodný dej či situáciu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná, či odmietaná.

Neexistuje jednoznačná predikcia sy CAN. Avšak zo spoločenskej situácie, zo sociálneho prostredia dieťaťa a z aktuálneho zdravotného a psychického vývoja dieťaťa samého je možné vysloviť podozrenie. Celospolečenské riziká: národnosť, príslušnosť k určitej etnickej skupine, neschopnosť komunikovať slovenským jazykom, miesto pobytu: vidiek, ohrozenie vojnovým konfliktom, zasiahnutie prírodnou katastrofou atď. Rizikové vzťahy v rodine: deti neplnoletých rodičov, deti mladej matky samoživiteľky, deti imigrantov, deti utečencov hľadajúcich azyl, deti vyrastajúce v zločineckom prostredí, deti rodičov s HIV/AIDS, nemanželské deti, deti z incestného spojenia. Deti narodené v rodine s etnickými, náboženskými či národnostnými rozdielmi. Rizikové dieťa: nezaregistrované na úradoch po pôrode, z mnohopočetných gravidít, s postihnutím, podrobené násiliu, s HIV/AIDS, bez domova, sirota, narodené rodičom so zvláštnym životným štýlom, žobrákom či toxikomanom.

Jednou z foriem terapie je sanácia rodiny - výchovné pôsobenie na jej členov jednotlivo, aj ako na spoločenstvo, pričom základom je hodnotenie vzťahov v rodine. Pokiaľ diagnóza a prognóza ukáže nemožnosť nápravy, je nutné odobrať dieťa z rodiny a umiestniť ho v optimálnych podmienkach. Situáciu rodiny musí sociálny pracovník riešiť vždy komplexne.

Deti s onkologickým ochorením

Práca s deťmi s malígnymi chorobami si vyžaduje okrem vysokej profesionálnej úrovne aj maximálne citlivý, láskavý a priateľský prístup. Je etickou požiadavkou pre lekára, aby vždy pravdivo a zrozumiteľne informoval rodičov o povahe ochorenia a súčasne s maximálnym taktom zodpovedal ich otázky. Každá informácia o neistej diagnóze, najmä však informácia o vážnej chorobe dieťaťa vyvolá v rodičoch odozvu strachu - šoku. Prvé oznámenie musí byť spojené s okamžitou ochotou pomáhať a neponechať rodičov v neistote, byť k dispozícii kedykoľvek a opakovane až do vyriešenia ich potrieb. Informácia má byť vždy zrozumiteľná, povedaná rečou rodičov - najideálnejšie je, ak oboch rodičov naraz informuje vždy ten istý lekár. Pre správnu spoluprácu je treba poznať situáciu rodiny, vzdelanie, zamestnanie, počet detí, ale aj iné možnosti - starých rodičov. Každé vyšetrenie sa musí ukončiť otázkami rodičov, dokonca si musí lekár overiť, nakoľko informácii rozumeli, hlavne ak ide o liečbu, režim dňa a meniace sa ordinácie.

Onkologická liečba je väčšinou náročná a zdĺhavá, a s ňou je spojená značná psychická záťaž dieťaťa a celej rodiny. Väčšinou hospitalizované dieťa sprevádza jeden z rodičov. Paradoxne tak môžu vznikať problémy v celkovej rodinnej situácii - v zabezpečení chodu domácnosti, v starostlivosti o ďalších súrodencov pacientov a pod. Niekedy sa vplyvom značného a dlhodobého stresu objavia aj konflikty v spolužití partnerov, takisto sa objavujú finančné problémy. Preto tu nepochybne zohráva dôležitú rolu sociálny pracovník, ktorý začína pracovať s rodičmi bezprostredne po prijatí dieťaťa do nemocnice, poskytne im podstatné informácie, konkrétnu pomoc. Významnú rolu tu zohráva schopnosť empatie - zároveň je žiaduce, aby si dokázal udržať nadhľad a zostal objektívny. Je nutné postupovať prísne individuálne (každý prípad má svoje špecifiká): akýkoľvek paušálny prístup je pre sociálnu prácu, či dokonca riešenie prípadov nesprávny.

Preventívna starostlivosť v pediatrii

Preventívna starostlivosť zohráva kľúčovú úlohu v pediatrii. Dosiahnuté odstránenie niektorých ochorení je výsledkom pokroku, najmä v oblasti bakteriológie a imunológie. Preventívne snahy sa v pediatrii začali uberať smerom hygienickým, epidemiologickým a sociálnym. Cieľom je zachovať optimálny fyzický a duševný vývoj dieťaťa.

Špecifiká detského pacienta

Pediatria sa líši od medicíny pre dospelých v niekoľkých kľúčových aspektoch:

Deti nemôžu často presne popísať svoje symptómy.
Reagujú na lieky a liečebné postupy inak ako dospelí.
Ich fyziológia sa neustále vyvíja a zdokonaľuje.
Osobitosťou detského pacienta je aj to, že dieťa neprichádza k lekárovi samo, ale v sprievode dospelých, a teda nie ako subjekt rozhodujúci z vlastnej vôle.

Preto si pediatri musia osvojiť špecifické zručnosti a techniky, aby mohli efektívne komunikovať s deťmi a ich rodičmi, zmierniť ich obavy a ponúknuť praktické rady.

tags: #pediatria #preklad #do #anglictiny