Nikita Sergejevič Chruščov, ktorý stál na čele Sovietskeho zväzu v rokoch 1953 až 1964, zanechal po sebe značne rozporuplné politické dedičstvo, ktoré charakterizujú mnohé úspechy i sklamania. Jeho vláda bola poznačená odhalením Stalinovho kultu osobnosti, ale aj potlačením povstaní v Poľsku a Maďarsku a výstavbou Berlínskeho múru.
Raný život a kariérny postup
Nikita Sergejevič Chruščov sa narodil 15. apríla 1894 v dedine Kalinovka v Kurskej oblasti. Už v 30. rokoch sa zaradil medzi obľúbencov sovietskeho diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina. Až do Stalinovej smrti v marci 1953 sa stal jedným z jeho najbližších spolupracovníkov. Koncom roku 1938 poslal Stalin Chruščova na Ukrajinu, kde zastával post prvého tajomníka Komunistickej strany Ukrajiny a vedúceho tajomníka v Kyjeve. Počas Veľkej vlasteneckej vojny bol politickým komisárom Červenej armády.
Odhalenie Stalinovho kultu osobnosti
Hoci bol Chruščov jedným za najbližších človekov Stalina, bol to práve on, kto odhalil Stalinov kult. Do novodobých dejín sa zapísal svojím prejavom na XX. zjazde komunistickej strany vo februári 1956. Počas trinásteho, neverejného zjazdového dňa, predniesol 25. februára viac ako 1300 delegátom nový šéf Kremľa správu o zločinoch svojho predchodcu Josifa V. Stalina. Toho Stalina, ktorý bol aj tri roky po smrti zbožňovaný, uctievaný a velebený ako najláskavejší, najodvážnejší a najmúdrejší bojovník, ako víťaz nad fašizmom, ako ten, ktorý "prebral Rusko s radlom, ale zanechal ho s atómovou bombou".
Je však zrejmé, že Chruščov odhalením kultu Stalina život v Sovietskom zväze zásadne zmenil. Brány väzníc a gulagov opustili státisíce politických väzňov, mnohí boli rehabilitovaní. Viditeľne poľavila cenzúra v literatúre, filmovej tvorbe i výtvarnom umení.
Julia Chruščovová, intelektuálka, novinárka a divadelná dramaturgička, ktorá sa priatelila s kultovými postavami umenia, ako boli pesničkár Vladimir Vysockij a básnik Jevgenij Jevtušenko, tragicky zahynula. Julia sa narodila Chruščovovmu synovi Leonidovi a jeho manželke Ľubov v roku 1940. Potom však vypukla vojna. Vojenský pilot Leonid sa na jar 1943 z jedného z bojových letov nevrátil. Julia bola ešte veľmi malá, keď si ju starí rodičia osvojili. Hoci úradne ju neadoptovali, vychovávali ju ako vlastnú.
Prečítajte si tiež: Diagnostika ABKM u 6-mesačného dieťaťa
„Oslovovala som ich ocko a mama. Tak som to cítila. O svojej biologickej matke nič nevedela. Celé detstvo nemala ani jej fotku. „Nad posteľou mi visel portrét mladého človeka. Bol veľmi pekný. Vedela som, že je to môj skutočný otec, ktorý padol vo vojne. O Ľube doma nepadlo ani slovo. Chruščovovci mali svoje prísne strážené tajomstvo. Prispôsobiť sa mu museli aj deti. „Nijaké zbytočné otázky. Čo nám povedali, s tým sme sa museli uspokojiť. „Z jej strany to bol pud sebazáchovy, aby sa deti v škole či niekde vonku nepreriekli. Taká bola doba.“ Osvojená vnučka sa však na domáce pomery nesťažovala: „Chodili sme s rodičmi do divadla, na lyžovačky. Všetko bolo ako v iných rodinách.
Podľa posledného žijúceho súrodenca Julie, či presnejšie jej strýka, opatrnosť rodičov nebola prehnaná. „Ten, kto by sa odvážil protestovať, by dopadol ako oni. Mlčal aj ten, komu zabili otca, matku, brata či sestru. Všetci mlčali. A diskutovať v našej rodine, ktorá bola tak na očiach, bolo ešte nebezpečnejšie ako v inej,“ opísal niekdajšie pomery profesor žijúci v Amerike. „Leonidova manželka bola pôvodom Nemka. A Nemcov po vypuknutí vojny bez opýtania posielali do táborov. Bolo vedľajšie, že podľa svedkov zostrelenie lietadla Leonid nemohol prežiť a neskončil preto v zajatí. „Stalin si z každej vysokopostavenej rodiny niekoho bral. Dal uväzniť manželky Molotova i Kalinina,“ pripomínala Julia. "Spoznala som ju až ako vysokoškoláčka. Bola nesmierne statočná, zocelená gulagmi. Nezatrpkla a Nikitovi Sergejevičovi nič nevyčítala, chápala, že nič nemohol spraviť " spomínala Julia.
Odhalenie chápali mnohí obyvatelia východnej a strednej Európy ako počiatok uvoľnenia od boľševickej tyranie.Krutý sovietsky diktátor bol už tri roky po smrti, a tak sa jeho nástupca odhodlal k dovtedy nevídanému kroku. Nikita Chruščov 25. februára 1956 predniesol legendárny a vo svojej dobe tajný prejav o Josifovi Stalinovi, v ktorom poodhalil niektoré zločiny, ktorých sa tento diktátor dopustil.
31-ročného Viktora Grajewského na sekretariáte ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PSDS) dobre poznali. Bol novinárom vo vládnej agentúre PAP a chodil so sekretárkou prvého tajomníka Edwarda Ochaba Luciou Baranowskou. Obe budovy boli od seba vzdialené len niekoľko sto metrov, takže sa za ňou občas zastavil na pár minút aj cez deň. Jedného dňa začiatkom mája 1956 za ňou zašiel, aby ju vytiahol na kávu. Všimol si, že jej na stole leží veľká zložka s ruským nápisom "Prejav s. Chruščova na 20. Zjazde - Prísne tajné" a číslo kópie. Požičal si ho a usadil sa v kresle. Rusky vedel dokonale, v septembri 1939 emigroval do Sovietskeho zväzu. Mal šťastie - vojnu prežil a domov sa vrátil v roku 1946. Vstúpil do komunistickej strany. Jeho rodičia a sestra odišli v roku 1949 do Izraela, on zostal vo Varšave. Oženil sa, manželom sa narodila dcéra, ale čoskoro sa rozviedli. Keď v decembri vážne ochorel jeho otec, vydal sa za ním do Izraela. Aj jemu sa tam zapáčilo, a tak sa rozhodol, že sa v tejto krajine usadí.
Po prvých stránkach 60-stranovej brožúrky si uvedomil, že to je onen prejav, o ktorom sa západné agentúry zmieňovali. Chruščov v ňom vraj odhalil Stalinove zločiny. Priznávali to niektorí ruskí komunisti, ktorým text čítali na straníckych schôdzach, ale pod podmienkou, že o ňom nebudú hovoriť s nestraníkmi. "Lucka, tu sa nedá plynulo čítať, rušia ma tvoje telefóny. Dievča súhlasilo: "Pokojne. Ja rusky neviem. Ale popoludní pred štvrtou hodinou mi ho zase prines. Grajewski strčil prejav do vrecka a nezamieril domov, ale na izraelské veľvyslanectvo. Už skôr sa tam dohovoril na spolupráci s rezidentom Bezpečnostnej služby Šin Bet Jaakovom Barmorom, ktorý vystupoval ako prvý tajomník ambasády. Barmor pochopil, že drží v ruke bombu. Musí ju hneď skpírovať. Poľský novinár sa usadil v kresle a čakal, až zaobstará snímky. Avšak kopírovanie sa preťahovalo, Grajewski sa niekoľkokrát pozeral netrpezlivo na hodinky. Nakoniec to stihli. "Bolo to riskantné, ale aj impulzívne," spomínal po rokoch. "Bol som športovec. Bol som veľmi skromný. Bola to náhoda. Izraelskí diplomati si zaobstarali ešte ďalšie kópie. Druhý deň odoslali jednu zložku s originálnym filmom diplomatickou poštou do Tel Avivu. Podvečer 13. mája ležala zásielka na stole riaditeľa Šin Bet Amosa Manora. Chruščovov prejav preložili do hebrejčiny a do angličtiny. Manor konzultoval túto korisť takisto so šéfom zahraničnej výzvednej služby Mossad Iserom Harelom. Dulles nechal materiál preskúmať svojimi odborníkmi v centrále na washingtonskom predmestí Langley. Je pravý alebo ide o podvrh? Po niekoľkých dňoch dospeli špecialisti k záveru: Áno, skutočne máme v rukách prejav Nikitu Chruščova. Biely dom rozhodol, že prejav zverejní. Poslal ho do redakcie prestížneho denníka New York Times. A odtiaľ sa rozšíril do celého sveta. Obyvatelia krajín sovietskeho bloku a Číny sa o jeho obsahu dozvedeli z vysielania západného rozhlasu. Prvý tajomník sovietskej komunistickej strany hovoril o tom, že počas Stalinovho panovania vynucovali vyšetrovatelia od nevinných ľudí mučením priznanie k činom, ktoré nespáchali, milióny väzňov zomreli v koncentračných táboroch a väzeniach, nechal deportovať na Sibír celé národy. "Sedemdesiat percent členov a kandidátov ústredného výboru strany zvolených na 17. zjazde bolo označených za nepriateľov strany a ľudu." Stalin sa dopúšťal vážneho porušovania straníckych princípov, pred druhou svetovou vojnou a počas nej urobil viacero zásadných chýb, ktoré takmer viedli k porážke, zničil ruské poľnohospodárstvo, chyboval, keď označil juhoslovanského komunistického vodcu Tita za úhlavného nepriateľa.
Prečítajte si tiež: Príznaky náročného dieťaťa
Hoci sa Chruščov zameral predovšetkým na zločiny, ktorými rozvracal stranu, a zasahovanie voči nestraníkom opomenul, vyvolal jeho prejav šok na celom svete. Prvýkrát v histórii prehovoril najvyšší komunistický funkcionár o krvavej diktatúre vo svojej krajine, hoci neúplne. Mnohí komunisti ako v Sovietskom zväze a v krajinách jeho bloku, tak na Západe, tomu nechceli veriť. Stalinisti to považovali za zradu. A v Gruzínsku, odkiaľ Stalin pochádzal, vzniklo vrenie, ktoré vyvrcholilo obrovskou demonštráciou u pri diktátorovom pomníku v metropole Tbilisi. Ustrašený stranícky tajomník zavolal na demonštrantov armádu, ktorá zabila niekoľko stoviek ľudí. Presné číslo nikto nezisťoval, ani počty ranených nie sú známe. Ľudia pochovávali svojich blízkych pod vymyslenými príčinami smrti a ranení sa báli ísť do nemocnice. Odhalenie chápali mnohí obyvatelia východnej a strednej Európy ako počiatok uvoľnenia od boľševickej tyranie. Ochab, ktorý vo Varšave nastúpil po zosnulom stalinistovi Boleslawovi Bierutovi, spustil opatrnú rehabilitáciu politických väzňov a rušil zákazy v kultúre. Avšak poľským ministrom obrany zostával sovietsky maršal Konstantin Rokossovsky, o ktorého poľskom pôvode mnohí pochybovali. V júni 1956 požadovali robotníci v Poznani najskôr vyššie platy a potom skandovali protikomunistické a protiruské heslá. Rokosowského tanky zabili stovku ľudí a mnoho ďalších zranili. Keď hrozili vzbury v ďalších mestách, vláda zvýšila platy a sľúbila hospodárske reformy. Koncom októbra 1956 vypukol konflikt v Maďarsku. Ľuďom však nestačili reformy, požadovali odchod sovietskych vojsk a potrestanie krutovládcov. Keď sovietski vojaci začali do demonštrantov strieľať, vypuklo ľudové povstanie. Moskva dlho váhala, ako sa má zachovať. Až začiatkom novembra rozdrvila slabo vyzbrojených Maďarov Červená armáda. A podľa osvedčeného princípu vytvorila "robotnícko-roľnícku" vládu z niekoľkých kariéristov. Tisíc povstalcov padlo, ďalšia tisícka zmizla, cez dve stovky boli popravené, 200-tisíc Maďarov utieklo do Rakúska a odtiaľ ďalej na Západ. Komunistická despocia v Sovietskom zväze a v krajinách, ktoré ovládal, upevnila svoju moc.
Bezpečnostné služby východného bloku netušili, akým spôsobom sa dostala Chruščovova reč na Západ. Grajewski sa v roku 1957 bez ťažkostí vysťahoval do Izraela. Lucku k odchodu neprinútil, zostala v Poľsku. Čoskoro ťažko ochorela a po pätnástich rokoch zomrela. V Tel Avive pracoval Grajewski na ministerstve zahraničia. Na jazykovom kurze hebrejčiny si ho všimli spolužiaci zo sovietskej ambasády. Keď si ho oťukali, ponúkli mu, či by nechcel spolupracovať s KGB. Štrnásť rokov odovzdával Grajewski Sovietom informácie a dezinformácie starostlivo pripravené izraelskými tajnými službami. Zvlášť veľký význam mali jeho správy v priebehu šesťdňovej vojny v roku 1967, kedy už diplomatické styky Moskva - Jeruzalem neexistovali. So svojimi kuriérmi sa schádzal na pôde ruskej pravoslávnej cirkvi v Jeruzaleme. KGB ho nakoniec odmenila tým, že mu Kremeľ udelil Rad Lenina - odovzdali mu ho tajne na ambasáde. V roku 1971, keď odišiel z ministerstva do rozhlasu, túto spoluprácu ukončil. Až v roku 1990 oznámili denník Haaretz a izraelský rozhlas, že Chruščovovu tajnú správu opatril pre Západ Viktor Grajewski. V auguste 2007 ho pozvali do centrály Šin Bet, kde mu riaditeľ Juval Diskin odovzdal pamätnú medailu. O dva mesiace neskôr 82-ročný Viktor Grajewski zomrel.
Cesty do zahraničia a vystúpenie v OSN
Chruščov veľmi rád cestoval - počas vlády navštívil všetky európske krajiny, Spojené štáty, Čínu, Indiu, Barmu, Afganistan, Egypt, Indonéziu a mnohé ďalšie. Povestným sa stalo jeho vystúpenie na pôde Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 12. októbra. Nasledovalo po tom, ako filipínsky delegát Lorenzo Sumulong vyhlásil, že jeho krajina bude hlasovať za sovietsku rezolúciu o kolonializme, ale tá by mala byť rozšírená tak, aby boli do nej zahrnutí aj ľudia z východnej Európy, ktorí boli pohltení Sovietskym zväzom.
Potlačenie revolučného vrenia a výstavba Berlínskeho múru
Do čias Chruščovovej vlády spadá aj potlačenie revolučného vrenia v Poľsku a Maďarsku, ako aj výstavba Berlínskeho múru.
Návšteva Československa a odvolanie z funkcie
Koncom augusta 1964 navštívil Chruščov Československo. Táto cesta sa stala zároveň jeho poslednou zahraničnou. Sovieti odvolali Chruščova dva týždne po návrate z Československa najprv z dovolenky, a potom aj z funkcie. Poslali ho na „zdravotnú“ dovolenku. V roku 1964 ešte Dubček stál na tribúne v saku s veľkou červenou hviezdou a metálmi vedľa Chruščova. Chruščov vyzeral, ako keby si na oslavy SNP do Banskej Bystrice odskočil z letnej dovolenky na Kryme (tam bol aj v októbri, keď ho odvolali).
Prečítajte si tiež: Dávkovanie Burow Ušná Instilácia VULM
Účasť na oslavách SNP v roku 1964
Demonštráciou sily a bratstva so Sovietskym zväzom sa stala prvá návšteva najvyššieho predstaviteľa sovietskej moci na oslavách SNP v roku 1964. S manželkou Ninou ho podľa Pravdy vítalo na Staromestskom námestí 200-tisíc manifestujúcich Pražanov. Chruščov pristál v Sliači o 17:05 h. Z letiska do Banskej Bystrice dorazil Chruščov v limuzíne s Antonínom Novotným. Banská Bystrica bola ovešaná sovietskymi zástavkami s kosákom a kladivom, ako aj veľkými portrétmi ideológov komunizmu, teda Lenina, Marxa a Engelsa. Alexander Dubček spravil slávnostný výkop Pamätníka SNP v roku 1964. Dubček sa mu poďakoval za povzbudenie, poslal pozdravy ľudu Sovietskeho zväzu a spoločne s Chruščovom nasledujúci deň spravil aj slávnostný výkop budúceho pamätníku SNP.
Smrť
Sovietsky vodca Nikita Sergejevič Chruščov zomrel 11. septembra 1971 v Moskve vo veku 77 rokov.
Kontroverzný odkaz
Nikita Chruščov sa narodil 15. apríla 1894 a dejiny si ho budú pamätať ako na svoj čas veľmi neortodoxného sovietskeho vodcu. Keď odhaľoval kult Stalina, neváhal porozprávať ani o jeho hádke s Leninovou ženou. Sám však do histórie príliš pozitívne neprispel. Skôr naopak.
Chruščovova hviezda začala stúpať, keď ho v roku 1934 zvolili do Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Od toho momentu bol zviazaný so Stalinovými zločinmi, participoval na nich a kariérne z nich ťažil. Po Stalinovej genocíde Ukrajincov a čistkách v ich politickom aparáte sa stal prvým tajomníkom Komunistickej strany Ukrajiny, v roku 1939 i členom politbyra. Druhú svetovú vojnu prežil opäť ako politruk a pôsobil hlavne ako spojka medzi Stalinom a jeho generálmi. „Vožď“ si ho cenil ako verného poskoka, ktorý sa nikdy nebál podporiť správny názor - teda ten jeho. Veď aj vďaka tomu prežil všetky Stalinove čistky.
Chruščov sa chopil svojej šance vystúpiť zo Stalinovho tieňa prezieravo až po jeho smrti, ku ktorej mu spolu s Lavrentijom Berijom tak trošku dopomohli. Berija však ešte pred Stalinovou smrťou stihol vyrabovať Stalinov trezor, v ktorom boli kompromitujúce materiály na každého z členov politbyra. To sa mu však nakoniec stalo osudným. Súdruhovia sa nechceli nechať Berijom doživotne vydierať, a tak post prvého tajomníka strany zverili radšej menej nebezpečnému Chruščovovi. Ten zadanie spolustraníkov pochopil veľmi rýchlo. Beriju v decembri 1953 presne v duchu Stalinových metód dal zastreliť po vykonštruovanom procese ako údajného špióna. Niežeby si to Lavrentij nezaslúžil. Špiónom síce nikdy nebol, ale za jeho zločiny proti ľudskosti, ktoré pomáhal Stalinovi páchať oveľa intenzívnejšie ako Chruščov, ho veru škoda nebola.
Na 20. zjazde sovietskych komunistov vo februári roku 1956 predniesol Chruščov pamätný prejav, v ktorom odhalil Stalinove zločiny, jeho čistky, ktorými sa udržiaval pri moci a v mene ktorých popravoval každého, kto sa mu javil ako nebezpečný. Takisto zboril mýtus Stalina ako geniálneho stratéga, keď kritizoval jeho pakt s Hitlerom, v dôsledku ktorého Sovietsky zväz nebol pripravený na prepadnutie Nemeckom v roku 1941.
Prejav vzbudil medzi účastníkmi zjazdu veľké emócie. Chruščov sa ho snažil udržať v tajnosti a predpokladal, že zostane internou straníckou záležitosťou, ktorú bude len pomaly šíriť medzi najvyšších politických predstaviteľov zo satelitných štátov Sovietskeho zväzu. Lenže už v júni sa jeho text ocitol na titulke New York Times. A to zásluhou poľského novinára Wiktora Grajewského. Jeho milenkou bola Lucja Baranowská, ktorá pôsobila ako sekretárka prvého tajomníka Komunistickej strany v Poľsku. Grajewski spolupracoval s izraelskou tajnou službou Šin Bet, tá prejav odovzdala CIA, a tak nakoniec „unikol“ do americkej tlače.
Každý na Západe, kto vtedy prepadol ilúziám, že Chruščov by mohol byť reformátorom, ktorý pripustí zmeny nielen v Sovietskom zväze, ale aj v satelitoch Kremľa, dostal tvrdú facku už na jeseň toho istého roku. Tento polovzdelaný Stalinov nasledovník poslal sovietske tanky do Budapešti, aby krvavo potlačili protikomunistické povstanie v roku 1956. O päť rokov neskôr zas Chruščov posvätil výstavbu Berlínskeho múru. No a v roku 1962 stál tento sovietsky politik za pokusom o rozmiestnenie nukleárnych bômb na Kube. Svet sa ocitol vtedy vskutku na pokraji jadrovej vojny a nebyť diplomatického umenia Johna Fitzgeralda Kennedyho, nevedno kam až by tento výbušný sovietsky ujec trieskajúci topánkou o rečnícky pult v OSN bol býval ochotný zájsť…
Odhalenie Stalinovho kultu osobnosti tak zostalo jediným pozitívom Chruščova ako lídra Sovietskeho zväzu. Na základe jeho prejavu sa začali prehodnocovať dejiny aj u nás a došlo k prepúšťaniu prvých politických väzňov. Pomaly, ale iste sa začali uvoľňovať ľady aj v kultúre, niektorí naši ľavicoví intelektuáli začali veriť, že komunizmus je reformovateľný. Avšak to, že iba odtiaľ-potiaľ zistili až o 12 rokov neskôr, počas Pražskej jari. A tak jediným hmatateľným prínosom pamätného Chruščovovho prejavu, ktorý môžeme oceniť aj dnes, je zbúranie obludného Stalinovho pamätníka v Prahe na Letnej.
Chruščovova návšteva Bratislavy
Keď sovietsky vodca Nikita Chruščov cestoval v júni 1961 do Viedne na rokovanie s americkým prezidentom J. F. Kennedym, prechádzal cez Bratislavu. A ako bývalo vtedy zvykom, trasu, kadiaľ sa viezol v limuzíne, lemovali stovky Bratislavčanov vrátane školákov, aby mu zamávali. Vlak mieru a porozumenia medzi národmi, v ktorom sedel Nikita Sergejevič Chruščov, prechádzal na ceste do Viedne Slovenskom. Predseda rady ministrov ZSSR v rokoch 1958 až 1964 (dnes by sme povedali premiér) sa pred Bratislavou zastavil na zámku v Smoleniciach, kde mu podľa historikov veľmi zachutila slovenská živánska a dožadoval sa jej aj o tri roky neskôr, počas osláv 20. výročia SNP v Banskej Bystrici. V otvorenej tmavej limuzíne, v ktorej sa viezol po bratislavských uliciach na Hlavnú stanicu, s ním na zadnom sedadle sedel vtedajší československý prezident Antonín Novotný.