Tajomstvá britskej monarchie fascinujú ľudí už celé stáročia, a to najmä preto, že za múrmi palácov sa často skrývajú dramatické príbehy. Jednou z najpútavejších kapitol kráľovskej histórie zostáva téma nemanželských detí, ktoré sa objavovali v rôznych obdobiach a vždy vyvolali rozruch verejnosti aj kráľovského dvora. Niektoré z týchto detí získali významné postavenie, zatiaľ čo iné sa museli zmieriť s tieňom hanby. Každý prípad sa odvíjal od nálad dvora, spoločenských noriem a aktuálnych politických okolností. V kráľovskej tradícii sa dedičstvo a legitimita vždy vnímali ako kľúčové hodnoty, a preto nemanželskí potomkovia čelili neustálemu napätiu. Zatiaľ čo legitímni dediči prijímali tituly, majetky a oddanosť poddaných, deti narodené mimo manželstva často zostávali predmetom sporov.
Treba ale zdôrazniť, že niektorí monarchovia dokázali zabezpečiť svojim potomkom luxusný život, a tak si užívali výsady, ktoré by inak nikdy nespoznali. Niektorí vládcovia naprieč históriou vyhlásili aj nemanželského potomka za svojho nasledovníka, čím absolútne šokovali celú spoločnosť. Takýmto prípadom bol napr. syn nenávideného kráľa Henricha VIII. Henricha Fitzroy.
Takéto kontrasty ukazujú, že monarchia sa nikdy nedala vnímať iba ako lesklá inštitúcia. Naopak, ukrývala množstvo príbehov plných vášní, zrady, skrytých vzťahov a nerovnakých osudov. Práve tieto detaily dodávajú dejinám kráľovskej koruny neobyčajnú dramatickosť a neustále priťahujú pozornosť širokej verejnosti.
Prečo Anglickí Panovníci Často Nachádzali Potešenie u Mileniek?
Asi najdôležitejším faktom, ktorý v tomto prípade hrá úlohu, je, že na manželstvo sa odjakživa pozeralo ako na čisto politickú záležitosť. Silné rody či európske dvory dostávali prednosť pred citmi, a tak neváhali dohodnúť spojenectvá aj medzi príbuznými. Výsledkom sa však stávali chladné manželstvá. Napríklad Karol II. otvorene neznášal svoje manželku Katarínu z Braganzy.
Eduardo II. dokonca prišiel o trón vďaka snahám jeho manželky Izabely Francúzskej. Kráľ Henrich VIII. vystriedal celý zástup rôznych manželiek. V dôsledku takýchto chladných vzťahov sa nikto nemohol čudovať, že sa králi púšťali do nemanželských vzťahov. V mnohých prípadoch sa dokonca aj očakávalo, že kráľ bude mať milenky. Tí, ktorí zostali verní, sa stali obrovskou výnimkou.
Prečítajte si tiež: Politické škandály
Takéto prípady reprezentujú napr. Viliam Dobyvateľ či Henrich VII., o ktorých neexistujú dôkazy, že by mali milenky. Obaja sa však stali príkladom úplnej oddanosti svojim manželkám. Ďalším dôležitým faktom je, že mať milenku nie vždy znamenalo, že manželstvo bolo nešťastné. Manželka v tom období plnila iba najdôležitejšiu úlohu, a teda priniesť potomka, dediča trónu.
Pre mnohých kráľov tak manželstvo predstavovalo iba plnenie povinnosti. Milenka im naopak prinášala zábavu, fyzické potešenie a priateľstvo. Kráľovské milenky sa tak stali zaužívanou súčasťou kráľovského majestátu. Kráľovné prijali manželove aféry ako súčasť manželstva. Väčšina týchto nevier sa však odohrávala za zatvorenými dverami. No existovali aj „divokejšie“ incidenty.
Kto Prizná Nemanželské Deti?
Spomínaný kráľ Karol II. sa preslávil takou nehanebnou otvorenosťou, až to jednej z jeho mileniek, Barbare Villiersovej, vynieslo prezývku „nekorunovaná kráľovná Anglicka“. Treba si však uvedomiť, že milenky kráľov sa nemali vôbec zle. Ich rodiny získali na dvore vyšší status, dostávali honosné dary a ich vplyv na kráľa im dával v patriarchálnej spoločnosti vyššiu politickú moc.
Spomenúť musíme syna tudorovského tyrana Henricha VIII. Henricha Fitzroya. Ten sa narodil v roku 1519 Henrichovej milenke Alžbete Blountovej a bol jediným nemanželským potomkom, ktorého kráľ oficiálne uznal. V čase jeho narodenia tvoril Henrich VIII. už 10 rokov manželský pár s prvou manželkou Katarínou Aragónskou, s ktorou mal iba jedinú dcéru Máriu.
Otázka pokrvného nasledovníka ho tlačila z každej strany, pretože nemal žiadneho mužského potomka z oficiálneho manželstva. Narodenie Henricha Fitzroya mu tak poskytlo dokonalú výhovorku. Dokázal tak verejnosti, že vie splodiť syna, a všetku neschopnosť v tomto ohľade hodil na svoju manželku. Aj keď nebolo právne možné, aby Fitzroy zdedil trón, mnohí historici tvrdia, že ho kráľ mohol pripravovať.
Prečítajte si tiež: Jozef Adamovič – herec a režisér
V jednom momente sa tiež uvažovalo o možnom sobáši Fitzroya s jeho dcérou Máriou, aby sa pokračovalo v tudorovskej pokrvnej línii. Tento plán sa však nikdy neuskutočnil. Fitzroy zomrel v roku 1536, keď mal iba 17 rokov. Iba o rok neskôr sa kráľovi a jeho tretej manželke Jane Seymour narodil syn Eduard VIII. Len tak na okraj, aj samotný Viliam Dobyvateľ bol nemanželským synom.
Mali aj Kráľovné Nemanželské Deti?
Kráľ Henrich I. sa stal otcom minimálne 25 nemanželských detí. Karol II. sa preslávil verejnými aférami s viacerými milenkami. Henrich VIII. mal počas života niekoľko manželiek a nemanželské deti. Čo však kráľovné? A práve tento fakt bude pre mnohých čitateľov zarážajúci. Neexistuje žiadny presvedčivý dôkaz toho, že by niektorá z anglických kráľovien porodila potomka mimo oficiálneho manželstva.
Aj napriek tomu sa však o takýchto incidentoch často klebetilo. Už počas tínedžerského veku Alžbety I. sa povrávalo o jej tajnom tehotenstve. Vďaka tomu si vyslúžila prezývku „panenská kráľovná“. Prvé fámy vznikli už počas jej pobytu u Kataríny Parr, poslednej manželky Henricha VIII. a jej druhého manžela Thomasa Seymoura. Alžbeta tieto fámy absolútne poprela a označila ich za hanebné ohováranie.
Aj počas obdobia jej vládnutia sa šírili špekulácie, že potratila deti svojho dlhoročného pobočníka Roberta Dudleyho. Dodnes sa však nepodarilo nájsť žiadne dôkazy o tom, že by táto tudorovská kráľovná skutočne čakala dieťa. A Alžbeta I. ani nie je jedinou, o ktorej sa povrávali podobné fámy. Podobný príbeh sa viaže aj k dcére kráľovnej Viktórie, princeznej Louise.
Povrávalo sa, že údajne porodila nemenželské dieťa, ktoré adoptoval samotný syn kráľovninho gynekológa Fredericka Lococka. Keď dospel, vraj svojmu okoliu prezradil pravú identitu matky. Volal sa Henry Lolock a dodnes sa nepodarilo získať prístup k rodinným testom DNA, ktoré by túto záhadu raz a navždy potvrdili alebo vyvrátili.
Prečítajte si tiež: Diéta Saganovej
Postavenie Žien v Stredoveku a Vplyv na Nemanželské Deti
Stredovek býva niekedy označovaný ako „doba temna“, obdobie biedy, úpadku, zaostalosti a zlej hygieny. Bolo to naozaj tak? Stredovek určite nemožno nazvať obdobím temna. Tak ho nazvali humanisti, ktorí sa v 16. a 17. storočí myšlienkovo vracali k antike. Obdobie stredoveku sa im javilo ako spiatočnícke, tmárske. Určite to tak však nebolo, pretože práve stredovek položil základy nášho súčasného života a modernej spoločnosti. Práve vtedy vznikli mestá, univerzity, definoval sa národ a štát, bolo dovŕšené osídlenie v podstate do dnešnej podoby. Stredovek priniesol také objavy ako mlynské koleso, chomút, fúrik, kompas, prvé stroje, hodiny aj hodinky s ozubeným prevodom, knihu, vidličku, spodnú bielizeň, gombíky, rukávy, okuliare, narkózu, šach, karneval, notára, banky, záložne, požičovne a cez rozšírenie papiera kníhtlač aj karty.
Ak bol stredovek obdobím temna, tak do istej miery práve pre ženy. Bolo to totiž obdobie mužov. Ženy v tom čase neboli v spoločnosti považované za plnoprávne osoby. Kresťanstvo vo svojej podstate uznávalo rovnoprávnosť žien. Ženy boli zrazu chápané ako samostatné duchovné bytosti, ktoré majú dosiahnuť spásu vlastnou cestou. Veď aj samotný Ježiš pristupoval k ženám až šokujúco rovnoprávne.
Historici sa vyjadrujú, že boli veľmi húževnaté, vynaliezavé, šikovné a kreatívne, že dokázali riadiť domácnosť aj kráľovstvo. V stredoveku všetky ženy, bez rozdielu spoločenského postavenia či majetku, pracovali. Dokonca aj najurodzenejšie a najvyššie postavené členky spoločenských elít. Tie sa venovali ručným prácam, tkaniu a šitiu. Môžeme povedať, že ženy v stredoveku boli neustále niečím zamestnané. Riadili a kontrolovali domácnosti aj celé hradné panstvá, pretože ich muži trávili veľkú časť roka na vojenských výpravách alebo sprevádzali panovníka na jeho cestách.
Aký bol život neurodzenej ženy? Sedliacke ženy mali život veľmi ťažký, ženy v mestách sa mali o niečo lepšie. Ak napríklad v meste žena ovdovela, stala sa v podstate slobodnou. Zámožné šľachtičné svoj život oveľa jednoduchší nemali. Ak napríklad ovdoveli ony, okamžite sa dostali pod obrovský tlak, aby sa znovu vydali. Existuje množstvo až hrôzostrašných príbehov, keď sa šľachtičná za žiadnu cenu znovu vydať nechcela. Bola rada, že je konečne vdovou, má pokoj a nikto ju neovláda. K ďalšiemu sobášu ju zvykli nútiť aj násilím. Napríklad kráľovná Alžbeta Luxemburská, dcéra Žigmunda Luxemburského a Barbory Celjskej, mala niečo vyše 30 rokov, keď ovdovela. Uhorskí magnáti na ňu vyvíjali enormný tlak, aby si zobrala za muža ledva šestnásťročného poľského kráľa.
Prečo ich nútili k sobášom? Slobodné ženy jednoducho mimo štruktúr rodiny nemali šancu prežiť. Spoločnosť bola tak nastavená, ženy nemali nárok na samostatnú existenciu. Žili v rodinách a ich miesto bolo len v rámci nich. Musíte si uvedomiť, že stredoveké rozmýšľanie bolo jasné: žena je menej než muž. O tom sa písalo, taká bola filozofia, bol to legitímny názor. Na sedliacke ženy sa napríklad hľadelo ako na zvieratá. Existuje dokument, išlo o akýsi „návod na milostný život“ z Francúzska 12. storočia, kde autor šľachticom radí, aby sa o nijakú láskavosť k vidieckym ženám ani nepokúšali a aby ich rovno znásilňovali. Ženy nemohli nič, pretože neboli nikdy slobodné. O ich osude rozhodoval najprv otec, potom manžel. Ak ovdoveli, do ich životov sa starali bratia a iní rodinní príslušníci. Dobrým príkladom na ilustráciu ich postavenia je napríklad aj to, že keď sa narodilo dieťa, hovorilo sa, že sa narodilo mužovi z tej a tej ženy. Daná žena ako keby ani nebola matkou, nebolo to jej dieťa, išlo o dieťa z nej. Na našom území, teda v Uhorskom kráľovstve, navyše ženy nemohli ani dediť.
V tomto kontexte treba povedať, že obrovským darom našej civilizácii a ženám boli stredoveké kláštory. Boli jediným miestom, kde ženy mohli slobodne existovať, venovať sa vzdelaniu, učiť sa grécky, latinsky. Práve z tohto prostredia pochádzali mnohé mystičky, filozofky, vedkyne, lekárky, hoci, pochopiteľne, bez univerzitného vzdelania. Bohužiaľ, keď ich potom rodina vydala, často prišli k negramotným manželom, ktorých hlavnou úlohou bolo bojovať a zabíjať ľudí. Museli stolovať s ich konkubínami a rodiť deti doslova ako nejaké ušľachtilé kobyly. Na to tam vlastne boli.
Stredoveká spoločnosť svoj postoj k ženám čiastočne prevzala z antiky a rozvíjala ho ďalej. Práce cirkevných otcov a teológov šírili myšlienku, že ženy sú menejcenné, keďže boli stvorené z Adamovho rebra. K Biblii sa v tom období nepristupovalo ako k textu plnému symbolických obrazov, ale ako k skutočným príbehom. Ženy, pochádzajúce z Evy, boli tie, ktoré zvádzali na hriech. Láska a vášeň sa považovali za duševnú chorobu. Ak sa muž zaľúbil do ženy, považovali ho za prípad pre lekára, nebolo to v poriadku. Všetci stredovekí lekári a filozofi varovali, že láska k žene je nezdravá. Podľa nich mal muž obmedzené množstvo spermií a každý pohlavný styk so ženou ho oberal o telesnú silu, skracoval mu život. V toto všetko ľudia verili.
Samozrejme, takto to v skutočnosti nemohlo fungovať a ani nefungovalo. Spoločnosť síce bola veľmi prudérna, ale panovníci mali milenky a mali ich veľa. Keďže do manželstva museli dievčatá vstupovať ako panny, napríklad uhorský kráľ Matej Korvín im oficiálne nechával vracať panenstvo vyhlásením v kostole. Keby sme vychádzali len z prác cirkevných otcov, ktoré máme k dispozícii, obraz stredovekej spoločnosti by bol úplne beznádejný. Našťastie existujú aj iné príbehy. Napríklad príbeh sv. Kláry, zakladateľky rehole klarisiek, a jej blízkeho priateľstva so sv. Františkom z Assisi, zakladateľom rehole františkánov. Alebo vzťah španielskej mystičky a spisovateľky sv. Terézie z Avily a sv. Jána z Kríža. Tieto ženy inšpirovali mužov, ktorí sa neskôr stali svätcami. Život nie je nikdy iba čierno-biely. Vždy má svoje odtiene a situácie, ktoré sa vymykajú každej predstave.
Výnimkami boli ženy, ktoré prekročili rámec spoločenských konvencií, napríklad vďaka podpore manžela. To bol prípad našej neobyčajnej kráľovnej Barbory Celjskej. Vďaka tomu, že sa jej manžel Žigmund Luxemburský venoval európskej politike a v niečom takpovediac predbehol dobu, umožnil jej, aby v niektorých obdobiach riadila Uhorské kráľovstvo. Ale to je naozaj úplná výnimka. Navyše sa ukázalo, že to mohlo fungovať len dovtedy, kým jej manžel žil. Treba povedať, že tak ako dnes, aj vtedy žili výnimočné ženy, ktoré mali obrovské nadania, ale svoje talenty nemali kde realizovať. Práve kláštory im to do istej miery umožňovali. Ak si vezmeme jednu z najslávnejších spisovateliek, členku benediktínskeho rádu a opátku Hildegardu z Bingenu (nemecká mystička, prírodovedkyňa, lekárka, spisovateľka, botanička a skladateľka - pozn. red.), jej dobový vplyv na dianie bol veľký.
Veľmi často išlo o príslušníčky kráľovských dynastií, dcéry z kráľovských rodov, ktoré odchádzali do kláštorov, a tieto kláštory následne dostávali výraznú a významnú finančnú podporu od panovníkov. Preto boli veľmi bohaté. Samozrejme, existovali aj menej významné kláštory pre chudobnejšie dcéry.
Z listín, dobových traktátov a spisov, súdnych protokolov, účtov a podobne, no najnovšie aj z jedného mimoriadne zaujímavého archívu, do ktorého máme ako historici prístup len niekoľko málo posledných rokov. Je to archív pápežskej penitenciárie, čo bol pápežský úrad vo Vatikáne, kam prichádzali najmä ľudia zo strednej spoločenskej vrstvy - hriešnici a kajúcnici z celej Európy - a žiadali dišpenz (udelenie výnimky zo zákona v kanonickom práve katolíckej cirkvi - pozn. red.) či absolúciu (odpustenie alebo rozhrešenie hriechov - pozn. red.). Je tam opísané množstvo prípadov, keď dala rodina do kláštora štvor- alebo päťročné dievčatká. V desiatich alebo v dvanástich rokoch ich donútili zložiť rehoľné sľuby, no ony následne v osemnástich rokoch zistili, že nechcú prežiť celý život v kláštore. V týchto archívoch vidíte príbehy množstva žien, ktoré nám zrazu kreslia celkom iný obraz stredovekej spoločnosti. Sú tam napríklad príbehy pútničiek, ktoré sa samy vybrali na púť do Jeruzalema, v polovici cesty zistili, že nemajú peniaze ani silu ísť ďalej. Žiadali preto o dišpenz, aby púť dokončiť nemuseli. Nájdeme tam aj prípady žien, ktoré podstúpili potrat, zaľahli si dieťa alebo svoje deti dokonca zabili, lebo nechceli byť slobodnými matkami. Je tam opísaný prípad ženy, ktorá mala pomer s kňazom, bála sa prezradenia, tak obvinila svoju matku, ktorá o tomto dcérinom vzťahu vedela. Matku upálili ako čarodejnicu. Tento archív je zdrojom množstva informácií aj o dejinách manželstva. Keď dal v stredoveku muž žene prsteň, bralo sa to ako manželský sľub. Stávalo sa však, že muž potom uzavrel manželstvo aj inde, preto sa veľa prípadov týka najmä urovnávania takýchto záležitostí. No a nájdeme tam aj smutné dôkazy toho, čo vieme aj z ďalších prameňov, a to, že najschodnejšou cestou, ako sa zbaviť manželky, bolo zavraždiť ju. Takých prípadov je tam pomerne veľa. Títo muži následne prišli žiadať o rozhrešenie, o odpustenie viny. Napríklad jeden muž sa podľa záznamov o vraždu svojej ženy pokúsil trikrát, ale až na tretí raz čin dokonal. Jej zabitie zdôvodnil tým, že nadmerne pila, nič doma nerobila a on to už nemohol zniesť. Prvý raz ju otrávil jablkom, no prišlo mu jej ľúto, tak jej privolal lekárov, ktorí ju zachránili. Potom to zopakoval.
Treba si uvedomiť, že rozvod v tých časoch neexistoval. Manželstvo mohlo byť len rozlúčené a cesta k tomu bola veľmi zdĺhavá, zložitá a nákladná. Všetko záviselo od toho, ako sa k tomu stavala rodina zavraždenej. Ak netrvali na potrestaní a akceptovali odškodné, teda im „škodu“ - čiže zabitú ženu - vyplatili peniazmi, bolo to v poriadku a muž za tento čin ani nebol trestaný. Hovoríme však o elitnej vrstve spoločnosti, o šľachte. Cirkev nemala za úlohu súdiť a trestať. Ak rodina trvala na potrestaní muža, aké boli tresty? To záviselo od toho, kto sa činu dopustil. Napríklad aj brat už spomínanej kráľovnej Barbory Celjskej, gróf Fridrich II., zabil svoju manželku, lebo mal mladú milenku, s ktorou sa chcel oženiť. Jeho zavraždená manželka však bola z veľmi významného rodu a on sa oženil s bezvýznamnou šľachtičnou Veronikou z Desenice. Jeho otec s manželstvom nesúhlasil, no namiesto potrestania svojho syna najprv obvinil mladú manželku z bosoráctva a potom ju dal utopiť. Čiže v oboch prípadoch dopadli strašným spôsobom práve ženy.
Ak nemáme svoj život k čomu prirovnať, nevieme, či žijeme dobre alebo či by sme nemohli žiť inak, možno lepšie. Určite áno. Vďaka tomu sme my slobodné tak, ako si to naše predchodkyne vôbec nevedeli predstaviť. Veď už len niečo také bežné ako manželská, partnerská láska či vzťah k deťom sa objavuje až v novoveku. V stredoveku boli deti v celkom inom postavení. Nedostávali materskú lásku v takej podobe ako dnešné deti. V prípade bohatších vrstiev spoločnosti sa o deti po narodení starali dojky. Šľachtické deti v šiestich alebo siedmich rokoch odchádzali z domu, na iné šľachtické dvory, do výchovy alebo do kláštorov. Detstvo bolo v šľachtickom prostredí veľmi krátke a veľmi málo späté s rodičmi. Nemožno sa diviť, že tí ľudia potom boli takí suroví a bezcitní. Nikdy neboli vedení k niečomu inému.
V aristokratických rodinách bolo dieťa predovšetkým cenným majetkom. V najnižších vrstvách, o ktorých máme málo správ, boli deti pracovná sila, no každý hladný krk bol aj problém. Deti bývali odkladané do sirotincov, nemanželské deti buď zabíjali, alebo ich tiež odkladali. V archíve som našla prípad, keď slobodná žena otehotnela, donútili ju porodiť v pivnici a otec dieťaťa ho odniesol a položil pred kostol. Bohužiaľ, dieťa si nikto nevšimol a novorodenec tam zomrel.
Ženy s nemanželskými deťmi boli príťažou pre rodinu, pre spoločnosť, ktorá sa o ne musela postarať. Väčšinou končili na ulici, žobrali alebo sa z nich stávali prostitútky. Cirkev sa snažila vybudovať aspoň nejakú sieť hospicov a útulkov, kam sa tieto ženy a ľudia z úplného dna mohli dostať a kde sa o nich postarali. Cirkev preto presadzovala, aby bolo manželstvo nerozlučiteľné, považovalo sa za jednu zo sviatostí. Cieľom bolo, aby ľudia žili usporiadane v manželských zväzkoch. Nevestince, milenky a nemanželské deti na aristokratických a panovníckych dvoroch tolerovali, no cirkev sa s tým nestotožňovala. Tendencia bola, aby všetky ženy žili buď v riadnych manželských zväzkoch, alebo v kláštoroch. Pojem individualita, právo na svoj vlastný život alebo názory, či dokonca na voľnú lásku, to doboví ľudia nepoznali.
O niektorých vieme a takmer vždy to boli kráľovné - napríklad už spomínaná Barbora Celjská alebo Beatrix Aragónska. Pre uhorský stredovek je totiž typické, že nemáme takmer žiadne historické pramene, len úradné listiny či účty. Kým vo Francúzsku v stredoveku existovali desiatky, ba stovky literárnych diel, my máme z tohto obdobia iba zopár kroník. Od 15. storočia, teda až z obdobia vrcholného a neskorého stredoveku, máme k dispozícii správy vyslancov na kráľovské dvory. To sú veľmi cenné pramene od ľudí, ktorí pri udalostiach osobne boli a priamo ich opisovali, a skvelý zdroj informácií o ženách na kráľovských dvoroch. Naše územie bolo jednoducho zaostalé. Uhorské kráľovstvo za západnou Európou jednoznačne kultúrne zaostávalo. To je fakt, ktorý treba prijať. Uhorská spoločnosť bola veľmi xenofóbna, cudzincov nenávidela a každý panovník čelil tomu, že nesmel do Uhorska privádzať cudzincov. Báli sa ich. Prichádzali s inými myšlienkami, životnými postojmi a predstavovali konkurenciu. Domáci sa báli, že ich cudzinci pripravia o majetky a postavenie. Všetko cudzie a nepoznané bolo jednoducho považované za nebezpečné a ostalo nám to dodnes. Nové otriasa našimi istotami, strácame pocit bezpečia. Snažíme sa mať veci pod kontrolou.
Keď som napísala knihu Rytier a jeho kráľ o Žigmundovi Luxemburskom, zaujala ma jeho manželka. Mala veľmi zlú povesť. V legendách ju nazývali Čierna kráľovná, odtiaľ ten názov. Podľa legiend mala žiť obklopená milencami, neverná manželovi ako jedna z mála uhorských kráľovien. To ma zaujalo. No počas výskumu a štúdia prameňov som musela svoj pohľad na ňu úplne zmeniť. Ten pôvodný sa úplne roz…
tags: #nemanzelske #dieta #20 #stol